Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Cesta
Tak som nastúpil na Hlavnej stanici aj s bicyklom v Bratislave na vlak do Budapešti. Cesta tam však nebola bezproblémová, pretože ma odmietol zobrať autobus MHD. To nebola síce v ten deň jeho povinnosť, ale keďže bol úplne prázdny, mohol tak urobiť. Rozhodne však nemožno tvrdiť že cyklisti patria medzi obľúbených pasažierov MHD. S takouto možnosťou však vždy počítam a tak som ešte na Hlavnú stanicu stihol odbicyklovať. Keďže bolo dobré počasie, žiadny výrazný problém to nebol. Tak o 8.00 nastupujem na rýchlik do Budapešti a celu cestu strávim v cyklistickom vozni. Posledný úsek pred Budapešťou veru nebol dobrý, každú minútu to drglo a vlak išiel veľmi pomaly. Napokon však zastal na železničnej stanici Keleti PU(Východná). Táto je najväčšou v Budapešti a bola postavená v zaujímavom architektonickom štýle na konci 19 storočia. Architektonicky sa na nej podieľali &Rochlitz a Fejetahazy a patrila medzi úspešné stavby svojej doby. Hore má sklenenú kupolu a trúfam si povedať, že to riešenie je pekné. Bola však príliš plná turistov a vrelo to tam ako v úli. Snažil som sa niečo zistiť o spiatočnej ceste z Osijeku, ale sa mi to nepodarilo. Možno aj preto, že som vtedy ešte nepoznal správny názov tohto mesta v maďarskom jazyku. Tak asi o jedenástej som pripravený na začiatok cesty aj keď tvrdím, že tá už začína hneď po opustení rodného domu. Odtiaľto vedie cesta k Dunaju po Rákociho ulici, jednej z hlavných tepien mesta. Nevedie tu cyklochodník a tak idem striedavo po hlavnej ceste alebo po chodníku, podľa toho, kde je práve viacej miesta.

Deň č.1 Csepelský ostrov

Asi po dvadsiatich minútach dôjdem k rieke priamo oproti vrchu Gellert, čo už je v južnejšej časti mesta. Tento vrch je pomenovaný na pamiatku jedného biskupa týmto menom, ktorého v roku 1046 pri pohanskom povstaní už po smrti sv. Štefana údajne v sude zgúľali z tohto vrchu do Dunaja, kde ho utopili a odplával potom nevedno kam. Spolu s ďalšími dvoma biskupmi Buldusom a Bystríkom, ktorý bol nitriansky biskup a mohol mať slovanský pôvod. Hovorí sa pravda neoficiálne , že to predtým to praktizovali aj s pohanmi v opačnom garde. Svätých však určujú víťazí a tak toto šťastie má tento biskup. Kresťanstvo prijímali Maďari nie bez problémov, ešte v 13 storočí boli tuším v uhorskej armáde pohanské oddiely.
 
 
.

2

.

3

Ostávam na ľavej strane rieky, kde sa už nachádza už cyklochodník . Samotné mesto sa delí ináč na dve časti .Na ľavej strane rieky sa nachádza nížinná Pešť a na pravej strane sa nachádza hornatejšia Buda. Ja už toto mesto z minulosti vcelku dobre poznám a tak  jeho poznávanie tak nebolo prvoradým cieľom tejto mojej cesty. Väčšina pamiatok sa nachádza hore prúdom rieky od môjho zahájenia tejto cesty a viac sa im budem venovať na spiatočnej ceste, keď ich budem míňať. Pokračujem teda dole prúdom a paralerne po ľavej strane vedie aj rušná komunikácia. Ako sa vzďaľujem od centra, tak je stále tichšie a tichšie , čo bol úplný balzam na uši. Čoskoro dôjdem na Csepelský ostrov.
Csepelský ostrov ( Csepel-sziget) je najväčší dunajsky ostrov v Maďarsku, je 48 km dlhý a široký 6-8 km. Žije tam 165 tisíc obyvateľov .Názov ostrova je vraj odvodený od paholka prvého kráľa Arpáda, ktorý na konci 9 storočia našiel prvé sídlisko pre práve vtedy došlých Maďarov na území dnešného Maďarska práve na tomto ostrove. Cyklocesta je značená značkou vuela 6 a dá sa vcelku dobre podľa nej v ten deň ísť. Trasa vedie po asfaltových alebo aj neasfaltovaných ale vcelku pevných cestách. Niekoľko hodín idem cez takú chatovú oblasť. Takéto úseky sa nachádzajú pri veľkých mestách vždy po prúde alebo hore prúdom od samotného mesta. V prípade Budapešti sa nachádzajú obidvoma smermi, pričom by som na základe videného povedal, že Tí lepšie situovaní ich majú skôr na sever od hlavného mesta.

