Cyklocesta Praha-Drážďany na trase Melník- Roudnice nad Labem- Nučnice(tankisti vedia)- Terezín- Dečín -Bad Schandau-Pirna-Heidenau Drážďany


Odchádzal som vlakom z  Bratislavy o 8.00 ráno v sobotu, našťastie ma ráno zobralo do mesta MHD. Na stanici som stretol kolegu , ktorý išiel žúrovať do Budapešti, ja som sa vybral opačným smerom na Prahu. Vo vlaku zisťujem prvý problém. Ako som tu zistil, aj každý bicykel má svoju miestenku a ja som sa zo svojím ocitol síce v cyklistickom, ale nesprávnom vozni. Našťastie neboli všetky miesta obsadené, tak som nemusel riešiť delikátny problém a to sťahovať sa s bicyklom aj s jeho nákladom do iného vozňa. Vo vlaku je celkom dobrá atmosféra. Obstarávajú ju hlavne Slováci, ktorí sa zabávajú celkom kultivovaným spôsobom. Samozrejme, že sú to tiež cyklisti. Išli však do južných Čiech z Karlových Varov, a chystali sa prejsť na bicykloch krásnych päťsto km. Problémom vo vlaku bola však bola znížená funkčnosť WC, vytekali odtiaľ malé pramienky vody, ktoré sa na chodbe spájali vo jednu väčšiu riavu. Ich analýzu som nerobil, nazvime to izé.
Na Hlavnej stanici v Prahe sa so spoločníkmi   rozlúčim, a pokračujem v ceste smerom na Václavské námestie. Tu zostávam dosť zaskočený, nachádza sa tu totiž neuveriteľne veľa ľudí. Najprv ma napadne, že vypukla nová nežná revolúcia, ale túto predstavu okamžite zavrhnem. Zrazu sa to celé zavlní, a premení sa to na mozaiku dúhových farieb. Konal sa tu totiž Gay pride a začalo sa slávnostné defilé. V novinách som síce o tom niečo zaregistroval, ale netušil som, že sa to koná práve dnes. Rovno ku mne sa blíži alegorický voz a tak vystúpim na vyvýšeninu k soche svätého Václava a sledujem dianie okolo. Celá akcia ma akýsi manifestačný priebeh. Chodia skupinky s mnohými heslami, niečo ako na prvého mája. Napr. niečo ako chomutovské lesby podporujú LBI a podobne. Na moje prekvapenie tu pochoduje aj katolicka gay úderka. Celkovo ma prekvapilo vysoké zastúpenie žien na tejto show. Žiadne protesty tu neboli, pretože Čechy sú v tomto smere o dosť liberálnejšia krajina ako Slovensko. Predovšetkým preto lebo je tu v podstate nulový vplyv cirkvi. Česi si vážia Jána Husa viacej ako všetkých pápežov dohromady a on dodnes nebol zo stany cirkvi rehabilitovaný. Z rozhovorov s mnohými viem, že považujú cirkev a to hlavne katolícku za niečo dosť negatívne. Dúhové vlajky viali skoro na všetkých budovách s výnimkou cirkevných budov. Celkovo to bolo určité zaujímavé a nečakané spestrenie pre jedného trochu znudeného bankového zamestnanca. Nič nejako extra poburujúceho som tu však nevidel, keď za to niekto nepovažuje trochu neštandardné obliekanie sa a akési vlnenie. Takisto ma pritom napadlo, čo by si o tom myslel neďaleko stojaci svätý Václav. Vyguglil som si na internete, že to bol naozaj veľký podporovateľ kresťanstva. Predovšetkým však len u svojich poddaných, pretože páni si naďalej žili po svojom a viac menej je tento jav charakteristický až dodnes. Najviac ma zaujal slogan, že aj pracovnici bankového sektoru podporujú LBI, no na Slovensku si toto neviem predstaviť, aj keď som tu na Pride nikdy nebol.

No photo description available.


Narušilo to však môj cestovný plán, jednak som si to chcel trochu pozrieť(toľko sa o tom hovorí), keď už som tu, ale predovšetkým to množstvo ľudí mimoriadne spomalilo môj postup. Zo svojich skúsenosti viem, že asi štvrtina ľudí sa vôbec nepozerá, kam vlastne ide a tak dosť často vrážali do môjho bicykla, resp. hlavne do batohu. Ten pol kilometer k rieke Vltava mi tak trval skoro hodinu. Tu som sa musel rozhodnúť, po ktorej strane rieky sa mám vybrať dole prúdom. V žiadnej reportáži som sa o tom jednoznačné nedočítal. Obratím sa na policajtov a Tí ma pošlú na ľavý breh. Napokon, vraj majú vždy pravdu aj keď ju nemajú a tentokrát to bolo naozaj tak. Keď som si nie je istý, spýtam sa okoloidúcich. Raz si ma medzi seba vezme aj grupa cyklistov, ale keďže majú cestné bicykle a sú bez nákladu mám problém ich sledovať. Prechádzam cez časť Prahy nazývanú Trója a Karlín. Okrem iného sa tu nachádzajú aj trénovacie miesta pre vodných slalomárov, súperov našich chlapcov. Až po Klecany vedie cesta po asfaltke a hneď vedľa rieky, pričom sú vedľa cesty aj bufety s dostatočnou zásobou. Bicykluje sa tu veľa, ale väčšinou sú to len cestné bicykle.
U Klecan sa skončí asfaltová časť a cesta sa na zmení na prašnú, niekedy celkom úzku. Miestami sa hodí len pre horské bicykle a tak preventívne zosadám, aby som chránil svoj bicykel a tým pádom aj seba. Zrázy do Vltavy na ľavej strane sú stŕme, asi tak tri metre. Na druhej strane je zase skalná stena. Počul som, že tu už nejaký cyklista aj zahynul po páde do rieky Vltava, treba si dávať pozor.

