V dňoch 20-21.12.2025 som sa zúčastnil dvojdňového autobusového výletu na bavorské zámky v Nemecku. Hoci normálne som skôr názoru, že aj na miesto odchodu sa má turista vedieť dopraviť sám, tento krát som mal zabezpečený odvoz. Odjazd sa totiž konal už o tretej ráno od Tesca Zlaté piesky v Bratislave, čo nie je práve centrum Bratislavy a v noci to nie práve jedno z najbezpečnejších miest. Pohybujú sa tu totiž určité živly, ktoré preferujú tkz. alternatívny štýl života(voľakedy sa tomu hovorilo asociálne živly). No nevadí, odišli sme v správnom čase. Sedel som hneď za vodičmi čo bolo zaujímavé. Človek sa tu takto dostal k miestu ,kde sa kuchtia veci vo vedení zájazdu a vodič a vedúci zájazdu nemusia mať vždy na všetko rovnaký názor. Vodiči boli z Popradu, takže tu bolo aj trochu východniarskeho humoru. Cesta viedla cez Rakúsko a potom cez Nemecko ,teda po kvalitných cestách. Zo spaním to býva v takýchto prípadoch zložité, človek mieni a Pán Boh mení. Mali sme totiž medzi sebou aj „chrapuľu“, čo je pre mňa dosť nepríjemné. No prežil som. Keď sa nám rozbrieždilo, boli sme už v Nemecku a blížili sme sa k nášmu prvému cieľu a to k zámku Lindreshof. Nemecko je dnes naším najvýznamnejším hospodárskym a strategickým partnerom, aj keď to keď zapnem správy sa určite nedozviem a od politikov už vôbec nie. Až doteraz cestu ovládala inverzia ale tu sme sa dostali trochu vyššie a začalo sa vyjasňovať. Snehu však bolo veľmi málo a držal sa len na miestach ,kde sa nedostalo slnko. Ale videli sme niekoľko bežkárov. Cesta sa však stali už hodne adrenalinovou, kľukatila sa hore dole. Mali sme dobrý čas a tak naša sprievodkyňa presvedčila našich vodičov, aby sme sa zastavili v kláštore Ettal, hoci to nebolo v pláne zájazdu.



Kláštor pochádzal z 13 storočia ,patril rádu benediktínov a bol skutočne veľmi pekný. Nachádza sa asi desať km od centra zimných športov mesta Garmisch-Partenkirchen. Ešte je živý, majú sa tu pohybovať aj mnísi. Kláštory boli v rannom stredoveku určitými centrami vzdelanosti, v okolitej “ duchovnej púšti“, čo trvalo asi tak do 13 storočia. Vyrába sa tu aj akýsi miestny likér. Po vyriešení určitých problémov okolo parkovania pokračujeme k nášmu prvému oficiálnemu cieľu a tým bol zámok Lindreshof. Ale ešte predtým sme sa zastavili v kláštornom komplexe Ettat, vybojovala si to naša sprievodkyňa. Nebolo to totiž v pláne. Toto miesto bolo naozaj špičkové a kláštor je ešte živý, čo znamená ,že sú tam ešte aj mnísi, pochádza z 13 storočia. V skoršom stredoveku boli kláštory centrom vzdelanosti v okolitej duchovnej púšti, neskôr sa to pravda zmenilo. Počasie sa medzitým celkom vyjasnilo, sme už nad pásmom inverzie. Okolo nás sa nachádzajú už alpské končiare pokryté snehom, z ktorých najvyšší Zug Spitze je zo svojimi 2964 metrami aj najvyšším miestom Nemecka. Končiare sú zasnežené ale ani tu toho snehu nejako veľa nie je. Zámok zvonku nepôsobí nijako impozantne zdá sa byť skôr malý ale vnútri si človek svoj dojem hneď opraví .Vystaval ho v minulom storočí bavorský kráľ Ľudovit II, spolu s Richardom Wagnerom hlavný guru tohto kraja . Tento kráľ bude aj asi našim hlavným hrdinom v tomto príbehu. Vládol v Bavorsku v rokoch 1868 až 1886 a mal prezývku rozprávkový kráľ. .Ako panovníkovi sa mu až tak nedarilo ale bol veľký milovník umenia a postavil tri krásne zámky, na ktoré míňal veľa peňazí. Ľud ho mal rád ale všetci ostatní ho nenávideli a v roku 1886 ho vyhlásili viac menej za blázna. Asociácie možno nájsť aj v dnešnej dobe. Bol zatknutý a vo väzení zomrel za podozrivých okolností, keď sa utopil v jazere zo svojim lekárom. Ženatý nikdy nebol, zasnúbenie zo sestrou Sisi vždy zrušil. Dnes vďaka jeho stavbám potomstvo zarába milióny a investícia sa teda oplatila. Nemožno poprieť , že mal veľký umelecký vkus. Za blázna vyhlásili aj jeho brata, ktorý trpel z nejakej traumatickej udalosti na bojisku. Zámok Lindreshof bol najmenší z jeho zámkov a ako jediný bol celkom dokončený za jeho života.



