Ešte úvodom uvediem jednu skutočnosť. Slovensko má viacero svetových špecifík a jednou z nich je skutočnosť, že existuje viacero vrcholov s rovnakým názvom. A medzi ne patrí aj vrch Poľana. Existujú dve Poľany .Jedna je v Nízkych Tatrách a má asi 1800 metrov nadmorskej výšky a tá druhá je pri Detve a ide o tkz. Sládkovičovú Poľanu. A ja som išiel na druhú z nich.
Na rozdiel od doterajších ciest som v noci celkom dobre spal. Odchod vlaku bol o cca šiestej hodine z hlavnej stanice v Bratislave. Išli sme smerom na Zvolen, stáli sme napr. v Žiari nad Hronom a sledovali sme tok tejto rieky. Nabrali sme meškanie asi dvadsať minút, čo ma dosť rozladilo, pretože to narušilo môj dovtedajší plán. Našťastie aj rýchlik vo Zvolene meškal a tak som rýchlo prestúpil. Krátku cestu do Detvy som absolvoval v spoločnosti skúseného turistu, aj keď samotnú Poľanu príliš nepoznal. Zato dal zase iné typy. V Detve som bol raz dva a tunajšia stanica bola celkom malá. Šípka ukazovala na Poľanu štyri hodiny, čo bolo dosť. Na cestu som sa pripravoval, ale čo nebolo nikde uvedené bola skutočnosť, že cesta od železničnej stanice po oficiálny začiatok cesty, čo bolo pri cintoríne bola v podstate tri km a to som ešte musel stráviť čas pýtaním sa na cestu a na horu. Tunajší, najmä mladí totiž tu o Poľane toho veľa nevedeli. A pokiaľ aj o nej vedeli, nevedeli presne, kde sa nachádza. Sládkovič síce ospieval Poľanou vytvorených junákov odkojených mliekom ale pravdupovediac miestni mladí muži aspoň po fyzickej stránke celkom presvedčiví neboli, teda pôsobili odkojení skôr niečím iným. Oveľa viac informácií som sa dozvedel od starších tetušiek, ktoré boli naopak veľmi šumné. Táto cesta sa dalo absolvovať aj miestnou MHD, ale to som sa dozvedel až postupne a využil som to až na spiatočnej ceste. A čas sa tu veru zišiel. Detva je ináč rozdelená na novú a starú a je poriadne dlhá. Samotná oficiálna cesta sa začína pri miestnom cintoríne. Ten je celkom fotogenický, prudko stúpa do kopca, ale cintoríny zo zásady nefotím. Keď som bol mladší rad som ich navštevoval ale od istého veku sa im skôr vyhýbam.
Zhrniem ho do na
sledovných bodov.
Poležím si tam ešte dosť. Značka je modrá. Cesta má privedie ma cez pole do dedinky Skliarovo. V podstate by bol ideálne až sem dôjsť autobusom a začať túru až tu, ale po boji je každý múdry. Konzultujem cestu s jedným mužom, ktorý sa volá Značka a dáva pozdraviť aj prevádzkara v bufete, čo neskôr aj spravím. Tu už sa začne stúpanie cez les a čoskoro narazím na prvú prekážku a to drôt na ceste s nápisom vozidlám vstup zakázaný. Rozhodnem, že ja veru žiadne vozidlo nie som a pokračujem v ceste. Po desiatich minútach opäť narazím na ďalší drôt už s nápisom za drôtom služobný pes. Toto je už vážnejšie a tak sa vrátim a zistím na jednom mieste, že je tam nenápadná odbočka doprava, pravda nevyznačená. Idem tade ,nič iné mi neostáva a čudujem sa, že si niekto len tak ohradí turistickú cestu. Po čase objavím aj značku a pokračujem ďalej. Je tu niekoľko domov a aj niekoľko ľudí, poslední, ktorých stretnem až po chatu. Vľavo hore sa čnie skala Melichar, ktorá je výsledkom dávnych sopečných erupcií. Poľana je totiž najlepšie zachovaná stredo europská už vyhasnutá sopka ,aj keď amatér to nemusí hneď zaregistrovať. Poslednýkrát soptila pred 13 miliónmi rokmi čo je geologicky včera a je dosť pravdepodobne, že to nebolo naposledy. Mala byť vtedy vysoká až 3500 metrov, teda ako skoro Etna. Za uvedenou chatou je križovatka, kde sa dám zmýliť a idem nesprávnym smerom. Všeobecne chválim značenie v slovenských horách, ale tu to celkom nemôžem povedať, na niektorých úsekoch tie značky chýbali. Čoskoro si uvedomím svoj omyl, tu viedli dole dve alternatívne cesty dole a značenie nebolo dobré. Idem cez naozaj nádherný les, až škoda bolo otočiť ale nedalo sa nič robiť.