No photo description available.
No photo description available.

Táto časť sa volá Reží a je dlhá asi desať km. Idem však celý časť v tesnej blízkosti rieky Vltava.
Až niekoľko km pred Kralupami sa kvalita cesty zlepší až napokon dôjdem do tohto mestečka. Cez architektonický cenný most Masaryka prejdem na druhú stranu a začnem hľadať ubytovanie. V prvom hoteli neuspejem a tak navštívim neďalekú krčmu a zbieram informácie. Mojím cieľom v takomto prípade nie sú ani muži v oblekoch, ale skôr zanedbanejšie a napriek tom slušne pôsobiace osoby, ktorí majú najviac informácií a sú najochotnejší na ich odovzdávanie. Tieto má pošlú späť na druhú stranu rieky, k zimnému štadiónu, ale ani tu nepochodím. Tunajšia recepčná však aspoň obvolá okolité hotely ale nič sa nenájde. Aspoň viem, na čom som. Do najbližšieho mesta Melník je to asi dvadsať km a to už je dosť, hoci tu býva večer hodne dlhšie svetlejšie ako u nás. Dozviem sa však, že je tu kemp Veltrusy asi štyri km za riekou Vltava dole prúdom. Popíšu mi aj alternatívne cesty, ale ja idem radšej pri rieke po prašnej ceste, ktorá je spoľahlivým orientačným bodom a napokon tam dôjdem Aj kemp je obsadený a tak ma pošlú do ďalšieho, ktorý sa volá Obora. Tu majú ešte voľné chatky a v jednej z nich ma aj ubytujú. Následne sa idem osprchovať, pričom zistím, že v sprche nie je možné zastaviť vodu. Keďže som však dobrý hospodár, hľadám niekoho, kto pomôže vyriešiť uvedený problém. Takto dodatočne zistím, že som bol vlastne nesprávne omylom v dámskej sprche a tým sa všetko vysvetľuje. Sprcha sa zastaví tak, že sa kohútik trochu otočí doľava, potom doprava a potom sa stiskne v strede ľahko doprava. Následne mám problém nájsť chatku v ktorej som sa ubytoval a to bolo preto, že mala dve čísla, čo som si predtým nevšimol. V tme však bolo vidno iba to druhé číslo, ktoré som si predtým nezapamätal a tak som stál pred záhadou, že moja chatka náhle záhadne zmizla(ako len mohla tak náhle zmiznúť?), napokon sa to všetko po troche vzrušenia vysvetlilo. Zistil som, že sa vedľa mojej chaty nachádza ešte jedna Holanďanka, ktorá hovorila veľmi špecifickou nemčinou. Nepodarilo sa mi ju však vytiahnuť z jej ulity teda karavánu, neskôr som zistil, že nebola sama.

Deň č.2 Cesta do Melníka

Raňajky som si musel doplatiť a boli v kempe. Na včerajšiu večeru som musel odbicyklovať asi pol km späť do nejakej reštaurácie. Na raňajkách som sa zoznámil so skupinou mužov a žien motorkárov , ktorí si spravili úlet do kempu. Mali tu búrlivú noc. Odtiaľto sa chystali na púť do Teplíc. Nie preto, aby sa tam modlili, ale preto, aby sa tam dobre najedli a napili. Celkovo musím povedať, že kempy zažívajú skôr úpadkové obdobie, vzhľadom na ročné obdobie bol aj tento dosť prázdny. Napokon vyrážam na cestu smerom na Melník, čo je asi dvadsať km. Cesta vedie cez dedinky. Ich atmosféra v nedeľu však je dosť nepodobná v tej v slovenských dedinkách. Nevyzváňajú tu žiadne kostoly, tie , pokiaľ sa ešte nerozpadli sa nachádzajú v prostom stave asi ako u prvých kresťanov. Zdá sa mi, že tu všetci vyspávajú, na uliciach niet ani vtáčika ani letáčika. Horšie je, že tesne pred Melníkom, tam však spravím orientačnú chybu, zle odbočím a urobím si veľkú obchádzku. Tá ma stojí veľa síl, pretože opravu realizujem po veľmi frekventovanej ceste, kde má míňajú kamióny, ktoré na takýchto akciách neznášam. A každý taký kamión znamená pre cyklistu niečo ako horúci bozk na celé telo. Melník, ako skoro všetci tunajšie mestá leží na vysokom kopci, kde sa nachádza aj jeho historické centrum takže keď tam dôjdem na pravé poludnie som už veľmi unavený Poloha je taká preto, lebo tunajšie hory majú sopečný pôvod.
Mesto je okrem iného známe aj tým, že sa tu stretajú vody riek Vltava a Labe. Z nejakého dôvodu som chcel toto miesto vždy vidieť(jeden z mojich detských snov) a teraz sa naskytla príležitosť . Tento sútok sa nachádza asi dvesto metrov pod mestom .Zostup dole a najmä následný výstup je dosť prudký, po čom si v miestnom parku dám krátkeho šláfika. Na mieste sútoku sa nachádza viacej rybárov, pričom tok rieky Labe na tomto mieste je ešte pomalší ako tok rieky Vltava. Miesto stretu riek sa nachádza v prírodnom prostredí.
Po odchode z Melníka prejdem na druhú stranu rieky Labe a pokračujem po jej ľavej strane . Obrátim sa späť na Melník a treba uznať, že má veľmi peknú polohu. Nasledovná časť pokračuje po niečom čo sa dá pomenovať ako promenáda mesta Melník vedľa rieky Labe a meria asi desať km. Rieka je tu veľmi pomalá a široká, neďaleko je priehrada.

