Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Pokračujem v spoznávaní oblastí, kde som  ešte cyklisticky  nebol. Tento krát som si vybral maďarskú stranu Dunaja. Štart sa začal neúspechom. Na stanici v Petržalke   som sa dozvedel, že vlak do maďarskej  Rajky vôbec v ten deň nepôjde. Dôvod? Niet rušňovodičov. Teda naše orgány sa zase vyznamenali. Je ich nedostatok a vyzerá to tak, že akosi nepochopili opatrenia z najvyšších miest. Nevzdal som to a dostal som sa tam na vlastnú päsť .Konkrétne som to jednoducho odbicykloval do Rajky. Potom som osobným vlakom cestoval do mesta Gyor ,kde som mal hodinu času a tak som sa tam poprechádzal. A potom som ďalším osobným vlakom pokračoval v ceste pokračoval do maďarského Komároma. Tunajšiu železničnú stanicu však musel projektovať človek s mimoriadne bujnou fantáziou. Uvedené schody musel každý pešo vyjsť či mal dvadsať alebo sto rokov.

A keď treba tak aj s nákladom. Stanica sa nachádza hneď vedľa Dunaja a je to významný železničný uzol. Komárom ako prezrádza aj názov je sesterským mestom slovenského Komárna. Väčšina pamiatok sa nachádza na slovenskej strane. Ale aj tu sa nachádza významná pevnosť, ktorá je však hore prúdom a míňal som ju naposledy  .Okrem toho sa tu nachádzajú aj celkom dobré kúpele. Pokračovať dole Dunajom je možné na slovenskej strane a aj na maďarskej. Slovenskú stranu som išiel minule a tak teraz som sa rozhodol, že si vyskúšam aj maďarskú stranu. Na každej ceste sa však niečo zabudne a tentoraz to postihlo moje rukavice. Tie doma však boli aj tak staré a tak som tu zainvestoval. Cesta viedla cez vonkajšie štvrte mesta a ako som sa vzďaľoval z mesta tak sa jej kvalita  postupne zhoršovala. Je to bežný zjav, dostať sa na bicykli z mesta je vždy zložitejšie ako tam prísť. Cyklochodník vedie vedľa dosť frekventovanej automobilovej cesty.

Bolo to bezpečné ale hluk dlhodobo nie je dobrý priateľ. Prvá dedina, do ktorej prídem sa volá Almasfuzio, ,je trochu rozlezená  a nie je tam kvalitná cesta. Občas sa objaví aj niečo prírodné. Tabuľky a značenie sú celkovo dobré. Je to  dôležité, aby človek vedel , že ide správne aj keď sa mu cesta celkom nepozdáva .Krajina má v tejto časti poľnohospodársko –   lesný charakter. Po nejakom čase dôjdem do dedinky Dunaalmas, ktorá bola najkrajšou časťou tejto cesty. Inač ma celú cestu sprevádzala aj železnica a chodili tu také malé vláčiky. Odkiaľ a kam neviem, ale jednou stranou bol určite Ostrihom. Tu bola aj reštaurácia, určite najkrajšia na celej ceste.

Využil som príležitosť a doprial som si kvalitný langoš. Jesť a hlavne piť sa musí. Ale v primeranom množstve, jazdiť s príliš plným bruchom nemusí byť príjemné, Alkoholické nápoje však počas cyklotúr nepijem. Aj okolie tu bolo už celkom prírodné.

Socha nado mnou ma celkom pookriala

Celá cesta viedla  v tesnej blízkosti Dunaja, ktorý sa občas aj ukázal. Postupne ako oznamujú značky sa blížim k cieľu a najbližšou dedinou sa stalo Sutto. Cyklocesta sa presťahovala na komunikáciu, ktorá bola pomerne frekventovaná. A nielen autami, ale aj kamiónmi. Nebolo to také brutálne  ako vlani nad Kolárovom ale aj tak. Treba však povedať, že maďarskí  vodiči sú oveľa tolerantnejší  voči cyklistom ako je tomu na Slovensku. Týka sa to aj kamionistov .Nerád to priznávam, ale je to fakt. Po dedinke Sutto prídem do ďalšej dedinky Labatlan, čo v preklade znamená beznohá. Odkiaľ to meno vzalo  sa mi nepodarilo zistiť. Nachádza sa tu tu návštevnícke centrum Dunamente, V tejto oblasti však Maďarsko  prestáva byť rovinou a objavujú a aj v tesnej blízkosti prvé výbežky pilišských vrchov .Sú tu aj rôzne  prírodné atrakcie. Maďari nemajú toľko hôr ako na Slovensku ,ale využiť ich vedia. No a práve tu je to centrum a ho aj navštívim. Vnútri je mladý muž a ja sa pochopiteľne chcem informovať o ďalšej ceste.

