Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Deň č.1 Cesta tam

Pokračujem vo svojom poznávaní dunajskej cyklotrasy. Rakúsko, Slovensko a časť Maďarska po Budapešť som už v minulosti absolvoval a tak som sa zameral na krajinu vzniku tejto medzinárodnej rieky a to je v Nemecku v známom Čiernom lese. O ceste som uvažoval už dva roky, ale napokon som dal prednosť iným trasám. Až teda tento krát to vyšlo. Cestu som samozrejme dlhšie chystal, dvakrát som navštívil informácie o odchode vlakov na Hlavnej stanici a raz v budove ministerstva dopravy na Kempelenovej ulici. Takisto som sa informoval aj počas pobytu vo Viedni. Napokon som si vybral variantu spiatočný lístok do Salzburgu a potom jednostranný do Ulmu. Cena vyšla na 106 euro. Spiatočný som si nekúpil preto, lebo som nevedel, ako ďaleko sa mi podarí prejsť(celý nemecký úsek by bol vzhľadom na dĺžku 600 km by bol na jeden raz asi priveľkým sústom. Takisto som sa rozhodol, že lístok z Ulmu do Donanueschingenu si kúpim až na mieste, teda až v Ulme. Za dátum odchodu som si zvolil nedeľu 17.7, a to preto aby som si uhral väčšiu časovú rezervu a aj preto, aby som vo Viedni mohol bez problémov cestovať metrom, čo je tuším v dopravnej špičke cez týždeň obmedzené. Tak onoho dňa ráno 18.7.2011 bolo všetko pripravené .Prvý deň býva vždy najťažší. Vstávam o štvrtej ráno, ešte skoro v úplnej tme.
Beriem si len najnevyhnutnejšie veci (už som poučený z minulých ciest) a vyrážam na bicykli smerom na petržalskú železničnú stanicu, kde odchod vlaku je o 6.04 hod. Toto v pohode stíham a za 50 minút som už vo Viedni .
Urobím krátku prestávku v miestnom parku a následne pokračujem smerom na Westbahnhof, odkiaľ odchádzajú vlaky smerom na západ. Je to asi 5 km a cesta sa dá absolvovať aj na bicykli, ale nie je na to teraz čas. Chvíľu maturujem nad automatom na lístky, následne cestujem na Sudtilorer platz, odtiaľ na Stefansdom platz a následne na stanicu Westbanhof. Ľudí je málo, cesta prebieha v pohode. Aj tak však zisťujem, že som zmeškal spoj do Salzburgu. Starý pán prísneho výzoru mi na info pointe oznamuje, že môj lístok tým pádom prepadol. Najradšej by som mu bol vylepil jednu obrovskú facku. Nevzdal som to však a išiel som na pokladňu. Tu mi povedali, že treba prebookovať iba môj bicykel do iného vlaku. Cestovanie na tejto trase nie je jednoduché, človek aj bicykel sú v inom vagóne a navyše treba dať z bicykla dole náklad a nalepiť naň príslušnú visačku. Nie je ľahké vždy nájsť cyklo vozeň , niekedy je na začiatku vlaku, inokedy na jeho konci alebo v strede a v časovej tiesni je to niekedy aj celkom stresová záležitosť. Navyše ma jeden cestujúci vystraší, že vlak už odchádza a tak sa zbytočne prebehnem. Vzápätí riešime ďalší problém, niektorým cyklistkám vypadnú šrouby pod vlak, odkiaľ sa potom zbierajú a bicykel sa následne skladá. Verili sme, že vlak sa nepohne. Jeden pán, ktorý mal potrebné šroby dostane potom ako odmenu jednu veľkú čokoládu. Napokon vlak, asi o 9.45 vlak príde a naň konečne nastúpim. Sedím následne vo vlaku a počúvam cestou vyše dvoch hodín jednu scestovanú staršiu rakúsku pani. Vypráva mi o svojich cestách, v Ázií, Afrike, o autobusoch , autách , bicykloch padnutých do priepastí, nad ktorými prechádzala a podobne. Pri rozlúčke si dovolím jednu odvážnu otázku, že aké ma zamestnanie. Na čo mi odpovedala, wissen Sie, ich bin eine Hausfrau, čo v preklade znamená, viete, som pani domáca. Čo je asi v Rakúsku celkom dobre zamestnanie.