No photo description available.

Je tu aj dosť reštaurácií a pohostinstiev a proste to tu žije. Objaví sa však problém, začne má bolieť koleno ako následok presilenia , ktoré som absolvoval doobeda a tak značne spomalím. Po nejakom čase končí cyklocesta a dostanem sa na vedľajšie cesty, ktoré vedú smerom k mestu Roudnice nad Labem .
Celkovo možno povedať, že cyklocesta od Labe mala o dosť lepšiu kvalitu ako tá vedľa Vltavy .Bola už totiž súčasťou medzinárodnej cyklistickej cesty začal sa tu vyskytovať zvýšený počet nemeckých turistov, ktorí majú radi takúto formu cykloturistiky .Naopak, Česi dávajú podľa mňa prednosť cestnej cyklistike. Moja únava a bolesť kolena sa tu ešte znásobí a začínajú ma predbiehať už aj desaťročné deti. Napokon dobicyklujem do vytúžených Roudnic nad Labem, aj keď predmestie nevyzerá nejako lákavo.

No photo description available.

O 16.00 sa nachádzam v historickom centre, kde už je to o dosť lepšie. Je ešte veľmi skoro, a tu na západe bude svetlo ešte štyri hodiny a tak uvažujem, čo ďalej. Napokon sa z ohľadom na boliace koleno rozhodnem, že tu prenocujem a začnem hľadať ubytovanie. Najprv moju pozornosť upúta kemp pri rieke, ale tam nepochodím. Dostanem tam však typ na jeden hotel, ktorý sa volá Korona a má sa nachádzať v historickej časti mesta. Hľadanie ubytovania je namáhavé a zdĺhavé, keďže mesto sa nachádza na kopci, smerovky tu žiadne nie sú .Napokon som však úspešný a ubytovanie nájdem za celkom prijateľnú cenu. Je ešte skoro a tak si mesto dobre prehliadnem. Nachádza sa tu Gotický kostel Narození Panny Marie a před ním je také historické námestie. Takisto zídem k rieke Labe a chvíľu sa prechádzam po jej brehu. Zaujímavosťou je, že sú tu označené miesta, kam až siahala strašná povodeň z roku 2002. Bolo naozaj neuveriteľné, kam až vysoko siahala vtedy voda. Povedal by som, že išlo skoro o päťstoročnú vodu. Pokiaľ ide o stravovanie , tak sa snažím čo najviac zjesť ráno a potom večer. Naopak , cez deň jem relatívne málo, je to prosto iný režim ako normálne. Veľmi dobre sa hodí aj zmrzlina. Dávam si aj nejaké to pivo (iba večer samozrejme, som predsa v Čechách), a chutí veľmi dobre a hlavne nie sú žiadne ďalšie následky. Povedal by som, že je o dosť lepšie ako to na Slovensku.

Deň3 Núčnice, prehliadka Terezínu a Ústí nad Labem.

Po raňajkách pokračujem v ceste, ktorá ešte tri štyri km vedie hneď vedľa rieky Labe, potom je presmerovaná na vedľajšie cesty. Ako prvý objekt, ktorý mne niečo hovoril bola dedina Núčnice . Pre väčšinu ľudí je tento názov samozrejme neznámy, ale ja viem, že som v tu v roku 1983,keď som bol veliteľom tankovej čaty, absolvoval tankové brody. Cyklocesta má priviedla priamo k miestu, kde som kedysi vošiel s tankom do toku rieky Labe resp. pod jej hladinu. Od roku 1989 sa tu brody už nekonajú. Ale časť vstupnej cesty ešte ostala. Keďže mali po nej chodiť tanky, musela mať svoju kvalitu . Na zvyšnej časti bol postavený hostinec. Cez rieku išla kompa, po ktorej som sa preplavil aj na druhý breh s prievozníkom. Takto to bolo predsa len bezpečnejšie ako pre tridsiatimi tromi rokmi. Jedine vzdialený komín mi však niečo ešte pripomínal z dávnej minulosti. Po vtedajšom vrčaní množstva tankov dnes pripadala uvedená dedina dnes nesmierne tichá a bezdejinná, časy sa menia. Následne som odišiel do neďalekého lesa, kde sa kedysi pred brodmi táborilo. Po tábore neostalo ani už len stopy, na jeho mieste rastie mladý krásny les. Jeho miesto som identifikoval iba po troch už spustnutých, ale ešte stále stojacích WC. Tieto prežijú všetko, nemajú totiž ideologického nepriateľa. Ten les okolo bol pekný určite aj vtedy, cez vojnu som však nemal žiadne pochopenie pre krásy prírody, lebo som musel riešiť oveľa urgentnejšie problémy.

