Na karnevale v Benátkach , časť prvá

V roku 1989 som bol bankovým zamestnancom. Vtedy boli na Slovensku tri banky a to Štátna banka československá, ktorá robila menovú politiku a venovala sa tiež tomu, čomu dnes hovoríme právnické osoby. Potom Slovenská sporiteľňa, ktorá sa venovala občanom a napokon Československá obchodná banka, ktorá riešila devízové operácie. Dolár bol vtedy nežiadanou a zároveň veľmi žiadanou menou. A práve tesne pred novembrom 1989 sa rozhodlo, že sa Štátna banka rozdelí na seba samu, potom na Všeobecnú úverovú banku a Investičnú banku. Schválil to však až parlament po roku 1989.
Ale k veci, demolácia socialistického režimu prebiehala už nejaký čas aj keď sme si to vždy neuvedomovali. Akcelerátorom bezprostredných udalostí tých dní sa však stal známy panevropský piknik, ktorý sa odohral neďaleko maďarského mesta Šopron na Maďarsko – rakúskych hraniciach. Uskutočnil sa dňa 19.8.1989. Rakúsky a maďarský minister zahraničia Gyula Horn a Rakúšan Alois Mock tu symbolicky prestrihli drôt železnej opony a čoskoro nasledoval hromadný útek občanov NDR do NSR. Občania NDR tiež vtedy okupovali veľvyslanectvo NSR v Prahe na veľký des čs. úradov. Praha ostala potom plná trabantov. A potom udalosti už nik nevedel zastaviť.
V osemdesiatich rokoch došlo na Západe k obrovskému rozvoju výpočtovej techniky na ktorý socialistický tábor nevedel už primerane reagovať. Na obzore sa objavovali veci ako internet (zatiaľ len v armáde) a tajenie udalosti čo bola vtedy bežná prax sa stala problematickou. Navyše bol bojkot dovozu počítačových komponentov k nám, čo bol veľký problém. Takisto výrazným spôsobom vzrástla životná úroveň na Západe. Robotnícka trieda sa tam mala už o dosť lepšie ako v krajinách s diktatúrou proletariátu čo bol politický problém. .Na východe zase nastúpil po vláde živých múmii, keď sa pravidelne konali pohreby k moci mladý Gorbačov, ktorý bol navyše dobrým rečníkom. Nemal však šťastie vo svojej krajine a vošiel do zlej doby. Začalo to výbuchom Ćernobylu a pokračovalo to pádom cien ropy a komplikáciami mnohonárodnostného štátu a ekonomiky.
V ČSSR vládla od roku 1970 tá istá garnitúra. Bolo to v súlade s personálnou politikou tej doby stabilita nadovšetko. Podľa vzoru Brežneva sa vyberali ľudia len z jednej generácie aby ich nemal kto zosadiť. Chvíľu to fungovalo a potom to začalo všetko spoločne starnúť. Defacto žiadna normálna kádrová politika tam potom nebola a keď bolo zle nenašli vo svojich radoch už nikoho schopného .ČSSR vtedy riadil ako generálny tajomník obmedzený Miloš Jakeš zo štipkou sedliackeho rozumu. Na nové výzvy už jednoducho nemal. Prezident republiky Gustáv Husák ,“väzeň“ na Pražskom hrade sa už sám premenil na tu príslovečnú politickú trasorítku a osemdesiate roky ho už veľmi zaťažili. Akčný bol len predseda vlády Adamec ale tiež žiadny reformátor. A mladý nádejný hlavný partai boy Stepan bol hádam ešte konzervatívnejší ako Jakeš. Ja som si ešte v osemdesiatich rokoch myslel, že sa strana zreformuje ale hlboko som sa mýlil. Nebola však pravda že by sa nikto nesnažil. Bola to stredná vrstva, ktorá preberala iniciatívu aj v oblasti výpočtovej techniky, ale už to nestačilo . Tak to napokon vypuklo aj u nás ako vlastne v poslednej krajine východného bloku a Bratislava bola v novembri 1989 cez noc zaplavená portrétmi Václava Havla a Alexandra Dubčeka. Atmosféra tej doby bola taká, že som nezažil nič podobné ani predtým a ani potom. Začali sa zhromaždenia a na námestí bola prezentovaná vzácna jednota zúčastnených. Vtedy to bolo ešte o Československu, nacionalizmus sa výrazne začal prejavovať až neskôr. Ľudia zmeny prevažne podporovali ale ako sa čoskoro ukázalo z rôznych a často protichodných dôvodov. Niekto chceli lepší život, niekto chcel cestovať, niekto chcel samostatný slovenský štát a podobne. Hlavnými tribúnmi na námestí boli vtedy nesporne Kňažko a Budaj. Najmä prvý to zvládal bravúrne až mýticky. Nebolo však pravdou, že by sa hranice na západ hneď na začiatku otvorili. Najprv chceli vykonať potrebné politické zmeny a rokovalo sa v niekoľkých fázach a hlavne v Prahe. U nás v banke bol hlavným nositeľom zmien neskorší prezident Michal Kováč. V sedemdesiatich a osemdesiatich rokoch sa o ňom v médiách nenapísalo ani slovo ale vedeli sme pravda o koho sa jednalo. Bola to obeť normalizačných represii známa v ekonomických kruhoch. Neskončil však v kotolni ale ako ekonomický analytik na pobočke Bratislava – mesto. Asi sa nemýlim, keď poviem, že to jeho ambície určite neuspokojovalo. Na tejto pobočke pracoval ináč vtedy aj jeden mladý pracovník, ktorý sa o nejaký čas stal guvernérom národnej banky Slovenska. A viacerí. Kováč sa čoskoro stal ministrom financií. Revolúcia mala v banke podporu hlavne na pobočkách, ústredie sa k tomu správalo opatrnejšie. A čoskoro sa konali hlasovania o našich nadriadených čo nikdy predtým a ani potom už nebolo. Mnohí to aj ustáli lebo ani komunisti sa už neodvažovali dávať do týchto funkcii blbcov.