2
Stanica v Salzburgu sa nachádza v rekonštrukcii a je celá obložená drevom. Na informáciách sa dozviem, že ďalší vlak ide až o dve a pol hodiny a teda hurá na prehliadku mesta. Mesto nebolo pre mňa neznáme, prechádzal som tadeto naposledy pred dvoma rokmi počas úspešného absolvovania trasy Tauernradweg a tak som už presne vedel, do čoho idem a navyše sa ma zmocňovali nostalgické spomienky na tú úspešnú akciu. Bolo príšerné teplo, nečudujem sa teda , že sa tie ľadovce topia. Bicyklujem pozdĺž rieky Salzach a navštívim aj staré mesto. Salzburg je bezo sporu krásnym mestom, prvýkrát som tu však počas pekného počasia . O dve hodiny nastupujem na vlak do Ulmu s cieľom v Saarsbrucken a prechodom cez Mníchov. Vlak je pekne plný, zrejme Nemci celkom radi využívajú tento spôsob dopravy. Dokonca chvíľu stojím, lebo nemám miesto. Využijem to na kontrolu bicykla, niektoré deti si z neho urobili hračku na lezenie a tak zjednávam poriadok. Celkovo musím konštatovať, že vlaky sú tu veľmi pohodlné a rýchle, zároveň však aj bolo niekoľko meškaní. Už niekoľko km za Salzburgom vchádzame do zóny zlého počasia a celý zvyšok cesty až do Ulmu prší. V meste vystúpim asi o 19.00 a kupujem si lístok do Donausschingenu. Stojí niečo vyše 20 Euro. Mám však ešte dve hodiny času a odchádzam na prehliadku mesta. Jeho dominantou je jedna z najvyšších katedrál v Európe. Nedostanem sa však dnu, pretože sa pre jej vchodom koná veľký rokový koncert. Hrajú tu okrem iného aj kultovú snímku horor picture show. Bicyklujem po okolitých malebných uliciach a naberiem si aj zásoby vody zo studne. Navštívim aj Dunaj, ktorý je tu ešte malá riečka na hranici splavnosti, ešte sa doň nevliali na vodu bohaté alpské rieky. Napokon sa vrátim na vlak  smerujem tento krát už ku konečnej stanici. Vlak je spočiatku plný, ale veľmi rýchlo sa vyprázdni. Snažím sa troch zaspať, ale akosi sa mi nedarí. Napokon sa ma z driemot prebudia známe nemecké slová scheise ,scheise. Najprv si myslím, že do vlaku prenikol nejaký agresívny korheľ alebo nejaká podobná zrúda, ale našťastie čoskoro zistím, že je to iba kolega cyklista, ktorý zápasil so svojimi asi desiatimi batožinami a úzkymi dverami. Pribehnem mu na pomoc a následne sa s ním dám do reči. Je to Nemec, ktorý absolvoval trať Čierny les – Passau, ktorú išiel dva týždne, ale so stanom. Logisticky to riešil tak, že auto si nechal v čiernom lese a z Passau sa tam vrátil jednoducho vlakom. A tak mi poskytol nejaké informácie. Zvyšok cesty tak spolu hovoríme. Po nejakom čase vypnú vo vlaku svetlo, čo sa mi zdá neštandardné a vôbec mám chvíľami dojem, že tento vlak nikto neriadi. A takto aj prídeme aj do cieľa našej cesty Donauesschingen ako taký vlak duchov .Je už skoro polnoc. Môj spolucestujúci sa ide okamžite najesť do jedinej ešte otvorenej reštaurácie , ja však musím riešiť vážnejší problém a to ubytovanie. Keďže som vo Viedni nestihol prípoj do Salzburgu sa celý môj pôvodný plán zrútil ako domček z karát a musel som improvizovať.

Pri prameni Dunaja

Prvý hotel , ktorý som našiel však napriek môjmu pokusu upútať pozornosť mi neotváral a tak som sa vrátil do krčmy a poradili mi ďalší , kde som dopadol rovnako. Potom som už žiadnu ďalšiu krčmu ani hotel neobjavil. Toto mestečko v noci vôbec nepripomínalo začiatok najslávnejšej cyklotrasy v Európe ale skôr mestečko, kde si líšky dávajú dobrú noc. Po hodinovom bicyklovaní hore dole po kopcoch a navyše v úplnej tme a bez ľudí som rezignoval a pripravil sa na núdzové riešenie stráviť noc vonku v prírode. Nachádzal som sa však v nadmorskej výške vyše 700m, teplomer ukazoval 12 stupňov, takže nič moc. Našťastie aspoň prestalo pršať a na oblohe svietili hviezdy. Krčmu medzitým zavreli a tak som sa najprv uvelebil pod dáždnikom v jednej reštaurácií, čo ma chránilo aspoň pred padajúcou rosou. Bolo to na brehu malej riečky, neskôr som zistil že to bol Bribach, jeden z dvoch„riekotvorných“ prítokov Dunaja. Aj tak však bola zima a tak som sa začal prechádzať po historickom centre mesta. Potom ma napadlo, že na stanici som videl pod stanicou podjazdy k nástupištiam a zamieril som tam. Bolo tu potom predsa len trochu teplejšie, keď už nie voňavejšie. Usadil som sa tam dole ako nejaký odkundes a na nejakú hodinku som si podriemal. Našťastie som tam bol úplne sám, v meste nebolo v noci ani vtáčika ani letáčika. Keďže som bol ďaleko na západe, slnko tu vstávalo oveľa neskôr ako u nás. Nemohol som sa dočkať svitania a už som si myslel, že slnko zhaslo. Každých dvadsať minút som vybehol na nástupište a dlho nič. Napokon sa na mňa usmialo šťastie a objavili sa prvé zore.