V následnom popisujem, čo som prežíval v súvislosti s tankovými  brodmi na tomto mieste pred tridsiatimi tromi rokmi .Označil som túto vstupnú pasáž, ktorá nesúvisí zo samotnou cestou, zelenou farbou, lebo s výletom priamo nesúvisia.. Pred niekoľkými rokmi som spísal svoje vojenské zážitky a toto je len malá časť z nich. Kto chce môže to preskočiť.

Koncom mesiaca jún 1983 sa už sústreďujem na brody. Predchádza im tlakovka a kúpanie s v bazéne s dýchajúcim prístrojom. Tlakovka je zatiaľ pokazená a tak ostal iba bazén. Moja činnosť spočívala v tom, že som sa potápačským prístrojom usadil na dne bazéna. Potápačsky prístroj sa nosí na hrudi. Sú to v podstate vzduchové fľaše, z ktorých sa s hadicou dostáva vzduch do úst. Nemal som tam na dne však pokoja, pretože mnohí vojaci šantili a vystrájali svoje husárske kúsky. Akcia trvala asi dvadsať minút. Voda bola úplne neprehľadná, zrejme od špiny. Musel som sa potom celý umyť. Toto budeme absolvovať viackrát. Tlaková komora bola zase niečo iné. Tam sa posadíte a púšťajú na Vás postupne vodu. Stúpajúca voda stlačí vzduch a jeho tlak rastie. Cieľom tejto procedúry je prispôsobiť organizmus pohybu v hĺbke štyri až päť metrov pod hladinou . Tak hlboko sa môže maximálne ponoriť tank. V podstate sa skúša, čo vydrží Váš organizmus. Témou č.1 nasledovných dní však boli brody cez tečúci vodu, konkrétne rieku Labe. Tréning bol skončený, tak sa išlo na vec. Prebrodil som s tankom trikrát rieku Labe neďaleko Terezína. Bola veľmi špinavá. Do tanku sme vstupovali s potápačskými prístrojmi, čo bolo veľmi nepohodlné a ťažko zvládnuteľne. Navyše tento tank dobre netesnil, tak na nás aj trochu zhora pršalo. Bola aj možnosť pre núdzový útek, bol v tanku postavený núdzový komín, cez ktorý sa teoreticky dalo uniknúť. Treba však uvážiť, že sme mali na sebe potápačské prístroje, že by bola tma a zaplavovala by nás voda možno rýchlo a či by niekto nespanikáril. V každom prípade by veliteľ , teda ja odchádzal z potápajúceho sa tanku ako posledný. Pred brodmi ako vždy nám pred každými vojenskými významnými akciami rozprávali rôzne hrôzostrašné príbehy. Jeden som si  zapamätal. Tank zablúdil cestou na druhý breh rieky vo vode, išiel následne pol kilometra dole prúdom rieky a skončil v dome jedného veľkého papaláša Bolo z toho veľké haló. Stihla ma tu takisto jedna drobno –smiešno-vážna príhoda a to, že mi niekto ukradol vojenskú čiapku. To bolo vážne. Prísť na nástup práporu bez čiapky by bolo pre veliteľa tankovej čaty samozrejme dehonestujúce.  Veliteľovi nášho práporu by bol zase stúpol krvný tlak. Ale ak sa vojak sa snaží, vojak sa má, čiapku som napokon ukoristil ako vojnovú korisť. Dokonca náš tretí „ vykričaný „ prápor dopadol najlepšie a mám na tom aj svoje skromne zásluhy. Keďže som výborný plavec, mal som určitú psychologickú výhodu oproti ostaným účastníkom, ktorí mnohí plávať nevedeli a mali z toho všetkého veľký rešpekt. Aj môj organizmus sa vysporiadal s tlakovou komorou vcelku dobre a naopak sa šírili fámy, že niektoré „hviezdy teda štréberi „ sa v tej tlakovej komore celkom dobre necítili (trochu škodoradosti).Dokonca sme dostali pochvalu aj od veliteľa pluku, čo bolo však len o máličko lepšie ako nič. Stretol som tam aj Norbiho z rodnej dediny, ktorý pracoval ako výdajca potápačských prístrojov. Vcelku sme sa brodili dvakrát cez deň aj raz v noci.

Po ukončení týchto spomienkových akcií pokračujem v ceste do Terezína, ktorý je vzdialený asi osem km. Mesto je známe predovšetkým ako bývalý koncentračný tábor, ale jeho celková architektúra má pevnostný charakter siaha až do čias rakúsko- uhorskej monarchie .Podľa mňa je zaujímavá a jedinečná .Cyklotrasa ma privedie priamo na židovský cintorín, ktorý sa nachádza pred vstupom do známeho koncentračného tábora.

