Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Pokračovanie v cykloceste dole Dunajom.

Tentoraz som cestoval z Hlavnej stanice v Bratislave. Keďže lístok na bicykel, tak ma aspoň informovali sa nedá kúpiť cez internet ,tak som sa musel dostaviť osobne. Vo vlaku potom na slovenskej strane všetko prebehlo v poriadku, ale pred hranicou som zistil, že mail o nákupe mi z g mailu zmizol. Nikdy som ho viac nenašiel, ani v koši nikde. Tak si začnem chystať uvítací prejav pre maďarského sprievodcu. Našťastie neprišiel. Pre výstupe z vlaku si neviem nájsť okuliare. Napokon  zistím, že sú v prilbe, už na temene hlavy. Takto vystresovaný vystupujem z vlaku v Nagymarosi .Stanica je tu postavená pekne vysoko a tak treba zliezť pekne krásne po schodoch aj s nákladom. Hneď sa ocitnem pred kostolom, kde uvidím sochy dvoch pánov. Vyzerajú celkom ako Cyril a Metod ale nie sú to oni. Maďari týchto svätcov nepoznajú, majú vlastných. Odtiaľ ma už cesta privedie k rieke.

Prvé čo si všimnem spred troch týždňov je to, že jej hladina prudko poklesla. Pôvodne som sa tu chcel kúpať ale bolo to nereálne. Boja na bezpečnosť smerom do stredu bola skôr pri brehu.

Toto mesto má až stredomorský ráz a chápem Maďarov ,že stavbu priehrady v tomto údolí zrušili. A ešte dodám, že na opačnej strane sa nachádza hrad Vyšehrad, známy z V4. Tak si doprajem aspoň langoš a vyrazím dole prúdom. Najbližším  a v ten deň konečným cieľom  sa stalo mesto Vác(Vacov), vzdialené cca 18 km. Cesta je tu vcelku dobrá, len trochu užšia na akú sme zvyknutí  a tak sa musel venovať väčšia pozornosť protiidúcim.

Vedie vedľa Dunaja, dosť vpravo od hradskej smerom na Budapešť. Čoskoro dôjdem do obcí Kismaros a a Veroce.

Všimnem si, že sú tu riečištia z okolitých hôr, teraz však väčšinou bez vody.

Vo  Veroce chvíľu vedie cesta súbežne s hradskou, potom sa však osamostatní a je tu jediné ľahké stúpanie počas výletu.

Ubytovanie mám zabezpečené dopredu a mám šťastie, dva km pred Vácom si všimnem upútavku s penziónom Csilag, Chvíľu sa motám pri dedinke, ktorá je v podstate predmostím Vácu a štekajú na mňa všetci miestni psi, ktorí ma evidentne radi nemajú. Penzión bol celkom pekný, mal len jeden problém, že tu bola cez deň jedna slušne frekventovaná hradská. Nechám si tu veci a vyrážam do historického jadra mesta, ktoré je vzdialené asi dva km. Nie po cykloceste ale cez mesto, aby som aj niečo videl. Mesto má asi 35 000 obyvateľov a bol som tu druhý krát v živote, prvýkrát išlo turistický výlet. Hlavne námestie ma skôr trojuholníkovitý tvar, čo je dosť zvláštne.

Nachádzajú sa tu zvyšky starého kostola, ktorý pred asi tristo rokmi zbúrali a postavili nový .Pri vstupe do mesta sa nachádza aj víťazný oblúk, jediný v Maďarsku, ktorý postavil na počesť Márie Terézie v 18 storočí. Na námestí sa nachádza aj radnica a trochu ďalej aj katedrála.

Najznámejšou  udalosťou  je to, že v roku 1994 tu našli  v Belom kostole niekoľko sto múmií z 18 a 19 storočia. Prispeli veľa k zistenou zvykov a zdravotného stavu vtedajšieho obyvateľstva. Pamiatok je tu ešte viacej, väčšinou cirkevného charakteru. Nemožno zabudnúť aj na veľmi atraktívne nábrežie .Tam sa aj idem  a zoznámim sa s jedným asi 75 ročným pánom. Je v skvelej forme , minulý rok bol v základnom tábore v Nepále a trošku ho to unavilo. Bol vodák a doteraz aktívny. Pozval ma aj do veslárskeho klubu .

Jeho členovia boli už  majstri  sveta. Bavím sa z nich aj o reáliách, zmeny vcelku vo väčšine  uvítal. Príčiny Orbánovej prehry hodnotil tak, ako som už počul viacejkrát, príšerne kradli. Jeden pán vraj  zarába miliardu forintov  v denne a pritom ani nejde o jeho vlastný  majetok. Na čo mu je toľko peňazí? Pán je dodnes súťaživý typ, čo osobne nepovažujem za rozumné, v sedemdesiatke naháňať trénovaných dvadsaťročných mladíkov. Takisto si všimnem, že napriek horúčavám sa v Maďarsku skoro  nikto nekúpe v rieke. Dôvod sa dozviem až neskôr, kvôli znečisteniu bol vydaný zákaz kúpania. Vodáctvo tu je však veľmi rozšírené, viacej ako na Slovensku. No napokon sa s pánom rozlúčim dám si na večeru špagety ináč veľmi drahé až 14 euro, a vrátim sa do svojho penziónu rovnakou cestou..Ešte dodám,že okolie mesta je vhodné aj na turistiku.Raz som tam ana nej aj bol a najvyšši vrch mal vyše 600 metrov.