3

Deň č.2 Vsakovanie Dunaja a blúdenie

Mesto Donaueschingen má približne 20000 obyvateľov. Spomína ho už grécky historik Herodes a v 2  storočí ho navštívil rímsky cisár Tibérius. Pramene Dunaja sa spomínajú vlastne tri:
a/ sútok riek Bribach a Breg asi dva km pod Donaueschingenom, čo je oficiálna verzia. Odtiaľto sa počítajú km.
b/ symbolický a turistický prameň v záhrade grofov Fürstenbergovcov, kde som strávil časť novi
c Die Donauquelle/, čo prameň dlhšieho prítoku z dvoch riečok a to Breg

O prameň Dunaja prebieha ináč prebieha tvrdý spor. Niektorí sedliaci tvrdia, že pramení práve v ich záhrade.
Pre zaujímavosť len niekoľko metrov od prameňa Dunaja sa začína povodie rieky Rýn. Ja som sa držal oficiálnych verzii a navštívil som prvé dva z uvedených miest. Najprv však, po vynorení sa z útrob železničnej stanice som navštívil reštauráciu na stanici, jediný v tomto čase otvorený podnik v meste. Dal som si iba teplý čaj, lebo ostatné jedlá (zákusky) sa mi nehodili .Pani bola manuálne šikovná, ale ináč sa mi zdala trochu mimo. Následne som absolvoval tento krát dennú prehliadku mesta a zastavil som sa pri prameni Dunaja č.2 . Tento prameň je kruhový a je obklopený fasádou. Mne sa to zdalo celkom zaujímavé , aj keď Nemci sa na to dívajú trochu zvysoka. Asi majú vyššie nasadenú latku. V túto skorú hraničnú hodinu som tam bol úplne sám. Z tohto kruhového prameňa uniká voda podzemnou rúrou do blízkej riečky Bribach. Na dne jamy sa nachádza množstvo mincí. Následne som navštívil historickú časť mestečka spolu s radnicou. Niekoľkokrát to celé prejdem a pozriem si aj park grófa Furstenberga, ktorý je čiastočne prístupný verejnosti. Asi o deviatej hodine opúšťam mesto a po dvoch km dôjdem k spomínanému sútoku riek Breg a Bribach. Nachádza sa asi 200m od cyklo trasy a treba tam odbočiť doľava. Pri rieke sa nachádzajú zástavy všetkých podunajských štátov. Spravím si tu prestávku a dám si skromné raňajky. Hodím jeden konár do rieky, snáď pripláve jedného dňa až domov. Odtiaľto sa rieka už oficiálne volá Dunaj. Pokračujem v cesta a asi po 5 km dôjdem do mestečka Pforten. Tu opravujú cestu a následkom zakrytej značky zle odbočím a dostanem sa na vrchol zalesneného kopca s bývalým (alebo aj súčasným ) grófskym zámkom. Tu už cítim nebezpečenstvo a informujem sa aj u obyvateľky zámku. Pošle ma spať do dedinky Pforten. Nachádza sa tu aj najbližší kemp k Donaueschningenu. Vrátim sa teda k osudovému miestu , vykonám analýzu a určím správny smer.

