Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Minulý rok som si dal niečo ako stranícku úlohu že prejdem na bicykli rieku Váh od Žiliny až k Dunaju, k „tomu šíremu moru“. Samozrejme po etapách. No a teta došla na rad etapa z Piešťan do Serede. Do Piešťan som cestoval vlakom, v ktorom boli  aj  iní cyklisti, ktorí chcel za deň prejsť etapu z Púchova až do Trnavy. Odvážne .Keďže som už veľkú časť z nej išiel  tak som im poskytol nejaké tie rady. Od stanice do Piešťan je to relatívne  ďaleko ale na bicykli sa to dá. Samozrejme ide o svetoznáme kúpeľné  mesto  ktoré je spojené s ako hlavným guru menom rodiny Winter, ktorí to tu vo veľkej miere v rokoch 1889 až 1940 vybudovali. Keďže išlo o rodinu židovskú za slovenského štátu boli priškrtení a za komunistov už celkom dorazení. Mená tých komunistov dnes už prakticky nikto nepozná za to oni sú tu dnes považovaní za významné osobnosti. Mesto je nesporne pekné, ale jeho prehliadka nie je v pláne tohto výletu. Prejdem cez most na ľavú stranu a začnem cestu vedľa priehrady  Sĺňava. Cesta je aj na pravej strane a možno trochu kvalitnejšia, ale ja sa chcem zastaviť u bývalej chaty svojho bývalého zamestnávateľa ,ktorá sa dnes volá Alegro. Na jej vtedajšiu minulosť sa dnes už nikto nepamätá, okrem jedného záhradníka. Rekrejujú sa tu teraz českí turisti. Vojdem aj dnu a je tam klavír. Býval som tu  občasným hosťom od začiatku osemdesiatich rokov až do roku cca 2012. Objavujú sa mi pre očami už dávno zabudnuté tváre ešte z osemdesiatich rokov. Po tejto prestávke pokračujem ku konci priehrady, čo je cca 8 km. Táto strana jazera sa nepoužíva na rekreačné kúpanie sa, nájdete tu skôr rybárov.

Na druhú stranu sa teraz prejsť  nedá lebo je zavretá brána ale niekedy to otvoria. Bol som tu druhýkrát v živote. Až sem bola cesta asfaltová ale tu to skončilo. Na jednej strane bola priehrada na ľavej strane ešte kopce Inovca ,výška ktorých bude postupne klesať. Najbližším cieľom bolo mesto Hlohovec. A začala hlboko prírodná etapa.

Na pravej strane tiekol Váh, ktorý sa konečne premenil na normálnu rieku. Cesta viedla občas na hrádzi  a niekedy bola aj poľná cesta vedľa hrádze. Na hrádzi bol úzky chodník, ktorý bol však obklopený  vysokou trávou ,ktorá sa šúchala o cyklistický batoh, takže bolo riziko pošmyknutia sa. Raz ma zaviedla cesta až do koryta rieky Váh, ktorá mala našťastie nízky stav, čo bolo neštandardné.

Asi km dva pred  Hlohovcom sa objaví na ceste asfaltka a tak to už ide rýchlejšie. Čoskoro sa objavia na ľavej strane domy a zídem konečne z hrádze do nejakého predmestia Hlohovca Podstatnejšie však bolo, že som našiel zmrzlináreň, čo bolo veľmi vítané .Zjedol som hneď tri kopy. Dal som sa do rozhovoru so zmrzlinárom a dozvedel som sa, že tu bol nedávno Pelegrini. Takisto som mu poradil, aby dal nejakú upútavku na cyklotrasu, lebo po tejto „cykloceste“ z Piešťan   bude veľmi žiadaný a prvý na ceste. No vraj to obmedzujú nejaké predpisy. Tak po potrebnej prestávke pokračujem a za nejaký km dôjdem do Hlohovca. Tečie  tu Váh, ktorý tu je normálnou riekou. Zamierim do mesta kde sa chcem najesť ale nič vhodné nenájdem. Je tam síce reštaurácia Jeleň ale na prvom poschodí ale tam sa mi s mojim tátošom  nechce.

Tak sa rozhodnem, že to nechám tak. Čoskoro  dorazím do hlohoveckého parku .Na kopci je aj zámok. Tam však už nejdem ,počas cyklociest sa nejakým hradom na kopcoch vyhýbam. Moje skúsenosti sú  také, že keď sa už tam vytrepem, mám potom  problém, čo s bicyklom. Nájdem tu však miesto, kde sa dá najem aj keď  pôsobí trochu neštandardne. Dostanem obrovskú pizzu. Či je dobrá alebo zlu neriešim, po takej ceste sa je proste je všetko. Park je pekný ale s vysokou burinou.

