Na karnevale v Benátkach , časť prvá

O pol štvrtej ráno zazvoní v Acapulco  odporný  nechutný telefón a zobudí nás z hlbokého spánku a  pakujeme sa aj s celým nákladom do autobusu. Nepodarí sa mi nájsť môj mobil a tak cestou  rozmýšľam  ,kam sa len mohol podieť? Nájdem ho až ďalší večer pri vybaľovaní na spodku batohu. Čaká nás celodenný presun do hlavného mesta provincie Oaxaca (vyslovuje sa vachaka) s rovnakým názvom  a s prestávkou v meste Cholula asi desať  km vzdialeného  od  známej Puebly.
Cesta nás vedie cez rozsiahle pohorie Sierra Madre, pokryté hustou ale suchomilnou vegetáciou . Veľmi zaujímavými sprievodcami počas cesty sa stali druhá a tretia najvyššia hora Mexika a to Iztaccihuatl(5286m) a možno u nás známejší Popocatepetl(5427m),vyslov popokatepetl, dymiaca hora prezývaná skratkovo aj el Popo. Na hodinách zemepisu ma kedysi trýznili týmto názvom. Popopokakate pppetl!
Je to stále aktívna sopka ,takže výstup na vrchol nie je povolený. Iztaccihuatl je však vyhasnutý a výstup je možný. Ináč najvyššou horou Mexika je Orinzaba s nadmorskou výškou 5700m, ktorá však leží v inom Mexickom štáte.
Sprievodca Maťo  nám k uvedeným sopkám vyprával nasledovnú indiánsku legendu:

Podľa mytológie Iztaccihuatl bola princezná, ktorá sa zamilovala do Popocatepetla ,ktorý bol jeden z bojovníkov jej otca. Kráľ ho poslal bojovať do Oaxacy s tým, že ju dostane za ženu, ak sa odtiaľ úspešne vráti ,čo však neočakával. Princov sok v láske však falošne povedal princeznej ,že jej milenec zahynul ,na čo ona zomrela od žiaľu. Keď sa bojovník napokon vrátil a zistil, že je mŕtva , pokľakol si s hrôzou k jej hrobu. Bohovia ho následne pokryli snehom a premenili na pohorie a to isté spravili aj s jeho milovanou .Iztaccihuatl znamená biela žena a pohorie naozaj pripomína ženu ležiacu na chrbte a je často pokryté snehom. Popocatepetl sa zase premenil na sopku rovnakého mena a dodnes chrlí oheň na celý svet v zlosti nad smrťou svojej milovanej a obidve pohoria odvtedy zostali prepojené.
Popoludní dorazíme do mesta Chochula. Kedysi tu stála najväčšia pyramída Mexika, dnes z nej ostal len jeden pahorok s pozemnými jaskyňami. Tomu  možno vďačiť dobyvateľovi Mexika Španielovi Cortezovi, ktorý,  keďže tu narazil na odpor zničil všetko, čo sa zničiť dalo. Je to taký Nemesis Mexika. Španieli tu vo všeobecnosti nie sú veľmi obľúbení. Tomu sa však nemožno čudovať , pretože vyvraždili statisíce Indiánov  a ďalších zotročili. Ďalšie milióny zomreli na choroby, ktoré sem dovliekli. Postup Američanov bol  proti tomuto úplná rozprávka. Avšak aj oni nám poslali jeden darček a to syfilis. Možno povedať, že tu prebehla aj jedna z najväčších genocíd v dejinách ľudstva. Následne dal Cortez postaviť 365 kostolov, teda toľko, koľko je počet dní v jednom roku. Dnes ich ostalo už len 47, čo je však stále dosť na dvadsaťtisícové mesto. Postavenie tohto kostola v tom čase bolo  pre Indiánov potupením ich viery a kultúry.

