Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Tento výlet sa organizoval v turistickej skupine v jednu februárovú stredu. Odchod bol o 7.55 z hlavnej stanice v Bratislave vlakom Považan, pričom lístky si kupujem cez internet. Problém môže byť však v tom, že keď Vám zlyhá mobil, môžu byť problém s prezentáciou kúpy. A vo vlaku občas internetové spojenie veru vypadáva. Na tieto výlety sa dopredu neprihlasuje, kto má záujem príde na v termíne a ide sa. Na stanici nás bolo dosť málo, ale postupne sa nazhromaždilo až 37 ľudí. Chodia už aj z iných krajov ale väčšina zúčastnených je z Bratislavy. Sedel som tentokrát zo sprievodcom. Na Vršatecké Podhradie sme už mali raz plánovaný výlet ale nepodaril sa ,v Piešťanoch skočila jedna pani pod vlak a išlo sa potom inde. A tak ostala nesplnená úloha. Hádam sa tá hrôza už nezopakuje. Cieľovou stanicou je Ilava, teda mesto, ktoré je známe hlavne svojou väznicou. Ide o bývalý hrad a kláštor , ktorý slúži svojmu účelu už cca 165 rokov. Vlastne z diaľky vyzerá celkom impozantne. Z budovy dýcha aj stredovek. Nachádza sa na kopci a je možné si tam možné objednať aj exkurzie. Ale nie príliš hlboko a nie príliš dlho! Ako skoro každý človek mimo basy som zvedavý, ako to tam vlastne funguje .Možno by to chcelo na jeden deň vyskúšať. Hovorí sa tam napríklad o sexuálnych orgiách a zdá sa, že ľudia vo väzení sa stanu hrozne po „láske“ túžiacimi, že to má stimulačný účinok. . Vždy je to však podľa mňa lepšie ako byť deň na fronte. Zločin to nie je, veď viacero našich prezidentov a aj politických aktivistov v base aj bolo a zdá sa, že je to dobré východisko na Slovensku pre politickú kariéru. Najslávnejší utečenec bol istý Roháč, ktorého si my mladí pamätáme ako únoscu námestníka ministra na Berg ešte v osemdesiatich rokoch a potom v deväťdesiatich rokoch mal už pole neorané.
Od stanice sme išli autobusom do dediny Vršatské Podhradie. Tá sa už nachádzala vo výške cca 600 metrov, a cestou sme prechádzali cez obec Pruské. Našim prvým cieľom sa stal miestny hrad. Počasie bolo zamračené, veterné a a skôr chladné. Hoci bola polovica februára, po snehu nebolo ani stopy a videli sme len niekoľko fliačkov.

Cesta na hrad viedla väčšinou cez les a trvala necelú hodinu. Hrad bol v rekonštrukcii a bol v zlom stave. Prežil relatívne dlho a skončil až v priebehu Rákociho povstania okolo roku 1710, ktoré bolo umieračikom slovenských hradov. Bolo zničené vojskami a na rozkaz miestneho pána. Upadať začali už predtým, ale bol to postupný proces. O hradoch som písal minule a teraz sa vrátim k tatárskemu vpádu z roku 1241, ktorý bol akcelerátorom na ich zakladanie na širokej báze. Boli už aj predtým ale zvažovalo sa za aj proti. No po tomto vpáde dostali absolútnu zelenú, lebo Tatári ich nedokázali dobyť. Všetko naokolo bolo zničené a jeden letopisec napísal, že na Slovensku potom nestretol dlhé dni živého človeka. Tieto vpády sa odlišovali od ostatných vojen predtým a potom tým, že oni v podstate žiadnu korisť nebrali a iba ničili. Ich vodcovia došli k záveru, že by im vojaci potom zleniveli v luxuse a nechceli by už bojovať. Z dlhodobého hľadiska to však bolo vyčerpávajúce a preto skončili ako skončili. Boli tu našťastie len krátko lebo im práve zomrel kráľ a potom odišli. Pokiaľ ide o Rákociho povstanie tak územie na ktorom sa dialo sa dosť podobá na územie dnešného Slovenska. Veď ho Maďari aj prezývali slovenský kráľ. Vo vojsku bolo veľa Slovákov a najznámejší bol aj istý Juraj Jánošík. To, že skončil potom ako skončil mohla ovplyvniť aj skutočnosť, že bojoval v neúspešnom povstaní, ktoré bola namierené proti Habsburgovcom.

Od hradu sme zamierili k parkovisku ,kde boli aj dva hotely. Potom sme nastúpili na vršatecký náučný chodník Vršatecké bradlá, ktorý viedol cez chránený les európskeho významu. Geologicky patrí toto územie do Bielych Karpát. Najvyšší vrch je Chmeľová ,ktorý dosahuje 925 metrov. Geologicky sa územie formovalo počas kriedy a je z tohto pohľadu zaujímavé, prebehlo tu tu viacej vrásnení. Tieto bralá vidno aj na tejto ceste aj keď sa trochu strácajú v lese.

Cestou stretávame drevorubačov, na istom mieste chcú tu založiť pasienky. Našim ďalším cieľom je obec Červený kameň a pred miestnym kostolom, kde sú lavičky máme prestávku .Odtiaľ zamierime na bradlo Červený kameň, čo predstavuje asi polhodinový relatívne prudký výstup. Časť cesty je aj kalváriou. Potom zostúpime dole späť do dediny.

Zastavíme sa aj v miestnej jednote. Časy keď je v každej dedine aj cez deň bola otvorená nejaká krčma sú už aspoň cez týždeň nenávratne preč a buďme radi aspoň za toto. Napokon sa po diskusii vrátime autobusom do Ilavy. Pokladňa na stanici je zavretá . Rozlúčime sa s niektorými účastníkmi, ktorí pochádzali práve z tohto mesta. Máme čas a tak zamierime do miestnej krčmy. Cestou sa potknem o podvozok a na podvozku a padnem. Ostali mi aj nejaké škrabance na rukách a v krčme to ošetríme. Zastavil mi aj autobus či som v poriadku. No podarilo sa. Potom sa vrátime na stanicu a nastúpime opäť na vlak Považan do Bratislavy. V Bratislave sneží čo je bezosporu isté prekvapenie. Následne idem na Trnavské mýto kde si dám spraviť fotografie z výletu a následne padla ešte jedna kofola v jednom bare. Odhadujem, že sme prešli cca asi 15 km.