Desať  kilometrový úsek po komunikácií ma práve nenadchol. Síce bol pekný, ale človek musel dávať veľký pozor. Jazdecká chyba sa tu nemusela oplatiť. Ukáže sa ,že to najťažšie mám už za sebou. Mladý muž je aj milovníkom výtvarného umenia ale s tým u mňa  veľmi nepochodil.  Vytvarna výchova rozhodne nepatrila medzi moje obľúbené predmety. Viacej má zaujme informácia ,že hneď vedľa predávajú zmrzlinu. Počas ciest si ju rád doprajem. Cesta sa naozaj zlepšila, po čase odbočím doľava smerom na Ostrihom. Ide sa zase po hradskej ale tu je tá doprava už oveľa menšia a čoskoro sa predo  mnou objaví nasledovná tabuľa.

Čoskoro som narazil na jeden  zaujímavý kostol a na ňom bola nasledovná tabuľa .

O tejto skutočnosti som doteraz nevedel. Po napadnutí a obsadení dnešného  Maďarska  Turkami sa mnohé poklady a funkcie odniesli na územie . V roku 1826 za arcibiskupa Rudnaya, ktorý bol Slovák vrátilo sídlo na pôvodné mesto. To rozhodnutie súviselo jednak s novou politickou situáciou .Pomaly sa objavovala národnostná otázka a tiež s tým, že sa v Ostrihome kde pôvodné sídlo bolo dobudovali vhodné priestory. Trnava vôbec zohrala v uhorských dejinách významnejšiu úlohu ako si mnoho Slovákov myslí. Po dvoch km ulicami Ostrihomu dôjdem pod známu  katedrálu .Nachádza sa vysoko a musel som sa tam vyšplhať čo sa mi ani veľmi  už nechcelo. Ale keď som už tu. Ostrihomská katedrála patrí medzi najvýznamnejšie pamiatky svojho druhu  v Európe. Sú tam pochovaní arcibiskupi vrátane Alexandra Rudnaya, ktorý sa otvorene hlásil k slovenskému pôvodu.

Je tam aj poklad aj iné zaujímavé veci. V minulosti som tam už bol na prehliadke a tak teraz dnu nejdem. Ostrihom je  však miestom, kde sa mal narodiť  a byť korunovaný prvý uhorský kráľ Štefan. Pre Maďarov je toto  miesto niečo ako náš Devín.  Naopak, na slovenskej strane sa voči nemu vždy stávali s nedôverou. Ani  na dopravných tabuliach na druhej strane hranice názov tohto mesta nevidno   a je tam len slovo hranica. Len tušíme že kam. Vzdialenosť a výskyt maďarských miest sa takisto nenachádzal ani na cyklistických značkách, čo už mohlo trochu vadiť. Ostrihomská arcidiecéza patrí medzi najstaršie v Európe a pod jej správu patrilo aj dnešné Slovensko až do roku 1977,keď sa založila trnavská  arcidiecéza. Na jednej strane sa dostala pod slovenskú kontrolu na druhej strane sa takto  aj ukončila tisícročná medzinárodne určite prestížna tradícia. O trnavskej  arcidiecéze   okrem Slovenska už málokto bude vedieť.  Všetko niečo stojí. Urobil som tam ešte jednu návštevu. V roku 1944 počas veľkej vojny tu v podstate od hladu zomreli moji prarodičia. Pochovaní mali byť  niekde pod mestom a tak som ten údajný cintorín aj navštívil. Ich hroby však mala zobrať povodeň a nikdy mi predkovia konkrétne  miesto neukázali. Či to bolo to práve toto určite  neviem, zdalo sa mi príliš vysoké na to aby sa tam dostal Dunaj. Na druhej strane kedysi to mohlo vyzerať aj ináč. Bola tu aj krásne príroda typická pre dunajské pobrežie, tu sú oveľa menšie zásahy do prírody ako je tomu v Bratislave.

Prejdem napokon cez most Márie Valérie do Štúrova. Tento most je tiež obrazom našich komplikovaných vzťahov. Cez druhú svetovú ho zničili Nemci a potom tu stál ako taký polomost alebo výstražný prst. Premávala však kompa. Aj cez socializmu ten internacionalizmus a bratstvo  malo svoje hranice. Obnovili ho až po roku 2000 za Dzurindu s aj pochopiteľne s prispením a tlakom EU .V Štúrove mám zabezpečené ubytovanie v hotel  a idem ho hľadať. Strava počká. Ukáže sa, že je až dva tri km od centra. Ide sa tam po ulici Sv. Štefana a je  pri bývalom priemyselnom parku. Štúrovčania cestu  popísali ako nejaké obrovské stúpanie ale pre mňa to bol len bezvýznamný trochu stúpajúci úsek. Tesne pred hotelom mi zazvoní mobil a zároveň spadne batoh z bicykla. Aká náhoda!

