Cesta
O šiestej ráno som na hlavnej stanici v Bratislave nastúpil na vlak do Banskej Bystrice, kde som došiel asi za tri hodiny. Bol to ten istý vlak, ktorým som nedávno išiel do Detvy. Odtiaľ som sa vybral na prehliadku mesta. Najprv som sa samozrejme zastavil na autobusovej stanici. Tá sa nachádza celkom blízko a je v podzemí a je moderná. Zistil (potvrdil) som si odchody autobusov do Brezna a následne na Trangošku. Mal som ešte dosť času. Najprv som išiel k rieke Hron a následne po niekoľkých dotazoch som zamieril aj do historického centra. Prenasledoval ma aj predavač Nota bene, chcel so mnou viesť vážny rozhovor. Nemal som však chuť teraz na také niečo. Na chrbte som mal aj svoj ťažký batoh .V historickom centre Banskej Bystrice som ešte nikdy nebol, keď nerátam prechody autobusom cez mesto. Je celkom pekne zrekonštuované, aj keď súčasná situácia a pochmúrne počasie mohli pokaziť dojem. Samozrejme, okrem kostolov sú všetky pamiatky smerovane na to, čím je toto územie známe a to ako kolíska SNP v roku 1944.
Po prehliadke sa vraciam na autobusovú stanicu a nasadnem na autobus do Brezna, čo trvá asi hodinu. Ide sa cez Podbrezovú. Aj tu mám čas a tak zahájim prehliadku tohto mesta. Na rozdiel od Banskej Bystrice som tu už bol niekedy v deväťdesiatich rokoch, vtedy sa mi toto mesto zdalo dosť ponuré. Žije tu viacej cigánov a je tu viacej rozšírenie fajčenie na verejnosti. Napriek tomu však mesto pôsobí lepším dojmom ako kedysi. Nájdem len jeden otvorený podnik neďaleko stanice. Má síce ešte skoro taký socialistický ráz, ale hrajú tu hudbu, ktorá lahodí môjmu srdcu. Aj centrum Brezna je celkom pekné. Na rozdiel od okolia Žiliny, kde dominuje Hlinka tu v názvosloví ulíc prevláda Štefáník, keďže ide viacej o evanjelický kraj. Vrátim sa na stanicu a nastupujem na autobus na Trangošku Napokon som v ňom celkom sám, ideme cez Mýto pod Ďumbierom a Bystrú. Cesta vedie hore vedľa potoka Bystrianka cez husté lesy cez Tále. Na pokyn ma šofér za Srdiečkom vysadí a odtiaľ už idem pešo niekoľko metrov dole. Napokon nájdem chatu a pôsobí celkom romantickým dojmom, je pred večerom, z komína sa dymí, okolo samé zurčiace potoky a lesy, muž neďaleko kláti drevo.
Všetky ostatné podniky v okolí sú teraz zavreté.
Miesto je vhodné teraz iba na turistiku alebo vylihovanie. Nejaké veľké výlety sa tu robiť nedajú, najbližšia atrakcia je Čierný Balog a Bystrianská jaskyňa.
Hotel som si objednával cez booking a to hneď spravia rezervu, tak si to človek veľmi rozmyslieť dodatočne už ani nemôže. Recepčná mi ešte navyše zúčtovala nejaké tri eurá ako akýsi horský poplatok. Býval som v izbe č.3 na prvom poschodí. Zaujímavosťou bolo, že bola ešte jedná miestnosť č.3, ale to vraj len z 13 padla jednotka. Izby boli v poriadku, nebol však na nej televízor(ten bol pri recepcii dole) a WC a sprchy boli vonku, čo mi nevadí. Prvé dva dni to však bolo úplne prázdne, okrem mňa tam bol iba jeden pár a pes. Ten bol ináč nádherný a nesmierne milý. Na internete som sa následne však dočítal, že je tento druh je špecialistom na lov ľudí a medveďov.
Dalo sa tu aj navečerať, s plzenským sa ceny večera pohybovala okolo cca 10 euro. Iné možnosti stravovania sa v blízkom teraz v okolí neboli, ani nejaký obchod tu otvorený nebol. Na Tále to boli asi štyri km., chodí tam autobus. V izbe bolo prvý deň neuveriteľne teplo. Celú noc lialo ako z krhly, k tomu sa pripojilo zurčanie potokov z každej strany ,teda romantika ako sa patrí!
