Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Navštívil som v posledných dňoch Neapol, ďalej ostrov Capri, Pompeje a Sorrento. Návštevu Vezuvu nám  zmaril veľký požiar.  Túto prvú časť budem venovať len  talianskemu mestu Neapol. Uvidieť Neapol a zomrieť ,táto veta je prisudzovaná  Goethemu. Ale hádam to nemyslel tento nemecký literát celkom  tak doslova! Zo známych osobností sa napríklad v Neapole narodil  Bud Spencer. Ale začnem na začiatku, odchod sme mali od divadla Nová Scéna v Bratislave, autobus na Swechat meškal, a išli sme po starej ceste teda cez mestečko Hainburg. V lietadle som už dosť  dlho nebol a tak samozrejme tu mali stresík bol. Od poslednej návštevy sa všetko dosť  zmenilo, tak letisko, procedúry a napokon aj ja sám. No napokon som to ustál, dokonca som ani nezapípal. Prekvapilo ma, že sa komunikovalo prakticky len po anglicky. Sadol som na nesprávne miesto a tak ma vyhodili.  Zhodou okolnosti to boli Slováci, ale nie z nášho zájazdu. Napokon som sedel s dvoma občanmi z maďarského  Gyoru, ktorí každý týždeň niekam leteli a tak som si kládol otázku kedy vlastne pracujú? Pohľady na mesto z lietadla bol vraj krásne, ale nesedel som pri okne a tak som ich veľmi  nevidel. Leteli sme spoločnosťou  Ryanair. Stretnutie na letisku v Taliansku sme mali pri toalete, len každý išiel na inú. Napokon sa to usadilo a vycibrilo. . Od letiska sa dá do centra dostať za 5 Euro tkz airbusom, ktorý sa tu vola Ali bus. V zájazde nás bolo 23 a tak sme sa pochopiteľne snažili dostať do jedného autobusu, čo sa napokon aj podarilo. Cesta trvala asi dvadsať minút a vystúpili sme na zástavke Garibaldi. Hneď vedľa bola aj stanica metra (konečná) a aj železničná stanica s rovnakým názvom.

Odtiaľ nám cesta trvala do hotela pešo asi 15 minút. Hotel sa volal Grand Hotel a bol niečo ako  v štýle Hercula Poirota alebo tých čias. Izby boli v poriadku a aj ostatné veci, aj keď  som sa trochu trápil s ventiláciou ale to je môj dlhodobý problém. Pokiaľ ide o členov zájazdu tak uvediem, že tam bolo aj jedno asi sedemročné dieťa. Ináč  stredný a starší vek. V izbe si neviem nájsť mobil. Panika!  Ale napokon sa nájde pod ponožkou .Mali sme iba polhodiny na prípravu na prvý program a tak to bolo celkom vzrušo. Stíhame to všetci až na jedného, ktorý zaspal. Zamierime odtiaľ do metra a pred ním máme poradu, kde sa všetko potrebné vysvetlí. Naše hromadné porady sa konali buď v hoteli alebo aj niekedy v metre. Taliani ich z nejakého dôvodu príliš radi nemali. Vstup do metra vyzerá ako také UFO, na Západe sa pozerajú  viacej na ich  praktičnosť a nerobia z nich až také umelecké diela ako niekde inde.

Metro je veľmi hlboko  a  súvisí  s geologickým zložením celého regiónu. Ide o mimoriadne chúlostivú oblasť, kde je Vezuv vlastne len menšou hrozbou. Skutočnou hrozbou sú  Flegrejské polia, čo je názov vulkanickej kaldery. Jej výbuch by bol celoeurópskou katastrofou , teda aj našou. Až tak celkom nerealistický sa nejaví. Neapol, teda jeho historická oblasť má 90000 tisíc obyvateľov ,ale s aglomeráciami asi štyri milióny. Hodnotí sa ako tretie najľudnatejšie talianske  mesto po Ríme a Miláne. Samotné metro bolo čisté a dobré klimatizované. Ešte pred vstupom sme museli prejsť cez prvý prechod. Jednu účastníčku to skoro zasiahla motorka  ale mohla si za to sama. Jazdí sa tu ináč ako u nás. Občas sa prejde na červenú a to vraj aj policajti. Nejde pritom o nejakú bezohľadnosť ale skôr o štýl. A jazdí tu aj veľa motoriek. Naše inštinkty na toto  tu celkom nestačia. V metre ideme tri  stanice a vystupujeme na zástavke  Piazza Municipio. Cena lístka bola tuším 1.50 euro a celodenný asi 4,50 Euro. Kupovala ich sprievodkyňa aby sa ušetril čas. Od uvedenej zástavky to bolo pomerne krátko k prvej pamiatke a tou bolo  blízko prístavu a dominantné dominuje Castel nuovo. Ale ešte predtým vidíme toto  a týchto jazdí po Neapole naozaj dosť .