Zaplatím si vstupenku a vydám sa na prehliadku tohto smutného miesta. Je to môj prvý koncentračný tábor., našťastie len taký turistický. Keďže dnes majú ľudia, ktorí boli za toto všetko zodpovední, tiež zaujímavý fun club, asi je na mieste, aby sa tieto veci pripomínali. Tento tábor má však akési osobitné postavenie medzi ostatnými tábormi. Prezentoval sa zo strany Nemecka ako dôkaz, v ktorom sa uvádzalo, že sa tu vlastne nič zlého nestalo. V roku 1943 tu bola dokonca delegácia červeného kríža, ktorej to tu všetko ukázali aj nakrútili film, ktorý ukazoval, ako sa tu všetci majú radi. Tento film nám aj premietli, židovský zajatci a esesáci spolu hrajú futbal, usmievajú sa na seba a ostatní im tlieskajú. Propagačne to bolo majstrovské dielo, po niekoľkých dňoch židovských zajatcoch postrieľali. Pokiaľ viem, toto show aj malo relatívny úspech, ale veriť tomu mohol naozaj podľa mňa iba ten, kto tomu veriť chcel. Tu vznikol aj známy pojem terezínska lož. Celkový počet obetí tu dosiahol asi 35000 ľudí. Čo je veľmi veľa ,aj keď pri Osvienčine mnohým to pripadá ako relatívne malé číslo. Neboli tu však plynové komory, tu sa iba popravovalo. V múzeu boli aj životopisy tých najhorších strážcov, žiaľ, o obetiach toho konkrétnejšieho materiálu bolo k dispozícií oveľa menej. Teda sme sa zase dozvedeli niečo hlavne iba o tých zlých chlapcoch. Väznilo sa tu už aj pred Hitlerom, bol tu uväznený napr. aj známy Srb Gavrilo Princíp, ktorý spáchal atentát na následníka rakúskeho trónu v Sarajeve v roku 1914, čo bola zámienka pre prvú svetovú vojnu. Pre niekoho vrah, pre niekoho národný hrdina. Rakúšania ho samozrejme v láske vôbec nemali. Súčasťou prehliadky býva aj zamknutie viacerých, aj desiatich turistov do jednej cely, aby to mohli lepšie dobovo predýchať. Do detailov tu viac nejdem ,bolo dosť depresívne počúvanie a videnie, čo všetko sa tu dialo a ako sa tu vtedy žilo. Atrakciou Terezína bola okrem iného asi pol kilometrová tmavá podzemná chodba, ktorú sme s baterkami aj prešli. Za Hitlerovej éry však bola neprípustná. Kvôli historickej spravodlivosti však treba povedať, že po vojne sem dali zase nemeckých zajatcov, z ktorých mnohí tiež živí tento tábor neopustili. Na moje prekvapenie tu bolo aj dosť nemeckých turistov, oni majú dosť kriticky vzťah k svojej vlastnej histórií a dokázali z nej vyvodiť poučenie a to tiež jeden z dôvodov, že sú dnes tam, kde sú.

No photo description available.
No photo description available.
No photo description available.
No photo description available.


Pred vchodom sa zoznámim s jednou babou, ktorá mi odporučí ďalšiu cestu, ale aj tak sa čoskoro dostanem do problémov, za Terezínom sa dostanem totiž na kruhový objazd, kde sa ťažko orientujem, okrem toho na mňa praží slnko. Predo mnou je známe ďalšie známe české mesto Litomeřice, ktorého prehliadku však z časových dôvodov vynechám. Mojím najbližším cieľom je mesto Ústí nad Labem, kde chcem prenocovať, a je vzdialené asi dvadsať km. Cesta vedie vedľa rieky Labe, ale nie je to celkom pohodovka, pretože je dosť členitá. Napokon dorazím do tohto mesta , ktoré sa nachádza na ľavom brehu.

No photo description available.

Labe sa tu stáva skutočnou riekou, tečie tu veľmi rýchlo a prebíja sa tu stredočeským pohorím. Most patrí medzi najkrajšie, má aj nejaké vyznamenanie krásu a vôbec mosty na tejto trase sú tu veľmi pekné. S ubytovaním tu nemám žiadny problém. Na brehu rieky totiž objavím informačné centrum, ktoré navštívim a kde mi pomôžu s ubytovaním. Som im za to veľmi povďačný .Dostanem mapku a idem hľadať doporučený hotel. Dostanem sa pritom síce s bicyklom aj do protismeru, ale inač sa všetko podarí. Hotel sa menoval Duel. Následne sa navečeriam a potom absolvujem dlhšiu prehliadku po meste, prejdem tuším celú belehradskú ulicu až za mesto a potom hneď smerom na obligátne pivečko.

No photo description available.
No photo description available.