A práve sem sme zamierili. Do samotného kostola žltej farby sme sa nedostali ,pretože sa bol totálne preplnený a okrem toho sme ich už videli dosť. Oveľa zaujímavejší bol výhľad a okolie. Veľmi dobre bolo vidno známe mesto Puebla , okolitý kraj a predovšetkým obidve spomínané sopky ,ktoré bol odtiaľto nádherne vidieť.
Po prehliadke pahorku sa vraciame do mesta. Vyzerá  úplne ináč ako Mexiko city alebo Apalulco. Má taký koloniálny  ráz, prevažuje žltá farba a svetlé ulice. Pokračujeme prehliadkou miestneho trhu , kde nám sprievodca prezentuje niektoré miestne produkty. Prezentácia je spojená aj ochutnávkou.
Potom pokračujeme v ceste do mesta Oaxaca, kde s ťažkosťami zaparkujeme. Bývame v hoteli Ataza. Mal slušnú úroveň bol tam aj bazén ,ale nekúpeme sa v ňom. Mesto sa totiž nachádza v nadmorskej výške 1500 metrov ,takže je tu o desať stupňov chladnejšie ako pri mori.
Na rozdiel od Mexiko  city je toto mesto vyhlásené  za úplne bezpečné , takže sa tu môžeme nerušene pohybovať aj večer. Navštívime aj miestne zocalo (hlavné námestie) ,kde sa nachádza aj veľmi pekná katedrála. Hneď vedľa nej je zelený parčík s letohrádkom a nechýba tu ani rozsiahly trh.
Pre kostolom sa hrajú šachy a keďže sám hrám za jeden bratislavský klub nejaký čas sledujem kvalitu ich hry. Neboli to žiadni šachová analfabeti ,ich úroveň hry bola celkom porovnateľná zo slovenskou, akú možno vidieť  na podobných fórach. Hráči však sedia na zemi, čo sa u nás nepraktizuje.
Dám si aj hamburger, chutí celkom ináč ako u nás.
Večer ideme opäť s Maťom do jedného baru, kde hrala jedna miestna hudobná skupina. Jeden spevák mal dobrý hlas, s druhým to bolo také všelijaké. V Mexiku sa hrá prevažne mexická hudba, iba v Acapulco som počul piesne aj v angličtine. Pijeme mexický nápoj číslo dva mezcal, ale tento mi vôbec nechutí , je pre mňa príliš silný. Po nejakom čase sa vraciame do hotela .Nespím však dobre, lebo môj spolubývajúci je prívržencom ventilátorov , kým ja nie som. Tak to tam hučalo ako na fronte. Niekoľkokrát zazvonil mobil, keďže na Slovensku bol deň a niektorí ľudia si neuvedomovali časový posun a veselo telefonovali.