Mimoriadne veľa jadí po Neapole nasledovné:

A míňa nás aj skupina mladých gayov a hovoria čosi  businese. Bol ich občas v Neapole vidno, hoci ide o silno katolícku oblasť. Tu nažívajú zrejme  vo väčšom mieri ako je tomu u nás. Ale napokon sa nachádzame už pred samotným hradom. V tejto oblasti ide o stredoveké pamiatky. O históriu sa ja zaujímam, ale v prípade Talianska viacej o starovek.  Ide o gotický hrad z 12 storočia a postavili ho Anjuovci.

Jeden z nich Karol vládol aj u nás. Dnes slúži ako ako kultúrna ustanovizeň. Je dominantou neapolského prístavu. Okolo sú priekopy, v ktorých bola voda a hádzali tam kedysi odsúdených.  Odtiaľ  sme zamierili k bývalému kráľovskému palácu. Tento postavili Bourbonovci. čo boli členovia francúzskeho kráľovského rodu. Títo tu majú lepšiu povesť ako predchádzajúci vládcovia, ktorými bol španielski  Habsburgovia a viac sa zaslúžili o výstavbu mesta. Palác je naozaj obrovský a ako celok sa odfotiť ani  nedá. Sú tam vystavené aj busty kráľov ,ale nejdem čitateľa unavovať ich zoznamom. Dnes je tam umiestnené múzeum a knižnica.

A hneď  pred  ním sa nachádza spoločenské centrum Neapola a to Piazza del Plebistico .Nachádza sa tu aj Bazilika San Francesko  di Paola. Postaviť  ju dal Napoleonov  švagor Murat ale keďže ho počas stavby vyprášili neskôr prevzal stavbu jeho konkurent .Aj tu je dnes múzeum a knižnice, vraj 1,5 milióna zväzkov. Neapolčania musia byť teda sčítaní.

A nachádza sa tam aj mieste divadlo z roku 1737, takže je staršie ako milánska scala. Na námestí sa konajú aj rôzne  oslavy, napríklad aj víťazstvá futbalového mužstva Neapol, ktoré sú nepochybné búrlivé. K futbalu sa vrátim ešte neskôr. Keď pôjdete   trochu doľava, získate  výhľad na neapolský záliv aj s horou Vezuv. K moru je to však trochu dole a potom pochopiteľne aj hore.

Proste ide o stredovekú krásu. No jesť aj piť treba aj v najväčšej kráse a tak dostaneme nejaké dve hodiny voľna, veď človek si chce získať aj vlastný pohľad teda nasávať miestnu  atmosféru. Prechádzam sa po okolitých uličkách pričom si dávam pozor aby som sa nezamotal a preto idem len vertikálne alebo horizontálne.

Je tu množstvo obchodíkov. Kúpim si tu magnetku, ktorá tu stojí 1 Euro, na ostrovoch stojí tri Eurá.  Potom sa rozhodnem pre jedenie a pitie. Pizeria, ktorá nám bola doporučená bola z akýchsi vyšších princípov, zavretá a tak sme si našli inú. Nie som žiadny pizzafill ale som v Neapole a k spoznávaniu patrí aj miestna  strava. Je to vždy u mňa isté riziko(vetry a slnká až tak na mňa nepôsobia, ale na iné kuchyne si treba aj trochu zvykať). No tak ukážem na nejakú pizzu a dostanem ju aj s jedným pivom. Keď povieme slovo Hamžík, tak hneď vedia odkiaľ sme. Hamžík je tu tiež taký futbalový Boh, ale podriadený Maradonovi. .No za pizzu a pivo som dal 20 Euro.  Dobrá vec je tiež, že sú tu vodovody  s chladnou pitnou vodou, čo je v týchto horúčavách vynikajúce. Nič sa mi z nich nestalo, takže voda  bola kvalitná a aj chladná. Samozrejme, je tu množstvo obchodov a obchodíkov  so všetkým možným .Odtiaľ zamierime do galérie Borbonica, ktorá trochu pripomína tu milánsku. Aj po zemou sa nachádzajú nejaké krásy ale tam už nejdeme. Tu sa tiež realizujú niektoré kultúrne  programy. Takže dnu už treba kúpiť vstupné.

V diaľke vidíme aj  hrad, na ktorý sa kvôli horúčavám nedostaneme.