Deň č.4 Dečín, Bad Schandau,Pirna, Heidenau

Okolo ôsmej vyrážam ďalej , na moste cez Labe som zistil, že som dva litre vody nechal na recepcii , rozhodnem sa však nevracať a kúpim si radšej nové. Najbližším míľnikom je mesto Dečín, ktoré je vzdialené asi 15 km. Cesta tam je veľmi malebná, sleduje viacej mene tok rieky Labe a je menej náročná ako tá včera. Stretávam sa tú s párom nemeckých cyklistov, ktorí smerujú tiež do Drážďan. Občas sa stretneme a porozprávame, ináč si ide každý svojou cestou.
Odtiaľto cesta získava na kráse, prekonáva české stredohorie, ktoré ma sopečný pôvod a to vidno aj na umiestnení dedín a miest, nachádzajú sa väčšinou na kopcoch. Výrazný spôsobom to platí aj pre miesto Dečín, ktorého poloha je veľmi pekná a nachádza sa väčšinou na brale. Keď prechádzam smerom na most , počujem škripot bŕzd a trúbenie. Ani ma nenapadlo, že sa to týka mňa , len nemeckí turisti mi povedali, že to bolo ganz knapp(celkom tesne).Išlo o prechod tesne pred vchodom na most a príjazdová cesta nebola veľmi prehľadná, bola to veľmi nebezpečná kombinácia. Prechody pred mostom sú vždy veľmi nebezpečné. Napriek videnému sa nemeckí kolegovia pokúsili tiež prejsť cez cestu, zase sa to skončilo trúbením. Ja som si však našiel iný bezpečnejší prechod. V meste toho tak až veľmi veľa nie je vidieť, pamätám si pekný luteránsky kostol a predovšetkým lezeckú skalu, ktorá bola veľmi dobre navštevovaná. Na ľavom brehu sa nachádza zámok s veľmi pekným parkom ,ktorý som si však pozrel iba zvonka.
Hneď za Dečínom sa začal prudký stupák, ktorý trval niekoľko km. Tu sa išlo po hradskej, ale s minimálnou frekvenciou. Po ukončení stúpania nasledoval prudký zjazd, ktorý sa skončil rovno pred kompou cez rieku Labe.
Po prekročení rieky na jej ľavú stranu po niekoľkých km som došiel na česko- nemeckú hranicu.
Výraznejšie je označená jej česká časť, Nemci asi necítia potrebu na to upozorňovať. Prechodom hraníc sa raz rieky dosť zmenil. Predovšetkým tu narástla riečna, najmä turistická doprava. Takisto aj na výstavbe pozdĺž rieky bolo vidno, že v tomto štáte je viacej peňazí. Najbližším väčším cieľom bolo mestečko Bad Schonau, kde má trať previedla na druhú stranu rieky. Strávim tu nejaký čas, preverujem totiž správnosť smerovania, lebo sa zmenilo značenie. Hneď za mestom začína opäť stúpanie, po skončení ktorého prejdem opäť na druhú (ľavú ) stranu rieky. Rieka tu tečie v údolí, ktorého hĺbka sa postupne znižuje. Neďaleko cyklotrasy vedie aj železnica, kto nevládze môže nasadnúť na vlak. Pred jednými závorami vytvorím osobný rekord v čakaní na vlak, trvalo to 40 minút a prešlo šesť vlakov , kým sa rampy zdvihli. Ráz cyklocesty je prevažne rovinatý s občasnými ľahkými stupákmi, okolo ešte kopce však sú, údolie je dosť úzke.
Nakoniec dôjdem aj do historického mesta Prina, kde však ubytovanie nenájdem. V Turistickom info pointe mi však dajú mapu a poradia , ako  ho nájsť v šesť km vzdialenom Heidenau. Majiteľ má najprv so mnou interview, veľmi ho zaujme náš občiansky preukaz. Všetko mu musím vysvetliť. Navečeriam sa v neďalekej gréckej reštaurácií, dostanem po večeri aj panáka ako dar podniku.

Deň č.5 Drážďany, cesta späť do Prahy

Do Drážďan je to odtiaľto ešte asi dvadsať km, takže dnes(aspoň čo sa cyklistiky týka) by to mal byť pokojný deň, aj keď to napokon dopadlo trochu ináč. Ale samotná cesta do Drážďan prebehla bez problémov. Len na jednom mieste, kde bolo smerom do Drážďan vedených päť ciest, vedených rôznymi smermi bolo treba vážne rozmýšľať a najmä konzultovať. Napokon sa rozhodnem pokračovať ďalej vedľa Labe, čo sa mi zdalo najrozumnejšie a naozaj to tak bolo. Na brehu rieky začali skoro pribúdať domy a strechy vzdialených kostolov naznačovali miesto, kde sa nachádza historické centrum. Málokto vie, že Drážďany majú slovanský pôvod. Žil tu kedysi národ tkz. Lužických Srbov a ešte dodnes žije.
Takisto je mesto známe tým, že tu prebehlo najbrutálnejšie bombardovanie počas druhej svetovej vojny s veľkým množstvom strát ľudských životov. Historické centrum bolo opäť postavené a to veľmi dobre, ako konštatuje autor týchto riadkov. Hádam najznámejšou pamiatkou je Frauen Kirche, ďalej Zwinger, Leporelo, Bruhlová terasa. Predsa je tu však dosť veľký architektonický rozdiel oproti mestám, ktoré som vide na cykloceste po nemeckom úseku Dunaja. Tie pôsobia viac tak rodinne, tu je všetko viac monumentálnejšie. Nevidel som však prakticky už nič, čo by mi pripomínalo bývalú NDR. Väčšina pamiatok je na ľavom brehu, prešiel som síce aj na pravý breh, tam toho však toľko na videnie nebolo. Z bicyklom sa to dalo všetko veľmi dobre obehať, ulice boli široké, nevýhoda bola, že sa ťažko dostávalo dovnútra jednoduchých budov.

No photo description available.

Zwinger

No photo description available.

