Po dlhom čase máme tu v Bratislave konečne skutočnú zimu a aj jazerá nám pozamŕzali Aj sám som sa vybral na korčuľovanie a tak urobím taký prierez tejto aktivity tu na mieste. Pred vybagrovaním štrkových jám v okolí Bratislavy asi v šesťdesiatich rokoch sa chodilo korčuľovať na dunajské ramená, ktorých bolo vtedy viacej ako je tomu dnes. Na to si už však sotva pamätám. Ako deti sme chodili už na miestne jazerá štrkoviská , ktoré boli bezpečnejšie a trvalo to potom ešte dlho cca do roku 2010. Potom sa zmenilo podnebie a aj doba. Ani tam to však nebolo bez problémov, sám som sa raz pri korčuľovaní preboril a bol to taký zvláštny pocit, keď človek korčuľuje a potom zrazu pláva. V tom prípade netreba podliehať panike a povedal by som, že plavci majú veľkú výhodu. Predovšetkým preto, že nemyslel som na utopenie ale iba na zamrznutie. Tepla vetrovka spočiatku pomáha a nadnáša ale po čase sa to zmení. Najťažšie je hádam prekonať to mužské ego a upozorniť ostatných na stav vecí v štýle Houston, mám problém. Aj v prípade, že Vám nedokážu pomôcť viacnásobne platí viac hláv znamená viacej rozumu. Predsa sa len lepšie rozmýšľa na brehu ako v ľadovej vode. Keď ľad nie je až taký pevný, dá sa prelámať k brehu, pokiaľ nie je to až tak ďaleko. V prípade pomoci alebo pokusu o záchranu si však treba na ľad ľahnúť aby sa rozložila váha použiť pritom povedzme hokejku. Hoci tie jazerá vyzerajú pokojné a stále, to vôbec neznamená, že ľad je všade rovnako hrubý. Takisto slabé miesta bývajú často viac pri brehoch ako niekde v strede. Proste je potrebné to jazero poznať. Na niektorých miestach sa teda tam tlačí spodná voda z Dunaja a tam je ľad tenší. Na pravom brehu je to na severnej strane jazier a a na ľavom brehu na strane južnej. Tak to dobre našťastie dobre dopadlo a okrem desného zážitku som prišiel len o hodiny ale to bolo celkom nepodstatné, tam hore sa nado mnou zľutovali. Následne kúpanie vo vani bolo potom fantastické. Vrátim sa do prítomnosti, hoci jazerá zamrzli, stará doba sa automaticky nevrátila. Predtým tak bolo vonku pol dediny a bola to skoro aj spoločenská udalosť a teraz tak asi desať ľudí. Takže sa zmenilo nielen podnebie ale aj ľudia. Ľudia predovšetkým spohodlneli a čiastočne začali dávať aj prednosť štadiónom, čo je dnes priznávam už aj môj prípad. A tak som sa tam po sviatkoch aj vybral na štadión Ondreja Nepelu , aby som sa trochu rozhýbal. Aj tu sa vrátim trochu dozadu, prvýkrát čo si spomínam som bol ešte na starom štadióne v roku 1973,keď sa tam konali v Bratislave majstrovstva sveta v krasokorčuľovaní. Uprosil som otca, aby ma zobral na krátky program mužov. Spomínam si, že to bolo vo februári alebo začiatkom marca, ,v ten deň dosť snežilo a odkiaľsi aj padalo to páperie aj na mňa. Vtedy som si to ešte užíval. Naša super star Ondrej Nepela sa tu lúčila zo svojou kariérou a napokon sa jej to poradilo po nervoch aj titul vybojovať. Nepela vyzeral ako typický Slovák, mal aj dobrý kádrový pôvod ,čo nebola vtedy vec na zahodenie a predovšetkým mal potrebné vôľové vlastnosti a talent. Súperov prevyšoval v povinných cvikoch ale vo voľnej jazde mal rovnocennú konkurenciu. Jeho najväčším súperom bol vtedy Rus Četveruchin, ktorý bol veľmi muzikálny. A bol tu už aj Cranston, veľká hviezda neskorších rokov spolu s olympijským víťazom o štyri roky Johnom Currym. A predovšetkým Nepela vždy spoľahlivo odviedol to, na čo mal. Nechcel už štartovať, ale ho k tomu viac menej donútili. Po zisku titulu Husák vraj vybozkával všetkých naokolo a aby som len nekritizoval, komunisti svoj sľub napokon splnili a pustili ho do revue Holiday on Ice,čo vtedy žiadnou samozrejmosťou nebolo. Zároveň potom po ňom v našej tlači zaľahla zem a prestalo sa o ňom skoro písať. Až keď v druhej polovici osemdesiatich rokoch trénoval neskoršiu majsterku Európy Leistnerovú a tak aj naši komentátori priznali, že to čo tam vidíme pri rozdávaní známok je náš Ondrik. Keď zomrel, tak sa objavili v tlači asi tri vety. Myslím si však, že si tam život dobre užíval. Keby dnes žil bol by ťažký milionár. Revue Holiday on Ice ináč na Slovensku ešte za socializmu bola, nikdy však nie v Bratislave, vtedajší primátor to vraj nedovolil. Vtedy v roku 1973 však bola v Bratislave ešte jedna krasokorčuliarka, ktorá bola sexbombou šampionátu a to bola krásna Janet Lynn z USA. Skončila napokon druhá, držal som jej veľmi palce. Na zimák som potom ešte chodil ako študent na hokej ,lebo škola bola hneď vedľa . A potom dlhá prestávka a až v roku 2016 opäť na krasokorčuľovaní na majstrovstvách Európy. A v roku 2020 opäť na korčuľovaní tentoraz už vlastnom , moja premiéra na lade na štadióne. Tato hala je dobre navštevovaná korčuliarmi, ale v rámci konsolidácie treba už aj platiť za vstup a boli to štyri Eurá. Trochu poposúvali otváracie hodiny a tak som si odskočil na OD na Trnavskom mýte. Ale potom som už bol už v plnej zbroji. Korčuľoval som skoro dve hodiny. Keďže tam bolo veľa ľudí, upustil som od trénovania salchowa, haha. Odkladám to tak na ďalšiu päťročnicu. Stretol som tam aj jedného príbuzného. Po skončenú unavený, ale šťastný som išiel na jedno orosené do reštaurácie na štadióne. Chodia tam aj hokejoví štamgasti, skutoční hokejoví muži, vedľa našej plochy sa ináč trénoval aj hokej.



Záver:
Nie je to jediný štadión na korčuľovanie v Bratislave, jeden sa určite nachádza v Petržalke je aj Dzurilák a možno ešte nejaké ďalšie. V zimnom období to je vítaná príležitosť na pohyb na lade a predovšetkým bezpečná, na oživenie tých zrelých kostí. Otvorený je bežne cez weekend a sviatky, cez prázdniny pokiaľ viem každý deň.


Celá debata | RSS tejto debaty