Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Výstup na Jahňací štít, Vysoké Tatry
Jahňací štít je jediným turisticky dostupným štítom Vysokých Tatier bez sprievodcu , kde som nikdy nebol. Na ostatných som už bol, na Rysoch dokonca až dvakrát. Vzhľadom na nastupujúci vek (65) to bola asi jedna z posledných možností toto uskutočniť. Celkové prevýšenie vyše 1300 metrov.
Do Tatier som cestoval vlakom a bola to cesta náročná. V Bytči došlo k nešťastiu a v Považskej Bystrici sme dlho stáli. Hlásateľ len oznámil že čas postupu je neurčitý . Keďže vo vlaku bolo aj dosť detí, bolo to náročné a do Popradu som došiel dosť unavený. Tu som prestúpil na tatranskú železnicu, kde vzhľadom na vek už nemusím platiť. Cestoval som s jedným manželským párom, ona išla na liečenie do Dolného Smokovca. Ubytoval som sa v penzióne Koliba, čo je hneď vedľa železničnej stanice v Starom Smokovci. Bolo ešte dosť času a tak som podnikol zahrievajúcu pešiu túru na Hrebienok. Pri zostupe mi robil spoločnosť jeden manželský pár z Maďarska. Sily som však musel šetriť, lebo ma čakal ťažký deň. V penzióne je aj slušná reštaurácia, kde sa dalo dobre najesť. Okrem mňa tu bola ešte jedna česká turistická skupina. Spal som relatívne dobre a ráno som nastúpil na autobus do Bielej vody. Na miestnom parkovisku tam autobusy vraj platia 100 euro za noc a tak chodia parkovať niekde inde. Cesta trvala asi polhodinu. Výstup z Bielej vody mal byť najkratší ale aj to bolo prevýšenie vyše 1300 metrov , čo bolo viacej ako dosť. Počasie bolo vynikajúce a prvým cieľom bola chata na Zelenom plese(Brnčalka). Začínam relatívne neskoro o deviatej ale najesť sa ráno treba čo najvýdatnejšie. Tento úsek som už raz išiel, keď som sem zostúpil zo Skalnatého plesa a zo Svíšťovky ale toto bolo o niečom inom. Cesta na Zelené pleso mala prevýšenie asi 500 metrov ale priemerný turista by ju mal dať asi za dve tri hodiny ,ide o postupne stredné stúpanie po relatívne dobrej ceste .

Chata na Zelenom plese sa považuje za jednu z najkrajších vo Vysokých Tatrách a je tomu naozaj tak. Výhľady sú nádherné. Dá sa odtiaľ ísť buď na Svíšťovku a Skalnaté pleso alebo na Jahňací štít, ktorý mám pred sebou. Nachádza sa vo výške 1551 metrov. Je tu aj jedna rómska skupina , časy sa menia. Na chate si dám kapustnicu. Stojí 10 Euro ale na takomto výstupe sa na strave šetriť nedá, ináč by niekto mohol na to doplatiť. Po hodinovej ceste zahájim výstup. Náročnosť trasy sa mnohonásobne zvýšila. Boli tu vysoké skoro polmetrové skaly, ktoré bolo treba zliezť. Miestami boli na pomoc pripevnené reťaze. Boli odtiaľto krásne pohľady na Zelené pleso.

Potom sa trať trochu zmenila neboli vysoké skaly ale stále neustále stúpanie smerom hore.

Po pravej strane sú dve plesá, kde sa trochu dalo osviežiť. Tak som sa postupne dotiahol k poslednému a ako sa ukázalo ešte k náročnejšiemu úseku. Pýtal som si vracajúcich sa ako to ďalej vyzerá ale optimistické odpovede to neboli. A často aj také že za chvíľu ste tam, pričom to bolo ešte hodne ďaleko.

Dostal som sa k reťaziam a ten úsek hore bol úplne strmý bez tých reťazi sa zliezť asi nedal. Tak sa o ne zachytím a pozerám sa len hore a napokon doleziem na previs. Som už veľmi unavený a navyše sa mi začne točiť hlava. Nejde o točenie z výhľadov ale akosi všeobecný stav. Hore však ešte nie som, stále sa objavujú nové vrcholčeky. Dostanem sa do jedného kaňonu ledva sa do neho zmestím a posúvam sa smerom hore kúsoček po kúsku. Výhľady tu boli naozaj krásne ale príliš som nestrácal čas pozeraním sa, boli vážnejšie úlohy. Pritom všetkom bolo potrebné sledovať značku, ktorá nebola vždy viditeľná, lebo tu hore už nie je právo na omyl.

Značka na celej ceste bola žltá. Napokon sa objaví vrchol, ktorý ma už byť naozaj posledný ako ma ubezpečujú. A aj tak to bolo. Nebol tam však ani kríž ani vrcholová kniha .A bolo aj relatívne neskoro ,blížilo sa k 16.00. Ale ten pocit šťastia, že sa to podarilo. Posledné metre boli naozaj už o len vôľových vlastnostiach. Počasie bolo teplé, celú cestu som prešiel vo svojom zelenom krátkom tričku. Vrcholy hôr bývajú málokedy pokojné, ale tentoraz bola výnimka. Kľudne by som tu ostal aj dve hodiny ale vzhľadom na pokročilý čas to sa nedalo.

