Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Moje spomienky na vojenskú službu a čs. armádu v rokoch 1982 až 1983.

V roku 1982 som končil Vysokú školu ekonomickú a čakala ma vojenská prezenčná služba. K zbraniam som mal minimálny vzťah, síce som strieľal predtým zo vzduchovky na škorce ale len preto, aby niekam uleteli. Napríklad na susedove čerešne. To bolo všetko. Základná vojenská služba v tom čase bola dva roky a pre nás vysokoškolákov jeden rok. Reálne to však bolo viacej ,v druhom a treťom ročníku sme chodili každý štvrtok na vojenskú prípravu. Musel som o štvrtej ráno vstávať ale ešte viac mi vadilo, že som musel chodiť ostrihaný, čo bolo v rozpore zo vtedajším módnym trendom. Potom sme ešte boli na šesťýždňovom sústredení v Jindřichovom Hradci v kasárniach Žižku. Hoci názov tam bol verejne napísaný a každý si to mohol prečítať, nesmel sa písať na obálku alebo do inej listiny. Inač by prišli kontráši. Všetci absolventi tejto ekonomickej školy sa stali automaticky tankistami, pokiaľ nepresiahli istú výšku. Nikto sa nás nepýtal, či chceme slúžiť práve tam u tankistoch , vtedy sa povedalo jasne čo budeš. Ale asi to bolo lepšie ako byť povedzme u pohraničníkoch a zo psami naháňať nejakých nešťastných utečencov. Proklamovaným nepriateľom bol vtedy Západ a v rámci neho zvlášť revanšistické západné Nemecko, druhá svetová bola vtedy ešte v čerstvejšej pamäti ako je tomu dnes. Nebudem nijako tajiť, že som sa nášho hlavného nepriateľa vtedy nijako zvlášť neobával. Ako sa neskôr ukázalo, oveľa reálnejšie nebezpečenstvo hrozilo z vlastných radov. Na vojnu som sa netešil, obával som sa ale nepokúsil som sa jej vyhnúť a ani som o tom neuvažoval. Vnútropoliticky bol štát v tom čase tesne po vrcholnej normalizácií. Vedenie našej krajiny nerobilo na mňa žiadny veľký dojem, jediný, ktorý trochu vyčnieval bol Štrougal. Už vtedy boli mnohí prestrárli a v osemdesiatich rokoch vôbec nezachytili nástup počítačových systémov vo svete. Zvykom bolo vtedy , že sa snažili vojakov najmä tých slobodných poslať čo najďalej od ich domovov aby obmedzili dezercie. Aj vtedy boli samozrejme dezercie, nie všetci mali v úcte „ideály komunistickej strany“ a takto sa ich snažili znížiť. Keďže nepriateľ bol vtedy na Západe tak všeobecne platilo že čím bližšie k hranici , tým horšia vojenská služba. Praktický dopad bol taký, že Slováci mali pri takejto logike horšiu vojnu, čo si niektorí aj všímali.
Povolávací rozkaz som dostal do Karlových Varoch. Viem, že väčšina čitateľov by bola tomu veľmi rada. Ale ja vtedy ja nie , boli to Sudety a spomienky na údalosti po roku 1945 boli ešte stále relatívne čerstvé. Celý ten kraj v tom čase pôsobil spustene a smutne. Nasadili ma tam na korbu Tatry a odviezli do neďalekých Podbořan. O tom meste som nikdy predtým nepočul a tak som nejaký čas nevedel, kde sa presne nachádzam. A začínal sa prímač .Prímač sa konal prvý mesiac vojenskej služby a určite mal iný priebeh pre vojakov ako pre absolventov vysokých škôl. Ináč nás tu nazývali špagáti, to bolo neoficiálne slangové pomenovanie pre vysokoškolákov na vojne. Rozdiel oproti neskoršiemu obdobiu bol v tom, že tu sme boli ešte všetci podobne krvnej skupiny a držali sme ešte relatívne spolu. Nikoho známeho som tu však nestretol. Ako to prebiehalo u obyčajných vojakoch musí napísať niekto iný. Bol to náš najlepší mesiac na vojne a snažili sa nás ešte získať do armády, takže to nepreháňali . V nádejí, že podpíšeme. Vtedy sme však nepoznali ešte tienisté miesta týchto miest. Po prímači sme podpísali prísahu,kde sme prisahali vernosť socializmu a Československu. A za sedem rokov bolo všetko preč. Na čo sú potom všetky prísahy?
Po mesiaci nás prevelili na naše jednotky bojové útvary, mňa na tom istom mieste a tam to už bolo oveľa horšie. Inač tento vojenský útvar mal viacej druhov vojenských činností ale ja budem písať len o tankistoch. Boli tu tri tankové prápory. Každý prápor mal tri roty a každá rota mala tri čaty. A jednej z tých čiat som sa stal veliteľom. Predtým som nič porovnateľné nerobil.
V tom čase už v armáde neslúžili svobodovci ako ich vtedy volali , teda vojaci, ktorí prešli reálnou vojnou. Ministrom národnej obrany bol vtedy ešte Martin Dzúr, ktorý bol Slovák Jeho zdravotný stav však už nebol dobrý a tak ho nebolo až tak veľmi veľa cítiť. Oveľa viacej sme cítili inú postavu a tou bol veliteľ západného okruhu František Veselý prezývaný generál vápno. V tejto funkcií bol od roku 1971 až do roku 1985. Svoju prezývku dostal preto, lebo mal veľmi rád bielu farbu. Pred jeho príchodom sa všetko natieralo na bielo, ešte aj stromy. To bol lepší prípad ,keď sa o jeho príchode vedelo. Obľuboval však aj „tajné prepady“ a potom mal niektorých na mieste aj odvolávať. Tak tento bol veľmi obávaný. Bola to skutočná guma(slangový výraz pre vojakov z povolania) a robil aj také mališkosti ako pochodové cvičenia na Štedrý večer a nečakané návštevy vojenských útvarov počas veľkonočných sviatkov. Ten však bol vysoko a aj väčšinou ďaleko. Tých, čo boli blízko boli ešte hrozivejší. Prápor na najvyššej úrovni riadil veliteľ práporu , politruk a náčelník štábu. Veliteľ práporu bol zodpovedný najmä za vojenské operácie a z pohľadu vojakov bol ten hlavný. Bol to veľmi iniciativný a ambiciozný človek (zle jazyky hovorili že skôr jeho pani ) a nemal má vôbec rád. Bol českej národnosti. Nevedel však pracovať s ľuďmi. Politruk bola funkcia, ktorú vymyslel v ruskej občianskej vojne Trockij a potom ju k výšinám vyniesol Stalin v druhej svetovej. Ich úlohou bolo strážiť politickú spoľahlivosť dôstojníkov, ktorým celkom neverili. Viedlo to však aj k tomu, že často nekompetentne zasahovali do velenia čo viedlo v rokoch 1941 a 1942 k ťažkým porážkam. A podľa sovietskeho vzoru ich zaviedli aj u nás .V osemdesiatich rokov už však boli trochu spacifikovaní, jednak preto ,že už aj dôstojníci boli vychovaní v socializme a aj preto, že aj v strane sa ich mnohí obávali. Ale hoci dostala KSČ vo voľbách 99 percent, každý vedel, že to tak v skutočnosti nie je. A potom ešte veliteľ štábu, ktorý riešil problémy s armádou, armáda zďaleka nebola iba o bojových aktivitách ale tam bolo o aj mnoho iných vecí. Celé to zhrniem jednou vetou o velení .My absolventi sme nemali vysoký názor na naše velenie . Armáda vtedy trpela už veľkým nedostatkom kvalitných kádrov. Morálne kvality mnohých dôstojníkov boli už na zamyslenie sa (niektorí boli aj súdne trestaní) a boli až príliš ovplyvnení svojim dlhodobým zamestnaním. Nebolo to vtedy už tak atraktívne zamestnanie videné očami mladých mužov. Nebolo to síce zle platené miesto ale boli aj obmedzenia(napríklad ste nemohli cestovať). Zhrniem to tak, že peniaze sa dali vtedy už zarobiť aj inde a za menších obmedzení ako v armáde .Preto sme dávali aj veľký pozor, aby sme nespôsobili nejakú škodu a neriskovali sme, aby sme nebodaj nemuseli potom podpísať.