Deň č.2 Výstup na Ďumbier z Trangošky, prevýšenie 1000m
Tak ráno vstanem a najem sa v reštaurácií, je tam švédsky stôl. Cieľom je dobyť najvyšší vrch Nízkych Tatier Ďumbier.
Začiatok cesty sa nachádza už na zástavke autobusu, už včera som zaregistroval túto značku. Cesta vedie vedľa hore vedľa bystrianského potoka , je skôr skalnatá a dosť stŕma.
Vedie cez les, ktorý sa postupne mení na kosodrevinu. Asi po hodine dôjdem na odbočku smerom doprava k jaskyni mŕtvych netopierov. Volá sa tak preto, lebo tam našli kosti mŕtvych netopierov až 5000 rokov staré. Prehliadku si však treba objednať a robí sa iba v skupinkách Vyprával som sa jedným, čo tam bol, mala to byť zaujímavá a celkom adrenalinová skúsenosť. Jaskyňa sa nachádza v nadmorskej výške asi 1500 metrov, pri jej vchode vidím z diaľky akúsi budovu.
Počasie nebolo studené ale hmlisté a vyššie aj veľmi veterné. Pred Štefaníkovou chatou som sa dostal na nejaké exponované miesto a mal som pocit, že mi vyfúkne všetky vnútornosti a odveje ma až domov . Ak by to malo pokračovať tak ďalej, tak by som asi celý ďalší plán musel prehodnotiť.
V chate som si dal veľký čaj s medom. Stál asi štyri Eurá. Ako prídavok na uzmiernenie som dostal malého panáčíka. Hoci alkohol počas túr zásadne nepijem, v tomto prípadei po prefúknutí padol dobre . Sedel som tam s jedným turistom zo Spišskej Novej Vsi, on býval na Čertovici a pamätám sa, že sme sa bavili o Kočnerovi. Zároveň som prehodnotil svoje oblečenie, dal som si ďalší sveter a podkolienky. Samotná chata je celkom reprezentatívna, aj keď u mňa stále vedie Téryho chata. Nachádza sa vo výške asi 1700 metrov a sú tam pekné výhľady, ktorým momentálne bránila hmla. Na chate žila aj zrzavá mačka. Bola však fajnová, ponúkaný keksík odmietla.
Na moje prekvapenie ti žiadna ďalšia značka smerom na Ďumbier tu nebola. Konzultoval som to s okolo idúcimi a povedali mi, že mám ísť značkou na Chopok a že sa tie značky potom rozdelia. Tuná má už túra vysokohorský charakter, idem po veľkých skalách.
Za hodinu dôjdem na križovatku asi vo výške 1900 metrov, kde jedna odbočka vedie smerom na Chopok a druhá doprava práve na spomínaný Ďumbier, ktorý bol cieľom mojej dnešnej cesty. Tuná sa už začínajú nachádzať zvyšky nočného snehu, ale topí sa. Na samotnej ceste sneh už prakticky nie je, drží sa hlavne na okolitej tráve. Po nejakom čase som už na samotnom vrchole, kde sa však nachádzam sám. Sú tu rôzne spomienky na tu zosnulých, ale výhľady žiadne, lebo je hmla. Na vrchole sa nachádza farebný kríž, ale žiadna vrcholová kniha. Zrejme preto, že sem dá dostať bez výstupu z Chopku, kam chodí lanovka. Práve však keď tu stojím pod ním ,odlúpi sa z neho kopa snehu a padne rovno na mňa. A tak sa pre istotu trochu vzdialim nebolo by bohviečo skončiť svoje dni zahlušený vrcholovým krížom.
Práve keď sa rozhodnem pre zostup, tak sem dorazí mladý pár z Košíc. Tak si vzájomne vypomôžeme pri fotografovaní sa, aj keď v hustej hmle.
Naspäť idem tou istou cestou avšak dôjde k určitej zmene. Od nadmorskej výšky cca 1800 metrov sa zdvihne hmla a začne sa celkom pekné počasie. Teda nádherné výhľady. Z diaľky vidno Stefaníkovú chatu a čoskoro som opäť vo vnútri. Celkovo mám rád horské chaty a zvlášť tie vysokohorské. Pre zmenu si dám gulášovú polievku a tak padnú ďalšie štyri eurá. Pri týchto cestách je však šetriť na strave nerozumné.
Keďže nie som teraz odkázaný na nejaký autobus, nemusím sa nijako ponáhľať a užívam si zostup v národnom parku Nízke Tatry. O to lepšie, že počasie je oveľa lepšie s nádhernými pohľadmi. Keď dôjdem dole a pozriem sa späť, ani sa mi veriť nechce, že som tam hore vôbec vyliezol.
