Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Pôvodne malo ísť o skupinovú cestu ale keďže nedošlo dosť účastníkov ,všetko skončilo ináč. Vyrazil som potom sám na vlastnú  päsť, pričom sprievodca mi dal základné informácie o ceste. Všetko sa začalo na hlavnej stanici v Bratislave. Cesta vlakom trvala niečo cez tri hodiny a prebehla bez incidentov. V Ružomberku som už niekoľkokrát bol, aj keď už dávnejšie. Preto som musel spomínať ako šachista   na to, ako má hrať zahájenie .A čo si nespomeniem tak mi poradia. Centrumom  mesta je námestie Andreja Hlinku a tam je aj začiatok cesty. Nachádza sa na kopci , kam vedú zaujímavé schody a je pekne spravené.
Ružomberok je napokon  známy ako práve mesto tohto národného  dejateľa, ako jedno z katolíckych centier Slovenska. Nie je však všade akceptovaný jednoznačne. V evanjelických okresoch veľmi námestia pomenované po ňom nenájdete . Konkrétne v Bratislave námestie síce má, ale na takom utiahnutom mieste. Je  nedeľa, , kostoly sú plné ľudí a konajú sa bohoslužby. Nachádza sa tu aj správne centrum mesta.

Na námestí nájdem červenú značku, čo znamená začiatok moje cesty cesty.

Chvíľu mi trvá, kým sa dostanem z mesta a cesta ako zistím vedie k ku Kalvárií. Nachádza sa asi 100 metrov vyššie a je to dosť náročné k veriacim a to najmä tým starším, že sa musia chodiť tak vysoko. Ale videl som to aj na iných miestach.

Za Kalviáriou je odbočka doľava a začína sa strmý výstup. Najprv sa ide po pastvinách s pekným výhľadom na mesto a čoskoro sa vnorím do zelenej džungle.

Tu stretnem mladý pár a sú to jediní turisti na ceste. To však neznamená, že som sám, občas sú tu bežci ale to je o niečom celkom inom.

Čaká ma 500 metrov prevýšenia a to už niečo je. Občas počúvam okolo seba aj nejaké tie šumy a tak je  tu evidentne aj nejaká tá zver. Teoreticky to môže byť aj  medveď  ale nič neuvidím. Takže zase nebude nebude   spoločné selfie, nepríde milostivý Macko PU, haha . V niektorých komentároch označujú túto cestu ako ľahkú ale to určite tak zase nie .Okrem toho je aj poriadne teplo. Dostanem sa k aj zaujímavému miestu a to sa volá Veľká skala. Ide dolomitové bralo,  Turistické cesty sa nepopisujú vždy ľahko ale autor blogu to dosť  prežíval. Len toľko napíšem, že som sa dosť namakal a celá cesta viedla v lese. Napokon dôjdem na vrchol, ktorý je vo výške 1099 metrov. Odtiaľto sú krásne vyhliadky tak na Veľkú Fatru a Nízke Tatry.

Tam sú ešte posledné snehy, ktoré prežívajú v týchto dňoch ťažké časy. Podľa tradície tu mala byť kedysi aj pohanská pevnosť a prebiehali tu aj aktivity počas slovenského národného povstania. Zíde sa tu aj spoločnosť a to dokonca medzinárodná, sú tu aj Poliaci a Maďari.

A tak trochu absolvujem trochu aj neplánovaný jazykový tréning. Po odpočinku začnem zostup smerom na Vlkolínec, teda na opačnú stranu. Tu je zostup ešte prudší ako na druhej strane. Ale dole je dole.

Napokon dôjdem na lúky ,ktoré sa nazývajú vlkolínske . V diaľke vidím vrchol lyžiarske   stredisko Malino Brdo. Doľava je odbočka smerom na Vlkolínec ,ktorý je vzdialený asi pol hodiny .

.Táto cesta je už normálnou poľnou cestou a jazdia po nej bohato aj horskí cyklisti. Napokon dôjdem do tejto rázovitej dedinky, v ktorej som ešte nikdy predtým nebol. Ide o pamiatkovú rezerváciu ľudovej kultúry niečo ako dedinské stredoveké sídlo ,od roku 1993 je zahrnuté v Unesco .

Dedinka nie je nijako veľká a zadala sa mi ešte originálnejšia ako Čičmany. Pochádza asi zo 14 storočia, tam mala svoje začiatky. Hneď na kraji som sa zastavil u reštaurácií ježibabky. Osobne vôbec nemám rád Ježibaby, sú to hnusné ženské ale za pultom stála celkom prijemná pani. Potom ešte v ďalšom hostinci si dám riadny obed teda kapustnicu s kofolou ako sa na tento kraj patrí. Cez dedinu tečie aj potok a potom, aby som sa nedostal do časovej tiesne sa chystám na odchod. Ružomberok je predsa len dosť ďaleko. a človek musí kaklulovať s časom.  Odbočka na Biely potok bol síce označená ale cestu som nevidel. A tak som radšej pokračoval po poľnej ceste. Išli tam aj iní ,najmä cyklisti a tak s človek mohol presvedčiť o správnosti nastúpenej cesty. Čoskoro sa predo mnou odkrýva Ružomerok aj s krásnymi výhľadmi. Dôjdem do časti zvanej Kosovo a tak už nebudem musieť jazdiť kvôli tomu na Balkán, lebo som tam už bol v našom Ružomerku. Dôjdem tak až k riečke Revúca ,v ktorej bolo dosť vody a sledujem ju dole prúdom. K stanici je to však stále dosť ďaleko .Nájdem síce peknú zástavku autobusu ale čo z toho ,keď autobusy nechodia lebo je nedeľa. A tak dorazím napokon k stanici na vlastných a treba povedať, že táto časť mesta je v dobrom stave aj s peknými chodníkmi. Čo už však nemôžem pochváliť,  je skutočnosť, že sa v blízkosti stanice nenachádza žiadna reštaurácia a tak sa musím uspokojiť zo stravou na benzínovej pumpe. Keďže je nedeľa , vlaky sú plné a nedostanem dôchodcovský lístok, s čím som vlastne aj trochu počítal .Trať do Bratislavy patrí medzi tie najlepšie na Slovensku, kde sa zrejme aj najviac investuje. Ale iba v rámci Slovenska. Prekvapilo ma, že vôbec nehlásili, kde sme čo v minulosti bolo. A nebolo to ani vypísané.. Pre cudzinca by to mohol byť problém. No hlavne, že sme šťastne došli..
Záver:

Veľmi pekný turistický výlet dlhý cca 16 km. Výstup na Sidorovo   si však už vyžaduje už nejakú tú kondíciu, išlo o neustále stúpanie s prevýšením do 600 metrov.   Do Vlkolínca sa však dá dostať z Ružomberku aj pešo bez toho, aby ste musel vystúpiť na Sidorovo, čo je dosť jednoduchšie.