Išlo o bývalú ubytovňu prerobenú na hotel. Pre jedného unaveného cyklistu bola celkom ideálna. Nebola tam však strava a ani v tesnej blízkosti okrem skrinky pre nápoje. Od bicykloval som tak na hlavné námestie a doprial som si tam krkovičku. Čašnička bola ináč zo Žiliny, ako som sa pri flirte  povyzvedal. Potom som sa vrátil späť. Po spojazdnení televízora som sa rozhodol pre futbal .Zapol som tu istú stanicu ako doma  a futbal sa mi na prekvapenie hneď naozaj objavil, ale v maďarskom jazyku. V podstate je to jedno, táto hrá nepozná hranice. Hralo Belgicko  s Egyptom a zápas skončil 1.1. Po zápase ktorí bol ináč celkom dobrý  sa všetci objímali ako starí kamaráti.

Záver prvého dňa

Uvedenú trasu som v minulosti išiel aj na slovenskej strane a rozhodne by som ju  viacej odporučil .Maďarská strana je skôr pre tvrdších chlapov. Nie je tam síce žiadne veľké stúpanie ale často sa mení profil cesty a často vedie vedľa hradskej(hluk) a niekedy aj  priamo po hradskej. Pre dospelých ju odporučujem prípadne absolvovať cez weekend keď nechodia kamióny a s deťmi  by som tam nešiel vôbec. Úzky pás pobrežia  pred vrchmi dáva málo priestoru na samostatnú cyklocestu,  to pobrežie tam hneď stúpa a je iné ako na slovenskej strane. 

Deň č.2

Zo Štúrova   do Nagymarosu.
Ráno odchádzam z hotela a kľúč hodím do poštovej schránky ako som bol predtým inštruovaný. S bicyklom idem  na hlavné námestie, kde zháňam nejakú stravu a vodu. A potom zahájim cestu. Po krátkom blúdení sa dostanem na cyklocestu ,ktorá vedie dole Dunajom a postupne ma zavedie k ústia Hronu do Dunaja .Hron tu už ničím nepripomína rieku, ktorú poznáme z Banskej Bystrice ,je to už výsostne nížinná rieka, ktorá sa lenivo valí k svojmu osudu. Z cesty je tam krátka odbočka cez les.. Na sútoku je jedná výletná skupina a jedná rodinka. S tou druhou sa dám do rečí. Je tu otec s dvoma synmi vo veku do 15 rokov. Pochádzajú z mesta Gyor absolvujú poznávaciu cyklocestu cestu po Maďarsku. Tak sa teda spoznáva vlastná krajina! Idú až do Moháču. Chlapci by radi išli až do Chorvátska ale tato sa k tomu vyjadroval oveľa zdržanlivejšie. Mali skvelú kondíciu a brali si aj stany. v Maďarsku majú už deti prázdniny a tomu sa hovorí demokracia.

Po prestávke sa vraciam na cestu, ktorá vedie teraz hore Hronom, keďže rieku nemôžeme len tak prejsť. Za také tri km prídem k mostu cez Hron a prejdem na druhú stranu rieky.

Pred sebou mám obec Kamenicu nad Hronom, ktorá je roztrúsená po okolitých Kovačovských vrchoch.

Tu sa dostanem pomaly tomu k chýrnemu ohybu Dunaja, ktorý tu náhle zamieri  na juh. Zistím to hneď podľa vetra, ktorý sa celkom zmení. Tu ideme po normálnej cestne komunikácií ale s minimálnou dopravou.

Na ľavej strane cesty sledujeme železničnú trať smerom na Budapešť. Po šiestich km prechádzam na akúsi panelovú cestu, ktorá sa po niekoľkých km zlepší.

A potom prichádza posledná dedina na slovenskom území. Tu sa zastavím ešte v miestnom pube a vypočujem si nejaké miestne klebety.

Potom nasadnem na svojho tátoša pokračujem ďalej. Narazím na most cez  rieku Ipeľ a je to prvýkrát v živote čo ju vidím .

Most je pomenovaný po uhorskom kráľovi Karolovi Robertovi. Čo bol hlavný sok Matúša Čáka. A za ním je už znak Maďarskej republiky.

A začína sa perfektná cyklocesta až do cieľa. Aj doteraz bola  od Štúrova celkom dobrá, ale toto  bol ešte vyšší level. Nasledovali  štyri kilometre cestou panenskou prírodou .

