Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Do Viedne som išiel klasicky vlakom a tam som na nástupišti č. 8 nastúpil na vlak smerom na Salzburg ,ktorý mal zástavku v Tullnfelde. Tam som musel prestúpiť na vlak do Tullnu, čo bolo už iba 15 minút. Na zástavke vo Viedni bolo toľko ľudí, že to by žiadna slovenská železničná stanica neprežila. Vo vlaku bola aj prísna kontrola, čo v Rakúsku nebýva vždy zvykom.  V Tullne som sa rozhodol, že sa pôjdem pozrieť  na Tullnské záhrady.  Ale vznikol problém. Rozpršalo sa a tak som sa utiahol na jeden sklad dreva s milosrdným súhlasom jeho majiteľa.

Po prestávke som napokon našiel uvedené záhrady .Ale bolo vysoké vstupné a málo  času a tak odkladám ich návštevu na lepšie časy.

Odtiaľ potom zamierim do centra mestá, kde si dám obed. Bol pomerne drahý 23 Euro a miesto  koka koly mi priniesli pivo a iba lyžičky a vidličky. Ale chutilo dobre. Bol to ináč viedenský rezeň, cena aj na tunajšie pomery sa mi zdala dosť vysoká. Bolo vidno, že sme ďalej od slovenských hraníc, obsluha tu bola už rakúska.

Odtiaľ  som zamieril k Dunaju, na  medzinárodnú cyklocestu Passau- Viedeň

.

Tu sa nachádzajú dva významné pamiatky. Pamätník  Pamätník Nibelungov bol postavený v roku 2005 a pripomína legendárne stretnutie  kráľovnej Kriemhildy a hunského kráľa Etzela (Attilu) podľa Piesne o Nibelungoch .Ide o významné dielo stredovekej  literatúry z 12 storočia ,ktoré sa venuje tejto epoche a obsahuje kresťanské aj pohanské prvky.

Druhou sochou bola socha rímskeho cisára Marca Aurélia a v jeho prípade možno hovoriť ,že to bol aj náš cisár. Dlho bol na Slovensku a napísal tu svoje slávne dielo Hovor k sebe samému. Jeho vláda však šťastná nebola ,najprv  spustošil Rím mor a potom germánske kmene prekročili Dunaj a zaútočili na rímsku ríšu a dostali sa až po úroveň dnešných Benátok.

. Zomrel vo Viedni v roku 180.. Pôvodne som chcel ísť na ľavom brehu dole Dunajom ale nepodarilo sa mi nájsť cyklistický prechod cez tento most, možno ho už zrušili a preniesli na druhý most. tak som pokračoval dole riekou na pravej strane. Na ľavej strane míňam teraz kvôli nízkemu stavu rieky  veľmi nevyužívaný riečny  pristav .

Začína  sa tu aj priehrada. Priehrady obyčajne žiadnu rieku neskrášľujú a predstavujú  rezervuár vody Ta potom môže pravda chýbať na iných úsekoch rieky Táto priehrada sa nazýva Greifenstein a bola postavená v osemdesiatich  rokoch minulého storočia  tam vodná elektráreň a je tam aj prechod cez rieku a pre peších turistov. Od Tullnu je vzdialená cca 15 kilometrov a keďže fúka priaznivý silný vietor tak rýchlo postupujem. Na druhom brehu  vidno v diaľke hrad Kreuzenstein. Inač veľmi fotogenický hrad.

Najbližšie mesto na ľavej strane je Stockerau. Na pravej strane vidno len občas malé osady.

Napokon dôjdem k samotnej vodnej elektrárni, pri ktorej je aj prehradenie cez Dunaj.Je to však určené iBa pre cyklistov a peších turistov.

Greifenstein je aj názov miestneho hradu, ktorý práve  z mostu  dobre vidno. Nachádza sa asi 200 metrov nad okolím a výstup je tam krátky ale prudký. Raz v minulosti som ho už absolvoval. Začínajú sa tu posledné výbežok viedenských Álp.