Vrátim sa potom na cykloceste a dostanem blbý nápad, že si na bicykli uviažem šnúrky. Následne sa zrútim aj zo svojim bicyklom. Pribehne nejaká blondínka a pýta sa ma žijete ešte? Následne mi doporučujú, aby som si oddýchol na lavičke. Nič sa mi nestalo, len som ostal trochu doškrabaný ale mi muži  pravda niečo vydržíme. Radim sa s ňou a s jej partnerom o ďalšej ceste smerom na Sereď ale nič povzbudivé sa nedozniem. Má to byť ešte horšie ako doteraz. Rozlúčim sa s novými známosťami a pokračujem v ceste. Čoskoro  skončím v  nejakých záhradkách so závorami a nedá sa ísť ďalej. Tak sa otočím  a radím sa s ďalšími cyklistami čo ďalej. Cyklocesta tu bola vraj rozoraná, čo je ďalšie z množstva slovenských špecifík .A tak nasleduje trek cez obilné pole a tam v diaľke sa už nejaká poľná cesta ukáže.

O kvalite však hovoriť  nemožno, je to lesná cestička s hlbokými jamami, v niektorých je voda a treba dávať veľký  pozor.

Jazdia tu aj motorkári. Nikoho však nestretnem aj keď nejaké tie hlasy z lesa počujem. Pár domov tu bolo ale zdali sa opustené. Vedľa mňa vpravo tečie Váh, ale brehy sú  tu vysoké a k vode sa dá dostať len ťažko. A na záver sa objaví prudké stúpanie po poľnej ceste, čo by nevyšlapal hádam  asi ani Peter Sagan. Dýchajúc dôjdem na vrchol, kde sa nachádzal kríž a bol tu pekný výhľad na údolie rieky.

Podľa všetkého  posledná  vyvýšenina pred rovinou, ktorá začína u Seredi. Pochopiteľne oddychujem a aj sa posilním. Na tejto vyvýšenine som stretol aj svojich nových priateľov, ktorí šli oproti  na motorke možno sa chceli presvedčiť či som to celé prežil a či som to ešte rozchodil. Tu sa skončila najťažšia etapa tohto úseku. Čakali ešte km ale to bola už kvalitnejšia cesta a čoskoro začala aj asfaltka. Predo mnou sa objavila dedina Vinohrady nad Váhom a zastavil som sa na pitie v miestnej reštaurácií .

Dal som sa do rozhovoru s miestnymi. Jeden z nich bol prívržencom pána Fica a druhý pána Matoviča takže to malo grády. Riešil sa napríklad  bratislavský hrad  v hymne v maďarskej televízií a následne aj šmelina, ktorá sa kedysi robila v maďarskom hlavnom meste. Napriek tomu si v podstate rozumeli. Ja som bol viac menej len taký tichý prísediaci, tichý spoločník ,ani jeden z týchto ujov sa netešil mojej priazni. A človek sa takto dozvie aj nejaké tie miestne klebety čo je vždy zaujímavé a spozná pospolitý slovenský ľud. Napokon sa rozlúčime v podstate po prijemnej debate a pokračujem ďalej. Najbližším mestom bola Šintava. Tá bola na všetkých cyklistických značkách a bola tou Mekkou ,kde sa bolo treba dostať. Boli  to už však len štyri km.

Šintava je v podstate už len predmestím Serede, kde som iná ešte nikdy nebol. Prešiel som na druhú stranu rieky a išiel som do centa. Zaujal ma tam už len kostol ,ktorý bol zaujímavý aj zvonku a aj zvnútra. Sereď  je ešte slovenské mesto ale slovenčina tu už znela trochu ináč ako na doterajších cestách vedľa Váhu. Stanicu nájdem až na tretí pokus ,urobím tak tri okružné jazdy po meste. Pre ňou sa nachádza krčma ,kde sa trochu posilním. Sereď je známa ako miesto, kde sa cez vojnu zhromažďovalo židovské obyvateľstvo pred smutným koncom. Hoci  sú tu uputávky na niektoré dejinné udalosti tak na toto nie. Aj keď  nejaké múzeum holokaustu tu byť má. Stanica vyzerá celkom ináč ako iné na Slovensku.

Nie sú to osvetlené odchody vlakov a tie sú vyvesené na papieri vonku. Každá stanica na inom  mieste čo si nemusí každý hneď všimnúť. Našťastie sú len dve a to Trnava a Galanta. Lístky sa dajú kúpiť vraj iba SMSkou. Rozhodnem sa pre Trnavu, kde som viacej doma a potom idem osobným vlakom do Bratislavy. Pokiaľ cestujem s bicyklom, dávam prednosť osobným vlakom ,lebo je to tam menej hektické.
Záver
Zatiaľ najprírodnejší úsek asi 45 km úsek na Váhu od Žiliny ale zároveň  technický aj dosť náročný úsek. Pokojne znesie aj horský bicykel a bol to veľký cyklistický zážitok .Podľa mňa najprírodnejší úsek od Žiliny.

Takže bolo to  nádherné ale bicyklovanie skôr náročné, ľudia tu prakticky neboli, videl som len niekoľko rybárov. Jazdil som pomaly aby som si nepoškodil bicykel.