Nie som tu sám, ale je tu aj jedna česká turistická skupina a niekoľko Poliakov. Bývajú však na chate pri Zelenom plese a tak to majú ľahšie. Nejaký čas som si nevedel spomenúť, kade som sem došiel, keď som začal cestu dole. Našťastie vrchol bol úzky a veľa možnosti tu nebolo .Českí turisti boli čerstvejší ako ja, jednak boli mladší a jednak cestu zahájili až na chate a nie dole, takže mali menej v nohách. Na tomto najťažšom úseku sa držali tak, aby sme nestratili očný kontakt, aby sme sa nestratili z očí ,čo uľahčilo zostup .Napokon dôjdeme ku kritickému miestu, kde sú aj reťaze.

Dole to bolo ešte ťažšie, trochu som sa po nich aj spúšťal ,lebo nebolo vždy miesto na zasunutie nohy. Ale zvládol som to. Keď som sa pozrel dole, ani som nemohol uveriť, že som toto všetko vyliezol. Treba uznať , českým turistom, že sú počas ťažkých túr veľmi nápomocní. Niektoré ich zvyky by mohli prekážať slovenským konzervatívnym hodnotám ale to je oveľa menej podstatné. Podľa mňa je zostup pokiaľ človek nemá problémy s kolenami ľahší ale v tom prípade aj tak dosť ťažký. Táto stredná časť bola z cesty po chatu najľahšia čo prakticky znamená, že bola iba veľmi ťažká. Za každú cenu sa chcem dostať aspoň na chatu ešte za svetla. Ocitnúť sa tu v tme by znamenalo pri teréne aj únave holý boj o prežitie. Na moje prekvapenie stretávam ľudí, čo idú smerom hore. Blázni, blázni volám v myslí. Ešte tých čo chcú prenocovať na vrchole chápem(musí to byť veĺký zážitok) ale tých čo chcú tu sa vrátiť v tme podstatne menej .Spodná časť bola pre mňa veľmi náročná, lebo som už celkom unavený a vyčerpaný. Zjem svoje posledné zásoby. Ale na chatu dôjdem ešte s dostatočnou rezervou. Miesto na prespanie nie je(uvažoval som o tejto možnosti) ale nič vhodné som nemal. Predovšetkým sa kvalitne najem a napijem. Padne dobrá gulášová polievka. Z chaty odchádzam znovuzrodený. Do Bielej vody sú to ešte asi dve hodiny pešo a ešte hodinu a pol má byť svetlo. Ale táto cesta je oveľa ľahšia a navyše klesajúca vedľa potoka Biela voda. Už som ju ráno išiel ináč neviem či by som sa na to odvážil. A tak sa aj stalo. Idem bez väčších problémov. Teraz keď pominuli priepasti a okolo je len les, spomeniem si aj na našich medvedíkov. Nespomenú si na mňa a nepozvú ma do svojho brlohu? Všeličo chodí vtedy človeku v hlave. Nie som tu sám. Predo mnou vidím baterky ale nie som v stave ich dobehnúť .Prídu však aj za mnou a tak sa ide spolu ľahšie. Tak dôjdeme napokon na cestu ale posledný autobus už odišiel. Riešenie je taxi . Nachádza sa tu však česká skupina z Pardubíc (oni išli zo Skalnatého) a poprosím, či sa k nim môžem pripojiť. Stane sa spolu ideme do Tatranskej Lomnice. Tu si dám pivo za neuveriteľných 4,50 Euro (hádam svoje najdrahšie) ale je mi to jedno. Nastúpim do električky do Starého Smokovca. Z okna vidím ako električka naháňa na trati aj jednu srnku. Dôjdem do penziónu a rovno do postele. Napriek únave však neviem zaspať a celý horím. Podarí sa to však až o druhej.

Záver: Jedna z najťažších túr v mojom živote a jeden z najlepších mojich životných výkonov, aj keď som najrýchlejší určite nebol.

Na návšteve Levoče

Na druhý deň môjho pobytu vo Vysokých Tatrách, po výstupe na Jahňací štít z Bielej vody sa vzbúril môj organizmus a odmietol so mnou spolupracovať. Preto som sa vydal na návštevu do jedného neďalekého spišského mesta a to do Levoče. Išiel som tam autobusom z Popradu a treba povedať, že autobusová stanica v Poprade pôsobí podstatne lepším dojmom ako tá železničná. Je neďaleko. Cesta trvala cca jednu hodinu. Cesta do centra od stanice v Levoči bola asi necelý km trochu do kopca, ak sa človeku podarilo nájsť optimálny variant. Teplota bola 33 st takže nič moc. Levoča bola kráľovským mestom ,aj keď sem králi často nechodili. Hádam najslávnejšou osobnosťou v dejinách mesta bol majster Pavol. Nepoznáme jeho národnosť ani odkiaľ prišiel ale pôsobil tu cca 30 rokov.