Postavenie absolventov:
Boli sme tam len jeden rok a bola to nesporne výhoda voči záklaďakom .Niektorí nám to mali aj za zlé ale my sme o tom nerozhodli. Nemali nás tu veľmi radi najmä nadriadení , lebo nás považovali za „semenište vzbury“ a predovšetkým, že išlo o ľudí ktorí sa vyznali trochu aj v paragrafoch a tak nemohli nimi až tak manipulovať. Malo to však aj veľkú nevýhodu, bol som zodpovedný aj za svojich podriadených. Ak zaspal v stráži, bol som zodpovedný aj ja . Celkovo sme však mali lepšie vzťahy s podriadenými ako dôstojníci. Keďže sme bývali spolu na jednej chodbe, tak sme sa museli o to aj usilovať. Dôstojníci mali pridelené byty v meste. Absolventi tu robili buď veliteľov čiat, napríklad ja, výkonných praporčíkov ,starali sa o výstorjný sklad a finančníkov. To boli buď ti protekční alebo takí vysokí, že sa nezmestili do tanku.
Veliteľ čaty mal pod sebou tri tanky vrátane vlastného. Posádka tanku mala štyri osoby a to veliteľ, strelec, nabijač a vodič. Za technický stav tanku bol zodpovedný vodič. Ten najviac robil ale za to ho tak hrozne nesekírovali, často bol mimo útvaru.
Výkonný praporčík bola zlá funkcia. Ale ako pre koho. Keďže sa tam celkom slušne kradlo, tak bol často v deficte. Niektorí zase aj zarábali. Z tohto miesta odchádzali aj baličky s „nejasným! obsahom“. Naši velitelia vedeli ako tak riadiť bojové operácie ale riadiť ekonomiku útvaru, to bola pre nich španielská dedina a nad ich sily.
Finančník sa mal najlepšie. Keďže mal na starosti napríklad aj výplaty dôstojníkov, snažili byť s nimi zadobre aj keď ho občas symbolicky drbali-.Takto však prišlo o nezabudnuteľné zážitky na Doupove. Naše pravomoci voči podriadeným boli len organizačné a týkali sa len vojenských operácií. Všetky benefity voči vojakom si nechali dôstojníci. Ani vychaádzky sme nemohli podpísať.