4
Treba si uvedomiť, že Dunaj tuto nie je ešte žiadnou dominantou ako ho poznáme z ciest u  nás a v Rakúsku, je malou riečkou (asi takou ako pol Moravy alebo menej) , ktorá sa stráca v porastoch a teda ešte neslúži ako nejaký výrazný orientačný bod. Kraj, ktorým idem je celkom malebný s malými pohoriami, ale určite nie žiadna divočina. Nachádza sa tu väčšie množstvo bocianov. Ďalším zaujímavým miestom je mesto IMMENDINGEN .Tu sa začína známe vsakovanie Dunaja, viď wiku. Napríklad web stránka propadaní Dunaja.
Tu odbočujem týmto smerom a dostanem sa až k uvedenému miestu, kde sa nachádza skupina turistov. Zoznamujem sa tu s jedným Talianom, ktorý cestuje na bicykli od Hamburgu až domov a podobných ciest tu absolvuje viacej turistov, niekedy aj sa malými deťmi, ktoré sú však vo vozíkoch. Najčastejšou destináciou z tých dlhších ciest je Viedeň a Budapešť, dávajú si na to však čas..

Vsakovanie Dunaja

Asi 1,5 km od táboriska sa nachádza jedinečný prírodný fenomén, vsakovanie Dunaja. Dostaneme sa k nemu po cykloceste (odbočka Donauversickerung). Môžeme sa tam dostať aj pešky z táboriska po vyznačenej ceste. Voda sa stráca v podzemnom krasovom systéme jaskýň a o 12 km ďalej a 183 m nižšie vyviera ako najväčší nemecký prameň Aachtopf, ktorý má priemerný prietok 8 600 l/s. Rieka Aach tečie do Bodenského jazera, odtiaľ do Rýna a ďalej do Severného mora. Tým vzniklo špeciálne rozvodie Dunaj-Rýn. Doba kým voda prejde týchto 12 km je 60 hodín, ale niekedy to môže trvať týždeň alebo aj mesiac. To poukazuje na zložitý systém podzemných chodieb. Niekedy až 155 dní v roku, v lete a na jeseň, tu býva Dunaj bez vody a môžeme sa prechádzať po suchom koryte.
Ďalšie presakovanie Dunaja je pri meste Fridingen. To je od prameňa Aachtopf vzdialené 18 km. K popísanému dodám , že tu Dunaj stráca veľkú časť vody týmto presakovaním na Rýn. Tento proces sa historicky bude ešte zväčšovať, geologický vývoj pracuje v prospech druhej nemeckej rieky. Miestami tu Dunaj skoro úplne vyschne, pri mieste Tutlingen sa po prítoku dvoch riečok ako keby sa opäť narodil. Za mestom Immedling sa najem (obed má vyjde s kolou na 12 Euro) a hneď  v lepšej nálade pokračujem v ceste smerom na mestečko Tutlingen, ktoré je asi 35 km vzdialené od Donaueschingenu.
Okolo obeda dôjdem do mestečka Tutlingen, ktoré je prvým relatívne väčším mestom na tejto trase V tomto meste dostáva Dunaj prvé prítoky a prakticky sa tak zachraňuje z úderu, ktorý ho nedávno postihol, prakticky sa znovu zrodil. Tak opúšťam toto mesto, o ktorom som sa mylne domnieval, že sa tam už nikdy nevrátim. Ale krátko po odchode z mesta som odbočil nesprávnym smerom. V prípade tohto druhu cyklistiky si treba uvedomiť, že denne treba zachytiť priemerne 20 krát usmernenia a zmenu smeru trasy a raz sa vždy stane, že sa to prehliadne. Vo veľkej väčšine prípadov sa na to príde relatívne rýchlo a to tak, že prestanem stretávať protiidúcich cyklistov alebo sa zmení charakter cesty. V tomto prípade som sa dostal však na inú cyklo trasu a tak som si chybu dlho neuvedomil. Dunaj sa prakticky takmer stratil a tak jeho neprítomnosť má nijako netrápila. Ani stúpajúci terén ma neznepokojoval, veď sa mal čoskoro prebiť cez švábske pohorie. Cestou som sa zoznámil s cyklo- bezdomovcom, ktorý si vybral tento štýl života a putuje tak po celej Európe aj so spacím vakom a primeraným šatstvom a navyše aj s bicyklom. Trochu si ma obzeral, či nie som náhodou „parťák“, ale niečo sa mu na mne nezdalo. Neskoro popoludní zistím dorazím do mestečka Rotwell a zistím, že sa nachádzam pred inou riekou a to Neckar, čo je už prítok Rýnu a je mi hneď jasné, že som už úplne mimo a nie je to nič slávne. Navyše sa úplne vytratí

