Vrch Stuhleck je v Bratislave známy predovšetkým ako najbližšie skutočne kvalitné lyžiarske stredisko a sám som tam bol už viacej krát hosťom. Vzdialené je cca 200 km od Bratislavy. Tento rok tam ide priamy spoj zo železničnej stanice Bratislava – Petržalka a rozhodol som sa pre návštevu tohto miesta ,aby som získal iný tentokrát letný pohľad. Samotná cesta železnicou bola veľmi pekná a výhľadová, viedla totiž po známej semmerinskej železničnej trati.
Asi po dvoch hodinách som vystúpil na železničnej stanici Spital am Semmering a odtiaľ na druhý pokus som sa nasmeroval správne do dediny a následne k lyžiarskemu stredisku. Zastavil som sa v kostole, vedľa ktorého prechádzame keď sem prídeme v zime autobusom .V tom prípade však vidíme len malú časť tejto dediny, ona je v skutočnosti trochu väčšia a celkom malebná. Dostanem sa k parkovisku pred dolnou lanovkou (Talstation) , v zime také frekventované ale teraz prázdne. Stuhleck je totiž len zimné turistické stredisko a ľudí je tu relatívne málo .
V lete vleky nepremávajú a tak človek musí chodiť po vlastných. Predajňa lístkov pôsobí teraz skôr zanedbane ako keby sa jej od 31.3 keď končí lyžiarska sezónna nikto ani nedotkol. Tu dole teraz nikto ani nie je a tak sa rozhodnem zahájiť výstup. Ako ďaleko sa dostanem tak to sa len ukáže. Idem hore po lyžiarskej trati, čo sa ukázalo celkom náročné. Čoskoro dôjdem na úroveň poma vleku a tú sa ukáže prvý problém Je totiž ohradený. Lyžiarsky svah je totiž v súkromnom vlastníctve a v letnom období tu majiteľ uplatňuje svoje práva. Na lyžiarskom svahu sa teraz totiž pasú kravy. Nie je múdro preliezať, aj keď niekedy sa človek tomu nevyhne. Pokúsim sa to obísť zľava ale po 100 metroch hore cesta skončí a vrátim sa tam , kde som bol. Skúšam to na druhej teda pravej strane ,kde uvidím dvoch rakúskych turistov. Pripojím sa k nim a prejdeme cez ohradu, ale ostávame celkom na kraji .Kravy tu momentálne nie sú a tak postupujeme smerom hore. Oni postupujú pomaličky a neustále a ja na chvíľu vyrazím a potom oddychujem čo bolo dosť často, lebo trať bola veľmi strmá. Ich prístup sa osvedčil lepšie.
Napokon už dosť poriadne vyčerpaný dôjdem na Fridrich hutte, teda reštauráciu ,ktorá sa nachádza asi v strede lyžiarskeho svahu vo výške 1300 metrov. Ona ako jediná je otvorená aj v lete ,teda konkrétne v piatok, v sobotu a nedeľu .
V zime je to najnavštevovanejšia reštaurácia, teraz je tu hostí výrazne menej ,ale sú. Ako zistím dá sa sem dostať aj autom. Nachádza sa vo výške cca 1300 metrov .Doprajem si Wiener schnitzel, overený obed, ktorý tu vyjde na cca 15 Euro. Keď je ťažko, je najlepšie sa poriadne najesť. Pred chatou je vodovod, ktorý sa spúšťa originálne a to tlieskaním. Kto na to sám príde, tak to iste niekam v živote dotiahne.
Celkom dobre sa tu zotavím a rozhodnem sa, že budem pokračovať ďalej. Poučený skúsenosťou však opustím lyžiarsky svah a idem po normálnej turistickej ceste ,ktorá ide súbežne vpravo s ním. Aj tu ide prudký výstup ale oveľa ľudskejší ako v prvej časti.
Spoločnosť mi občas robia dva rakúske dámy, čo dobre padne. Privedie ma k Swaiger Hutte (teraz zavretú a odtiaľ potom k Panorama restaurantu, ktorý je však v lete tiež zavretý.