Zloženie armády.
Vtedy do armády musel každý. Vybaviť vtedy modrú knižku bolo veľmi ťažké a alternatívna služba ešte nebola. Pravda , malo to za následok, že tam bola kopa ľudí, ktorí nemali v armáde čo hľadať. A tak sa mohli v jednej skupine ocitnúť farár, feťak, filozof ,lekár, kriminálnik. A skúste z toho spraviť funkčný team.
Ubytovanie na útvare
My absolventi sme ho mali lepšie. To znamená, že sme boli na jednej izbe „iba“ piati. Vojakov bolo na izbe jedenásť, každá čata mala jednu izbu. Poznali sme sa niekedy viacej ako nám bolo milé. Nech si o tom každý urobí vlastný názor. Občas tiekla aj teplá voda .Dneska tomu hovoria niektorí ubytovne a pritom slove sa vždy usmejem.
Čo sme robili po večeroch, pokiaľ sa necvičilo
Buď sme písali písomné prípravy a rozvrhy alebo vo voľnom čase sme hrali spoločenské hry. Väčšinou to bolo človeče nezlob se(pole jedno Kčs) kockového pokra a občas šach. Niekedy sa hrali aj karty ale tie som ja nikdy nehral. Nášmu veleniu sa to veľmi nepáčilo, radšej by boli, aby sme študovali Řády.
Vychádzky
Občas boli zatrhnuté a to dosť svojvoľne od nadriadených a občas sa ísť dalo .Nebolo tam však veľa toho čo robiť, bol tam len krčmy a kino. Jedným z rizík vojny bolo aj to, že človek sa tam mohol naučiť aj piť. Vojaci občas aj nelegálne utekali do susednej dediny, kde bola iná posádka, boli tam viacej anonymní. Samozrejme sa tam dobre nalologovali. Boli cesty ako sa z útvaru dalo nelegálne dostať, vojaci boli vynachádzaví. Bolo to aj nebezpečné, lebo po meste boli aj hliadky.

Stráže
Z titulu svojej funkcie som býval aj veliteľom stráže. Napriek tomu mi nebolo vždy jasné, čo vlastne strážim. Stráž sa preberala aj s celým inventárom a potom sa odovzdávala .Robili sa pritom strašné šachy, bol to spôsob, ako si jednotlivé prápory resp. ich velitelia vybavovali medzi sebou svoje účty. Keďže veliteľmi stráži bývali absolventi a tiež nemohli ignorovať názory svojich nadriadených , začalo toto zhoršovať naše vzťahy. Keď niečo chýbalo, musel som to zohnať. Napríklad chýbajúce vidličky a lyžičky som kradol v dôstojníckej jedálni, aby som dostal mužstvo domov, teda na „ubytovne“. Chodili sme strážiť aj von aj nejaký muničak a hoci som bol veliteľ až po rokoch som sa dozvedel, nad čím sme skutočne vysedávali aj bafkali.