4
Keďže je streda, väčšina domov je opustená. Všimol som si takisto, že dosť z nich sa ponúka na predaj. Väčšinou sa nachádzali na brehoch dunajských ramien. Po troch hodinách si spravím hodinovú prestávku, keďže slnko nemilosrdne páli. Každý odpočíva po svojom, ja si najradšej ľahnem, aby organizmus bol v inej polohe ako predtým a aby som sa tak akože „ vyrovnal“. Ma to nevýhodu tú, že si potom ľudia robia starosti, či sa niečo nestalo a aj tu ma navštívil jeden príslušník ako taký „rušiaci element“. Na Slovensku keď ležíte si Vás nikto ani len nevšimne vo svete je to však inač.
Po takých štyroch hodinách stretnem cyklistický pár a mávajú na mňa aby som zastal. Zisťujem, že sú zo Švajčiarska, muž a žena a oznamujú mi, že cesta sa o niekoľko metrov ďalej končí. To sa mi nezdá, lebo som si pomerne istý, že postupujem správne. Všimnem si, že pri jednej blízkej chate je jeden starší pán a tak ho oslovím. Dozviem sa , že sa máme buď vrátiť o štyri km a ísť po hradskej do Rackeve, najbližší orientačný bod alebo pokračovať ďalej, pričom asi jeden km bude zlá cesta.
Rozhodnem sa pre druhú variantu a zistím, že tá cesta pokračuje, ale je to cesta poľná .Možno vo Švajčiarsku takéto úseky nemajú ,  my našinci sme na to zvyknutí. Čoskoro sa cesta rozdvojí a nie je označené, ktorou trasou máme ísť. Pre jednu z nich sa rozhodneme a čoskoro dorazíme na asfaltovú cestu, ktorá už smeruje do spomenutého Rackeve, ktoré je vzdialené asi šesť km. Tu sa rozídeme, keďže oni sa ponáhľajú a sú mladší a čerstvejší, keďže vyrazili iba nedávno. Ich cieľom bol Belehrad. Na tejto trase nebolo veľa cyklistov, najviac ich jazdí rakúsky úsek Dunaja, ale niekoľko sa ich na tejto trase nachádzalo. Napokon dôjdem do uvedeného mestečka Rackeve, ktoré sa nachádza priamo na brehu csepelského ramena, kde si na chvíľu oddýchnem. Mesto ma asi desaťtisíc obyvateľov a malú srbskú menšinu, ktorá sem utiekla pred Turkami v 15 storočí.
Navštívim tunajší info point , kde mi dajú typy na ubytovanie v nasledujúcom meste, ktoré však napokon nevyužijem , lebo to bolo jednoducho príliš ďaleko.
Po prestávke pokračujem ďalej, v nasledujúcej dedine ma značka zavedie po úplne deravej asfaltovej cesta na hrádzu, o ktorej som si myslel, že bola hrádza Dunaja. Logicky by sa malo ísť na juh, ale šofér z jedného auta mi povie, že mám ísť hore prúdom. Neuverím mu, veď Dunaj tečie presne na juh. Keďže ide o „ strategické rozhodnutie“ a to je už večer, tak sa rozhodnem vrátiť po uvedenej rozbitej ceste do najbližšej dediny a radšej niekoho osloviť. Napokon nájdem jedeného staršieho pána, ktorý kosí pred svojím domom trávu a oslovím ho. Dozviem, že naozaj treba ísť na sever, pretože to čo vidím nie je hrádza Dunaja, ale nejakého ramena , čo sa vinie týmto smerom. Vediem s týmto pánom aj dlhší spoločensky rozhovor o pomeroch v krajine .Maďarsko sa delí na tu časť, ktorá je za Dunajom západne a druhú, ktorá je za Dunajom východne a ja sa nachádzam v tej druhej časti. Celkovo sú tu ľudia chudobnejší ako v západnej časti a zdajú sa aj spokojnejší, resp. sú oveľa menej nároční. Celkovo sú Maďari všeobecne nespokojní s vývojom v ich  krajine, preto človeka prekvapujú úspechy vo voľbách na strane vládnej strany.
Napriek všeobecnej mienke na Slovensku tu nemá Slovensko nijakú zlú povesť najmä čo sa týka technického rozvoja, všeobecná je mienka je, že na tom je Slovensko v tomto smere lepšie. Či je to však vždy iba výhoda je druha otázka , no skutočnosťou ostáva , že Maďari sú v menšej miere užívateľmi notebookov a mobilov a podobných vymožeností keď to porovnám zo Slovenskom teda aspoň s Bratislavou. A sú aj vo väčšej jazykovej izolácií. Som už veľmi hladný, ale prioritu má ubytovanie, keďže už je dosť neskoro .Pán mi dá typ , že šesť km odtiaľto je kemp a tam sa dá ubytovať .Opäť prejdem po rozbitej cesta vyjdem na hrádzu a dostanem sa k ramenu, kde vidím celú radu karaván. Postupujem pomaly, prežívam malú krízu a tak vytiahnem syr, aby som ju zažehnal. Po prejdení cca uvedenej vzdialenosti sliedim po campe a naozaj napokon uvidím vstupnú bránu, ktorá vedie cez tŕstie .Je tam síce

