Treba aktivizovať svoju kondíciu a rozchodiť svoje stuhnuté svaly a preto je dôležitý pohyb a tentoraz som sa rozhodol pre turistiku .Viedenské Alpy sú najbližšie väčšie pohorie k Bratislave a sú dobré dostupné tak s autom ako aj vlakom. Z Petržalky ide vlak priamo na Semmering o šiestej hodine ráno. Na nástupišti č.1 však stoja až dva vlaky a teda do ktorého mám nastúpiť? Idem reklamovať a výsledkom je to, že sa potom spoja do jedného. V jednote je sila. Cesta trvá asi dve a pol hodiny. Vlak ide cez Viedeň a až tam sa naozaj naplní. Potom na stanici Payerbach-Reichenau sa celkom vyprázdni a ostanem vo vozni sám, čo je vždy znepokojujúce. Uvedená stanica je hlavným východiskovým bodom na turistiku v týchto horách. Cesta vlakom cez to pohorie je ináč veľmi pekná, semmerinská železnica je celkom známa.
Stanica Semmering sa mi celkom páčila. Nie je síce nijako veľká, ale bolo tam všetko, čo človek potreboval. Informácie a stará pani ma zaučila na nákup dôchodcovských lístkov cez automat, čo sa iste zíde. A dostupná toaleta bez poplatkov. Hneď za stanicou ,ktorá je v nadmorskej výške asi 900 metrov sa nachádzajú turistické značky.




Dostať sa do obce Semmering znamená asi 100 metrov stúpania .Má asi 500 obyvateľov a je známa predovšetkým ako lyžiarske centrum. Hlavne v deväťdesiatich rokoch som tu bol občasným hosťom .Potom ho trochu vytlačilo trochu modernejšie neďaleké stredisko Stuhleck. Konajú sa tu aj preteky Svetového pohára a Vlhová tu dosiahla aj víťazstvo.

Na rozdiel od Stuhlecku tu chodia lanovky aj v lete. Cena za lanovku hore, čo je asi o 300 až štyristo metrov nadmorskej výšky je 19 Euro. Ale neprišiel som sem preto, aby som sa prevážal v lanovke a tak vyrazím hore. Značenie tu je. A tak prechádzam po lyžiarskych svahoch kde ešte nedávno úradovala Vlhová .




V lete som tu prvýkrát a je tak iný pohľad .Miesta, ako nástupy na lyžiarske vleky sú v lete skoro neviditeľné a zašité. Tunajšie lyžiarske svahy sú kratšie a strmšie ako v susednom Stuhlecku a predovšetkým ich najvyššie miesto je len niečo nad 1300 metrov.

V deväťdesiatich rokoch tu bývali aj dva metre snehu ale čo bolo to bolo. Cestou míňam prvú reštauráciu a volá sa Enzian Hutte. Odolávam sa však ešte pokušeniu. Ešte sa vrátim k cyklistike a konajú sa tu adrenalinové zjazdy na bicykloch približne pozdĺž lyžiarskeho svahu. Trasy sú vyznačené a treba dávať pozor aby ste na nevstúpili. Lebo aj autor článku totiž zaregistroval letiaci bicykel z mostíka nad svojou hlavou. Je to vhodné len pre horské bicykle a okrem bicyklov tu jazdia aj kolobežky .Lyžiarske svahy v lete nie sú nijako zvlášť atraktívne a nie sú vôbec rovné ako vyzerajú v zime .Preto veľmi nedoporučujem po nich chodiť. Asi za dva a pol hodiny dôjdem hore teda na vrchol lyžiarskej lanovky. V nadmorskej výške ca 1500 metrov .Teraz funguje kabínková lanovka. V lete sa prispôsobili k novej klientele cyklistov. Sú tu zariadenia pre deti, konkrétne okrem bežných hrátok aj lezecké trate .

Pre deti od 6 rokov ale len v sprievode dospelej osoby. Nezdalo sa mi to celkom jednoduché teda pre dospelákov.

