Na karnevale v Benátkach , časť prvá

V roku 1985 som bol tesne po ukončení svojich vysokoškolských štúdií a po absolvovaní základnej vojenskej služby. Ale stále mladý človek. A ako taký som prirodzene túžil spoznávať okolitý svet, čo bolo môjmu  veku celkom  primerané a vtedy vôbec nie  jednoduché. Okrem Maďarska, kam sa dostať bolo jednoduché som bol predtým ešte v Juhoslávii a v ZSSR.  Do obidvoch krajín už bolo potrebné vybavovať  zvláštne povolenie a navyše sa do ZSSR vtedy veľmi  individuálne dostať nedalo.
Ale kapitalistický Západ to bolo  vtedy už celkom iné kafé. Väčšina ľudí za socializmu sa tam vôbec nedostala no v osemdesiatich rokoch najmä v druhej polovici sa situácia celkom ľahučko zlepšila. Po zostrelení juhokoréjskeho lietadla v roku 1983 došlo k poslednej eskalácií napätia studenej vojny. V roku 1985 nastúpil v ZSSR Gorbačov a po siedmich rokoch to bol prvý boss uvedeného štátu, ktorý vedel aj normálne chodiť. Bol už z inej generácie a bolo jasné, že s ním prídu zmeny. Aké , to sme v roku 1985 ešte celkom nevedeli. U nás žiadne zmeny neboli a od roku 1970 tam sedeli  tí istí ľudia. V roku 1985 už všetci hádam s výnimkou Štrougala  pôsobili skôr ako starý inventár. Tak som sa rozhodol, že to s cestovaním von   skúsim. Veď  v najhoršom nikam  nepôjdem. Miloval som francúzske dejiny a hoci som študoval niečo iné  verím, že by som z nich skúšku v pohode spravil. Čiastočne aj pod vplyvom Dumasa . Tak požiadal som o devízový prísľub a aj o povolenie z polície a bol som úspešný. Dostať tieto veci vôbec nebolo jednoduché a samozrejmé. Štát disponoval len  s obmedzeným množstvom devízových prostriedkov a tajná polícia bola nevyspytateľná. Ale podarilo sa . Potom bolo treba vybaviť víza. Preto som musel vycestovať do Prahy. Ja somár som tam vycestoval 14.7., čo bol deň dobytia Bastily. Pochopiteľne ambasáda bola zavretá. Tak som sa musel vybrať ešte raz.  Ale zase až tak som sa veľmi  nehneval, že som uvidel krásnu Prahu až dvakrát, kde som ináč už  v roku 1976 cvičil spartakiádu. Pamätám sa, celú cestu vo vlaku  som stál. Príprava na túto vtedy skoro životnú udalosť musela byť zodpovedná a s  CKM som si zabezpečil lístky na vlak do Paríža a späť. Takisto som si zohnal ešte nejaké peniaze ako dodatok  a chystal som  sa na cestu a predovšetkým na prvú veľkú prekážku, ktorou bol vtedy zlovestný hraničný prechod Bratislava- Berg. Totiž aj po obdržaní všetkých potrebných  povolení Vás tam mohli stopnúť poslať nenávratne  späť domov. Pri počutí slova Berg sme mali vtedy všetci určité chvenie a spôsoby, ktoré sa tam používali boli často ľudsky  nedôstojné. Niektorí  ľudia cestovali von radšej cez Maďarsko kde boli menej prísne kontroly  ale aj to malo svoje úskalia. Do Viedne som išiel autobusom, stanica v Petržalke vtedy ešte nebola. Z cesty si pamätám len  tie rafinérie. Na Bergu som mal šťastie. Pracoval som vtedy v banke a pýtali sa ma či poznám istého pána X. Poznal som ho  síce iba z videnia ale smelo som odpovedal poznám sa s ním dobre. Malé klamstvo bolo úspešné a prešiel som kontrolou. Výčitky som určite nemal kvôli pašovanej sume veď štát nás okrádal viacej ako dosť. Vo Viedni som mal niečo ako známosť v CK z rodnej dediny  a pomohla mi s ubytovaním v Jugendheime pre študentov a takisto mi dal aj lístok na prehliadku zámku  Schonbrunn. Študent som už nebol ale som tak stále ešte  pôsobil.  