5
napísané nepovolaným vstup zakázaný ale rozhodnem , že povolaný som a po dotaze rýchlo nájdem aj správkyňu. Stan síce so sebou nemám ale sú tu aj domčeky a ukáže sa, že jeden z nich s číslom 4 je voľný a ubytujú ma tu za 1800 forintov, čo je asi 7 euro. WC a sprcháreň sa nachádzajú asi na 100 metrov ďalej, ale to mi nijako neprekáža. Kempujú tu väčšinou rybári, pre ktorých je to tu úplný raj. Pani správkyňa mi uvarí aj večeru, je veľmi dobrá a pikantná. Počas večere si vypočujem predpoveď počasia na ďalší deň , je desivá. Zatiaľ je však vonku mimoriadne teplo, až 26 stupňov. Dvere však zatváram, pretože tu existuje jeden nevítaný hosť a to sú komáre. Už v noci nás zasiahne front s prudkým dažďom, to bubnovanie na strechu bolo to veľmi romantické. Názov kempu je ináč Rozsa sziget, čo v preklade znamená Ruží ostrov.

Deň č.2 Rovina vpravo, rovina vľavo

Ráno vstanem a naraňajkujem sa, následne sa na chvíľu prejdem po ostrove, treba dávať pozor, aby tu človek v členitom a lesnatom teréne nezablúdil. Ako som povedal bolo tu niekoľko rybárskych rodín, jeden chlapček tu pobehuje a keďže tu nemá nikoho zo svojej krvnej skupiny, tak sa naučil zabávať sa sám zo sebou. O nejakú hodinu definitívne opúšťam areál a čoskoro sa dostanem k vzdúvadlu, ktoré tu čerpá vodu.
Za ním sa cesta rozdeľuje a vydám sa na jednu stranu, čoskoro sa však stáva nezjazdnou a tak sa vraciam. Tu sa zoznámim s dvoma rakúskymi cyklistami a, ktorí to majú pre zmenu namierené až k Čiernemu moru a zhodneme sa, že druhá cesta je to pravé orechové. Nejaký čas ideme spolu, ale čoskoro sa cesta opäť rozdvojuje. Ja sa rozhodnem pre označenú cestu, ktorá však je trávnatá, ale oni to risknú na nejakú asfaltovú cestu, kde však chyba značka .Asi tri km idem po tráve, čo je však veľmi vyčerpávajúce a tak sa potom rozhodnem, že pri prvej príležitosti odbočím na hradskú, čo sa aj stalo. Nie je tu nejaká silná premávka, zabijakom pre cyklistov však sú kamióny, ktoré označujem ako také horúce nevítané bozky.
Idem teda po hradskej a prechádzam cez mestá Solt a Harta. Počasie je chladnejšie, ale chválabohu predpoveď sa nenaplnila a ani nepršalo. Na jednom mieste sa dostanem na oficiálnu cyklotrasu, ktorá bola na chvíľku vyasfaltovaná a tu opäť stretnem svojich Rakúšanov. Ta ich cesta sa neosvedčila a hoci išli rýchlejšie ako ja tak ma skutočne nikdy nepredbehli, pretože vďaka znalosti miestneho jazyka sa mi darilo nachádzať zase lepšie cesty. Na tomto mieste prvýkrát od Budapešti uvidím aj hlavný tok Dunaja, ten vôbec nebolo vidno často pretože aj keď cesta viedla blízko zakrýval ho pás lužného lesa. Dnešným cieľom bolo minimálne dostať sa do mesta Kalocsa, kde som sa dostal krátko poobede. Toto mesto je už väčšie, ma vyše 17 obyvateľov a je tu sídlo arcibiskupa. Bolo tu v roku 1000 zriadené prvé arcibiskupstvo v Uhorsku. Trpelo tureckými vojnami a momentálne je známe pestovaním papriky. Zdržím sa tu asi dve hodiny , navštívim aj katedrálu aj biskupsky palác, ktoré sú však už dlhodobo v rekonštrukcii. Na centrálnom námestí sa osviežim niekoľkými zmrzlinami, pričom tieto predajne odtiaľto až po koniec cesty patria Talianom. Sú vynikajúce a nielen na ukážku, ale sú to aj pekné porcie. Keďže je dostatočne skoro, rozhodnem sa pokračovať v ceste. Najbližším orientačným bodom sa stáva mesto Baja. Opäť podniknem pokus dostať sa z komunikačných ciest na cyklotrasu a preto prejdem kus poľa a spýtam sa miestnych. Dozviem sa však iba, že aj na tomto úseku sa cesta iba buduje.