Frauenkirche
Prehliadka mesta trvala asi štyri hodiny, potom som nastúpil na vlak do Prahy. Cestou som musel dvakrát prestupovať , a to v Bad Schandau a v Dečíne. Úroveň vlakovej dopravy tu bola vysoká. Zoznámil som sa tu s jedným slovenským cyklopárom, oni však pokračovali v ceste na Slovensko. Času na prestupovanie však bolo veľmi málo, akurát sa tu stihlo. Konečná bola nie na Hlavnej. ale na Masarykovej stanici v Prahe, keďže Prahu však celkom dobre poznám, nebol to nijaký problém.
Stála však predo mnou ťažká úloha a to pokúsiť sa nájsť nejaké ubytovanie .Najprv prejdem cez Florenz na Seifertovú ulicu, kde som zvykol bývať v minulosti, teraz tu však nič voľné nebolo. Praha je teraz turisticky preťažená, je vysoko v kurze , ročne tam pribúda asi 15 percent turistov. Bolo ich tu podľa mňa jednoducho viacej, ako malo byť. prejdem na hlavnú stanicu do informácií, ale ani tu nepochodím. Mohol by som ísť ešte snáď síce domov, ale bez biku(nebol lístok), okrem toho mám takú zlo-dobrú vlastnosť, že sa držím pôvodného plánu. Tak prežijem ťažkú noc na stanici, vlastne nás polícia z nej o polnoci nekompromisne vyhodí. Pred stanicou na lavičkách nie je veľmi bezpečne (do toho už polícia nehovorí) a tak skúšam ešte nájsť ubytovanie, ale bez úspechu. Najmä na Opletalovej ulici, navštívil som aspoň šesť hotelov. Chvíľu sa pobicyklujem a následne nekonečne dlho čakám na ráno. Nebola tu možnosť sa tu niekde v noci s bicyklom sa niekde zašiť. Bicykel, keď ho nepotrebujete je skôr zaťaž. Svitá tu neskôr ako u nás ,noc nemá konca kraja a ráno podniknem ešte jeden pokus o ubytovanie, ktorý sa napokon podarí.

Skoro ráno na Karlovom moste.
Prebieha to dosť pre mňa neštandardným spôsobom, najprv musím zložiť časť ceny na info a až po tom dostanem rezerváciu. Je drahšia ako som dúfal a aj dosť ďaleko, v časti Podolí na južnom okraji Prahy. Cesta na bicykli tam mi tam trvá aj hľadaním skoro dve hodiny, je to vyše desať km ďaleko, vôbec bolo šťastie, že som ten hotel tam našiel. Hotel sa volal Sancounni. Najprv som bol z tohto miesta znechutený (bolo dosť vysoko na kopci), potom som zistil, že je celkom fajn,s veľmi dobrým výhľadom a cesta do centra električkou trvala asi dvadsať minút. Neďaleko sa dalo celkom dobre a lacno najesť , vyzeralo to skoro stredomorsky a neďaleko tiekla rieka Vltava, nebolo to tu až tak veľmi mestské. Po ubytovaní si trochu pospím a večer ešte navštívim mesto.
Na nasledujúci deň som plánoval si kúpiť výlet do Františkových Lázní, ale nešlo to dobre zorganizovať a tak som išiel náhradne do Žatca a Podbořan. Na to bolo treba odcestovať na konečnú stanicu metra Zličín a odtiaľ sa išlo autobusom. Na trati bola skoro hodinová prestávka kvôli výstavbe (dosť si dovolili) a to mi narušilo plány. Na Žatec som mal necelú hodinu, ale tá najkrajšia časť mesta nebola nijako veľká a dalo sa to zvládnuť.

No photo description available.
No photo description available.

Následne nastupujem na autobus do Podbořan, čo bolo miesto mojej vojenskej služby v rokoch 1982 až 1983. Dal som sa tu do rozhovoru s jedným chlapíkom, ktorý očividne nemal rád komunistov. Keď sa dozvedel, že kde som bol na vojne, tak len povedal, potom už tomu všetkému rozumiete, když jste tam byli v tej ohrade.
Na železničnej stanici v Podbořanoch si kúpim zmrzlinu(odtiaľto som išiel kedysi do civilu) a následne idem na miesta, kde stáli bývalé kasárne.

No photo description available.
No photo description available.

Ak mám byť úprimný, prežil som tu jeden ťažký a nie vždy príjemný rok z dosť divnými ľuďmi a nasledujúcich dvadsať rokov som sa tomuto miestu nielenže vyhýbal, ale sotva som si na toto miesto spomenul. Ak tak len pri mužských diskusiách. Mám odloženú vtedajšiu korešpodenciu (dosť emotívnu) aj denník, ale dvadsať rokov boli skutočne iba založené. No potom to akosi vypršalo, čas odvial emócie. Dnes to vidím ako niečo ,čo sa už
nenávratne pominulo a je to z dávne zašlých čias, ale svojím spôsobom to bolo aj srandovné a bolo to súčasťou mojej mladosti. Vtedy som si samozrejme prial, aby táto „ sranda“ pominula okamžite, dnes vidí človek aj tu mladosť. Treba povedať, že nič v tomto štáte nezničil rok 1989 tak dôsledne ako bývalé vojenské kasárne, dnes vyzerajú, ako keby sa potom nad nimi prehnala smršť. Vtedy by som nikdy neuveril, že takto do desiatich až pätnástich rokoch skončia. Aj moc lampasákov bola, aspoň zatiaľ, zničená.
Bol som tu už v roku 2000, vtedy ešte kasárne stali, už síce zanedbané a poloopustené, ale predsa len ešte stáli. Ako som zistil, niektorí z bývalých dôstojníkov ešte žijú v Podbořanoch, ale nestretol som nikoho z tých, čo som ich osobne poznal. Stali sa z nich celkom milí deduškovia. Žije tu ešte aj môj bývalý veliteľ roty , ale toho som nestretol a tak som ho dal pozdraviť. Či sa tomu poteší, je už iná otázka. Samozrejme, už dávno nie je v armáde.
Tu z kasárni ostalo ešte pár budov, ale nič dobre ich čoskoro nečaká. Na ich mieste a aj na mieste bývalého buzeráku stoja dnes domy rodín s deťmi a vyrastá tu nová generácia.
Zachovali sa však stromy hlavne ako nemí svedkovia zašlých čias, vedeli by toho veľa porozprávať, keby mohli. Rozprával som sa tu aj s mladými, oni si toto všetko už ani nevedia dobre predstaviť a ani ja si týchto chlapcov behajúcich s mobilmi a naháňajúcich pokemonov neviem akosi predstaviť behať vo vojenských rovnošatách.
Večer sa zastavím ešte pri rieke Vltava, je tu žurka, hudba hraje na lodiach ,zábava prebieha na brehu. Hudba, čo sa tu hrá je pre mňa celkom neznáma.
Nasledujúci deň, ktorý bol posledným som mal odchod vlaku do Bratislavy o 16.00 a tak som sa mohol na nestresovo pripraviť.
Po raňajkách som odbicykloval do centra mesta a išiel som sa pozrieť na strahovský kláštor a na na Hrad.