Hore sa nachádza reštaurácie Lichteisteinsky dom čo bola kedysi našou lyžiarskou reštauráciou. Teraz som ju spoznal z letného pohľadu. Objednal som si viedensky rezeň s hranolkami ale veľmi mi tá kombinácia nechutila. Zo šalátom to je oveľa lepšie .S lanovkou prichádzajú hore cyklisti a potom sa vydávajú na svoje krkolomné zjazdy .Väčšinou išlo o mladých mužov ale našli sa aj starší a aj dámy, ktoré ani tu nemôžu chýbať. Okrem toho sa tu samozrejme nachádzala rozhladňa, na ktorú som nemohol nevystúpiť

.

Potom som sa vybral k ďalšiemu cieľu a to a vrchol Sonneweide vo výške 1523 metrov. Cesta vedie cez les a stúpanie je postupné ale vytrvalé. Môže to trochu pôsobiť jednotvárne ale charakter lesa sa neustále menil.

A oživili to čoskoro kravičky ,mali tu svoj revír resp. kráľovstvo.

A mali prednosť, musel som čakať až sa im uráči. Rakúske kravy považujem za celkom emancipované, človek už má svoje skúsenosti a treba sa aj pozrieť kam človek stúpi, lebo ináč sa vráti so zvláštnou arómou. Vždy to však vonia lepšie ako kanalizácia ale aj tak sa to ostatným nemusí celkom páčiť .Vpredu je jedna rodinka ,ktorá skoro povzbudzujúco každú kravu potľapká .

Napadla ma pritom kacírska myšlienka, dajú sa aj kravy osedlať? Nikdy som to nevidel ani o tom nepočul. Ale odcválať na krave to by znelo fantasticky. Čoskoro postupujem v ich stopách. Na vrchole vidím už ďalšiu chatu a to Poller hutte. Ešte pred ňou sa nachádza čistinka, kde majú kravy svoje konečné stanovište a podľa všetkého aj svoje UV.. Pastiera som nevidel, postupovali všade sami a teda blbé asi neboli. Vládli si sami ako by sme aj my chceli.

Uvedená chata nie je už taká luxusná a navštevovaná ako v nižších polohách, treba sa sem vytrepať ale svoj účel splnila.

Odtiaľ vedie ešte krásny asi desaťminútový výstup na vrchol. Odtiaľ je krásny výhľad na najvyššie štíty, konkrétne na Schneeberg a Rax Gebirge.


Potom zahájim zostup .Dole sa ide vždy oveľa ľahšie, pokiaľ má človek v poriadku kolená. Idem po tej istej cesta ako som išiel hore. Stretnem tam jeden rakúsky pár, ktorý má vyše 80 rokov a stále túrujú. Pred tromi rokmi boli ešte v základnom tábore v Himalájách ,ďalej ich už nepustili. Žiadna horská choroba. Vlak odchádzal o cca 17.10 a išiel priamo do Petržalky. Tu mi až do Viedne robil spoločnosť jeden mladý Berlínčan a mali sme si čo povedať. Vo Viedni sa vlak vyprázdnil a nastúpilo tam aj trochu Slovače .Tentoraz sa nič výnimočné nestalo. Ešte jedna zaujímavosť , nikto nekontroloval cestovné lístky. Ich kontrola v Rakúsku nie je tak prísna ako na Slovensku ale spoliehať sa na to nedá.
Záver:
Pekný a vydarený výlet. Prevýšenie celej cesty bolo cca 600 metrov počas veľmi teplého počasia a tak sa trochu minulo aj na kvapaliny. Treba si tiež uvedomiť, že je to finančné náročnejšie ako si povedzme odbehnúť do Malých Karpát, jednostranný lístok ma stál niečo vyše 30 Euro. naspäť to bolo lacnejšie, lebo som mohol využiť svoje dôchodcovské zľavy. Pokiaľ ide o výškovú úroveň hôr, tak túto by som porovnal asi k Malej Fatre a najvyššie časti sú na úrovni Nízkych Tatier.
Celá debata | RSS tejto debaty