Na spiatočnej ceste ma však postihne nehoda, pretože zapadnem až tridsať cm do blata. Len s najväčšou námahou sa odtiaľ dostanem, vyzerám však hrozne. Najbližšiu hodinu sa venujem vlastnej očiste a očiste svojho bicykla. Musím umyť oškrabať a umyť tenisky, z pneumatík pomocou kameňa a iných nástrojov škrabem dole haldy blata. Keď usúdim, že stačilo pokračujem ďalej.
Pomaly je čas hľadať ubytovanie. V prvej dedine nepochodím .Na benzínovej pumpe ma informujú, že je tu možné prespať v kláštore, u mníšok. Mohlo by to byť určite zaujímavé, ale nikto tam nedvíhal telefón.
Pokračujem tak ďalej, mám ešte dosť času a aj síl na cestu do najbližšej dediny, ktorá bola vzdialená asi 10 km a volala sa Sukosd, má asi 4000 obyvateľov a bola nekonečne dlhá. Na začiatku ma taký asi storočný pán informuje, že na konci dediny sa nachádza penzión Gruber, túto informáciu vzápätí potvrdia aj dve šestnástky.
Samotné ubytovanie však nie je v samotnom penzióne, ale hneď vedľa na súkromí. Okrem mňa sa tu nachádza skupina turistov Szegedu. O chvíľ dôjde kuchár z penziónu a spojazdní televízor. Večeria sa však v penzióne a dám si tu dobrý rezeň, po dnešnom dni si ho určite zaslúžim.
Maďarské dediny fungujú v princípe až na jazyk veľmi podobným spôsobom ako slovenské, večer sa v miestnom pohostinstve schádzajú miestni muži a prejdú sa tu všetky miestne klebety. Večer sa ešte chvíľu rozpravám so šarmantnou paňou domu, potom idem do izby a pozerám nejaký čas televízor a pri tom samozrejme zaspím.

Deň č.3 Moháč

Raňajky tu neboli v cene, to v Maďarsku nebýva štandardnom, a tak sa najem v miestnom obchode. Neskôr to bude podľa potreby. Všeobecne na takýchto cestách sa snažím jesť ráno a večer, inokedy iba v prípadoch, keď to treba. Samotná dedina sa nachádza už iba cca asi desať km od Baje. Majiteľka mi poradí, že od najbližšej dediny sa dá dostať už na samotnú cyklotrasu, ktorá už tu je už vo veľmi dobrom stave a cesta tam asi 4km + 4 km doprava k rieke. Počasie v teň deň je už slnečné a veľmi teplé.
Hneď zamierim k rieke , ktorá je tu už mohutná a obohatená o skoro všetky slovenské rieky. Tok Dunaja v dolnom Maďarsku je pokojný a majestátny. Okrem mňa sa tu nachádza otec zo synom, ináč všetky zariadenia sú tu prázdne. Pri rieke sú nádherné stromy a všimnem si, že sotva vidím nejaké vysušené. Vyzerajú byť skôr všetky rovnako staré a stoja rovno ako vojaci. Odtiaľto už vedie asfaltová cesta na hrádzi až do mesta Baja, ktoré ma asi 47000 obyvateľov.
Nie som v ňom prvýkrát, keď som bol s rodičmi ešte v roku 1978 v Juhoslávii, tak sme tu prespali. Ale nech sa pozerám ako pozerám, nič tu sa mi známe už nezdá. Historické námestie je tu celkom pekné, opäť sa tu stretnem s dvoma rakúskymi súputnikmi a dáme si langoš. Po hodinovom pobyte sa rozhodnem opustiť mesto a po porade na benzínovej pumpe sa dostanem na hrádzu. Odtiaľto už vedie asfaltová cesta takmer neprerušene až do ďalšieho cieľa, ktorým je maďarské mesto Moháč.
Cez obed tu veľmi páli slnko a v dedine Szerelme (v preklade láska) si spravím dlhšiu prestávku. Usadím sa pod stromom plným sliviek. Práve slivky boli hlavnou pochúťkou na tejto ceste, ešte sa občas na moje prekvapenie vyskytli aj višne. Po odchode zistím, že som tu