Vidno ,ako padá hmla z vrcholov a v teplejšom vzduch nižšie sa stráca. Na večeru si dám kurací rezeň, plzenské a dám sa do reči s recepčnou. Zistím, že dlho robievala v Anglicku, a rada bicykluje. Je veľmi zhovorčivá a neviem ju zastaviť. Podrobne mi popísala všetky svoje pády z bicykla. Nikdy však nebola pešo na Ďumbieri a tak jej poviem, je to čas napraviť. Napokon však dôjde údržbár a zachráni ma pred zhovorčivou dámou.
Deň č.3 Výstup z Trangošky na Chopok.
V tomto prípade treba ísť od Trangošky k hotelu Srdiečko, čo je pešo asi dvadsať minút po hradskej smerom do hora. Hotel Srdiečko je však už dlhšie zavretý a ťažko pochopiť prečo. Čoskoro sa zase otvorí.
Od hotelu Srdiečko ide hore lanovka, tá však funguje iba v zime. Kto chce ísť lanovkou na Chopok, musí ísť od Krupovej. Pri Srdiečku je dolný koniec pravdepodobne najlepších lyžiarskych svahoch na Slovensku Jasná –Chopok z južnej strany. Hore vidno hotel Kosodrevina, ktorý sa nachádza asi v nadmorskej výške 1500 metrov. Cesty sú k nemu tri, vpravo od svahu, priamo po lyžiarskom svahu a vľavo od svahu. Ja sa rozhodnem pre cestu vpravo od svahu, ktorý ma dovedie za asi hodinu k spomenutému hotelu. Kedysi v polovici deväťdesiatich rokoch som v ňom býval, keď som tu bol na lyžovačke. Vtedy tu bolo množstvo snehu, ktorý odvial čas. Naozaj to bolo už tak dávno? Nepoviem nič nové, keď poviem, že aj Kosodrevina je tiež zavretý a vyzerá skôr schátrane. A na svoju škodu, pretože je skoro na polceste pri výstupe na Chopok Výstup potom zatáča vľavo od neho, asi 10 minút a asi 10 minút sa ide po rovine. Potom sa začína prudký výstup úzkym chodníkom cez kosodrevinu. Ešte predtým zavolám domov sestru, čo sa podarí na druhý krát.
Tu sa začína skutočné stúpanie, až doteraz to bola vlastne pohoda. Vyše hodinu idem na prudkej ceste medzi kosodrevinou, ktorá je hodne kamenistá. Keď napokon dôjdem na miesto, kde kosodrevina končí ,dám si chvíľu prestávku. Za chvíľu ma dohoní mladá dvojica a na moje prekvapenie sú to ti istí, čo sme sa včera fotili na vrchole Ďumbiera. Oni ma hneď poznali, asi som nezameniteľný.
Na rozdiel od včera je dnes krásne počasie a tak odtiaľto už aj vidno aj vrcholovú stanicu Chopok .Zdá sa byť celkom blízko, ale opak je pravdou. Najťažšie je vlastne ešte predo mnou. Tuná ďalej nevedie úzky chodník, ale je tu široký svah, ktorý miestami slúži v zime zrejme ako lyžiarsky terén.. Značky sú dole na kameňoch a tak treba dávať pozor. Vlastne v zlom počasí a v snehu by to mohla byť orientácia dosť zložitá. Záchranou by však mohli byť zvuky lanovky, pokiaľ by išla. Hore dôjdem teda poriadne vyšťavený, bola to ku koncu strmina. Na posledných metroch sa nachádzajú zvyšky topiaceho sa snehu zo včerajšieho sneženia. Cesta končí pri Kamennej chate. Hneď vedľa nej sa nachádza vršok pozostávajúci zo skál, na ktorom sa nachádza samotný vrchol Chopku. Samozrejme, že tam vystúpim.
Kúsok od Kamennej chaty s nachádza vrcholová lanovková stanica Chopok. Tu som bol jedine v zime pred 25 rokmi, takže si toho už veľa nepamätám. Je tam aj reštaurácia, ale mne sa viacej páči v Kamennej chate, kde si dám ako ináč polievku a kofolu. Ľudí tu je samozrejme oveľa viacej, hoci je sem prístup aj lanovkou.