Najslávnejšie dielo neskorogotický drevený oltár sveta s výškou 18,62 m z 15 storočia je najväčší v Európe a nachádza sa v kostole sv. Jakuba. Jeho pobyt skočil tragédiou, keď sa jeho syn Lukáš zaplietol do pouličnej bitky to smrteľnými následkami pre iného.

Druhou známou postavou bola Levočská biela pani, ktorú preslávil aj komárňanský rodák Mór Jókai vo svojom románe . Bola veľmi pekná a aj koketná a natoľko vraj priťahovala mužov kostole, že ju pán farár vykázali na špeciálne miesto ,aby sa páni venovali iným veciam. Stala sa napokon obeťou vtedajších intríg a nespravodlivosti. Odsúdená bola v Prešporku a pochovaná je v Gyori. Absolvoval som aj platenú prehliadku, kde som bol jediný klient a navštívil som aj evanjelické lýceum, kde bol kedysi odídený Štúr a jeho skupina. Je tam toho viacej a mesto je pekne obnovené. Levoča je aj pútnicke miesto a tu horu bolo aj vidno. Spomeniem ešte Čierny kostol, nevolá sa tak preto, lebo je určený pre tých horších z nás ale pre farbu.

Je zo 14 storočia a je zaujímavý. Pri odchode som na autobusovej stanici zistil, že mi chýba karta. Nemohol som ju nájsť. Vrátil som sa teda do reštaurácie, kde som si predtým dal bryndzové halušky. Sedela tam maďarská rodina, ktorá si pamätala, kde som si ju strčil. Na miesto, kde ju normálne nedávam. Keďže otec rodiny robil v tej istej bankovej skupine ako ja, mali sme si čo povedať. Napokon som sa opäť vrátil na zástavku a vrátil som sa do Starého Smokovca. Chcel som navštíviť prednášku o Wolkerovi v kaviarni u Vlka, ale bola zrušená. Predtým bola o bobroch ale bol som vtedy na Jahňacom štíte a to sa nedalo skĺbiť.

Posledný deň Zo Skalnatého plesa do Dolného Smokovca
Večer o 18.30 mi išiel vlak a tak so sa tomu musel prispôsobiť. Na Sklanaté pleso som išiel lanovkou, napokon cestu pešo hore som už v minulosti absolvoval.

Počasie bolo vynikajúce, aj hore bolo vyše dvadsať stupňov. Vyviezol som až do Lomnického sedla, kde som predtým nikdy nebol, no nádherné výhľady. Výška vyše 2100 metrov a na prekvapenie celkom slušná túrička. Lomničák sa zdal už celkom blízko.

Pozoroval som uvedený terén, ktorý je vraj najťažším lyžiarským terénom na Slovensku, ale nikdy som tam nelyžoval. Kde viedol svah, to sa teraz v lete ťažko dalo zistiť. Skalnaté pleso bolo skoro vyschnuté, je tu málo vody a aj hore je teplo. Videl som len jedno či dve polia snehu, aj to len na tých najvyšších miestach. Ľudí tu bolo pomerne vedľa, prevládali Česi, Maďari, Poliaci a menej Nemcov. Okolo obeda som zahájil zostup po tatranskej magistrále. Ten bol postupný, ale moje topánky dosť utrpeli na Jahňacom štíte a musel som už dávať pozor.

Raz som aj spadol a trochu som sa poškrabal. Cesta viedla najprv cez kosodrevinu a potom sa ponorila do lesa. Niektoré kamene boli už dosť zošúchané a šmýkľavé. Táto cesta bola označená za jednoduchú ale to bolo hodnotenie v rámci Vysokých Tatier. Došiel som na Majtanovú chatu, ale som sa tu nezdržiaval a čoskoro som míňal vysokstudenské vodopády .Okolie povedal by som trochu utrpelo lykožrútom a aj kalamitou spred dvadsiatich rokov.

Počasie je teplé, niektorí si aj namáčajú topánky do vodopádov. Dôjdem na Hrebienok, kde som bol už predvčerom a hneď pokračujem v ceste dole po sánkarskej dráhe .Dôjdem v časovom limite, ešte niečo nakúpim a dôjdem do salóniku vo svojom penzióne, kde a prezlečiem. Zistím, že tu došlo k úplnému prevratu klientely, už tu nikoho nepoznám. Nuž, čo časy sa menia. Vyrazím na stanicu Smokovec a odtiaľ električkou dole.

V Poprade mám trochu času a v pizérií sa trochu najem a diskutujem s predajcom. O 18.30 idem do vlaku, ktorý je celkom plný ale nevyhodia ma ani raz z miesta. Cesta je dlhá a únavná, ale nie až tak ,ako cestou sem.

Záver: Vysoko úspešný výlet , hlavý cieľ Jahňací štít som po veľkom boji stihol už prvý deň a to ostatné bola už len nadstavba. Časy, keď človek mohol vyjsť štít každý deň sú už zdá sa preč a nie je to asi ani rozumné.