Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Každý rok končím svoju cyklistickú sezónnu cestou práve touto cestou okolo vodného diela Gabčíkovo. Dobré je, kým sa to ešte dá. Jeho história je dostatočne známa. Dohoda o jeho zriadení bola podpísaná niekedy v sedemdesiatich rokoch medzi Slovenskom a Maďarskom. Aj keď sa šepkalo aj o tlaku jedného tretieho štátu ale to nemôžem potvrdiť. Dôvodom bolo lepšie splavnenie Dunaja a výroba elektrickej energie. Dunaj, keďže ho nahnali do jedného koryta sa začal zarezávať do hĺbky a klesla hladina spodnej vody. Hovorí sa aj o protipovodňových  prevenciách ale tie spočívali  hlavne v tom, že sa postavili nové hrádze. Až do roku cca 1987 a 1988 to prebiehalo vcelku v pohode, vtedajšie vlády si nemusel robiť ťažkú hlavu z toho, čo si myslia ľudia. Ale situácia sa začala meniť. V maďarskej spoločnosti táto myšlienka nebola nikdy dole populárna  a to viem ešte  z rozhovorov s maďarskými robotníkmi z osemdesiatich rokov. Ale vcelku  možno povedať, že až do roku 1989 mala ešte diskusia viac menej odborný charakter na obidvoch stranách. Po prevrate sa priehrada stala predmetom národnostných vášní a politického boja. Údolie Nagymarosu ,kde až mala priehrada siahať patrí medzi najkrajšie v Maďarsku a predovšetkým tam mali domy a vily bohatí ľudia, ktorí sa na rozdiel od chudákov povedzme v Liptovskej Mare vedeli oveľa lepšie brániť. Ďalej to boli záujmy aj politické, v Maďarsku videli v priehrade aj nástroj na poslovenčenie slovenského juhu a napokon aj ochranárske, keďže išlo nesporne o veľmi veľký zásah do prírody. Na Slovensku bola v rokoch 1990 ž 1992 veľká podpora  tohto  diela ako otázka národnej hrdosti , išlo hlavne o prestíž .Medzi obyvateľstvom ako som si vtedy všimol bola najväčšia podpora na strednom Slovensku. Na južnom Slovensku to nebolo tak jednoznačné. Nešlo iba o Maďarov, ale aj  o tých, ktorým sa mierne povedané nepáčilo vysporiadanie teda odňatie pozemkov zo strany štátu. Takisto sa zaplavilo množstvo snežienok, ktoré boli chránené, ľudia dostávali za ich zbieranie od štátu pokuty a hľa zrazu to nevadí, zaplavia to celé vodou. Chvíľami sa ten spor zdal celkom hrozivý. Napokon to dali na medzinárodný súd, ktorý vyniesol šalamúnsky rozsudok, teda všetko ostane tak ako bolo. A tak je to aj dodnes. Dnes, keď už vášne opadli tak možno o tom už trochu viacej diskutovať. Koľko energie  vyrobí asi nie je ťažké zistiť ,ale sú a aj budú obrovské náklady s jeho údržbou, Dunaj tu totiž spomaľuje a usádza sa tu množstvo nie zdravého bahna čo videli aj moje nie celkom odborné oči. A to bude treba raz niekam odviesť a v tomto prípade už národný zápal jednotlivých krajov rýchlo klesá. Takže jeho hodnotenie je dnes kontroverzné . Pikantériou je, že pokiaľ mi je známe toto vodné   dielo nie je ani skolaudované, ale možno sú to len reči. Žiadna priehrada na svete neurobila však okolie krajším. Jej úloha je v inom. Väčšina vtedajších sľubov ostala len na papieri ako to už u nás býva a  určite to nie je to miesto, kde by človek túžil stráviť dovolenku. Som posledná generácia, ktorá si ešte ako dospelí pamätajú, ako to vyzeralo predtým. No vrátim sa k cyklistike, začal som v Petržalke a čoskoro som cez novopostavený Lužný most prešiel na ľavú stranu Dunaja. Nejdem tento most tu hodnotiť ako automobilista ale  pre cyklistov je tu postavená trasa. Nesporne ide veľmi pekný výhľadový most. Na severe vidno Malé Karpaty, na juhu zase roviny.

Čo by som mostu vytkol je to, že na ľavej strane Dunaja ide cyklochodník zbytočne ďaleko od mosta, čo predlžuje cestu. Tak som zahájil cestu smerom na Šamorín a keďže som išiel dole vetrom, cesta išla sprvu dobre. Po pravej strane boli lesy, ktoré čoskoro vystriedala vodná plocha priehrady.

