Cestu som začal až na Patrónke. Ísť tam v tomto dopravnom marazme nemalo význam. Patrónka, ktorá je dnes významným dopravným centrom v Bratislave nemá svoj názov náhodou. Stála tu ešte na konci monarchie a aj krátko po nej fabrika na výrobu nábojov. Rothová továreň. Tieto náboje poctivo ničili našich predkov v zákopoch prvej svetovej vojny .V druhej svetovej vojne nebola Patrónka na tom ešte oveľa lepšie. Bolo tu vtedy aj zhromaždište našich vtedy neželaných občanov, ktorých náš štát posielal odtiaľ tam, odkiaľ nebolo už návratu. Hneď na začiatku cesty je tkz . Červený most, cez ktorý prechádzajú vlaky smerujúce do Prahy a do Viedne. Jeden z najstarších vôbec na Slovensku. Hneď vpravo sa nachádza Partizánska lúka. Po partizánoch síce nikdy nebolo v Bratislave ani stopy, ale tradície sú tradície. Dnes je slúži ako happening na odpočinkové stretnutie pre ľudí, zvlášť pre rodiny s deťmi.
Odtiaľ pokračujem po asflatke a dôjdem k
Železnej studienke.
Jedno historicky najznámejších miesto v okolí Bratislavy aj keď za posledných sto rokov je to skôr ústup zo slávy. Tento trend sa snaží zastaviť poslanec SBR Hlina ,ktorý tu vraj stavia reštauráciu. Tak uvidíme. Následne prechádzam vedľa rybníkov, z ktorých je jen vypustený.
Málo je známe ,že Železná studienka bola kedysi aj miesto súbojov. Nie všetci odišli odtiaľto na vlastných. Čoskoro dôjdem na miesto zvané Snežienka .
Odtialto je postavená aj lanovka na Kamzík. V čase mojej pracovnej aktivity sme tu mali team buildingy ,takže trochu nostalgie tu nechýba .Čoskoro tu dôjdem k rozdeľovníku u druhého kameňolomu. ,kde možno odbočiť smerom na Marianku. je tu aj prameň čistej vody. Pokračujem však rovno ďalej a dôjdem za tri km k reštaurácií u Slivu. Hoci je pondelok, je otvorená ,čo je pozitívum. Tu sa rozhodnem pokračovať po lesnej ceste na Biely kríž, ale dá da ísť aj po asfaltke.
Cesta vedľa potoka Vydrica je predvlaňajšej povodni trochu poškodená, objavilo sa tma viacej skál Pre cestu dole je vhodná len pre horské bicykle. Čoskoro prejdem cez most a nejaký čas tam vedie len taká úzka cesta, ktorú radšej prejdem pešo.
No napokon dôjdem aj na širšiu cestu ktorý vedie asfaltku po vrcholol.Tu je teda stúpak.
Zatnem zuby a dôjdem k horárni, ktorá sa nachádza vo výške cca 500 metrov. Je to skutočná horáreň, aj s možným ubytovaním a aj dobrými reštauračnými službami. Je tu ešte chata Klinec, cez týždeň zavretá a miesto na pasenie oviec.
Kedysi tu boli svine ale od toho sa ustúpilo. Horáreň je na strategickom mieste. Vedie odtiaľto cyklisticko lyžiarska cesta na Pezinskú Babu, čo je asi 15 km. Neďaleko je prameň najslávnejšieho bratislavského potoka Vydrica.
Sú tu akési kreslá, ktoré najprv vyzerajú byť pripravené pre akých si VIP, ale ukáže sa, že sú pre nás pre plebs . Zoznámim sa tu s jedným cyklistom. Ukáže sa že jeho to Čech z Hodonína, ktorý žije v Bratislave ale pracuje pre rakúsku firmu. Tak svet sa globalizuje ,veľmi sa mu tu páči. Je zástancom skôr horskej cyklistiky. Cyklisti sa delia na horských a tých skôr nížinných a tento patrí medzi tých prvých. Ja som skôr nížinný typ ale z času na čas ako práve dnes vyrazím aj do kopcov.
A neďaleko je aj miesto, kde došlo k najväčšej leteckej katastrofe v dejinách Slovenska. To miesto sa nachádza asi pol hodiny cesty pešo odtiaľto a volá sa Sakrakopec. V novembri roku 1966 tu padlo bulharské lietadlo a okolo tejto nehody bolo vždy veľa šumu a konšpiračných teórií. A aj dnes je. Samozrejme v tých časoch bola snaha tieto veci zahrať do autu. O desať rokov neskôr došlo k podobnému nešťastiu na Zlatých pieskoch, kde sa to už tajilo trochu ťažšie. Zahynulo tu vtedy v Karpatoch 84 ľudí ,medzi ktorými boli aj VIP persony. Sú tam aj spomienkové tabule. Z Bieleho kríža pokračujem potom smerom na Jur pri Bratislave. Chvíľu ešte stúpam ale potom nasleduje prudký pokles.
Jur pri Bratislave je dnes vinárske mesto. Kedysi to bolo grófske mesto a má aj vlastný hrad Biely Kameň.
Odtiaľ vedie asi štvorkilometrová trasa do Bratislavy, konkrétne do Rače.
Dnes je tam konečná zástavka električiek .
Cesta trvala potom ešte dobrých desať kilometrov, keď som sa prebíjal cez Raču a a následne aj cez Krasňany. Väčšinu cesty som absolvoval cez Kadnárovú ale sú aj iné varianty. Byť v Bratislave a byť v Bratislave nie je to isté. Následne som cez železničnú odbočil k bývalému dómu odborov na Trnavskom mýte a skončil som ako väčšinou v bare Jules Verne na Hviezdoslavovom námestí na jednom orosenom.
Záver:
Nádherná cesta, naše Malé Karáty sú naozaj nádherné. Ale aj relatívne náročná ,stúpanie cca 400 metrov a možno bude treba ju už v budúcnosti trochu prehodnotiť teda konkrétne skrátiť.
Celá debata | RSS tejto debaty