Navyše som dobre hovoril po nemecky a to robilo vždy dobrý  dojem. Žiaľbohu už sa nepamätám, kde to presne bolo. Dnes sú cesty do Viedne samozrejmosťou ale vtedy som ešte nevedel, či sa tam vôbec v živote niekedy ešte  dostanem a tak som k tomu pristupoval. Vážim som si, že som tam bol. Po návšteve v Schonbrunne si pamätám, že som bol ešte v Prátri, na Donauinsele, kde som sa dokonca kúpal v Alte Donau a bol som na letnom predstavení pri radnici. Tu som aj tancoval. Potom som bol ešte pri Stefansdome a na hrade Leopoldsberg, ktorý bol známy nedávnou návštevou pápeža Jána Pavla II (1983), ktorá mala aj u nás  veľký ohlas. Viedeň  bola vtedy  známa okrem svojej televízie  u  nás valčíkmi  a predovšetkým to  bol  vtedy hviezdy spevák Falco. Viedeň pôsobila oveľa pôvodnejšie ako dnes, neboli tam ešte migranti ani  z východnej Európy, z Balkánu ani z tretieho sveta. Z Viedne som potom pokračoval do Salzburgu kde som strávil len jeden deň. Rieka Salzbach bola rozvodnená a mesto nádherné. Časť noci som strávil na miestnej  stanici a pokračoval v ceste smerom na Ulm, kde bol zase navretý Dunaj. V Nemecku som mal v tom čase blízkeho  príbuzného  ,ktorý nedávno emigroval a bol tam s celou rodinou. Mal však iné meno alebo na to neprišli. Možno aj preto, že pochádzali čiastočne aj s Maďarska a maďarská vláda o svojich emigrantoch informácie  Československu neodovzdávala. Asi to tak bolo, lebo napríklad aj v armáde som videl brancov z maďarských rodín s kádrovo veľmi nejasným pôvodom a úrady ani tušenia o tom nemali a stavali ich aj do chúlostivých stráži.  No tak prišli pre mňa,  bolo to neďaleko Bodamského jazera a strávil som tam niekoľko dní. Neďaleko bolo jazero, kde ma trochu vydesila návšteva niekoľkých “ ľudí “ z neďalekého blázinca ale dopadlo to dobre .Mal som ešte tam jeden zaujímavý zážitok a to, že pri stopovaní ma odviezol obrnený voz NATO. To, že majú vo voze nedávneho branca čs . armády ich vôbec netrápilo. Táto cesta však mohla mať nepriaznivý dopad na môj kádrový profil keby sa to prevalilo. Napokon som sa rozlúčil s príbuznými(absolvoval som aj návštevu Bodamského jazera) a nastúpil som na vlak do Paríža. Najprv opačným smerom ale našťastie som sa včas spamätal. Nemecko na mňa vtedy urobilo supermoderný dojem a bolo všetko  novo postavené. Podieľalo  sa na tom aj Československo tým, že tam poslalo po vojne  dva milióny usilovných a pracovitých ľudí. Francúzsko mi po NSR pripadalo potom  ako dosť staro. Najmä pri pohľade z vlaku. Platné lístky si tam bolo treba ešte orážať  o čom som sa dozvedel až neskôr. Problémom  bolo aj to, že kým nemčinu som ovládal o francúzštine sa to povedať nedalo. Dorazili sme na stanicu Gare de Est a tu som bol svedkom krádeže. Zlodeja chytili, vyzliekli do pol pása a potom na neho pľuli. Takisto som si všimol, že je tu oveľa väčšia pestrosť rás ako inde. Francúzsko malo predtým kolónie a ich občanov nepovažovalo celkom za cudzincov ani po ich osamostatnení. .Slovensko ich nikdy nemalo a tak sa  nad týmto postupom pozastavuje ale vidno to bolo aj v iných štátoch. Ubytovanie som tu nemal zabezpečené a musel som si ho nájsť. Napokon tom bol zase v  nejakom  Jugendheime a bolo  niekde neďaleko Bastily. Komunikoval som tu väčšinou po anglicky, štúdiu jazykov som venoval pozornosť aj za komunistov. Paríž som vtedy poznal hlavne z troch mušketierov a aj z viedenskej televízie. U nás sa podával  skôr negatívny obraz, podľa čs  televízie stal za každým štvrtým stromom  zlodej a lúpežník. Prvé miesto ktoré som navštívil bola spomínaná Bastila. .Vyzeralo to tam celkom ináč ako som si predstavoval, bola taká premávka, že som cez cestu skoro ani neprešiel. Pravda veľa z nej neostalo. V metre som mal nepríjemný zážitok, niekto tam hodil slzák, čo bolo druhý krát v mojom živote (prvýkrát v československej armáde). Sklamanie bolo potom to, že zámok Versailles bol reštaurovaný a tak som sa dnu nedostal. Tak aspoň záhrady. V Notre Dame by som s tým zvonom rád napodobnil Quasimoda ale naozaj sa to  nedalo. V Louvri som sa pozeral do očí Mona Lízy ale nič som z nich nevyčítal.  