5
nejaké cyklistické značenie. Ľudia netušia ani , ktorým smerom sa nachádza Dunaj a ja už vôbec nie. Moja nálada bola primerane situácií biedna.
Napokon vojdem do nejakého úradu a tam mi jeden ochotný pán napíše na kúsok papiera zoznam miest, cez ktoré sa odstanem späť k Dunaju, to znamená do mesta Tutlingen. Pamätám sa, že jedno z tých miest bolo Tossingen. Dĺžku cesty odhadne na 35 km a to je správa, čo má absolútne nepoteší. Dopravné tabule však veľmi neboli zosúladené s týmto popisom, ale napriek tomu pomaly postupujem. Nie sú tu však veľmi priateľské cyklo cesty, postupujem po hlučných a frekventovaných komunikáciách Dokonca na 1 km som sa musel odvážiť na autostrádu , samozrejme som to absolvoval pešo, Tak či tak, napokon som sa ocitol v meste Tossingen. Tu som ešte špekuloval, že sa do Tuttlingenu odveziem vlakom, ale napokon som od toho upustil. Šťastím bolo, že cesta bola smerom dole, keďže rieka tečie vždy na najnižších častiach krajiny ale aspoň už viem ktorým smerom treba ísť. Mekkou pre zvyšok dňa sa pre mňa stalo mesto Tuttlingen. Vždy, keď som si myslel som .že už som tam sa objavila značka, že je to ešte ďalších 10 km. Toto mesto mi pripadalo v tento pamätný večer ako taká pekná fatamorgána. Čoskoro však ráz krajiny nadobudol už známy ráz a tak som vedel, že smer je už naozaj správny ,zároveň má znechutila nová tabuľa Tuttlingen 10 km. Zmobilizoval som všetky posledné rezervy a pokračoval som ďalej. Išlo sa mi lepšie, pretože som narazil na cyklotrasu. Napokon som tam dorazil (teda presne tam, odkiaľ som na obed vyrazil) , ale trápenie sa však nekončilo, lebo sa mi dlho nedarilo nájsť ubytovanie. Na rozdiel od Rakúska v tejto časti Nemecka neexistuje známe Zimmer frei aspoň nie vedľa cyklotrás. Takisto sa tu nenachádzajú info pointy pre turistov a ak áno, tak sú dostatočne bezpečne schované. Neskôr som zistil, že ich možno najskôr hľadať v priestoroch radníc. Návštevnosť tu zďaleka nie je taká vysoká ako na najznámejšej cyklotrase Passau – Viedeň, hoci trasa je určite porovnateľná čo sa týka kvality povrchu aj ako aj prostredia, ktorou prechádza. Zdá sa, že Nemecko sa stále nezbavilo istého nánosu minulosti Takže s ubytovaním som mal problémy a posledné čo som chcel bolo stráviť ešte jednu noc v prírode. Tunajší ma informujú, že im dovolenky platí zamestnávateľ ( u nás také niečo nehrozí), takže sa o také maličkosti nemusia zaujímať. .Náhodou narazím na takú jednu takú vinnú mušku a rýchlo zareagujem a oslovím ho. Bol v dobrej nálade a tak sa mi ponúkne a urobí mi sprievodcu a zavedie ma do centra mesta, kde sa nachádzajú tri hotely. Navštívim teda všetky tri a zistím, že cenové relácie sa pohybujú od 44 euro do 62 Euro, čo je vcelku viac ako som očakával ( v rakúskej časti trasu boli ceny nižšie), tu sa však dali nájsť aj privát hostely). Napokon som si jeden z nich vybral , recepčný bol Talian., ale dohovorili sme sa. Po prebdenej noci a dennej aktivite som sa rozhodol už nič nepodnikať a išiel som rovno spať.