7 nechal vodu ale nechám to už tak. Po tejto dedine idem asi kilometer po miestnej ceste, potom sa definitívne vraciam na hrádzu a odtiaľto už vedie krásna a kvalitná cesta cez národný park až k Moháču. Pri jednej príležitosti odbočím k hlavnému toku Dunaja. Keďže je veľmi teplo, vykúpem sa v rieke, pravda, ďaleko sa nepúšťam. Nie som tu však sám, ešte tu je aj jeden rybár, ktorý pravidelne odchádza na rieku, kde, ako mi povie chytá ryby. Voda je vynikajúca a osviežujúca. Z diaľky uvidím na hrádzi skupinu cyklistov a na moje prekvapenie zaznie slovenčina, ale zmiznú skôr, ako stihnem zareagovať. Odtiaľto pokračujem v ceste cez miestny národný park a za asi pätnásť km dôjdem na miesto, kde šípka ukazuje Moháč doprava a Srbsko asi sedemnásť km rovno. Tu je rázcestie, kde sa treba rozhodnúť, či sa pôjde po srbskej alebo chorvátskej strane. Ja som sa už dávno rozhodol pre chorvátsku. To znamená prejsť na druhú, teda pravú stranu Dunaja, kde sa nachádza mesto Moháč. Most tam nie je, treba sa tam dostať kompou. Pri brehu stretávam uvedenú skupinu slovenských turistov. Ukáže sa , že idú na celosvetový zjazd Slovákov do Srbska .Sprevádza ich aj autobus a určité úseky aj bicyklujú. Kúpim si následne lístok na kompu , ale presne pred nástupom sa mi pokazí zámok na bicykli. Našťastie, nebol zamknutý ale aj tak ma to stojí čas a len len že nezmeškám kompu.Za nejakých desať minút som na druhej strane Dunaja.

Moháč ma asi 17000 obyvateľov a určite to bolo aj zo svojim okolím, polohou a históriou najzaujímavejšie mesto na tejto cyklotrase na maďarskom úseku odhliadnuc od Budapešti. Na brehu rieky boli hradby, mesto ma aj svoje historické námestičko a je skôr dlhé ako široké. Ešte bolo dosť skoro a tak som sa rozhodol ako milovník histórie navštíviť miesto, ktorým bolo toto mesto známe a to miesto známej moháčskej bitky. Uvedené miesto sa nachádza asi šesť kilometrov od samotného mesta južným smerom, teda smerom na Chorvátsko. Nebola však dobre označená a tak som sa trochu natrápil, kým som ju našiel. V skutočnosti treba potom ešte z hlavnej cesty odbočiť dva kilometre doprava a tam sa nachádza uvedené miesto naďaleko dedinky Sátorhely. Skôr by som to miesto nazval pamätným hájikom. Maďari majú nesporne vzťah k svojej histórií, ale podobne ako ostatné národy majú radšej tie bitky víťazné. A to tá moháčska nesporne nebola. Bola to katastrofa nielen pre dnešné Maďarsko, ale pre celé vtedajšie Uhorsko vrátane územia dnešného Slovenska. Možno s výnimkou Prešporka, teda Bratislavy, ktorá sa stala následne hlavným mestom.
Počnúc od Mateja Korvina boli priority Uhorského štátu nastavené na sever a na západ a akosi sa nevenovala dostatočná pozornosť juhu, odkiaľ narastala hrozba osmanskej ríše a s ňou postupujúceho islamu. A treba povedať, že kresťansky svet bol vtedy veľmi nejednotný a najmä francúzska aktívna pomoc Turecku patrila medzi najväčšie škandály neskorého stredoveku. Boli totiž dostatočne a ďaleko a ich cieľom bolo predovšetkým oslabiť vplyv habsburgskej monarchie a na to sa Turci veľmi dobre hodili. Slovom, mladý asi dvadsaťročný uhorsky kráľ Ľudovít II s dvadsať tisícovou armádou nastúpil oproti 100 000 tisícovej v tých časoch modernej tureckej armáde a skončilo to masakrom. Kráľ sa utopil v rieke. Stalo sa to 29.augusta 1526.Tureckú armádu viedol hádam ich najslávnejší sultán Sultan Suleyman .On si myslel , že porazil iba akýsi predvoj uhorskej armády a až neskôr sa dozvedel, že vyhral bitku. Ani neoslavoval a čakal na hlavnú bitku, ktorá už neprišla..
Bola to však totálna katastrofa celoeuropského dopadu a do roka Turci obsadili veľké územie Uhorska a  vyše 100000 ľudí padlo do zajatia. Turci sa tam držali potom vyše 200 rokov a vývoj krajiny sa defacto zastavil. Dodnes sa v Maďarsku hovorí, že veľa vecí sa vtedy pokazilo, tam dole, pri Moháči. Samotné pamätne miesto bolo už oficiálne zavreté, napriek tomu ma tam pokladnička pustila bez zaplatenia ale samozrejme aj bez výkladu.