Po dlhom hľadaní som našiel ulicu ,v ktorej bol zavraždený v roku 1610  môj obľúbený kráľ Henrich IV, ktorý bol pôvodne hugenot a ukončil náboženské vojny. Tu som zistil, že nemám pas ale našťastie hrôza a zatemnenie mysle   trvala len krátko. Ďalej to bol Napoleon a potom kultúrny dom Centre Pompidou. Tu som čítal aj nejakú tú literatúru, z ktorej by naše čs. úrady asi radosť nemali. A napokon to bola  ulica Rue Saint-Denis ,ulica hriechu“. Pre mladého socialistického muža akým som bol ,to bola nová „úžasná“  skúsenosť.. Zďaleka nie všetky dámy vo výkladoch sa mi však pozdávali. Strava mi tam celkom nesadla. Nejaké drahé reštaurácie som si tu nemohol dovoliť  a tak som si kupoval hlavne bagety. Jednak boli príliš veľké a to mäso tam sa mi nezdalo celkom prevarené. No jesť treba. Nemecká kuchyňa mi sadla lepšie. Na poslednom mieste som navštívil  Eifelovku. Hore som vyšiel pešo ,lebo som už nemal peniaze. O nejakej caffé na Eifelovke by som len snívať mohol, padol by na ňu celý môj  devízový prísľub. Zničený som si potom ľahol dole do trávy ale čoskoro ma odtiaľ vypudila polícia. Spomeniem ešte parížskych žobrákov ,ktorými rada operovala naša vtedajšia naša propaganda. Bolo ich vidieť ,boli rôzni. Aj keď som mal dojem, že niektorí vedú tento život úmyselne že až tak chudobní by  byť nemuseli a ani neboli. U nás doma  vtedy oficiálne žobráci  neboli a keby  sa aj nejaký objavil putoval by  rovno do basy.  Bol som potom ešte v Normandii u jednej známej. Tu som si všimol, že tam majú iný pracovný čas. Doobeda , potom dlhá  prestávka a potom dlho  do večera. Myslel  som si, že náš systém pracovného času mi  viacej vyhovuje. Dnes ľutujem, že som nešiel vtedy aj k moru, normandské pobrežie je nádherné. Naspäť som sa vracal cez Frankfurt, kde som ostal dva dni. Opäť som býval v mládežníckej ubytovni v spoločnosti dvoch podozrivých mužov z Blízkeho východu myslím si že  to bol Irak. .Boli ovešaní reťazami. Neskôr sme sa spriatelili. Tu som navštívil v kine  vtedajší veľký hit Amadeus, ktorý režíroval  český emigrant Miloš Forman. K nám sa dostal až o dosť neskôr, ale myslím, že ešte  za socializmu. Na Formana neboli až takí prísni alebo skôr pomery sa potom začali uvoľňovať. Navštívil som aj sex shop. To bolo tiež  niečo celkom nové a zaujímavé , u nás vtedy nepredstaviteľné. Prečo napokon nie, aj to je súčasťou života.  Domov som sa vracal cez severné Čechy, niekde pri Chebe. To bolo bezpečnejšie ako ísť cez Beg. Predsa len pre nich som bol   relatívne vzdialený. Prevážal som  aj nejaké nie celkom povolené knihy , pamätám si na Stalinov životopis, kde som sa dočítal hrozné veci. Ale len pre vlastnú potrebu. A nesmiem zabudnúť na vodku  Gorbačovku pomenovanú po novom generálnom tajomníkovi ZSSR. Po návrate som ju v práci vytiahol na oslave   čím som priviedol kolegov do rozpakov mám ju piť alebo radšej nie?
Po návrate si ma predvolala naša bezpečnosť  aby zistila čo som tam vlastne robil ale nič zásadne som im nepovedal. Tiež ich zaujímalo ako to funguje na tej ulici Rue Saint-Denis. Najlepšie bolo zviesť reč na podobné témy, to ich zaujímalo a uvoľňovalo atmosféru. Ale kontroly už neboli také tvrdé a prísne ako v sedemdesiatich rokoch ale stále  boli.
Záver:

U  môjho zamestnávateľa  vyvolala táto  cesta vtedy  veľký rozruch veď  vybrať sa  len tak vlakom do Paríža zase tak bežné vtedy nebolo. Na druhej strane som získal realistickejší obraz o západe na základe vlastného videnia , a tento obraz si u nás  tiež mnohí vtedy  idealizovali. Tiež som mohol  porovnávať našu propagandu a skutočnosť.  V NSR  to vyzeralo a pôsobilo nesporne dobre, vo  Francúzsku  to bolo hlavne ekonomicky  komplikovanejšie. Ani tam sa všetci nemali dobre. Celkovo  sa však Západ od nás ekonomicky už vtedy  dosť odtrhol. Kým v roku 1970 sme ešte boli s Rakúšanmi na tom dosť podobne, o dvadsať rokov to bolo už o  niečom inom. Ale to je už iný príbeh. Čo sa mi tam tiež  páčilo bolo , že na Západe bol každý človek   viacej  sám sebou  či už bol  z akýchkoľvek odtieňov  ako u nás či už tak alebo inak a  nebáli  sa povedať svoj názor na veci  a nebol na nich vyvíjaný tlak, teda nechovali  sa automaticky tak, ako všetci od nich  očakávali.