Hoci bolo sucho, padala na mňa voda z vŕb. Potom som došiel do maďarského pohraničného mesta Szob. Tu je na rieke prístav a v ňom  plno školských výletov, v tom sme si s Maďarmi podobní.

No a potom sa ponorím do prekrásnej zelenej prírody. Vpravo Dunaj tečúci v úzkom údolí ,oproti pilišské vrchy.

Niekde neďaleko vedie v zelenej džungli aj železničná stanica, zvuk neviditeľného idúceho vlaku človeka aj znepokojí, čo je to za zvuk. Čoskoro narazím do jednej reštaurácie ,ktorá sa nachádza v prekrásnom prírodnom prostredí. Jesť a piť treba a tak sa tam zastavím.

Objednám si fazuľovú polievku. Je to skupina ľudí, ktorí  tu popíjajú české pivo. Áno, sú to cyklisti z Českej republiky, teda ťažkej  cudziny. Idú opačným smerom, začali v Budapešti a ich konečnou stanicou je Olomouc. Teda pekná štreka Vymeníme si svoje skúsenosti  dám im rady na okolie Bratislavy a pokračujem ďalej. V Maďarsku je české pivo iná častý zjav, ja však tam pijem šopronské. Čoskoro sa predo  mnou objaví dedina Zebegeny. Ide o rázovitú obec ,ktorá je turistami vyhľadávaná. Nachádza sa asi 60 km severne od Budapešti a je aj nimi veľa navštevovaná, sú tu aj nejaké vily. Veľmi sa tu darilo v pred tureckom období . Po zničení Turkami  a návšteve moru sa sem nasťahovalo opäť maďarské ,nemecké a aj slovenské obyvateľstvo, ešte v 19 storočí sa hovorí o trojjazyčnom obyvateľstve .

Pekná rázovitá obec obklopená strmými zelenými kopcami, kde sa má nachádzať aj niekoľko rastlín.je súčasťou  ipeľského národného parku. V meste nájdete aj kostol Panny Márie Snežnej a trianonsky pamätník. Tých je v Maďarsku viacej. Dajú sa odtiaľ robiť aj túry na vyhliadky ale keďže som s bicyklom to neprichádza v úvahu. Po prehliadke dediny pokračujem v ceste  dole riekou. Na pravej strane sú stále pilišske vrchy .Cesta je trochu menej u zalesnená ale stále prírodná  a čoskoro  sa na pravej strane

Dunaja.

Na kopci na druhej strane sa náhle objaví jeden hrad. Áno je to slávny Vyšehrad, známy z V4. A oproti nemu leží obec Nagymaros.

Na obrázku hore som to obrátený ja.

To je známe ako plánovanú súčasť vodného diela ,ktoré sa nikdy nedokončilo. A s najväčšou pravdepodobnosťou  sa ani nepostaví. Táto oblasť patrí medzi najkrajšie v Maďarsku .Dá sa tu aj dobre kúpať v Dunaji, trasa na plávanie je označená kójami. Ale voda je ešte dosť studená a nikto sa nekúpe, ja  by som si aj trúfol, ale neplávam v neznámej rieke, pokiaľ tam nie je aj nikto iný. Aj keď pravdupovediac som tu raz v minulosti aj plával, vtedy som vystúpil na Alžbetinu vyhliadku. No pokiaľ  má niekto rád kúpanie sa v Dunaji, tak mu to doporučujem, je tu tiež množstvo detských výletov(deti sú všade rovnaké) a aj sieť reštauračných a iných služieb. ja som využil len jednu, z kompou som sa previezol na druhú stranu Dunaja, rovno pod hrad Vyšehrad.

Hore však nejdem je to skoro dvesto metrové prevýšenie a mal som bicykel .Napokon na prehliadke hradu som v minulosti už bol ale na kompe som bol prvý krát. Po hodine sa vrátim naspať a zastavím sa na jedenie, dám si dobrú maďarskú klobásu.  Napokon sa však výlet ako raz všetko v živote skončí. Idem na železničnú stanicu, ktorá je neďaleko. Nie je tu svetelná tabuľa a tak si človek musí vystačiť s tým, čo hlásia. Vo vnútro štátnych  vlakoch iba v maďarskom jazyku a v pri medzinárodných vlakoch aj anglickom jazyku. Cestou spať  pozorujem niektoré úseky ,ktoré som predtým prešiel na bicykli.

Záver druhého dňa
Kým prvá deň som mal k cyklotrase na maďarskom území isté výhrady, tak druhý  deň ju môžem len a len odporučiť.  Tak aj kvalitu cestu ako aj nádherné miesta, ktorými prechádzala. Pre prípadných záujemcov  navrhujem prejsť trasu od Komárna na ľavom brehu až sem, je veľmi pekná.