Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Tohto výletu som sa zúčastnil  zúčastnil v rámci autobusového  turistického zájazdu. Veľa sa diskutuje, či je lepšie ísť niekam   zájazdom alebo sám, názory sú rôzne . Pri organizovaných zájazdov trochu chýba kontakt s domácim obyvateľstvom, človek síce vidí krásy prírody a pamiatky , ale to nie je všetko. Na druhej stane ľudia majú radi aj určite pohodlie, a to im ponúka zase zájazd. Keď ideš sám, musíš všetko aj riešiť  sám napríklad aj to ako sa kupujú lístky na autobus a ako to tu funguje. A stojí to čas. Vcelku mladí majú skôr trend ísť  sami  a starší zase viacej organizovane. A je to aj o image, kým na mladých batôžkarov sa všade pozerajú ako na niečo prirodzené, na batôžkarov dôchodcov a pozerajú už s istým podozrením. Odchádzali sme z Trnavského mýta v Bratislave a cesta tam aj s jednou prestávkou trvala asi dve až tri  hodiny. Počasie bolo skôr zamračené. Údolie Wachau sa počíta medzi naj v Rakúsku a ide o časť Dunaja medzi mestami Melk a Krems, cca 30 km .Dunaj tu tečie v údolí  a je obklopený horami o niečo väčšími ako naše Malé Karpáty. Do údolia sa chodí hlavne kvôli plavbe na lodí po rieke a cyklistike (táto oblasť je súčasťou najslávnejšej cyklotrasy v Európe Passau- Viedeň) , ale sú tu aj dobré turistické trasy ,ktoré možno nie sú až tak známe. Je tam asi 15 rôznych turistických etáp a rozhodli sme sa pre jednu z nich. A to jednu z najznámejších. Výstup začal v Rakúsku  mestečku Dürnstein, ktoré patrí medzi najznámejšie v tomto regióne. Hneď  na začiatku zistím ,že som si nechal palice v autobuse, ale ten medzitým ufujazdil. Pri Dürnsteine sa nachádza aj najznámejší hrad celého okolia. Známy je svojou históriou, lebo tu bol v 12 storočí väznený anglický kráľ Richard Levie srdce. Bol to jeden z najznámejších stredovekých hrdinov a zúčastnil sa prvej križiackej výpravy ,ktorá sa hodnotila ako úspešná. Po návrate cestoval inkognito cez Rakúsko a vraj ho pri spievaní nejakej anglickej piesne objavili a zatkli. Predtým totiž ukradol korisť  rakúskemu panovníkovi  a tu už končila už kresťanská láska. A práve na tomto hrade bol vtedy väznený, kým nedošlo výkupné, ktoré sa rovnalo k trom ročným príjmom krajiny. To bolo veľmi veľké a vraj z neho postavili potom aj hainburské hradby. Na rozdiel od iných hrdinov stredoveku kráľ  však nebol obklopený krásnymi ženami ale mal iné chute. Čo nebolo dovolené sedliakovi bolo dovolené kráľovi. A podobne je to aj dnes. Výstup na hrad bol prudký a išlo sa po veľkých schodoch, čo niektorým nevyhovovalo.

Zhora bol krásny  výhľad na celé údolie. Tento hrad existoval potom ešte do 17 storočia, keď  bol poškodený počas tridsaťročnej vojny. Potom začal chradnúť a pustnúť. Po prehliadke hradu pokračujeme smerom na najbližší kopec a čoskoro dôjdeme k reštaurácií.

Tu bolo niekoľko skupín a tak sme dnu nešili. Odtiaľto bola odbočka na výhľadnu ku ktorej trvala cesta asi päť minút. Vyhliadka však bola zavretá ale vzhľadom na to, že viditeľnosť práve dobrá nebola nemalo to nejako veľký význam. Pokračovali sme v ceste ale jej charakter sa zmenil. Kým doteraz bolo prudké stúpanie, ktoré nás priviedlo do nadmorskej výšky cca 600 m teraz to bola cesta cez husté lesy, a jej charakter bol hore dole.

Pohorie okolo Wachau pokiaľ ide o jeho výšku je o niečo vyššie ako naše Malé Karpaty, najvyšší vrch má 960 metrov .Pozorovať tu možno aj huby aj keď v menšom množstve ako to bolo vlani na druhej strane Dunaja .Rakúšania na rozdiel od Slovákov sa veľmi zbieraniu húb nevenujú .Ani ja priznávam v tom nenachádzam záľubu. Nech má zver čo jesť. Čoskoro dôjdem k malej vyhliadke, od ktorej je možné vidieť  okolité pohorie a tu sa začne postupne zostup.

Narazíme na malú dedinku  s chatami. Tu by sme chceli dom, vyhlásia niektorí .

V nižších nadmorských výškach narazíme na vinice s dozrievajúcim hroznom. Bolo to fajn. Tie sa nachádzajú prevažne na  ľavom slnečnejšom brehu Dunaja. Tú už sú krásne výhľady  na rieku, ku ktorej  sa postupne dostaneme .

Pred nami sa objaví ciel našej dediny mestečko Wiesskirchen. Dedina má asi 1400 obyvateľov a patrí medzi najznámejšie v údolí. A ako odpovedá obdobiu prešuje sa tu aj hrozno, Jej dominantou je gorický kostol, kam treba vyjsť po schodoch po strechou. Tunajší veriaci to veru nemajú s modlením jednoduché ,kostol je však celkom efektný. Potom si dáme rozchod a zamierime k brehu Dunaja. Nachádza sa tu kompa na druhú stranu rieky a pozorujem, ako sa malý krpáň na kolobežke rozhodne spustíť  dole po ceste a za ním utekajú zdesení starí rodičia, aby nepadol do rieky.

Skôr to však hrozilo im samým a napokon všetko dobre dopadne. Príde autobus  a všetci nastúpime na cestu domov. Cesta trvá dve až tri hodiny. Pri Viedni sa dostaneme do zápchy. Keď nás cesta potom  začne triasť, vieme, že sme doma .Rozdiel medzi kvalitou ciest v Rakúsku a na Slovensku je stále zarážajúci. Dôvod je v tom, že všetko, čo sa platí v súvislosti s cestnou sieťou skutočne ostane v tejto oblasti. Nie ako u nás, kde všetko ide do jedného košíka a potom nejakí ujovia a tety rozhodujú, čo s tým.

Záver

Išlo o turistiku  ľahšej stredne náročnosti. Celkové prevýšenie cesty bolo niečo nad 500 metrov. Výhľady boli veľmi fotogenické, veď  tunajšie údole sa nenadarmo patrí k najnavštevovanejším miestam  Rakúska. Z hľadiska pamiatok je najnavštevovanejším miestom Melk s kláštorom a Krems dole na konci údolia tiež s kláštorom, okrem toho sú tu desiatky bývalých hradov ,kostnica a iné  zaujímavosti.