Ideme však na ulicu Toledo, ktorá je modernou nie dopravnou  tepnou mesta .Je dlhá asi i,2 km a je na nej aj zástavka metra. Neďaleko je aj tkz. španielska štvrť, Quarteri Spagnoli, kde sa však po zotmení veľmi ne odporučuje ísť.  Je spájaná s mafiou, ktorú my ako turisti však priamo nepociťujeme. Ide  prevažne o úzke uličky so špecifickou atmosférou. No napokon nastúpime do metra a na dnes to bolo asi dosť. Uvelebíme sa v našich izbách a navštívim najbližší obchodík, kde bolo relatívne lacno. Z nejakého dôvodu nechceli, aby som platil, posielali ma hore dole  ber si ho ale napokon sa to podarilo .Sú  veci medzi Nebou a Zemou, ktoré nepochopíme. Ale ponuka bola dobrá, voda bola lacná. Takisto sa koná potom už v hoteli  stretnutie účastníkov zájazdu, a vyberú sa  potrebné platby na ďalší deň, ktorým je návšteva ostrova Capri. 
Druhú časť Neapola sme absolvovali neskôr ale dám to do jednej kapitoly. Tentokrát sme vyrazili pešo do neapolských ulíc z nášho hotela. Minuli sme Piaza de Garibaldi a čoskoro sme sa ponorili do miestnych uličiek. Treba pritom povedať, že Neapol nie je celkom príkladné mesto, pokiaľ ide  i čistotu. Nachádzajú sa tu miestami kopy smetí. Mne sa skôr zdá, že viazne ich odvoz, nevidel som nikoho niečo vyhodiť, ale odniekadiaľ sa to sem dostáva.

Uličky plné smeti však lemujú celkom dobré obchody. V noci teda treba dávať pozor, do čoho človek stúpi. A niekedy aj cez deň. Naším  prvým cieľom sa stane Kostol San Tromaso a Capuana v štvrti San Lorenzo. Má barokovú fasádu a dnešný  výzor získala v 18 storočí.

Neďaleko od nej sa nachádza drogové doupe, aj Neapol ma svoju odvrátenú tvár , ale cez deň to až tak nebolo vidno. Ďalej sme pokračovali k hlavnej neapolskej katedrále prezývanej Duomo alebo aj ku katedrále sv. Januária.

Jeho kosti aj s krvou tu majú byť aj uložené. Čí sú to naozaj oni, to je už len otázka viery. Sv. Januárius sám sa stať obeťou  represií za cisára Diocletiana .Ktorého  kresťania dosť  poohovárali , v skutočnosti to bol jeden z najschopnejších rímskych  cisárov, ktorý vládol vyše 20 rokov. V roku 305 na vrchole svojej moci dobrovoľne odstúpil, čo žiadny kresťansky cisár v dejinách nespravil. K prenasledovaniu kresťanov sa dostal až ku koncu svojej vlády, keď odmietali jeho reformy a aj vojenskú službu. No dnes by tiež nedopadli inač. Okrem toho si hlavný biskup postavil vyšší palác ako sám cisár, čo jeho ješitnosť nezniesla. Jeho nasledovník cisár Konštantin kresťanstvo už prijal ale až potom, čo ho prerobil na vlastný spôsob. Ale počet kresťanov za jeho vlády vždy  dosahoval len asi 20 percent.  Dnešný svätí sú vlastne pokračovatelia antických Bohov. Ale tu ešte aj jeden oveľa aktuálnejší a pre mnohých  známejší novodobý  svätý. Je ním bývalý futbalista Maradona, ktorý hral za miestny klub Neapol, kde získal veľké úspechy a uznanie. Naučili ho tu však aj na drogy. Zobrazený je rovno v rúchu svätého Januarisa , takže postúpil .

Jeho kult ti podľa mňa nadobudol až prehnaný charakter. Najviac tričiek , spomienkových predmetov  bolo spätých  s jeho menom a vidieť ho je proste všade. Okrem toho som si všimol aj toaletný papier s fotkami všetkých svetových politikov. Každý si tak môže vybrať svojho.  Našich som tu ešte nenašiel, ešte  teda  musia  na sebe viacej popracovať. Mali sme tu voľno a prechádzal som sa aj po okolitých uličkách(opatrne). Bola tu ešte Basilica  Lorenco Maggiore  a a San Gregoriou Armeno. , čo bol arménsky kostol.

  Prvá basilika  bola zo 14 storočia, keď vtedy celú túto časť mesta zbúrali (tu bolo antické centrum Neapola)  a vzniklo toto. Bola postavená na mieste bývalého pohanského chrámu zasväteného bohyni Ceres ,čo bola vtedy bežná prax. Arménsky kostol bol postavený v 16 storočí a odlišuje a od ostatných kostolov. Je to významný barokový komplex v Neapole.  Samozrejme, sú tu uličky plné obchodíkov. Sú úzke a môže sa stať, že tu prejde nejaká tá motorka. Okrem toho sú retardery, na ktoré treba dávať  pozor., aby sme do nich nenarazili.