Ďalší deň
Nasledujúci deň raňajkujem v hoteli, pričom raňajky stoja asi 1,50 Euro. Ide však o raňajky kontinentálne, čo znamená že nie sú veľmi bohaté a pozostávali buď z praženice alebo z lievancov. Na naše prekvapenie sa tam objaví väčšia skupina maďarských turistov ,ktorým sme nevedomky obsadili rezervované miesta. Situácia sa však rieši s prehľadom. Zaujímavé je, že sme ich stretli ešte raz  a to o niekoľko dní v hrobkách pri Uxmale. Vyrážame teda o ôsmej a naším prvým cieľom bol údajne najväčší strom na svete v Tule.
Je to určite najslávnejší strom Mexika a je rodu cyprovitého .Jeho vek sa odhaduje na viacej ako 2000 rokov a vyzerá úplne zdravý s veľmi hustou rozvetvenou korunou. Jeho obvod je asi 165 stôp.
Okrem nás sa tu nachádza aj skupina Poliakov v ľudových krojoch.
Odtiaľ pokračujeme smerom na Monte Alban(Biela hora). Toto bývalé mesto sa nachádza asi osem km západne od Oaxacy v nadmorskej výške asi 2000m. V najlepších časoch tu žilo asi 24000 ľudí. Miesto lepšie povedané jeho ruiny (bolo v podstate opustené už v roku 800 z neznámych príčin) je celkom rozsiahle s veľmi peknou polohou a výhľadom. Prevládala tu kultúra Zápotékov. Hlavným ich symbolom bol a dodnes  je v Mexiku jaguár, ktorý ešte miestami v krajine žije. Len u Aztékoch prevládal kult opereného hada.
Typické pre ich kultúru bolo že  v prípade vyššej vrstvy spoločnosti ,že už deťom v prvom roku života deformovali lebky a to im dalo privilegované postavenie kňazov ,pretože tým sa odlišovali od ostatných obyvateľov. 500 rokov po opustení mesta (asi rok 1300 ) sem prišli Mixtékovia a neskôr ovládli celé Mexiko Aztékovia. A čo sa stalo potom všetci vieme. Mesto nie je také  známe ak ostatné pamiatky ,pretože ríša Zápotékov sa už zo španielskou ríšou nestretla a tak sú menej známi ako napríklad Mayovia alebo Aztékovia. Druhým faktorom je, že stredisko je príliš vzdialené od všetkých prímorských stredísk a leží teda mimo dosah jednodňových výletov. Zápotékovia tu však žijú dodnes a napríklad aj náš sprievodca ,na pamiatkach sa vždy musel prezentovať  aj nejaký miestny  sprievodca , bol veľmi sympatický Zápoték. V Mexiku  žije množstvo národov, ktorí hovoria rôznymi jazykmi. Myslím, že je tu aj hodne veľa ľudí (možno aj niekoľko miliónov a ktorí žijú v určitých oblastiach ,ktorí nehovoria úradným jazykom španielčinou ,ale národnostné problémy tu nepoznajú. Sú tu však problémy stavovské, keď privilegovanou vrstvou sú tkz ,kreoli belosi, potomkovia Španielov(možno 10 percent obyvateľstva  za nimi nasledujú mestici(miešanci) a napokon poslední pôvodní Indiáni  Dohovoriť sa v Mexiku dá snáď s výnimkou Cancúnu výlučne po španielsky , len na recepciách hotelov hovoria po anglicky na relatívne prijateľnej úrovni.
Vrátim sa ešte k pamiatke Mont Alban, aj tu absolvujeme množstvo schodov a sme uchvátení okrem samotnej pamiatky aj krásnymi stromami ktoré zrovna teraz kvitli a boli celé posiate  bielymi kvetmi , odtiaľ zrejme názov mesta. Po odchode z areálu kúpim u obchodníkoch slamený klobúk a vymením ho za svoju zelenú šiltovku. Bolo to dobré rozhodnutie. Následne pokračujeme prehliadkou samotného mesta Oaxaca.
Následne pokračujeme v prehliadke samotného mesta Oaxaca. Mesto ma dnes as 250000 obyvateľov a žije tu asi 35 rôznych národností ,pričom prevládajú Zapotékovia. Je hlavným mestom provincie rovnakého mena , ktorá hraničí  s Tichým oceánom a je veľmi starého pôvodu ,býval tu aj dobyvateľ Mexika Hernando Cortez v 16 storočí. Prehliadku začíname pri katedrále San Domingo ,ktorá je peknou historickou pamiatkou. Pred  kostolom sa nachádzajú predavači suvenírov ,u ktorých sa zastavíme. Kupujem si  tu  jednu kožu s aztéckymi motívmi. Pokračujeme krásnymi svetlými koloniálnymi ulicami a míňame aj uvedený Cortezov dom. Nie je tam žiadna tabuľka alebo niečo podobné pretože od nezávislosti Mexika je to persona non grata. Zomrel v Španielsku, ale pozostatky odoslal do Mexika .Ani tu však nenašli pokoj, putujú z mesta do mesta ,nikto sa o ne nebije a dokonca bol  na spáchaný aj pokus o „atentát“.
Druhá slávna postava Mexika Benito Juarez sa naopak teší  veľkej  vážnosti .Bol to prvý  prezident Mexika po získaní nezávislosti  v 19 storočí a bol to Indián Zápotek.
My teda pokračujeme a čoskoro dorazíme na ďalší väčší trh, kde sa predávajú obrazy a nejaké sa aj kúpia. Predavači sú spokojní, mesiace nič , zrazu príde Slovač a toto. Už sme ich potom na trhu viac nevideli. Častými motívmi sú v Mexiku smrť a ľudské lebky, ktoré som tu videl viacej.
Napokon dorazíme k miestnemu zocalo, kde pokračuje prehliadka trhu č. tri. Tento je naozaj veľký a nachádza sa tu všeličo. Opäť sprievodca robí prezentáciu produktov spojenú ich ochutnávkou.
Pamätám si najmä prezentáciu produktu vyprážané kobylky. Zjedol som ich tuším šesť, ale nemôžem ich odporučiť.
Následne idem do čokoládovne, kde je ďalšia ochutnávka jej rôznych výrobkov, ale tejto sa už vyhnem. To by už na mňa bolo priveľa. Čokoláda sa tam drví v strojoch. Tak toto som celé už iba presedel na stoličke a pozoroval čokoládovú hmlu okolo seba. Následne sme sa cez trh vrátili na zocalo, hlavné námestie. Tu sa nachádzal aj ďalší veľký kostol.
Na trhoch v Mexiku som strávil tuším viacej času ako za posledných desať rokov na Slovensku.
Tu sa konečne začína obed. Nevládne tu však pokoj. Je tu nejaký volebný meeting. Vedľa v parku na letohrádku je nejaký chlap a reve do mikrofónu. Nikto nevieme , o čo ide. Náhodným výberom si objednám obed a dostanem kura plávajúce v mori čokoládovej omáčky a k tomu ešte čiernu fazuľovú omáčku. Obed zjem len so  silou vôle, aj keď samotné kura bolo dobré. Následne máme až do 18.00 voľný program. Osamostatním sa , navštívim internet a vychutnávam si živú atmosféru tohto koloniálneho mestečka.. Toho večera idem spať, to treba aj na dovolenke a odmietam pozvánku posedenie pri zápotockéj hudbe.