Ináč na Poľane je vraj plno medveďov ale žiadneho som nestretol. Hádam nabudúce. Môj vzťah k medveďom sa vyvíjal od detstva postupne nasledovne:
1/ Omráčim ho päsťou ako Old Shatterhand, rozrežem ho a potom zjem medvediu labku
2/Photo s medveďom(dnes sa tomu hovorí selfíčko)
3/Najprv photo, potom útek
4/Vylez na strom
5/ Uteč najlepšie zároveň na všetky svetové strany
6/ Brum,brum
Dnes sa o nich hovorí veľmi veľa. Za ich rozšírenie sú však podľa miestnych zodpovedné hlavne najmä nelegálne holoruby, za ktorými často stoja Ti istí ľudia, ktorí proti nim dnes tak vehementne bojujú. Za križovatkou a pokračujem pôvodným smerom. Odtiaľto je naozaj prudké stúpanie a za polhodinu dôjdem k takej studničke.
Nechám ju však na pokoji, lebo sa z nej liahnu také nevinné bytosti.
Následne idem ďalej a tu je už stúpanie už veľmi stŕmé až sa dobre zadýcham a turistická cesta tu nie je príliš vyšlapaná a značená. Je to taká veľká lúka ohraničená stromami. Už zvažujem návrat, keď sa doslova v poslednej chvíli objaví značka. Tá ma čoskoro privedie na väčšiu križovatku, kde je už radostná správa, nadmorská výška 1200 metrov a chata 15 minút, chvíľu sa motám okolo chaty, kým nájdem nádejný bufet. Predávajú tu však iba nápoje, celé to tu celé v úpadku, drvivá väčšina hotela je nevyužitá. Dôvodom má byt aj zlá cesta, čo sem vedie a nechodí sem žiadny spoj. Dalej aj skutočnosť, že teplé zimy zabrzdili rozvoj zimnej turistiky. Stretnem tu aj ľudí, vyšlo sem hore aj niekoľko cyklistov.
Zároveň konštatujem, že cesta na vrchol, čo je ešte 50 minút sa nedá realizovať, kvôli odchodu vlaku. Je tu ešte jeden atraktívny cieľ, a to Bystré vodopády, ale všetko sa nedá stihnúť. Zahájim teda po polhodine zostup a tentokrát po červenej značke. Opäť raz nesprávne odbočím, ale môj horský inštinkt opäť zafunguje a včas chybu napravím. Zostup je prudký a dosť skalnatý
Miestami míňam pekné lúky.
Čoskoro dôjdem na Kalamáru, kde sa nachádza taký geologický park, čo praktický znamená zvyšky dávnych sopečných erupcií. Nachádza sa tu aj taký viacfarebný kríž. Tu sa už nachádzajú už nejakí ľudia a naozaj tu vidno zvyšky lávových prúdov, zostup je čoskoro dosť prudký. Čoskoro som v Detve, ale byť v Detve zďaleka neznamená byť v cieli. Všimnem si takisto, že je tu nádherná úroda jabĺk. .Prejdem ešte nejaký km a čoskoro začnem hľadať autobusovú stanicu. Napokon mi jeden autobus zastane a to vo chvíli, keď mám práve všetky veci vyhádzané. Rýchlo ich nahádžem v nádeji, že som nič nezabudol na zástavke a naskočím na autobus. Ukáže sa ,že šofér je tiež turista a má pre mňa porozumenie a odvezie ma na autobusovú stanicu. Tu vystúpim a poďakujem sa a idem na železničnú stanicu. Pochybujem, že by som pešo stihol odchod vlaku o 18 .20. Na stanici zistím, že som si niekde nechal turistickú palicu a v duchu sa s ňou už rozlúčim navždy. Na moje prekvapenie sa však čoskoro objavil auto a v ňom autobusový šofér a palicu mi doniesli s poznámkou, to by sa v Bratislave teda nemohlo stať. Veru, asi nemohlo. Poďakujem sa a počas zvyšného času som flirtoval na zástavke s jednou pani. Napokon som nastúpil na vlak a celú cestu som bol v kúpe sám! Vyložil som si nohy, kam som chcel. Tieto chvíle zbožňujem, po absolvovanej ceste som si dal výdych. Lebo cesta to bola ťažká a program veľmi našponovaný.
Záver:
Keďže Poľana hrá v národnej literatúre dosť významnú úlohu, z turistického pohľadu bola pre mňa istým sklamaním, pokiaľ ide o návštevnosť. V podstate som celu cestu nikoho nestretol, čo samo o sebe nemám rád, a ani chodníky neboli až tak vychodené, ako by človek očakával. Nehovoriac o chate, nesporne tu boli aj lepšie časy. Ale príroda bola veľmi pekná. Pokiaľ by to niekto nebodaj chcel moju túru opakovať z Bratislavy za jeden deň, doporučil by som ísť autobusom ešte do dediny Skliarovo, zástavka Murínovci a začať to až tam, možno by sa tak stihol celý výstup. Na spiatočnej ceste by potom mohli mašírovať aj po Detve, keby im ostal čas. Ale garantovať to neviem, aj tak by to bol tesné.
Ty rodoľub dobrodružný. Medveďov nieto,... ...
Chodili sme tam najmä cez zimu lyžovať, bola... ...
Celá debata | RSS tejto debaty