Basa na vojne
Každú útvar mal svoju väznicu pre nepohodlných vojakov. U nás to bolo súčasťou miestnosti pre stáž. Väzňov som preberal s ostatným inventárom pri preberaní stráže. Ich počty často nesedeli. V base sa človek mohol ocitnúť za hocičo napríklad nelegálne opustenie vojenského útvaru alebo za neprišite si gombíku. Za najbizarnejšiu príhodu považujem to, že chlapík skončil v base, lebo nadriadeného pozdravil v teplákoch, čo sa nesmelo. Boli to často kamaráti a pochopiteľne sa občas pýtali aj von napríklad do army, čo bol miestny obchod v posádke.. Odporovalo to však predpisom , boli to nepríjemé veci. Pobyt v base však nebol nevyhnutne hanbou, niektorí basmani vystupovali ako veľkí frajeri. Basu si však bolo treba nadslúžiť a to bola zámienka, ako nadriadení mohli tlačiť na vojakov a tak im ju vymazať..Málokedy sa to však stalo. Aj absolventi mali basu, tá bola v Žatcii. Niektorí kolegovia sa tam aj dopracovali, spravili „kariéru“. Tresty som však ja dostal najhorší ma stihol po dovolenke, kde som nepozdravil nejakú saržu. Udali ma a dostal som prísnu dutku.
Mimoriadne udalosti
Ukazovateľ mimoriadne udalosti bol jedným z hodnotiacich kritérií jednotky. To boli príhody aj smrteľné, zranenia a kriminálna činnosť a opustenie útvaru. To bolo dobré, lebo dôstojníci sa im snažili predchádzať. K laxnému prístupu k ľudskému životu podľa sovietskeho vzoru našťastie naša armáda nepristúpila.
Šikan
Bol to obrovský problém armády tých rokov. Vyplýval aj zo systému. Druhý rok vojaci často šikanovali tých mladších ,ktorí museli robiť všeličo. Niekedy aj bizarné veci .Napríklad pri otvorení kľučky sa malo hlásiť súdružka kľučka dovolte mi aby som Vás otvoril. To bolo to jednoduchšie. Vedenie to do určitej miery vedenie mazátcvo tolerovalo .Aj keď niekedy mohli niekoho aj chytiť ale podstatu problému to neriešilo. Dnes existuje množstvo spomienkových webov na armádu ale o tomto sa prakticky nepíše hoci bol jeden z najzávažnejších problémov . Pochopiteľne, lebo všetci tom boli zapletení. Veľmi si to idealizujú.

Pakárne
Pakáreň alebo pre nezúčastnených mimoriadne silná buzerácia sa v pravidelných intervaloch valila po útvare. Niektoré boli živelné a niektoré starostlivo pripravené. Jej dôvody boli nasledovné:

1/ Vyplývalo to z absurdného systému a z úletov niektorých bytostí v armáde
2/Bol to spôsob, ako zamestnať vojakov ,keď sa necvičilo. Nie každý bol taký, že si zobral knihu a začal čítať. Nezabúdajme, že vtedy musel do armády každý ,filozof aj feťák.
3/V oveľa menšej miere aj vtĺcť vojakom nejaké zásady a hlavne dosiahnuť ich rezignáciu t .j zmierenie sa s daným stavom a ukázať im, kde je ich miesto
Národnostná otázka
Táto vtedy ešte spala ale to neznamená, že nebola. Ja som bol z viacjazykovej rodiny a tak ma to netrápilo. Ale iní to mohli vidieť ináč. Faktom je, že slovenskí vojaci to miesto absolútne radi nemali ešte o dosť viacej ako českí. Hoci ide o spriatelené krajiny nie je to to isté. Velenie bolo väčšinou české, vzhľadom na miesto sa mi to zdalo logické ale exotov tu bolo dosť každej národnosti. Je´d to boli Slováci hovorilo sa že sú aspoň naši. Boli tu aj maďarské branci, ktorí to mali hádam ešte ťažšie. No a cigáni to mali najťažšie, lebo to boli hodne nevojenské typy až na pár výnimiek. Boli veľmi šikanovani a samozrejme niektorí sa snažili potom druhý rok sa tiež na niekom odbaviť teda sa pomstiť. Neboli však v tomto zďaleka jediní.

