Tentoraz som sa zúčastnil organizovaného zájazdu. Odchod od budovy bývalého Istropolisu. Odchádza odtiaľ viacej autobusov a treba dať aj pozor, aby človek nastúpil do toho správneho. Raz sa nám stalo, že k nám nastúpila nesprávne jedna pani a potom namiesto kúpeľov skončila na alpských rebríkoch. Cieľom bol národný parky Podyjí a to konkrétne jeho západná časť , mestečko Vranov nad Dyji. Celá táto oblasť je v podstate rovinatá len rieka Dyje sa zaryla a vytvorila nádhernú prírodnú scenériu, niečo ako kaňon obkolesený lesmi. Mestečko Vranov nad Dyji nie je nijako veľké má asi len 800 obyvateľov. No vec, ktorú si každý hneď po príchode všimne je miestny hrad presne povedané zámok ,ktorý vyčnieva na vysokom brale.
Jeho pôvod bol už v 11 storočí ale najväčšiu slávu zažil v 18 a v 19 storočí . Začal to rod Althanovcov, ktorý pochádzal z Bavorska a prvý z nich Michael Ján si kúpil tento hrad už v roku 1683 a zahájil tak slávnu epochu. Jej vrchol predstavovala prvá polovica 18 storočia, Boli v najvyšších funkciách aj v cisárstve a boli predovšetkým spriaznení so vtedajším cisárom, otcom Márie Terézie. No začnem od začiatku, najprv bolo potrebné sa na hrad aj dostať. Výstup bol krátky ale strmý ,prevýšenie by som odhadol na 100 metrov.. A čoskoro sme dostali, aj sprievodkyňu, živú ,čo je podľa mňa vždy lepšie. Zámok je dnes vo vlastníctve štátu a je veľmi dobre zachovalý. Najväčšiu slávu dosiahol za Michalla II a jeho ženy Anna Pignatelli v prvej polovici 18 storočia .
Ich potomstvo sa už celkom nevydarilo a zámok postupne zadlžilo. Keby človek dnes vstúpil do vtedajšieho zámku, bol by ohúrený predovšetkým vôňou. Vtedy sa ľudia hygiene nevenovali, bolo to považované za niečo nezdravé. Keď majiteľka tento prístup zmenila, dostala list od cisára, ktorý prejavil obavy o jej zdravie. Navyše aj ich chrup mali vo veľmi zlom stave, bolo tam množstvo šparátiek. Nehovoriac o parochniach, ktoré sa čistili iba raz v roku. Po ústupe tohto rodu vlastnili tento zámok, poľské rody a v 20 storočí ho kúpil nemecký majiteľ . Po roku 1945 tak pripadol štátu. Treba ešte podotknúť, že išlo o letné sídlo. V zime tu neboli a kúrenie je tu len chabé. Po prehliadke zámku sme zostúpili do údolia cez hrabenkinú lúku a išli sme na vranovskú priehradu, kde nás očakávala plavba.
Je dlhá asi 35 km. Poznajúc slovenské priehrady som očakával skôr nudu ale opak bol pravdou. Plavba bola nádherná, pripadal som si ako v nejakom kaňone. Na lodi bola aj obsluha a v prípade záujmu sa mohlo ísť aj na čerstvý vzduch, ale bolo skôr chladno. Okolité svahy lemovali chatky a rozmýšľal som, ako sa k nim vôbec ich majitelia dostanú. No napokon bol plavbe koniec a pred nami sa ocitol druhý cieľ výletu a to hrad Bitov, ktorý sa tiež čnel na brale .
Aj keď bol výstup o niečo kratší ako v predchádzajúcom prípade.je to jeden z najstarších a najromantickejších hradov na Morave a má trochu iný charakter ako ten pri Vranove. Je veľmi starého pôvodu, ten siaha ešte do 10 storočia. Patril rodu Dautu, najznámejší z nich sa vyznamenal v bojoch za Márie Terézie. Boli tu rôzne miestnosti pre personál a šľachtu, pre ich deti a vychovávateľky. Deti v tých časoch nemohli ísť len tak k rodičom, tiež museli požiadať o audenciu . Niekedy čakali aj niekoľko dní. Boli tu aj stredoveké postele, človek by si tam na chvíľu aj ľahol teda utiahol sa ale to bolo samozrejme neprípustné.
Na hrade je obrovská zbierka vypchatých psov a iných zvierat a aj zbraní.
Vrátim sa len k poslednému majiteľovi, ktorým bol jiři Haas. Patril mu jeden miestny závod a mal dokopy 200 psov, s ktorými chodil pravdepodobne do okolia. Keď sa mu nejaký stratil, za všimné mu ho vrátili. Po roku 1945 ho stihol krutý osud. Dostal nariadenie ,že má do 24 hodín opustiť štát. Nerozchodil to už a spáchal samovraždu a celý zverinec sa rozutekal do okolia. Založil totiž aj zoologickú záhradu. Aj keď to bol už iste prežitý štýl života a platil to napokon zo svojho , bolo to dosť kruté tak voči človeku ako aj proti zvieratám. Tie sa rozutekali na všetky svetové strany vrátane jedného tigra a nikto ich už nikdy nevidel.
Po prehliadke sme nastúpili na autobus a čakala nás vyše dvojhodinová cesta domov.
Záver:
Veľmi pekný výlet aj s návštevou dvoch nádherných zámkov. Česi sa o svoje pamiatky veľmi dobre starajú a potichu to robili aj pod komunistickou zástavou. O šľachte si dnes môžeme myslieť všeličo ale ako vidíme žijeme dnes aj z toho ,čo ona kedysi pomohla vytvoriť.
Celá debata | RSS tejto debaty