Deň č.3 Najkrajší deň

Po výdatnom spánku sa cítim ako znovuzrodený. Pomohol tomu určite aj výdatný švédsky stôl, ktorý bol súčasťou ceny ubytovania. Po odchode z hotela navštívim aj radnicu, aj keď oneskorene, miestne turistické centrum. Hneď vedľa neho tečie Dunaj, ktorý tu vyzerá asi ako trochu väčší potok. .Ľudia sa člnkujú na rieke, ktorá sa sotva hýbe. Po krátkej prestávke pokračujem v ceste a som teraz už oveľa pozornejší v sledovaní značiek, Keď som si nie je istý, radšej sa vrátim a situáciu ešte raz preskúmam. Blížim sa k švábskemu  pohoriu Beroun a túto časť úseku môžem s kľudným svedomím označiť za jednu z najkrajších, ktoré som videl v povodí tejto rieky. Dunaj tu preráža toto pohorie a aj keď má ešte veľmi málo vody, pôsobí už trochu autoritatívne. Spočiatku sa mi zdá, že niektoré prítoky majú dokonca viacej vody, ale Dunaj má tu správnu polohu. Vidno, že to bola voľakedy väčšia rieka, ale ako bolo povedané, veľa vody stratil na Rýn. Ja aj bicykel fungujeme zatiaľ dobre. Iba voda mi občas vypadáva z držadla (plastová fľaša je príliš veľká) a tak ju napokon dám do batohu. Podobne ako aj včera je aj teraz slnečné počasie. Slnko páli, aj keď v tieni nejako veľké teplo nie je. Cesta sa stáva veľmi atraktívnou a malebnou a dostávam sa do hôr, kde Dunaj tečie v údolí. Okolo sú husté lesy, ktoré má chránia pre slnkom a ,a je tu pekne a príjemne, aj keď pribudlo stúpajúcich fáz. Cesta nie je asfaltová, občas ju vystrieda pevný povrch, ale jazdí sa tam celkom dobre. Na jednom zvlášť peknom mieste si urobím prestávku, veď netreba sa stále hnať dopredu.. Okrem mňa sa tu nachádza jedna rodinka. Dunaj je tu skoro celý prehradený betónovým blokom, len na konci preteká trochu vody. Nie je problémom ho prejsť pešo. Blok je však veľmi šmykľavý a tak sa radšej vrátim.

6
Po hodine odpočinku pokračujem ďalej. Čoskoro sa do Dunaja valí z hor prvý väčší potok a rieka sa okamžite prebúdza zo svojej pasivity a odvtedy už iba mohutnie a mohutnie. Čoskoro sa objavia aj prví kanoisti, ktorí spravujú rieku a nasledovných cca 20 km je rieka rajom pre splav. Pláva tu veľa pltí, na ktorých sa nachádza veľa detí, ktoré neskrývajú svoju radosť a nadšenie. V týchto priestoroch sa nachádza osada Beroun a neďaleko nej aj známy kláštor. Na cyklo cestách však obmedzujem návštevu takýchto miest na minimum, už aj preto, že sa často nachádzajú na kopcoch a výstup tam je namáhavý. Pomaly sa blížim k prvému väčšiemu mestu a to Sigmaringen. Romantické údolie sa pomaly končí a údolie sa rozširuje do polo roviny. Absolvujem jedno kratšie zablúdenie asi 3 km pred dedinou , ale poučený skúsenosťou sa veľmi skoro vraciam Okolo popoludnia sa nachádzam v uvedenom meste. Sigmaringen.
Mesto ma okolo 15000 obyvateľov. Jeho dominantou je nasledovný stredoveký hrad. Mesto je okrem iného známe aj tým, že tu v rokoch 1944 a 1945 úradovala pronemecká francúzska vláda. V meste zablúdim na jednom kruhovom objazde .Cyklocesty sú vedené tak, aby viedli cez historické centrá jednotlivých miest. Na jednej strane je dobré, že sa môžeme zoznámiť s kultúrou miest, ktorými prechádzame. Odvrátené strana je, že to spomaľuje cestu a hodne zvyšuje riziko zablúdenia, stačí jedno zaparkované auto pred smerovkou. Tak sa motám po meste, napokon však nájdem správnu cestu. Míňam dominantu mesta, naozaj pôsobivý stredoveký hrad a opúšťam mesto.
Cesta vedie opäť prírodným prostredím, aj keď to nie je už prostredie horské, ale skôr také polo nížinné. Keďže sa blíži 14 hodina, dochádza na mňa tradičné únava. Vždy v týchto hodinách sa mi jazdí najťažšie. Rozhodnem si dať polhodinový spánok a uložím sa do trávy. Táto moja poloha znepokojí niektorých okoloidúcich a informujú sa, či je všetko okay. Pokračujem ďalej v ceste a čoskoro začne padať ľahký dážď, až doteraz bolo veľmi teplé počasie. Stretávam a chvíľu idem s jedným anglickým manželským párom, ktorí to majú namierené až do Budapešti. Ostávajú však v jednej reštaurácií, kde je pre nich pripravený obed. V nasledujúcej dedinke chvíľu poblúdim, ale rýchlo nájdem správnu cestu. Potom mi však spadne reťaz a po jej nasadení počas zvyšku dňa mi najvyššia rýchlosť preskakuje, takže jazdím na nižších obrátkach. Prostredie tu bolo poľnohospodárske, stále sa jazdí okolo Dunaja z jednej alebo z druhej strany. Napokon sa ocitne pre mestom Riedlingen, kde musím urobiť rozhodnutie , či cestovať ďalej alebo si tu zohnať ubytovanie. Je síce skoro, ale na oblohe sa zhromažďujú hrozivé mraky. Navštívim staré mesto, ktoré je celkom pekné. Ubytovanie tu nenájdem.
Vrátim sa teda k vstupnému miestu pri brehu Dunaja, kde som už predtým videl hotel Brucken a tu sa ubytujem. Hneď po ubytovaní začalo liať ako z krhly a tak žehnám svojmu rozhodnutiu už ďalej v ten deň nepokračovať. Odvtedy bol dážď mojím stálym sprievodcom.

