Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Pompeje, Vezuv a Sorrento
Ďalší deň bol v pláne výlet do Pompejí. Išlo sa tam autobusom a cesta trvala necelú hodinu. Cestovať sa tam dá inač dobre aj vlakom za prijateľnú cenu. . Prechádzali sme cez vonkajšie  často bytové štvrte mesta Neapol a tie mali rôznu úroveň. Počasie bolo veľmi teplé. Aj voľným okom sme mohli vidieť, že na Vezuve zúri požiar  ako následok dlhodobého  sucha. Aj keď  mne sa tunajšie vegetácia vysušená nezdala, je asi na to zvyknutá. Pompeje sú všeobecne veľmi známe miesto a v roku 79 n. l sa stáli obeťou sopečného výbuchu. Podľa posledných výskumov sa to však  stálo v októbri a nie v auguste, ako sa pôvodne myslelo. Pompeje boli vtedy asi dvadsaťtisícové mesto, ktoré bolo na svahoch aktívnej sopky ale miestni obyvatelia to podľa všetkého vôbec netušili. Posledný výbuch sa stal pred 8000 rokmi. Pôda bola mimoriadne úrodná a teda sa darilo. História mesta bola aj pred rímska a vtedy boli okolo mesta postavené hradby. V 1 storočí  nejaké vonkajšie napadnutie už nehrozilo. Výbuch mal aj predpoveď, v roku 62 n. l , teda asi pätnásť rokov predtým ho poškodilo zemetrasenie. Ale spamätali sa s toho. Pred touto cestou som si prečítal knihu od Roberta Harrisa Pompeje a tak som sa dostal do správnej atmosféry. Všetko je tu starostlivo organizované a je to aj veľký business. O návštevníkov tu nie je núdza a  je to druhé najnavštevovanejšie miesto v Taliansku. Naša sprievodkyňu tu sprevádzať nemôže, len miestni a tak nám prekladá z angličtiny. Talianska  pani hovorila po anglicky celkom dobre .Dostali sme aj sluchátka a tie celkom dobre aj fungovali. Za 12 Euro som si kúpil aj knihu o Pompejach v českom jazyku. Prehliadku sme začali nekropolou. Tá sa nachádzala ešte pred   hradbami a vtedy ešte rozhodne prevládalo spaľovanie. Zachovali sa tu celkom pekné hrobky . Samozrejme, tí bohatší ich mali lepšie. Rimania mali oveľa lepšie hygienické návyky ako stredovek . Vtedy sa začalo pochovávať  rovno v mestách vedľa kostolov, čo výrazne prispelo k neskoršiemu  rozšíreniu epidémií.

U nás sa od tej praxe ustúpilo až za vlády Jozefa II. koncom 18 storočia. Počas rímskej ríše bol iba jediný mor a to koncom 2 storočia, ten sem však zavliekli  z Ázie. Po prehliadke miesta zosnulých vstupujeme do mesta starou bránou.

Tu bola cesta a vedľa nej chodník, Na ceste ešte bolo vidno ryhy po bývalých vozov.

Ešte sa vrátim k vode. Vo vtedajších časoch zásobovala mesto  aquadukt Augusta, ktorý neskoršiu katastrofu prežil a fungoval ešte niekoľko sto rokov. To umožnilo existenciu hygieny a kúpeľov. Na pranie sa vtedy mal používať ináč aj čerstvý moč. Ako som napísal vtedy buchol vtedy Vezuv, ktorý bol vtedy vysoký vyše 2000 metrov , dnes má okolo 1200 metrov. Vybuchol  niekedy na obed. A keďže hora je  odtiaľto je vzdialená asi 23 km, musela to byť hrozná šupa. O tom  že padli vtedy Pompeje a nie napríklad Neapol rozhodol aj  vietor. Pompeje nezaliala káva, ale popol a mezza. To je rozdiel oproti inému mestu Herkulaneu. Obeťami sa stali paradoxne skôr bohatí, ktorí aj nechceli opustiť svoj majetok a spoliehali sa na ich vysoké domy. No nestačilo  to. V tie tri hrozné dni na majetku naozaj nezáležalo.

Našli sa aj telá presnejšie povedané ich otlačky. Vnútornosti sa samozrejme už rozložili. Často v polohe, ako ich zastihla smrť.

Svedectvo  nám zanechal, Plinius starší, ktorý bol tu vtedy niečo ako admirál. Mal aj vedecké sklony a zanechal cenné spomienky. Zahynul pri záchranných prácach Spomienky pre svet zachránil jeho synovec Plinius mladší (jeho synovec), ktorý bol tiež cenný človek. Od neho pochádza neskôr aj prvá zmienka o kresťanoch z mimo kresťanských zdrojov teda  po roku 100. .Ako miestodržiteľ v Malej  Ázií a blízky priateľ cisára Trajana sa informoval, ako treba proti nim postupovať. Odpoveď cisára nasvedčuje ,že vtedy ešte rozhodne nebolo zvykom ich hádzať levom. Ale treba povedať aj to, že kresťania v prvom a druhom storočí boli len bezvýznamnou menšinou. V Pompejach, ktoré bol zničené 15 rokov po smrti apoštola Pavla a desať  rokov po údajnom prenasledovaní kresťanov  za cisára Neróna  v Ríme sa po nich tu nenašla ani stopa, čo je vlastne prekvapujúce. Zastavili sme sa potom pri miestnom gymnáziu. Jednou z jeho úloh bola aj tréning mladých mužov. Treba povedať, že všetky vymoženosti rímskej ríše mohli existovať len vďaka mohutnej armáde. Boli tu aj záhrady a podľa nálezov sa dnes snažili zasadiť  presne to, čo tu rástlo v časoch zániku Pompejí. Od gymnázia sme zamierili k amfiteátru . Ten bol postavený pre vyše 20000 ľudí .