Poriadok na vojne
Pôjdeš na vojnu a tam Ťa naučia poriadku, hovorili naše mamy. No tie tam nikdy neboli. Väčšiemu poriadku som sa na vojne určite nenaučil
Vojna, to bol jednoznačne skôr organizovaný bordel. Samozrejme furt sa tam upratovalo , natieralo ale výsledok akosi nikde. Všetky tieto práce robili hlavne mladí vojaci. V apríli, keď tam neboli (bol prímač)sa kopil neporiadok, celé kopy pánskeho humusu a všetci túžobne čakali, že sa tam konečne objavia noví vojaci a celý tento bordel konečne upracú. Niekedy by som to aj najradšej sám upratal ale z titulu svojej funkcie som si to nemohol dovoliť , potom by ma naozaj nikto nemohol brať vážne.

Cvičenia
Tie sa konali na Doupove. Zima ako na Doupove hovorí sa . A je to naozaj pravda. Bolo to tam drsné. V lete veľmi teplo, bol som tam na cvičení. Nechali ácelý deň sedieť v protichemickom bordely v tanku . Napriek tom to malo aj výhody, naši nadriadení sa tam k nám chovali lepšie, lebo potrebovali výsledky. Bola tam aj streľnica, volala sa Metikalov. Mnou neveľmi obľúbená. Radšej som mal taktiku.
Brody
Tankisti musel absolvovať aj brody ,tie sa konali na Labe v Núčnikoch neďaleko od Terezína. Išli sme až do päťmetrovej hľbky. Pred nimi nás aj pripravovali
Predchádza im tlakovka a kúpanie v bazéne
s dýchajúcim prístrojom Moja činnosť tam
spočívala v tom, že som sa potápačským prístrojom usadil na dne bazéna. Horšie bolo v tlakovke ,kde nás zvykali na pobyt v hĺbke päť metrov. Teda skúšali čo znesieme. Ustal som to celkom dobre , niektorí horšie. V prípade, že keby tank zaplavilo ako posledný by odchádzal veliteľ ,museli by vyliezť cez komín. To je pravda teória .Keďže som bol dobrý plavec až tak som sa brodov neobával, čo bola opri mnohým veľká výhoda. .Voda v tlakovke bola špinavá, že po odchode z nej som sa išiel umyť.

Číslo na vojne
Číslo na vojne bola mimoriadne dôležitá vec pre vojakov . Je to počet dní do civilu. Niekedy to znamenalo viacej ako hodnosť. Boli aj prípady, keď Tí s nižším číslom šikanovali tých s vyššou hodnosťou ale vyšším číslom . Vojaci sa radi pýšili svojim keď už bolo nízke a táto radosť neobišla celkom ani absolventov. Na príkazy odpovedali niekedy svojim číslom. Mám to za desať choď nechcem napísať kam (alebo to aj povedal).Inač mazáka od nového ste poznali podľa toho, ako si viazal kanady. Pred odchodom do civilu starí povyšovali svojich mladých, to bola cela procedúra.

Drbanie na vojne

Chlapi sa na vojne radi radi drbali podľa hodností. . Keď som bol u nadriadeného pýtali sa ma ostatní aspoň Ťa dobre zdrbal? Muži si radi ukazovali, kto ho má „väčšieho“.

Dezercie
Pochopitreľne boli . Nielen aproti armáde ale občas niektorého z vojakov premohli hormóny. V tom prípade nas ostatných ho vyhnali ho hľadať,aby odstaných takto odstrašili. Niekedy sme celú noc takto prečesovali les.

Návštevy boli občas možné. Najma vojaci chceli svoje vidieť svoje frajerky.Robilo sa to oficialne a aj neoficialne.V druhom príapde sme o tom ako že nevedeli a pritom vedeli. Zučastnený dal miesto, kde sa bude uvedený moment zrdžiavať a bol určený niekto, kto za nim pobeží,keby niečo. Ľudský rod treba zachraniť ,to si všetci uvedomovali. Ale keby niečo o ničom sme nevedeli.