Od Chopku vedú vrcholové cesty. Jedna, doprava, vedie na Ďumbier, kde som bol včera a druhá smerom na Poľanu cez Dereš. Na Poľanu sa už z časových dôvodov nedostanem, ale na Dereše áno. Podľa všetkého tu kedysi bol aj lyžiarsky vlek, lebo tu ešte stoja stožiare. Na vrchole stretnem turistu, ktorý robí vrcholovku, prišiel z Kráľovej Hole .Dereše sú tiež vyše dvojtisícovka, štvrtý najvyšší vrch Nízkych Tatier. Opäť stretávam svojich Košičanov. Dole idem to istou cestou. Asi by sa dalo ísť aj po lyžiarskych svahoch, ale nie je tam smerovka a rozhodnem sa nevymýšľať. Zostup z Chopku určite nie je v štýle ,že si niekam len tak odskočím. Cestou stretnem muža, ktorý sa ženie na Chopok. Dám sa s ním do reči a dozviem sa, že je z Brezna a že na Srdiečko došiel na bicykli, tam ho nestrážený nechal, odskočí si na Chopok a vráti sa dole. Prajem mu, aby tam ten bicykel našiel.
A naozaj, pri zostupe, ktorý idem v podstate ležérne ho ešte raz stretnem. Často sa vedie diskusia, či je ľahší výstup ale zostup. Ja hovorím, že pokiaľ ma človek v poriadku kolená je zostup vždy ľahší, lebo sa človek tak nezadýcha. Pravda, môžu byt okolností, keď je to aj naopak. Na Kosodrevine je skupina turistov zo psom, ktorí boli na Chopku s ktorými sa dole viacej porozprávam .Dole sa rozhodnem ísť po lyžiarskom svahu , ktorý som kedysi z lyžiarskeho pohľadu dôverne poznal(teda až príliš dôverne, teda hlavne môj zadok). Vtedy sa ešte neuparovali svahy, boli tu samé bubny a lyžoval som podstatne horšie ako dnes a skoro som sa tu vylámal. Dnes to je rizikové z iného pohľadu. Je to červená zjazdovka a hrozí mi, že sa nekontrolovateľne rozbehnem dole. Napokon som však dole pri Srdiečku. Tu sa dám do rozhovoru s jedným mladým mužom zo spomenutej skupiny, ktorý ,ako sa dozviem je Brezna . Je to turista, lanovkou zásadne na Chopok nechodí. Ani veľmi nelyžuje, lebo ako mi hovorí, ceny sú pre nich príliš vysoké a ako miestni nemajú žiadne zľavy. Je dobre, že aj miestni chodia do hôr, nie je to všade samozrejmosťou. Skupinka turistov čakala pri Srdiečku na autobus, ktorých zoberie domov. Ja som si to odšľapal dole k Targoške. Tu som zistil, že tu sa situácia radikálne zmenila a po romantickom tichu neostalo ani stopy.
Oproti v chatke sa rozprúdila skutočná žúrka s bohatou hudbou a aj na chatu prišla skupina mužov, ktorí si sem prišli užiť na weekend. Dokonca všetci bývali aj na jednej izbe. Večer spolu pozerajú aj televízor, ja si dám ďalší rezeň a plzenské. Aj susedov mám nových. Ide o mladých ľudí, a keďže steny sú veľmi tenké, počujem to, čo mladí ľudia v noci bežne robia. Človek sa tu vždy môže ešte všeličo priučiť.
Deň č.4 Hore dole
V predchádzajúcich dvoch dňoch som vystúpil na dva končiare a tak som si už nepotreboval nič dokazovať. A tak som rozhodol, že dnes pôjdem hore lanovkou. Bola aj jedna iná alternatíva a to jaskyňa mŕtvych netopierov, ktorá má tiež lákala.. Ale tam sa dalo ísť iba v skupinke.
Takže sa išlo hore, idem ako včera pešo na Srdiečko. Tam síce chodia tiež lanovky, ale len v zime. Stretnem tu skupinu maďarských turistov, ktorí chcú hore nevedia čo majú robiť a tak im vysvetlím, ako ďalej. Takisto ich informujem aj o nástrahách našich hôr, napr. kde sa môžu nachádzať medvede a podobne. Až neskôr zistím, že boli z Dunajskej Stredy.