Konali sa tu aj gladiátorské zápasy. Jedným z dôvodov ich konania bola aj potreba toho, aby si ľudia v tých ťažkých časoch zvykli na krv. Konali sa ešte niekoľko sto rokov potom a ukončil ich nielen nástup kresťanstva, ale predovšetkým koniec výbojov a tým pádom aj nedostatok otrokov. Taký gladiátor bol vtedy drahá vec a nebol to tak, že by ich majitelia radi zabíjali. Skôr naopak. Dokonca tu bola aj miestnosť  prvej pomoci. Pri bojoch sedeli najbližšie k spodku prominenti mesta, potom slobodní muži a napokon hore zbytok. Osudy gladiátorov boli ťažké ale mimo bojov to boli aj vážené  osoby a navštevovali ich diskrétne  aj prominentné rímske ženy. Mnohí z nich to robili aj dobrovoľne a niektorí spravili aj skvelú kariéru. Najslávnejší z nich Spartakus o 100 rokov predtým zorganizoval povstanie a jeho hlavným sídlom bol práve  neďaleký Vezuv. Odtiaľ  sme zamierili k víle PRAEDIA di Gulea Felice.

Bola to na tie časy mimoriadne úspešná žena, ktorá tu prijímala prominentné návštevy. Takže tu boli kúpele, rôzne uvítacie miestnosti a podobne. V čase záhuby Pompejí však táto pani už nežila. A takých víl je tam aj viacej .Všetko sa  stihnúť v stanovenom režime nedalo. Dostali sme sa aj na veľkú cestu, ktorá viedla k hlavnému fórumu a pozerali sme si okolité domy a ich záhrady.

A vtedy sa zmenil program. Už aj odtiaľto sme voľným okom videli, že situácia na vrchole Vezuvu  bola hrozivá. Vyzeralo to tam tak, ako keby horeli dvojičky a nad nami sa vysoko vznášal dym. Pôvodne sa plánoval obed a potom výstup na kráter ale to odpadlo. Určite to bolo sklamanie ale vidieť horiacu horu sa tiež nepodarí každý deň. Tak sme išli do Sorrenta, čo nebolo pôvodne v pláne. Cestou sme išli cez niekoľko tunelov prekonávali sme apeninské pohorie-. Najprv sa zastavíme v Limonccelo di Capri, ktorý bol útokom na naše peňaženky. Pokušení tu bolo naozaj veľa na druhej strane sa tu dajú dobre poriešiť rôzne darčeky.

Urobia nám aj krátku prezentáciu. Odtiaľ zamierime do mestečka Sorrento, ktoré je celé na jednom vysokom útese, Zostup k moru je dosť prudký. Nejdem tam už  však a dám prednosť prechádzkam  po úzkych uličkách v starom meste .

Dám si aj obed, nejaké tie cestoviny. Jesť treba.

Sorrento je tiež veľmi pekné mestečko, pláž je tu len úzka a kamenistá. Je veľmi dobrým východiskovým miestom na poznávanie kraja v kombinácií s pobytom. Po prehliadke ideme domov  otvárajú sa nám pekné pohľady na horiaci Vezuv. Dym potom trochu cítiť  aj v Neapole.

Celý nasledujúci deň lietali aj nad mestom hasiace lietadla a do akcie malo byť zapojených vyše 100 hasičov. V hoteli zvediem tentoraz víťaznú bitku s ventilátorom, pričom pomôže aj miestny dežurnij. Mal som aj problém s dobíjaním mobilu.  Niektorí po návrate ešte išli do mesta ale ja som sa rozhodol, že si trochu odpočiniem. Do mesta som sa vybral až po zotmení. Našiel som si jeden cieľ vo vzdialenosti cca asi jeden km a postupoval som podľa GPS. Tá ma zaviedla aj na miesta, kde v skutočnosti žiadne cesty neboli. Na prechodoch cez cesty však musím dávať mimoriadny pozor .Neapolčania všetci vyliezli von  sedia v reštauráciách ale keďže je okolo aj silná premávka ,nepôsobilo to iba celkom romanticky. Niektoré bočné uličky vyzerali podozrivo. Nie že by ma tam niekto ohrozoval  ale bolo tam more smetí a mohol som sa tak stať jeho súčasťou. Keď už som sa cítil v cieli GPS zmenil názor aj o km. Napokon som stratil trpezlivosť a vrátil som sa domov. Prepochodoval som tak celú ulicu Umberto a navštívil som aspoň hlavnú železničnú stanicu na Plaza Garibaldi. Znútra vyzerala lepšie ako zvonka a k nástupištiam sa dá dostať už iba s lístkom. .Ešte sa vrátim k tým Pompejam. Nie je to zase tak, že sa tam už potom nikto  už nešiel pozrieť. Niektoré najvyššie domy mohli ostať  trčať z lávy a ľudia určite hľadali niečo na použite alebo na dočasné ubytovanie. Ale mesto sa tam neobnovilo. Aj vtedajší rímsky cisár Titus  sa tam išiel vraj pozrieť. Ale ďalšia erupcia v roku 472 už definitívne všetko pochovala a tých erupcii bolo odvtedy viacej, posledná cez druhú svetovú vojnu. Teda časom sa na všetko definitívne zabudlo. Mesto bolo znovuobjavené až v 18 storočí.  A to je už koniec môjho výletu . Veľmi pekný poznávací výlet, ktorý trošičku skomplikovala vysoká teplota ,  týkalo  sa to hlavne   Pompejí ,kde chýbal vánok z mora. Pokiaľ ide o nákupy ,treba nakupovať v Neapole, ktoré je rozhodne lacnejšie ak ostatné navštívene miesta.