Druhý deň
Dokúpil som si raňajky ,tie boli vo forme švédskeho stola .Ten sa na cyklocestách rozhodne oplatí. Takisto som zistil nepríjemnosť  , prestalo mi fungovať nabíjanie a pretestoval som to aj s majiteľom, aby som sa presvedčil, že nejde o prelud. Čo ďalej? Môj mobil nemal už podporu na Slovensku, nepredajú mi už ani obal a tak som sa rozhodol, že to porieším tu na mieste. Vrátil som sa do Vácu  a v druhom navštívenom obchode mi to aj opravili. Bol tam oslnivý maďarský fešák, všimol som si, že tam chodili často postaršie maďarské dámy, aby si kúpili nejakú tú maličkosť. Bola tam aj jedna stokilová,  nevedela sa zbaliť . Tak sme jej pomohli a sme  ju aj s tovarom naložili na autobus. Čo bude ďalej ,už nie je naša starosť. Dal som sa s nim do reči a dozvedel som sa, že vyrastal na Slovensku. Chodil aj do dvoch ľudových škôl ale zo slovenčiny si pamätal iba jednu vetu. Všetko bude dobré! Tak napokon pokračujem v ceste a musím ísť v najväčšej horúčave. Pod Vácom je krátka vilová štvrť  a potom sa ponorím do hlbokého lesa. Potom nasleduje  zase taká vilová štvrť, Cesta stále mení smer a treba pozorne sledovať značky. Raz aj zablúdim ,prehliadnem ale mám už v sebe zabudovaný akýsi šiestu zmysel ktorý povie zle je! a tak sa radšej vrátim.  Po niekoľkých km dôjdem k dedine Dunakeszi. Tá nie je zaujímavá, ale nádherné sú tú pláže aj celá príroda. Žiaľbohu, fotky nie sú ,lebo na mobile som mal opravný filter a ten ich znehodnotil. No okrem pláže, reštaurácie tu boli aj nádherné riečne zákutia, kde sa dalo utiahnuť. .

Zoznámim sa tu aj s jedným nemeckým cyklistom. Bol z Belína a išiel cestu v kuse už od prameňa Dunaja ,čo bolo obdivuhodné. Mal skvelú kondíciu a 76 rokov. Pokračujeme potom viac menej spolu on viacej s navigáciou  a ja zase zo svojimi jazykovými znalosťami. Potom ešte  asi desať km sa ide cez prírodou a potom sa začne vynárať prvý dunajský most a časť Ujpešť. .Prebieha to postupne, najprv silnejšia  premávka, potom prvé domy a človek je zrazu v tom. Objavuje sa aj prvý most cez Duna j. Idem aj cez takú dívnô nebezpečnú križovatku, keď svetlá sú  iba za mnou. ale kvôli slnku ich nevidím ale oproti mi kričia aká je farba. Uf to bol problém. Byť  v Budapešti však ešte neznamená byť automaticky v cieli, každé mesto nemá len historické štvrte  ale aj štvrte, kde ľudia bývajú a pracujú. A takouto prechádzame .Značenie síce je, ale ideme často aj po chodníkoch a opravy ciest a svetlá komplikujú náš život. Ale čoskoro  sa objaví  značka pre Margitin ostrov ,teda Arpádov most a dorazíme na to miesto. Ostrov je dlhý asi štyri km a na jeho spoznávane sa hodí skôr bicykel klasický alebo aj rodinný, ktorých tu jazdí dosť Ostrov je plný parkov a vlastne tu nie je pôvodná vegetácia ale vysadené druhy teda parky. Je tu veľmi veľa kvetov a ich milovníci si tu prídu na svoje. Môj spoločník bol z bývalej NDR, ktorí vtedy nemohli cestovať a chodili len do socialistických štátov. Vtedy nemali peniaze a často prespávali v spacákoch na tomto ostrove. No tie časy sú nenávratne preč. Sú tu aj fontány, ktoré reagujú na konkrétnu hudbu a vodná vež- Napokon dôjdeme na južnú časť ostrova, kde je zase Margitin most kde sa rozlúčime.

Môj spoločník ostáva ešte v Budapešti kým ja už idem domov. Má to však problém  a to  že nemám cestovný lístok S bicyklom môžu byť  problémy a tak sa rozhodnem ,že sa vrátim vnútornou linkou cez Maďarsko, kde je „menšia konkurencia“. Najprv tie stanice však musím nájsť .Najprv  je to západná stanica, kde kúpim lístok. Vlak však ide z východnej ,tak sa tam musí prebojovať Ostane mi ešte potom času a tak navštívim potom ešte miestnu krčmu .Pôsobí ako slovenská, tie iste tváre, tie isté reči len iný jazyk. No napokon príde čas odchodu. Vo vlaku do Hegyeshalomu však musím požiadať sprievodcu aby tam prípoj do Petržalky  na mňa počkal .Stane sa. Vo vlaku je aj čierny  pasažier, ktorého sprievodkyňa vyzve ,aby v Tatabani opustil vlak. No nestane sa tak, čo  zmôže jedno slabé žieňa? Nechám mu  svoju vypitú plastovú fľašu po čom na mňa sprisahanecky  žmurkne. Kámo!
Záver 
Tak sa skončila moja cesta do Budapešti tentokrát po ľavej strane rieky. Po pravej som to išiel asi pred 15 rokmi. . Povedal by som ,že táto cesta je lepšia a zvlášť úsek Štúrovo -Dunaszegi bol nádherný a potom ešte Margitin ostrov. Stravovanie bolo bez problémov, len v Budapešti chýbali záhradné reštaurácie a tak s bicyklom bol problém. Tak do videnia najbližšie.