Poplachy
Poplachy boli, niekedy sme o nich vedeli a niekedy nie. Pri nich sa viacej kradlo,lebo človek niečo aj zabudol. A nielen iba vojakmi. Ale našťastie nečakaný celodivízny som nezažil. Boli aj dôstojníci, ktorí sa neradi „plašili“.
Pikošky

Dňa 10 .11.1982 sme mali chemické cvičenie a vtedy sa rozšírila správa, že zomrel sovietsky šéf Brežnev. Prezentovaný bol vtedy v médiach ako veľký priateľ Československa. Až tak veľký ,že nikdy nechcel odisť. No niektorí si aj slzy utierali aspoň to predstierali. Stali sme potom dlhé rady a podpisovali nejaký kondolenčný papier. Nezdalo sa mi však, že by českí dôstojníci za nim nejak zvlášť plakali. Počas pohrebu som bol v stráži.

• veľmi nepríjemným zážitkom boli zdravotné tráviace indispozicie keď bol človek v tanku. Do detailov tu naozaj nejdem
• bol som svedkom postrelenia jedného vojaka. Prežil to však aspoň kým som tam bol. Neprajem to nikomu. Na vojne boli aj tragédie aj s najhorším možným koncom. Niekedy si o vojaci spôsobili aj sami
  -sex na vojne .
  My absolventi sme mali pôst v tomto mestečku. Aspoň o ničom neviem . Služba vlasti na prvom mieste! Kolovali však zvesti, že vojaci si vodili na povalu slečnu. Ak to bolo tak, dôveru som od nich nedostal
• pomstichtivosť na vojne pochopiteľne bola. Najpikantnejšia bola keď jeden vojak neskôr emigroval a z Nemecka poslal nenávidenému dôstojníkovi na útvar telegram s názvom Lastovička letí, lastovička letí. Chudáka sa potom zmocnili kontráši.
• na vojne sa pochopiteľne aj kradlo. A veci sa aj normálne strácali. Vojak sa stará vojak má, bolo jedno z hesiel. Niekedy sa to týkalo aj nás absolventov. Ináč už aj tam prebiehala tichá demontáž socializmu aj keď sme si to vtedy neuvedomovali.
• na vojne bola aj schránka dôvery, kde si každý mohol niečo hodiť ,my špagáti sme však podozrievali vedenie, že ide im aj o udavačstvo. Nikdy som tam nič nedal.
• politika na vojne.
  Samozrejme bola, boli aj školenia mužstva v tomto smere.Mňa to však nebavilo a radšej som ich učil mužstvo zemepis ,o ktorom veľa nevedeli. Nemalo to však už vtedy nejaké obludné formy. Zanášať príliš politiku na útvar, kde sú aj zbrane nie je celkom dobrý nápad. Samozrejme slogny o KSČ a ZSSR tam boli, tie však všetci poznali aj z civilného života.

Záver
Dvojročná vojenská služba a najmä jej dĺžka bola v tých rokoch veľmi nepopulárna. Nič na tom nezmenia ani dnešné nostalgické spomienky niektorých zúčastnených na rôznych weboch. Sú to skôr spomienky na mladosť ako na vtedajšiu realitu. Pravda, mohlo byť niekoľko jedincov, ktorí to celé žrali. Pri odchode brancov sa sa však útvar otriasal v základoch a šs.železnice mali najvyššiu pohotovosť. Ja si myslím, že dĺžka vojny prispela dosť aj k pádu vtedajšiemu režimu a čiastočne aj k rozpadu štátu. Bolo to proste v tom veku priveľa. Najslávnejšie a najúspešnejšie filmy o vojne boli nakrútené po roku 1989 a to tankový prápor a Čierni baroni . Bojovné scény z tankového prápora boli nakrútené tam, kde som aj ja cvičil. Zdalo sa mi to akosi známe ,keď som to videl ale chvíľu to po tých rokoch trvalo. ..Všetky tie veci sa naozaj mohli stať ,aj keď asi nie na jednom útvare. Konkrétne o streľbe na vlastné velenie nám tu rozprávali. Môj dobový názor na vojenskú službu bol negatívny. Na dvadsať rokov to bolo vymazané a vyhýbal som sa každému, koho som tam videl. Množstvo čudesných ľudí na čudesnom mieste. Pobyt bol pre mňa oveľa náročnejší z psychického pohľadu ako fyzického, s tým druhým som sa vedel lepšie vyrovnať. Dnes to pravda človek vidí aj v iných súvislostiach, obohatený o životné skúsenosti veď to mohlo dopadnúť aj oveľa horšie! Napokon napriek všetkému vtedy aspoň u nás vládol mier.