Pod hradom je aj jazero. Normálne sa tu dá aj kúpať ale momentálne tu skoro nikto nie je. Jednak je prudký vietor a veľké vlny, takže človek radšej do vody nejde. Predovšetkým však všetka tráva, ktorá tu bývala je v tých horúčavách spálená. Následkom toho sú zavreté aj všetky pohostinské  zariadenia. Takže sa osviežim len pri brehu. Po kúpaní zistím, že mi zmizla jedna ponožka ,po dlhšom  hľadaní zistím, že ju odfúkol vietor a to celkom ďaleko. Takáto maličkosť teda strata ponožky dokáže znepríjemniť život, pokiaľ človek nemá náhradné ponožky. Cez jazero preteká aj potok, ktorý následne ústí do Dunaja. A práve tam si uvedomím ,aký je nízky  stav rieky.

Dunaj tam kde normálne tečie  voda teraz  je také bahno, cez ktoré si potok prebil cestu. Následne obídem to jazero, prvý krát v živote je  to veľmi pekná cesta a celý tento kraj je veľmi fotogenicky.

No napokon musím pokračovať v ceste. Dá sa ísť  aj po ľavej stane rieky a aj po pravej. Ja sa rozhodnem pre praví stranu ,ktorá sa mi zdá zaujímavejšia .Tu sa pomaly blížim k Viedni a začína sa pomaly chatová oblasť.

Chaty sa striedajú s prírodou. Asi po 10 km dôjdem k mestečku  Klosterneuburg. Známe je predovšetkým kláštorom rovnakého mena ,ktorý sa nachádza na miernejšom kopci. Mám ešte času a tak tam vyjdem hore do kláštora ,ktorý je absolútnou dominanciou okolia. Pochádza už z 12 storočia .Mesto má ináč skoro  až 30000 obyvateľov.

Pred kláštorom vyhráva hudba a je tu vôbec dobrá nálada. Po ceste to dobre padne.

Následne sa vrátim na cyklocestu a aj trochu poblúdim.

Po konzultáciach sa napokon  nájde správna cesta. Toto mesto je už blízko Viedne a je obklopené viacerými dunajskými ramenami. Tieto sú však teraz celkom suché, čo som takto nevidel. V ich spodnej časti vteká do nich akýsi potok a zachraňuje ich pred totálnym vyschnutím. Po ľavej strane míňam hrad Leopoldberg a pomaly sa začína mesto. Nie je tu vlastné ani označenie tabuľou Viedeň a ten prechod je veľmi postupný. Čo si však všimnem, všade pri rieke kotví množstvo výletných lodí a efektných lodí , viac ako v Bratislave. Plavba po rieke totiž už bola zastavená. Čoskoro dôjdem na úroveň  dunajského ostrova Donaukanál, kam sa dá prejsť mostom.

Tam je cesta jednoduchšia aj keď nie celkom ,lebo prebiehali stavebné práce a poriadne fúkalo. Moja cyklovetrovka sa pomaly menila na plachtu. Je možné ísť  aj druhou odbočkou a to smerom do centra .Tu sa prechádza cez štvrť, ktorú by som nazval tureckou alebo niečo ten ten spôsob, je  to veľmi zaujímavé ale je možné aj zablúdenie a značenie sa tu postupne už stráca. Už som to v minulosti absolvoval. Teraz som však išiel na Donauinsel a po 5 km som došiel na Reichbrucke. Tu sa moja cesta skončila, nastúpil som do metra a odviezol som sa na hlavnú stanicu, kde som nastúpil na vlak do Petržalky. Cesta rozhodne nudná nebola, totiž mojich dvoch cyklistických spoločníkov zatkla polícia. Boli to Slováci .Ako som sa dodatočne dozvedel, premiestňovali bicykle z miesta na miesto nepovoleným spôsobom. V Kitsee aj s policajtami vystúpili z vlaku. Aj ja so dostal príkaz, že si mám skontrolovať batoh, ale žiadne škody som nezistil. V tomto vlaku sa vždy niečo deje.

Záver: Keď sa pozriem na cyklistov v Rakúsku, všimnem si, že tu bicykluje viacej starších ľudí ako u nás ,najmä žien a to aj osamelých. Kým u nás sa očakáva ,že od určitého veku ostávajú zavreté v kutlochu, tu tomu tak nie je a sú veľmi aktívne. Slovákov už veľmi na tejto trase na rozdiel od tej do Viedne nestretnete, je to už ďalej. Celkovo vysoko kvalitné cesta bez významných stúpaní ,niekedy môže byť problémom vietor.