Po zahraničných cestách popíšem aj jednu cestu domácu, aj aby ma tu náhodou neoznačili niektorí blogeri za zahraničného agenta. Súľovské skaly sú fenoménom na Slovensku. Táto trasa sa považuje za jednu z najkrajších na Slovensku. Ide malé pohorie, kde sa nachádza množstvo bizarných skalnatých útvarov.
Našu cestu sme zahájili v Považskej Bystrici. Odtiaľ sme išli autobusom do dediny Súľov, kde sme zahájili výstup. A hneď to začalo zostra. To znamená prudké stúpačky po skalnatých úsekoch, občas aj s reťazami. Keďže som mal ľahko natiahnutý sval, určité pohyby mi robili ľahké problémy.
Hore sa ide po zelenej značke. Tu sa dostaneme k neoznačenej ceste smerom na tkz. Gotickú bránu, ktorú však skoro každý pozná. Sú odtiaľto krásne výhľady. Na malom priestore sa však stretáva viacero skupín a tak za chvíľu stratím prehľad , kto je kto. Navyše ma poprosia o spravenie niekoľkých fotografii a medzitým moja vlastná skupina ufujazdí. Nasleduje teda stíhacia jazda, ktorá je napokon úspešná. Asi po polhodine dôjdeme na hrad Súľov, ktorý nie je ani najväčší a ani najslávnejší ale za to veľmi zaujímavý. Dnes sa nachádza schovaný v hustom lese ale v časoch jeho slávy to tak určite nebolo. Vtedy všetky lesy do vzdialenosti niekoľko km boli vyklčované. To preto, aby sa včas odhalil nepriateľ a zároveň boli miestom ,odkiaľ sa pozoroval celý okolitý kraj. Fungoval od 12 do 18 storočia, keď bol postupne opustený. Dnes je to len zrúcanina na malom priestore , lozenie po ktorej si vyžaduje určitú opatrnosť. Veľmi radi sem chodia deti, ktoré zbožňujú hrady. Asi po hodine opúšťame tento hrad, ale dobré časy na nás nečakajú. Nasleduje ostrý zostup na reťaziach, kde treba dávať pozor. Potom nasleduje krátka rovina a potom zase výstup, tentokrát už po červenej značke. Míňame najznámejšie pohorie Brada, ktoré je však naozaj len pre najodvážnejších, teda pre horolezcov. Ideme na rozcestník pod Roháčom, kde sa cesta delí. Asi dvaja z nás idú dole, ale my ostatní sa rozhodneme pre pokračovanie. Napokon dôjdeme pred tkz. Obrovskú bránu. Čoskoro nasleduje zase prudké klesanie a po ľavej strane sa objaví Šarkania jaskyňa. Náš sprievodca nás prehovorí, aby sme ju navštívili, hoci sám tam nikdy nebol a tak netušil, do čoho nás zaviedol. Cesta hore bola ako hrom. Liezli sme po rebríkoch, po reťaziach a keď tie skončili, museli sme veriť konárom a koreňom stromov. Napokon po štyroch. Samotná jaskyňa je vlastne taká veľká priehĺbina. Drak však neprišiel, zbytočne sa niektorí nádejali, že prídu o svokry. Potom nasledoval zostup, ktorý nebol o nič jednoduchší. Keď to celé skončilo, vyzeral som ako taký hnedý kominár .Šarkan je proste Šarkan, meno si zaslúžil.. Budem si to dlho pamätať. Ďalšie zostupy bol tiež chvíľami veľmi prudké a vyžadovali si plné sústredenie a po hodine sme došli opäť do dedinky Suľov. Po tom všetkom nás veľmi potešila návšteva miestnej krčmy alebo ako sa dnes hovorí pubu.
Do Bratislavy sme sa vracali posledným vlakom. Dobrodružstvám však nebol koniec. Asi na úrovni hradu Beckov vlak náhle zastal. Dlho sme nevedeli, čo sa stalo. Hlásilo len to, že sa stála nehoda a čakáme na príslušníkov polície. Asi po hodine sme sa dozvedeli, že vlak pred nami zrazil človeka a čaká sa na odstránenie mŕtvoly. Medzitým pokračovalo v kupé formovanie kolektívu. Vedľa mňa sedela jedna pani , bývalá učiteľka veľmi energická pani . Zvozila skupinu mladých mužov, ktorí nepočúvali takú hudbu, akú mali podľa jej predstáv počúvať. Aký hip hop? Opery a árie sa majú počúvať. Toto je však vec názoru, veď dorastajúca mládež by sa nemala predsa správať ako dôchodcovia. Pravda niekomu môže vadiť hluk ale to by sme nikto nemohlo povedať ani slovo. Svet vnímala troch profesorsky. Napokon sa odhodlám na cestu do jedálenského vozňa, čo znamenalo prejsť osem vagónov. Bolo zaujímavé sledovať, akým rôznym spôsobom prežívali ľudia túto nanútenú prestávku. Takisto som zistil, že sa počas prestávky začali diať na WC veci netušené. Mládež je napokon držiteľkou nášho rána a ľudský rod musí ostať zachovaný. Do mesta prichádzame po 23 hodine a niektorí ľudia ani nevedia ako majú ísť domov, keďže už roky v noci v meste neboli. Usmerňujem ich a zároveň vysvetľujem, ako sa majú chovať k prípadnej „špecifickej nočnej klientele“. Mňa sa to však rozhodne netýka a tak nočným spojom dôjdem úspešne domov.
Záver:
Nesporne išlo o skvelú túru a navyše fantasticky vyšlo počasie. Nie však túru jednoduchú. Bolo tu všetko, neštandardne dobré výhľady, reťaze, hrad, stúpania a klesania a napokon krčma. A ani spiatočná cesta teda rozhodne nudná nebola.
Celá debata | RSS tejto debaty