Venovaný bol kráľovi Slnko Ľudovítovi XIV ,ktorého veľmi obdivoval. Je tu videná nemecká dôkladnosť , každé miesto je využité. Mňa upútala aj jeho posteľ, ktorá bola vysoko nad zemou a nebolo sa jednoduché do nej dostať .Nechcel by som z nej spadnúť, ale zase bola mimoriadne široká. Ale na prekonávanie prekážok tu mal služobníctvo, pravda. Interiér zámku sa nám všetkým mimoriadne páčil. Po tejto prehliadke pokračujeme k nášmu ďalšiemu cieľu a tým je najznámejšie stredisko nemeckých zimných športov Garmisch- Partenkirchen, kde sa už v roku 1936 konali olympijské hry. Olympijsky štadión je tu podnes a mestečko je v súčasnosti známy hlavne ako miesto súťaže štyroch mostíkov v skokoch na lyžiach a pretekmi svetového pohára v lyžovaní. Je odtiaľto možný aj turistický výstup na Zugspitze , ktorý trvá tri dni a má prevýšenie 2000 metrov. Hore smerom na vrch je postavená aj mimoriadne moderná lanovka . No našim cieľom je aj návšteva vianočných trhov a pre záujemcov je pripravená aj prehliadka miestnych kostolov, ktoré sú pomenované po sv. Martinovi. Dostaneme niekoľko hodín voľna a tak sa osamostatním.



Vyrazím smerom k horám a už som skoro pri lyžiarskom svahu, keď som donútený z časových dôvodov sa vrátiť. Samozrejme navštívim aj miestne vianočné trhy, ktoré nie sú ináč vôbec veľké .Niekedy tam býva aj program ale práve dnes nebol. Dám si klobásu veď jesť treba aj na výlete.

Stála cca sedem Euro.
V strede sa nachádza priestor na korčuľovanie.