No photo description available.
No photo description available.

Tam v

No photo description available.

šak bolo také množstvo ľudí, že som odtiaľ hneď odišiel. Pokiaľ ide o podmienky pre bicyklovanie, je na tom Praha horšie ako Viedeň, ale lepšie ako Budapešť. Bratislavu radšej nespomeniem. Ešte viacej som si všimol, že je tam veľa cudzincov, určite viacej ako som videl v takých Drážďanoch.. Nemyslím teraz turistov, ale pracujúcich v predajniach v Starom meste. Nájsť tam Čecha to bola veľká zriedkavosť. Ich pôvod bol buď vietnamsko- čínsky alebo rusko- ukrajinský. A u niektorých šoférov diaľkových autobusov čeština tiež nebola vždy práve ich silnou stránkou. Vlak, ktorý išiel z Nemecka s ohľadom na krajinu odchodu netradične meškal. Ani cyklistický vozeň nebol v poriadku. Až neskôr sme sa dozvedeli , že to spôsobila búrka a strom padnutý na trať. Už počas cesty som sa zoznámil s dvoma Austrálčanmi ,jedným manželským párom(cestovali do Bratislavy) a jedným študentom, ktorý išiel na cyklotúru do Břeclavy. Vo vagóne k tomu pribudla skupina cyklistov, ktorí absolvovali tú istú cestu, ale v opačnom smere. Takže bolo o čom rozprávať. Po príchode do Bratislavy som sa všetkým snažil pomôcť pri riešení ich problémov, ale ako to už býva, napokon som nepomohol nikomu, lebo dve veci sa naraz robiť nedajú. Následne som sa zastavil v Umelke na pivo a napokon už v úplnej tme som dobicykloval domov.

Turistický výstup na Ďumbier a na Chopok

08.12.2024

Cesta O šiestej ráno som na hlavnej stanici v Bratislave nastúpil na vlak do Banskej Bystrice, kde som došiel asi za tri hodiny. Bol to ten istý vlak, ktorým som nedávno išiel do Detvy. Odtiaľ som sa vybral na prehliadku mesta. Najprv som sa samozrejme zastavil na autobusovej stanici. Tá sa nachádza celkom blízko a je v podzemí a je moderná. Zistil (potvrdil) som si odchody [...]

Na bicykli okolo Balatonu

01.12.2024

Deň č.1 Každý rok robím jednu niekoľkodňovú cyklotúru vo vybranej lokalite. Tento rok som sa po dlhšom váhaní rozhodol pre lokalitu maďarské jazero Balaton. Vlak odchádzal ráno o 6.00 hodine z Rajky, tak som si musel poriadne privstať, čo pre mňa ako vždy nebolo veľmi jednoduché. Z Rajky do Hegyeshalomu chodí jedno vozňový vagón. Lístok na Balaton si kupujem už [...]

Na ostove Madeira, časť druhá

24.11.2024

Deň č.3Túra z Monte do levada des Tornos do Camachy (asi štyri hodiny) Nasledujúci deň mám v pláne svoju prvú skutočnú turistickú túru. Po raňajkách sa tento krát zveziem do centra Funchalu autobusom. Jednak preto aby som získal čas a aj preto, aby som zistil konečnú zástavku autobusu v meste, čo sa mi včera nepodarilo. Táto sa nachádzala vedľa veľkého obchodeného [...]

summit, Robert Fico, Brusel

Fico v pondelok pôjde do Moskvy, tvrdí srbský prezident. Bude s Putinom rokovať o plyne

21.12.2024 12:39, aktualizované: 17:04

Slovenský premiér Robert Fico (Smer) sa 23. decembra stretne s ruským prezidentom Vladimirom Putinom.

Polícia / Pomáhať a chrániť / Policajné auto /

Majiteľ rodinného domu v Malackách strieľal na votrelca zo svojej legálne držanej zbrane

21.12.2024 11:16

Predmetom vyšetrovania bude aj posúdenie použitia zbrane v súlade so zákonmi.

Nemecko Magdeburk, auto vrazilo do davu

Počet obetí piatkového útoku v Magdeburgu stúpol na päť, vyše 200 je ranených

21.12.2024 10:31, aktualizované: 15:20

40 ľudí je v kritickom stave.

Policie CZ / Praha /

Česko si pripomína prvé výročie tragickej streľby na Univerzite Karlovej

21.12.2024 10:15

Na následky útoku zomrelo okrem strelca 14 ľudí a ďalších 25 bolo zranených.

palenque

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 39
Celková čítanosť: 47378x
Priemerná čítanosť článkov: 1215x

Autor blogu

Kategórie