7

Štvrtý deň Cesta v daždi

Ráno sa naraňajkujem (švédsky stôl) a chystám sa na odchod. Ešte sa prejdem pri Dunaji, Je tu veľký asi ako niečo medzi Oravou a Váhom a je tu taká mala priehrada. Po celonočnom daždi však stúpol. Cesta pokračuje meandrami rieky a dosť verne ju kopíruje, raz na jednej, raz na druhej strane. Najprv začína mrholiť, časom sa však mrholenie prechádza v dážď a to celkom intenzívny. Vyťahujem plášť a zároveň si zakryjem aj batoh ochrannou pokrývkou. Mám nejaký čas s tým problémy, plášť má tendenciu sa zachytávať a navyše sa doň opiera vietor. Paralerne so mnou jazdí otec zo synom, občas sa predbehneme. Cesta nie je jednoduchá, pretože sa neustále mení jej profil, chvíľu stúpam a potom opäť klesám a navyše sa často mení jej smer. , zdalo sa mi to v deň pri tej ceste dosť vyčerpávajúce. Najbližším míľnikom je mesto Ehringen, kde dorazím okolo obeda. Je to už trochu väčšie mesto, kde dorazím okolo obeda. Samozrejme v centre stratím cestu a nejako ju dlhšie hľadám. Tento problém však má viacero cyklistov a tak dáme dokopy mapy a satelity a napokon správnu cestu nájdeme. Pripájam sa k jednej švajčiarskej skupine a pokračujeme naďalej v silnom daždi. Ulm bol odtiaľto vzdialený asi ešte asi 35 km. Zisťujem, že v skupine sa jazdí lepšie, možno sa vzájomne povzbudzujeme alebo čo je tiež možné, čelo skupiny zachytáva vietor. Hoci moji spoločníci boli väčšinou starší odo mňa, ich kondícia bola obdivuhodná, podnikali častejšie takéto cesty.
Po hodine, celí premočení dôjdeme do reštaurácie, kde sa na chvíľu zohrejeme. Nachádzajú sa tu klietky plné zajacov, ten najväčší je skoro taký veľký ako náš pes. Čoskoro pokračujeme opäť ďalej a počasie už úplne padlo. Voda sa valila zo všetkých strán a Dunaj prudko stúpal, už veľmi nepripomínal tú nevinnú rieku, keď som sem pred tromi dňami prišiel. Poslednú časť cesty do Ulmu idem po hrádzi v lese vedľa Dunaja, samozrejme vzhľadom na počasie je tu ľudí veľmi málo. Okolo piatej som v parku v Ulme, prejdem most a ocitám sa opäť na železničnej stanici, už celkom premočený. Po určitej prestávke vyrazím do mesta a navštívim katedrálu, do ktorej som sa pre niekoľkými dňami nedostal. Je to údajne najvyššia katedrála v Európe a ten dojem môžem len potvrdiť. Hore som však nebol, nechcel som nechať bicykel tak dlho nestrážený.
Po návrate na stanicu som sa musel rozhodnúť, čo bude ďalej, či má význam pokračovať v tejto ceste(a s krajne nepriaznivou predpoveďou počasia).Zároveň zistím, že som niekde stratil vodu a zámok na bicykel. Sú to síce maličkosti, ale nahlodáva to sebadôveru. Cestu až do Passau čo je celý nemecký úsek tak či tak nešlo celú zvládnuť a tak som sa rozhodol to ukončiť. Nebol som jediný, kto sa tak rozhodol, napokon toto mesto zase nie je na konci sveta a možno sa sem niekedy vrátiť.
Cesta sa ukazovala celkom komplikovaná, ale ľahšie sa cestuje späť ako tam, človek aspoň vie, čo ho očakáva na konci. Tak okolo šiestej som vyrazil do Mníchova, kde som mal desať minút na prestup na vlak do Freilassingu. Na stanici v Mníchove to vyzeralo chaoticky , bolo tam veľa detí a s námahou sa predieram cez ich rady a len s veľkými ťažkostiami som stihol prestup. Aspoň na tejto ceste nemusím dávať bicykel do iného vozňa. Vo vlaku sa zoznámim s jedným Talianom, tiež cyklistom, ale s oveľa dobrodružnejšou povahou, ktorý s bicyklom precestoval celý svet , naposledy bol v Peru. Najviac sa mu páčilo na Islande.
Vystupujem vo Freilassingu, čo je už iba niekoľko km od rakúskych hraníc a následne prestupujem na ďalší vlak
do Salzburgu, kde dôjdem už po polnoci. Stanica sa rekonštruuje, skoro je celá zabednená. Čoskoro sa úplne vyprázdni. Vonku naďalej leje, cestujúci opúšťajú stanicu, ostávam tam , ešte sa tam nachádza jeden bezdomovec(tí nechýbajú ani v Salzburgu). Čoskoro stretávam dvoch mladých mužov, ktorí vyzerajú tak po našinski. Ani sa príliš nemýlim, pochádzajú z Maďarska z Miškolca, čo cítiť aj na ich akcente. Boli v Holandsku, ktoré prebicyklovali, a odtiaľ odišli do čierného lesa, pokiaľ ich neodohnalo nepriaznivé počasie. S bicyklom niesli aj vozík a v ňom rôzne užitočné veci, napríklad stoličky. Tie sa im veľmi zišli, lebo si mohli jednoducho na sadnúť, keď bolo treba. Na bicykloch mali aj národné vlajky, aby sa mohli ľahšie kontaktovať s krajanmi, keby nejakých stretli, čo sa však nestalo. Snažili sa kúpiť cestovné lístky do Budapešti, ale peňažný automat z nejakého dôvodu toto mesto ignoroval. Lístok sa dá síce kúpiť aj vo vlaku, ale nie je to veľmi výhodné. Po neúspešnej akcii sa utiahneme do jednej zo zabednených miestností. Bezdomovec na protest odtiaľ odchádza. Je to už moja druhá noc na tejto stanici, jednu som strávil už pred dvadsiatimi rokmi. Rozprávame sa o kadečom, aby ubehol čas a o štvrtej ráno príde konečne vlak do Viedne. Je plný, moji spolucestujúci jednajú o cestovný lístok a zaplavia kontrolóra množstvom kovových mincí. Voľného miesta niet, tak ostávame na chodbe .Vedľa kričí jedna žena južného temperamentu  protestuje proti všetkému a všetkým. Čoskoro dostaneme ešte jedného spoločníka a to mladého Rakúšana. Podľa vlastných slov vypil osem pív a aj tak vyzeral. Sprvoti sme mali z neho obavy, ale napokon sa z neho vykľul celkom dobrý