Ďalší deň

Ráno odchádzame na prezentáciu výroby zápoteckých kobercov. Vítaná nás indiánka Zápotek zo širokým úsmevom, je veľmi nízkej postavy a nášmu sprievodcovi siaha iba po pás, pohľad na nich je rozkošný.

15
Prezentácie je zaujímavá, koberce sú pekné , ale veľmi sa nekupujú. Ich preprava domov je totiž neľahká. Pri ich výrobe sa dokonca používa krvi z nejakých kaktusových vší, ale už si neviem spomenúť , ako to presne je. Niektoré spolucestujúce dobrovoľníčky mali po tom všetkom celkom pekne červené ruky .Nasleduje o niekoľko km ďalej prezentácia výroby mezcalu. Tento mi veľmi nechutí. Na moje veľké prekvapenie si spolucestujúci kupujú veľa fliaš tohto nechcem povedať, že jedu. Vpravo odtiaľ boli dve jamy, kde sa opekali prasce. Vraciame sa do mesta a do 18.00 máme voľno.  Stretávame sa potom po dohode u katedrály sv. Dominga a odtiaľ ideme na večeru. Túlam sa opäť koloniálnymi ulicami voľný ako vták. O 18.00 vstupujeme do reštaurácie na spoločnú večeru. Pamätám si , že pri vchode bola lebka, čo bolo veľmi impresívne . Architektonické riešenie reštaurácie bolo nádherné, časťou strechy bola dokonca voľná obloha. Záchody boli zrkadlové, človek tak mohol pozorovať „svoju činnosť“. Nepamätám si už, čo som presne jedol, ale bolo to niečo typicky mexické. Uprostred večere sa náhle zmenila služba čašníkov , tí pôvodní zmizli aj s ich jedálnymi lístkami. Máme veľké zmätky s platením, lebo vlastne ani poriadne nevieme, čo sme jedli. Dokonca som už aj ja zvýšil hlas, čo je u mňa dosť zriedkavé. Napokon však spoločnými silami dáme všetko dokopy. Následne o deviatej hodine večer je odchod z Oaxacy a začína celonočný presun do Villahermosy, nášho ďalšieho cieľa. Lúčime sa s týmto sympatickým a priateľským koloniálnym mestom . Neveril som, že sa sem ešte niekedy  vrátim ale osud rozhodol ináč.