Mesto je moderné a pomerne nové ako v podstate celé Nemecko. Po vojne bolo zničené, potom dostali pomoc z USA a určite možno povedať, že ju neprejedli. Je to jedno z najdrahších miest na bývanie v Nemecku, ale zase po týchto uliciach kedysi kráčali všetky lyžiarske kapacity. Späť sa vraciame cez železničnú stanicu. a je ešte trocha času a tak navštívim miestny Lidl. Tovaru a ľudí je to veľmi veľa a aj rady, ale pokladníci sú veľmi usmievaví ako keby ich to všetko naozaj bavilo. To u nás neuvidíte. Poriadok je v tomto meste ako aj v celom Bavorsku veľký, nepotvrdili sa mi zatiaľ chýry ,ktorí tu niektorí šíria o upadajúcom Nemecku, alebo o aspoň nie v tomto kraji. Odchádzame k miestu nášho prenocovania, ktoré je vzdialené asi 80 km a volá sa Landsberg. Cestou je tma a tak ju v podstate prespím. Mesto je známe tým, že tu bol väznený „dobrotivý“ ujo Adolf Hitler po nevydarenom pivnom puči v Mníchove v roku 1923. V miestnej väznici napísal svoje známe dielo Mein Kamf. Je považovaný za jedného z najväčších zločincov v dejinách ľudstva aj keď hlavne z ideologického a praktického hľadiska. Osobne Hitler nikdy nikoho nemučil a nikdy ani nenavštívil koncentračný tábor a bola to pre neho idea bez ohľadu na následky. Žiaľ, návšteva mesta nie je v programe a keďže sa večer spustila hustá hmla a neboli tu žiadne dobré orientačné body a som bol unavený, nepodnikol som cestu do mesta na vlastnú päsť. Bolo by to u príliš dobrodružné po prebdenej noci a tak si dám aspoň jedno orosené.
Deň č.2
Hoci sme s Nemeckom v jednom časovom pásme, svitá tu neskôr ako býva u nás čo je trochu pre mňa mätúce .Navyše mi z nezazvoní mobil z príčin, ktoré ešte budem musieť analyzovať. Slovom ,zaspal som. Odchod bol o 8.00 a to som ešte musel stihnúť raňajky. Navyše som ešte desať minút nevedel nájsť hotelovú kartu ,bola napokon pod ponožkou. Takže niektoré funkcie neboli ráno stihnuté. Bola to skutočná pakáreň a do autobusu som nastúpil vystresovaný. Vonku bola stále hustá hmla, nič nebolo vidno a tak som si najbližšie hodinu tak trošku podriemkával. Domy sú tu pekne a skôr osamotené a zvláštnosťou je, že som praktický v celom Bavorsku skoro nevidel jeden plot. Miestni sa zrejme vôbec necítia byť ohrození, napokon zase na Slovensku staviame pomaly domy skoro ako opevnené stredoveké hrady. Dnešným cieľom bola návšteva zámkov Neuschwanstein a Hohenschwangau Nachádzajú sa na mieste zvanom Swangau. Ide skôr o horské stredisko ako o mesto. Nachádza sa tu aj bavorské múzeum a predovšetkým sa odtiaľto ide na uvedené zámky. Začnem tým prvým, ktorý je jeden najslávnejších a to nielen v rámci Nemecka.


Postavený bol až v 19 storočí, keď sa už inač od stavieb hradov dávno upustilo. Jeho iniciátorom bol už spomenutý kráľ Ľudovit II bavorský. Druhým miestnym hrdinom je hudobný skladateľ Richard Wagner, ktorého kráľ veľmi podporoval. Skladateľ bol inač veľmi rozhadzovačný a predovšetkým to bol silný antisemita, hoci vo svojom okolí niekoľko Židov mal. To Ľudovit II nebol. Neskôr sa stal Wagner veľkým obľúbencom aj Adolfa Hitlera a ľudí s nim spriaznených a aj dnes je po ňom pomenovaná jedna vojenská organizácia .Pravde v inej krajine. Nemci sa podľa môjho názoru zo svojou minulosťou vysporiadali, prijali správne závery a preto sú tam kde sú. Na rozdiel od ostatných skladateľov Wagner vychádzal pri komponovaní z nemeckých reálií a dejín, preto bol a je populárny u nemeckých a aj iných nacionalistov. V Izraeli ho pokiaľ viem dodnes nehrajú. Hrad je na kopci a hore sa dalo dostať tromi spôsobmi. Autobusom, na konskom povoze a pešo. Väčšina účastníkov zájazdu si vyberie konské povozy .Je zaujímavé, že na Slovensku sa táto doprava dnes vôbec na historických miestach nepoužíva hoci v minulosti boli práve Slováci boli majstrami tohto remesla. Čo som videl, darí sa im tu veľmi dobre. Jedna z účastníčok zájazdu však z koča vypadla a zranila si ruku.

Ja ako člen turistického klubu idem samozrejme pešo, cesta trvá asi polhodinu a išlo o ľahko stredné stúpanie, zdravý človek by to mal dať bez problémov.