a príjemný mladík. Preverovala ho železničná polícia, čo ho úprimne rozhorčilo a sklamalo. Slovom, táto nočná cesta mala šťavu, ale tak to už niekedy vo vlaku býva. Okolo ôsmej ráno sme už vo Viedni. Moji spolucestujúci hneď po príchode prestupujú na vlak do Budapešti a tak sa rozlúčime. Ešte chvíľu ostávam na stanici Wesbahnhof , lebo tu sa cesta vlastne skončila. Viedeň je síce stále iné mesto ale pre mňa už oveľa známejšie teritórium, ktoré som už viackrát prešiel. Prechádzam sa asi desať minút po stanici a bilancujem prežité. Nepodarilo sa všetko, čo som si predstavoval, ale tak to už v živote chodí. Zasiahli aj vonkajšie okolnosti. Ale bolo to ináč celkom pekné dobrodružstvo. Napokon nastúpim na bicykel a zahajujem cestu krížom cez Viedeň na Hauptbahhof, odkiaľ chodia vlaky do Bratislavy. Po chvíli opäť začalo pršať ale už si nevyťahujem plášť. Jednak som lenivý a po meste to nie je vždy celkom okay, človek sa môže niekde zachytiť o nejaký výklenok a si ho roztrhať. A snáď som si na ten dážď trochu už aj zvykol. Cesta trvala asi 6 km. Krátku prestávku som si urobil na Karlsplatzi. Nešiel som hneď na vlak, veď človek by chvíľu v meste aj zostal. Lenže stále mrholilo a bol som aj dosť unavený. Ešte som dve hodiny vysedával v parku pri južnej stanici, potom som sa rozhodol a nastúpil som na cestu domov.
Vo vlaku stretávam posledného cyklistu a to z Bratislavy, ten pre zmenu absolvoval trasu Passau – Viedeň. Aj tam pršalo. Celú cestu spím a za hodinu som v Petržalke, odkiaľ ma čaká asi osem km cesta domov.