Bola tam postavená aj rozhľadňa aj keď som mal chvíľami dojem, že by ju bolo treba už obnoviť.

Možno odtiaľ pozorovať vodný život v okolí priehrady a predovšetkým vodné vtáctvo. Takisto tento priestor je na jeseň počas weekendu ideálnym miestom na vypúšťanie šarkanov, sú tu na to veľmi dobré podmienky. Teraz , keďže bol pondelok tu však žiadny nebol. Vlastne jeden áno ,išlo o vodného šarkana, ktorého niesol motorový čln.

Najbližším mojim cieľom bola obec Hamuliakovo ,ktorá sa nachádzala hneď pri priehrade. Jej najväčšou atrakciou je kostol  Sv. Kríža, postavený v 13 storočí.

Je naklonený na sever ako výsledok povodní, ktoré zasiahli túto oblasť v minulosti .Pri hrádzi sa nachádzala aj reštaurácia, ktorá však bola zavretá. Pokračujem potom smerom k Šamorínu ale do obce nejdem, lebo je vietor a čaká ma ťažká cesta naspäť a musím hospodáriť s časom. Tak dôjdem postupne ku kompe, ktorá premáva medzi Kyselicou a Vojkou v intervaloch asi každú hodinu.

Počas čakania sa vyprávam s jedným ekonómom o všeličom a napokon  nabyciklujem na kompu. Je bezplatná .Sú tu dve rady áut a jeden rad určený pre cyklistov. Cesta trvá asi pätnásť minút Na druhej strane sa pod priehradou  nachádza dedina Vojka na Dunaji.

Pod píšem preto ,lebo priehrada je jasne nad ňou, čo môže pôsobiť na niekoho trochu znepokojujúco. Ešte pred 15 rokmi to bola typická dedina, s behajúcimi sliepkami, kačicami a husami. No dnes to už veľmi neuvidíte. Veľa Bratislavčanov si na neďalekom jazere vybudovalo wekendové chaty. Spoločenský život v dedine v podstate vyhynul .Krčmy sa pred dvoma rokmi zavreli a nie kam ísť. Dedina ma názov podľa pohanského mena sv. Štefana a traduje sa, že sa tu narodil. Druhá verzia je, že ho tu miestni pastieri tu zachránili pred smrťou pred utopením pri poľovačke. Ale isté to tu  nie je. Tu sa cesta komplikuje lebo sa otáčam a objavuje sa silný protivietor.

Najbližšou dedinou je Dobrohošť. Tu bola reštaurácia ale práve v tento deň bola zavretá. Neďaleko odtiaľto sa nachádza plánovaný cykloprechod do Maďarska, ktorý však zamrzol. Zdá sa, že slovenskou vinou. Dosť by pomohol miestnemu turistickému ruchu, lebo tieto tieto dediny po postavení vodného diela ostali dosť  izolované a trvá dlho, kým sa niekde vôbec odstanete. Cestou späť nejdem po hrádzi, lebo fúka veľmi silný protivietor ale dole po normálnej ceste. Má to svoje riziká ale čo sa dá robiť. Cesta tak trvá asi pol druha hodiny ako obyčajne. Napokon dôjdem k umeleckému centru  galéria Danubiana, kde sa nachádzajú umelecké diela.

Odtiaľ asi o dva km sa nachádzajú obec Čunovo. Na ľavej strane cesty sa nachádza vodný slalom, kde trénujú aj pretekajú naši reprezentanti. Teraz je tu však ticho.

Čoskoro dôjdem k bufetu na hrádzi, ktorý sa volá Obrátka.

Názov je veľmi výstižný pretože väčšina cyklistov z Bratislavy sa tu otáča .Len minimum ich pokračuje ďalej v ceste do Vojky alebo do maďarskej Rajky. Dám si tu jedno zaslúžené orosené a v podstate končím cestu. Cesta do Bratislavy je odtiaľto asi 15 km ale ja tu končím. Nasleduje krátky zjazd do Čunova, odkiaľ autobusom odchádzam domov.  

Záver 

Cesta mohla mať asi štyridsať až päťdesiat km a mnohí ju považujú za trochu nezáživnú. Nechodí tu nejako veľa cyklistov a je to aj súčasťou medzinárodnej dunajskej cyklocesty. Možno je to pravda. Ale sú tu pomerne dobre trate, špecifické pomery ,ktoré ovplyvňuje veľká vodná plocha  a jazdí sa tu dobre, pravda, pokiaľ nechytíte dobrý protivietor.