A ešte jedna vec prispela k ústupu socializmu a to dvojročná vojenská služba, ktorá bola vtedy už veľmi nepopulárna a živiť toľkých ľudí také obdobie to už aj niečo stálo. Aj keď dnes sa o tom už veľmi nepíše.
Tak deň pred 10.12.1989 sa rozšírila zvesť, že hranice budú aspoň dočasne na jeden deň otvorené a to peším pochodom do neďalekého Hainburgu. Z pohľadu nás nezúčastnených išlo o impulzívnu náhlu akciu. Nikto však netušil, že tam príde toľko ľudí. Počet sa odhaduje od 50000 do 150000. Samozrejme, nemohol som tam chýbať. Pre väčšinu zúčastnených to bol aj prvý pobyt na Západe a pre mňa už druhý. Stalo sa to dňa 10.12.1989 čo bol deň ľudských práv. Teplota vonku bola mínus desať stupňov. Išlo sa od mostu SNP (oficiálny štart bol v sade Janka Kráľa) cez vtedy nenávidený a obávaný hraničný priechod Berg, o ktorom kolovali veľmi zlé zvesti. Až keď sme ho prešli, tak sme naozaj uverili, že sa niečo zmenilo. Potom sme išli po ceste a hrádzi do najbližšej rakúskej dediny, ktorá sa volá Wolfsthal. Za ňou nám podávali aj teplý čaj a chovali sa k nám veľmi milo. Tie dediny boli vtedy zapadákov, lebo za nimi hneď nasledovala železná opona. Čoskoro sa to však malo zmeniť. Za Wolfsthalom sme odbočili doprava k Dunaju, proti prúdu ktorého sme potom išli, až sme došli asi k úrovni oproti devínskeho hradu. A na druhej strane Dunaja bola tiež ľudská reťaz. Hrad Devín bol predtým aj miestom, kde sa už predtým aspoň z diaľky stretávali príbuzní oddelení železnými drôtmi. .Jedni boli na hrade u nás a mávali tým tam na tej druhej strane. .A uprostred Dunaja stála v deň pochodu vtedy loď, obklopená plávajúcimi ľadovými kryhami ! A na nej slogan Ahoj, Európa. A spieval nám Karol Kryl, komunistami najviac nenávidený český spevák. A bolo tam aj viacej vtedajších osobností ale konkrétne si spomínam už len na Jána Budaja. A bol tam aj jeden moderátor slovenskej televízie, môj bývalý spolužiak, ktorý tiež tiež neskôr spravil kariéru.
Veľmi veľa vecí sa potom zmenilo. Bola to najradikálnejšia spoločenská zmena v mojom živote. Tieto udalosti poznačili na dlho myslenie celej jednej generácie. Pre nás to vtedy veľa znamenalo veľa , čo už dnes hádam nikto nevie. Krátko po tomto pochode sa začala rozoberať po kúskoch železná opona. Ale boli aj takí, čo sa už v týchto chvíľach zaoberali aj inými menej šľachetnými myšlienkami. A to novým delením majetku. A kto boli tí ľudia? No za prvé premenení komunisti a ich deti, ktorí mali potrebné informácie. A potom bývalí veksláci, ktorí zase mali zase kapitál. Už aj komunistický systém ich nechával relatívne na pokoji. Hlavne tieto skupinky sa dávali dokopy čo platí viac menej dodnes. O nejaký čas sme každý dostali prídel šilingov a mohli sme vycestovať do Viedne. Prudko narástla potreba devízových prostriedkov a to bol raj pre vekslákov. Pred bankou ich stalo niekoľko kruhov a vekslovalo sa aj priamo v zmenárni.
My sme s priateľmi skromnejšie vyrazili na bicykloch smerom k hainburským vrchom. Upútal nás názov Romer Quelle a mysleli sme, že je nablízku nejaký skutočný rímsky prameň. Pochopiteľne sme ho nenašli ani po dlhšom hľadaní, bola to len reklama. Nové skúsenosti so Západom môžu byť aj takéto bizarné. V uvedený deň 10.12. 1989 odstúpil aj vtedajší prezident Gustáv Husák a začala sa teda už aj oficiálne nová éra. Niekomu vyhovovala ale niekomu zase nie. Zabrániť sa tomu nedalo. Taký je už život. Pre tých nad štyridsať rokov prišli už zmeny skôr neskoro, mnohí ľudia aj prišli o zmysel svojej existencie. Neboli to však určite vždy len dobrotivé typy. Na druhej strane zmeny dali šancu viacerým ľuďom ako predtým. Kým predtým si musel byť členom strany keď si chcel funkcie potom to už tak nebolo. A keď Ťa odniekadiaľ vyhodili mohol si to stále skúsiť aj niekde inde. Samozrejme s otvorenými hranicami došlo aj veľa nových pokušení ale aj šancí ale napokon každý sme aj strojcami vlastného šťastia a aj nešťastia.
Idylické časy nežnej revolúcie sa však čoskoro skončili čo však je už iný príbeh ale spomienka na tieto dni ostala.