Cestou míňam jazierko na zimné zasnežovanie. Odtiaľ nasleduje prudký ale krátky výstup k Gunter Hutte, ktorá sa nachádza na samom vrchole hory.
Táto je otvorená celoročne a cena za prenocovanie je 29 Euro. Tiež sem vedie normálna cesta .Chata je len čiastočne obsadená a sú tu len Rakúšania. Na kopci bolo počuť ináč aj slovenčinu a aj v najmä v údolí slovenských cyklistov. Cez Spital am Semmering vedie totiž aj cyklotrasa. Priestory na chate sú pomerne veľké, konala sa tu už aj svadba. Podniknúť sa odtiaľto dajú aj hrebeňovky.
Po odpočinku zahájim zostup a zamierim najprv k vrcholu lyžiarskemu vlaku Stuhleck. Vzdialenosť k nemu v lete je celkom krátka ,v zime s lyžiarkami je to už trochu o inom ale dá sa to zvládnuť. V jej okolí sa nachádzajú kravy, čo je dosť neštandardný pohľad.
Tieto sa chovajú vcelku priateľsky ale netreba sa pliesť do ich kompetencií. Len dúfam, že chudery nemuseli vyšlapať sem hore celkom zdola. Samozrejme, miestami sa nachádzajú aj ich produkty. Tak vieme, aj na čom v zime lyžujeme. Ináč sa nezdá, že by zimná lyžovačka tieto svahy nejako poškodila. Sú plné života. Dole zostupujem po lyžiarskom svahu farby modrá , čo je najrýchlejšie .Čoskoro som u Panorama restaurantu a pokračujem smerom k Fridrich Hutte.
Tu to veľmi ožilo. Konala sa tu totiž oslava storočnice teda stých narodenín. To človek naozaj každý deň nevidí. .Ďalej už nie je možné ísť po lyžiarskom svahu, lebo je ohradený a pasú sa tam tiež kravy. Prejdem na Fis svah, ale tam je situácia podobná.
Zistím však, že vpravo od neho vedie smerom dole normálna turistická cesta s prijateľným prevýšením. Je veľmi pekná a vedie cez les, na ľavej strane možno občas zahliadnuť lyžiarsky svah. Väčšina cesty ide vedľa potoka a mínami aj jeden už podľa všetkého už nepoužívaný mlyn.
Dôjdeme na parkovisko pri Tal station z opačnej strany ako je spodná časť lyžiarskej lanovky Tal station. Parkovisko je teraz prázdne na rozdiel od zimnej sezónny, kedy môžu byť aj problémy s parkovaním. Cesta s tým ešte nekončí treba sa ešte dosať na železničnú stanicu, ktorá je vzdialené asi km až dva. Podľa toho, či nájdete najkratšiu cestu, značená totiž veľmi nie je. Priamy vlak do Viedne už nie je a musím sa posunúť kúsok smerom na juh do mestečka Mürzzuschlag. Tu už priama linka je ale nie je otvorená pokladňa. Nastúpim tak na vlak (mám zvýhodnenú OBB kartu) a čakám ,čo príde. Revízor však neprišiel a tak človek niekedy musí mať aj trochu šťastia. Treba však priznať, že rakúske vlaky sú stále oveľa vyšší level ako tie naše. Vo Viedni prestupujem na vlak to Petržalky, pretože na hlavnú stanicu stále dlhodobo nechodia, čo je ďalšie slovenské špecifikum.
Záver:
Veľmi pekná cesta. Lyžiarske trate si treba vychutnať aj inač t. j aspoň raz v živote ich prejsť aj pešo. Náročnosť tejto trasy by som porovnal s asi s výstupom z Trangošky na Chopok. Neodporučujem na základe vlastných skúsenosti výstup po lyžiarskom svahu najmä v spodnej časti, pokiaľ nemáte vynikajúcu kondíciu. Je strmá aj nerovná, čo si v zime človek až tak nevšimne. Pokiaľ ide návštevnosť, v spodnej časti som videl iba dvoch ľudí, v hornej časti ich bolo hodne viacej, ale mnohí sa tam dopravili autami alebo aj bicyklami.
Celá debata | RSS tejto debaty