Po prestávke pokračujeme k poslednému cieľu a tým je kostol   Gesu  Nuovo. Pred ním je veľké námestie na ktorom sa nachádza mórový stĺp.

V kostole ,ktorý je zo štrnásteho  storočia sú oltáre a iné cenné pamiatky, vyzerá veľmi dobre.

Čo ma však prekvapilo bola skutočnosť, že hoci bola nedeľa v Neapole som žiadnu omšu nevidel. Majitelia tohto kostola sa menili, jednotlivé cirkevné rády sa vždy radi nemali a občas sa vykazovali.  Poobede kostol zavreli, nastala siesta. Tu máme rozchod a tak sa vyberiem skúmať okolie. Ale opatrne, aby som sa niekde nezamotal. Jedna cesta viedla k akejsi modrej budove v diaľke, kam som sa aj vybral. Bol to tiež ďalší kostol alebo cirkevná budova ,ale zavretá. Treba povedať, že bolo veľmi teplo, asi až 35 stupňov.  Za ňou bol kopec s hradom, kam som už však radšej nešiel . Videl som tu pizze aj za päť Euro, ale v týchto horúčavách by som to radšej neriskoval. Potom sa vyberiem druhým smerom a dôjdem k stanici carabinieri, čo je názov talianskych policajtov. Potom zistím, že som hladný a dám si námestí čo iné ako pizzu. Na tomto námestí sa nachádza ešte jeden kostol  Santa Chiara Nebudem popisovať cirkevné pamiatky, tých tu bolo tu požehnane ale zaujíma ma nasledovne fotografia.

Až doma som zisťoval o koho sa jednalo . Volal sa Salvo Rosariou Antonio s Acquisto a bol dôstojníkom v oslobodzovacom boji. Keď Nemci chceli popraviť  určitú skupinu ľudí za nejakú sabotáž, zobral vinu na seba a ostatní tak prežili. Podobne ako aj u nás sa v prípade druhej svetovej vojny hovorí o oslobodzovaní ale kvôli historickej korektnosti treba povedať  že podobne ako aj u nás ani tam nie sú všetci podobného názoru. Neapol bol cez vojnu dosť  poškodený a ľudia , ľudia keď im padajú  padajú bomby na hlavu to môžu vnímať aj ináč.  Pred  kostolom sa nachádzal  pes s okuliarmi, ľudia si zarábajú na život všelijako.

Takisto je  tam vodovod, čo bol v týchto horúčavách veľmi vítané.

Na hlavnom námestí som si dal pizzu romana. Chutila do zvláštne ale zrejme bola v poriadku, žiadna explózia nenasledovala. Týmto sa končil náš výlet, prešli sme  potom do lepšej štvrte Toledo a absolvovali sme poslednú jazde metrom. Na hoteli sme sa prezliekli a tentoraz sme išli taxikmi ,čo bolo dobré, lebo človek získal zase  trochu iný obraz. Na letisku som to zvládol už oveľa lepšie ako cestou sem. Treba však povedať, že miestne obchody sú veľkým pokušením pre naše peňaženky. Lietadlo dosť dlho mešká ale čo sa dá robiť. Pozerám sa na lietadlá  zvrchu .Jednak sú fantastické vynálezy, ktoré Vás rýchlo premiestnia na veľké vzdialenosti ale niekto sa na to môže pozerať aj ako na lietajúcu truhlu. Let prebehne v pohode, aj keď jednému pasažierovi prišlo zle. Vo Viedni na letisku sme si spravili spoločnú photo  a potom už domov. V tomto zložení sa už určite nikdy nestretneme. Ja som cestoval autobusom a vystúpil som na mieste, kde sme začali, sme aj zájazd  skončili. Všetko čo raz začne musí zákonite  aj skončiť. 
Záver.

Taliansko je významná krajina a delí sa v podstate na tú časť nad Rímom a tú časť pod Rímom. Severania sa pozerajú na južanov trochu zvysoka a mysleli si, že na nich robia. Boli aj odstredivé tendencie. Tu dole sú ľudia trochu lenivejší a neporiadnejší(je to aj podnebím a aj históriou) ale v žiadnom štáte nie sú len ti najlepší. Práve Neapol je typickým reprezentantom talianskeho  juhu, aj sezóna tu trvá do polovice októbra, teda dlhšie ako inde v Taliansku s výnimkou Sicílie. Pokiaľ ide o cenové relácie, tie sú  v okolí najpriaznivejšie práve v Neapole. Ohrozený som sa tam rozhodne necítil, čo však  neznamená, že si tam  netreba dávať pozor ako napokon všade inde.

Koniec prvej časti