Idem teda na Krupovú, to znamená sto metrov dole prudkým svahom. Lístok spiatočný na Chopok stojí cca 20 Euro, na Kosodrevine však treba prestúpiť. A tak sledujem z výšky trasu, ktorú som prešľapal včera pešo. Hore zistím, že napadnutý sneh už prakticky zmizol a tak sa vyberiem hrebeňovkou na Poľanu, ktorá má vyše 1800 metrov. To, že na Slovensku sú dva vrchy s rovnakým názvom je jedna z našich národných špecifík. Je odtiaľto aj krásny výhľad na Vysoké Tatry, ich vrcholce sú na rozdiel od Nízkych Tatier už zasnežené. Hrebeňovka vyzerá byť relatívne rovná, ale to je iba zdanie. Nie sú tu síce prevýšenia nejaké veľké, ale zase sa neustále mení rytmus chôdze a to je tiež únavné. A bol som najmä doobeda dosť unavený, kritický tretí deň.. Asi po hodine aj pol dôjdem na Poľanu, keď ešte predtým nebol, pokorím Dereše.
Na pár sekúnd sa vyjasnilo.
Následne sa vrátim na Kamennú chatu, kde si zase dám polievku. Počasie tu hore nebolo dobré, bola hmla a zlá viditeľnosť. Kúsok idem smerom na Ďumbier, ale čoskoro sa vrátim, aby som stihol poslednú lanovku. Tá ide o 15.30,teda relatívne skoro. Pešo dole sa mi ísť nechce a je aj relatívne dosť už dosť neskoro.
Inač sa dá lanovkou pokračovať po prestupe aj na severnú stranu Chopku, ale nevidím nejaký význam v tom, aby som sa prevážal hore dole.
Z Krupovej musím zase vyšľapať hore na Srdiečko. Lyžiarsky svah bol veľmi strmý a tak po každých päťdesiatich krokoch mám dvadsať sekúnd na vydýchanie. Napokon to však zvládnem a obrátim sa rozlúčkovo na naše velikány. Ešte chvíľu stojím na razcestí na Ďumbier, a sledujem prichádzajúcich turistov zo Štefaníkovej chaty. Dám sa do rečí s jednou skupinou a dozviem sa, že boli v spomínanej jaskyni mŕtvych netopierov a že to bolo celkom vzrušujúce. Tak hádam nabudúce Jedná dvojica bola úplne grogy ,keď si neskôr sadnú v Trangoške na pivo, zaspia na stole. A to boli iba na Štefaníkovej chate.
Na chate Trangoška pokračuje wekendový život, aj parta mužov tu je. Sledujú mimoriadne atraktívny zápas Lotyšsko- Fínsko. Keď iný nie je, aj tento je dobrý. Na večeru si dám špagety a idem na svoju poslednú noc.
Deň č.4 Cesta domov
Zbalím sa , naraňajkujem sa a idem. Končia sa štyri krásne dni, na ktoré budem rád spomínať. No nič nie je večné. Nostalgia, ktovie, či sem ešte niekedy prídem .O 8.56 odchádza autobus. Cestou ako to už býva si vypočujem miestne udalostí. V Brezne leje ako z krhly a tak do mesta už nejdem a nasadnem na autobus do Banskej Bystrice. Tu neprší a tak s plnou poľnou zopakujem prehliadku mesta, pričom idem ešte ďalej, ako predtým. Neďaleko stanice si dám pivo a keďže som v Banskej Bystrici, musí to musí byť Urpín, v susednom obchodnom dome si dám vyprážaný syr.
O 14,30 nastúpim do vlaku a mojím jediným spoločníkom na ceste je mladý študent, ktorý študuje techniku v Bratislave. Dostal SMS ,že sa zase začne pre nich karanténa a zajtra sa opäť vracia domov. Nemal tak pochopiteľne náladu na veľké diskusie.
Zistil som, že v Bratislave bolo chladnejšie ako v Banskej Bystrici.
Som rád, že som bol na tomto výlete aj keď relatívne neskoro, pretože zase máme blokáciu na cestovanie. Pokiaľ mám zhodnotiť turistiku, išlo o nesporne o vysokohorskú turistiku, ktorá sa najviac podobá na tú vo Vysokých Tatrách. Nemá však tak exponované úseky a tak som tu nevidel žiadne reťazce. Strmosť je však porovnateľná.
Chata bola príjemná a mne sa tu celkov páčilo. Treba si však uvedomiť, že nablízku nie je žiadny obchod a možné je len stravovanie na mieste, kde bývame, aspoň v tomto ročnom období(október). Ani pre milovníkov nočného života to nie je vhodné miesto.
Celá debata | RSS tejto debaty