Na vstupe sú prísne kontroly ako na letisku. Fotiť sa ani v jednom troch spomenutých hradov nesmelo. Výklad bol pre nás nahratý a to v českom jazyku, slovenčia sem ešte zdá sa neprenikla. Ja osobne však dávam prednosť živému výkladu. Tento zámok sa nestihol dokončiť ešte za jeho života, tu bol kráľ aj v roku 1886 zatknutý a poslaný viac menej do blázinca. Napokon, takéto snahy vidím s nepohodlnými politikmi aj dnes. Jeho vzhľad zvnútra hodnotím ako mimoriadne efektný, každé miestečko sa využilo a vidno, že poňatie všetkého bolo už modernejšie ako u stredovekých hradov. Ľudia z týchto čias boli už zobrazovaní bez parochní a pôsobia tak oveľa prirodzenejšie. Ide o jeden z najnavštevovanejších hradov v Európe, čo bolo vidno najmä popoludní. Všetky krásy interiéru sa ani nedali zapamätať. Po prehliadke som išiel na tkz. Máriinú výhliadku, odkiaľ sú nádherne vyhliadky na hory a na labutie jazero.


Áno aj táto časť krajiny je obkolesená dvojtisícovými Alpami a dole je krásne jazero. Naspäť idem pešo a keďže je asi dvojhodinového voľno, spravím si taký malý trek okolo Alpského jazera (Alpsee) ktorý má asi päť km, pravda, celé sa obísť v limite nedalo. V lete sa tú dá aj kúpať a prevádzkovať aj vodné športy. Celý tento kraj je mimoriadne fotogenicky a aj počasie bolo také(Kaiser Wetter).



Potom je ďalší bod prehliadky a to prehliadka zámku Hohenschwangau, takže opäť treba ísť pešo na kopec aj keď menší.



Aj tento zámok by bol vynikajúci keby bol niekde samostatne ale utláča ho trochu jeho ešte veľkolepejší hrad. Tento hrad je povedal by som trošku viacej rodinne založený a trochu tichší. Postavený bol tiež v 19 storočí na mieste zrúcanín hradu ,ktorý existoval už v rannom staroveku .Otec Ľudovita II Maximilan II sem raz dorazil, a tak mu miesto učarovalo ,že to tu celé prestaval. Tu vyrastal bavorský kráľ Ľudovít Druhý a podľa tohto neskôr postavil predchádzajúci zámok, v ktorom býval len celkom krátko. Tu žila aj jeho matka, ktorá bola známa aj tým, že vystúpila pešo na niektorý z alpských končiarov. V tých časoch to bola veľmi neobvyklá aktivita aj pre mužov a nieto ešte pre ženy .V zájazde bol ináč aj ukrajinská rodina a prekvapilo má, s akou pozornosťou a trpezlivosťou tie deti cca vo veku cca 10 rokov počúvali všetky tie výklady .Deti znášajú niekedy tieto zájazdy lepšie ako ich vystresovaní rodičia. Po prehliadke som navštívil ešte predajňu suvenírov a kúpil som si tričko .Veril som, že bude dobré. Všetko sa však musí raz musí skončiť aj keď kľudne by som tu ostal aj dlhšie. Ale nezávisí to odo mňa .Čoskoro sme sa ponorili opäť do tento rok tak prítomnej inverzie ale aj tak sme ešte hodinu dve mohli sledovať miestne bavorské dedinky. Potom sme došli na autostrádu a tam toho bolo už na videnie oveľa menej. Potom sme mali ešte aj písomku, že čo sme si všetko zapamätali. Nevyhral som, pretože som absolútne nepoznal Wagnerove opery. Tak nabudúce. Do Bratislavy sme došli o 23.00, a to na Zlaté Piesky. Ako som už napísal, nebolo tam celkom bezpečne. Pri prechode k MHD bola skupina opitých ľudí a tak sme preventívne volili dlhšiu ale bezpečnejšiu cestu.
Záver
Nádherný a aj vzhľadom aj na rozprávkové počasie skvelý zájazd. Uvedený zámky zvonku a aj zvnútra nesporne patria medzi európsku špičku. Okolo je nádherná alpská príroda s alpskými velikánmi. Len cesta tam v noci znamená určitú nepohodu. Za seba tento zájazd doporučujem napriek určitej nepohode. Jeho účastníci pochádzali z celého Slovenska. Boli tam ľudia až ukrajinských hraníc. Tých čakali ďalšie hodiny v autobuse na menej kvalitných cestách , čo im určite vôbec nezávidím.


Ak mám povedať pravdu pripomínali mi skôr... ...
No vidíš, toto ti aj ide a si to aj rád... ...
Celá debata | RSS tejto debaty