8
Nevie sa , či sa konala bitka presne na tomto konkrétnom mieste, našli tu však hroby a tak to veľmi ďaleko byť nemohlo. Dnes na okolí už okrem tohto pamätníku, čo je taký menší hájový ostrovček ako pamätné miesto nič nepripomína onú osudovú udalosť, okolo je ináč samá kukurica.

Po tejto prehliadke sa vrátim do Moháča a začnem sa starať o ubytovanie. Napokon sa rozhodnem, že ostanem v centre na Hlavnom námestí , aj keď to bolo o čosi drahšie ako na okraji mesta ale zase tu existoval aj nejaký život a atmosféra.

Večer strávim na námestí a som svedkom štvorhodinového vystúpenia jednej maďarskej skupiny. Hrali poctivo a dobre, ale len v národnom jazyku, čo je v Maďarsku trend. Je však pravda, že som tu dokopy žiadnych cudzincov nezaregistroval hoci mesto by podľa mňa na to malo potenciál. Mestá na dolnom Dunaji však nevedeli toľko vyťažiť zo svojej polohy ako som to videl v nemecky hovoriacich krajinách. Ešte sa prechádzam po brehu Dunaja medzi hradbami, bolo to romantické. Okolo polnoci sa vraciam do hotela a zisťujem, že je centrom bujarého nočného života. Hore však nepreniká nič. Nie je tam však ticho, lebo som nevedel zastaviť ventilátor v kúpeľni. Idem sa sťažovať na recepciu a povedali, že niekoho hore pošlú. To sa však nestalo, ale po polhodine ventilátor prestal sám od seba hučať a tak som to nechal tak.

Deň č.4 Cesta do Osijeku

Po výdatných raňajkách, ktoré boli v cene som kúpil nový zámok. Následne som išiel na info, kde mi dali mapu Chorvátska a asi o deviatej som vyrazil na ďalšiu cestu. Sprvoti sledujem trasu smerom na miesto moháčskej bitky ale neotočím sa doprava a pokračujem rovno. Hranica z mesta je asi desať km. Posledná dedina na maďarskom území sa volá Udvar. Je nesmierna horúčava a dám si tesne pred hranicou prestávku pod jednou osviežujúcou slivkou. Neskôr sa ukáže, že bola poslednou na tejto ceste, na chorvátskom území ich asi nesadili.
Tu sa ešte koná hraničná kontrola, ale prebehne bez problémov. Prechádzam s jedným miestnym cyklistom, o ktorom je už na prvý pohľad jasné, že pochádza z tej južnejšej krajiny. Čoskoro sa však oddelí a ja odbočím z oficiálnej cesty doľava, pretože sa držím označenej cyklocesty. Táto sa volá na chorvátskom území Rutav Dunav. Asi po štyroch km dôjdem do prvej chorvátskej dediny Topolje. Tu je už na prvý pohľad jasné, že som v inej krajine, keď sa pozriem na miestny cintorín. Ľudia tu na hroby evidentne peniaze nemíňajú. Vyzerá to tam tak, že nebožtíka zakopú , dajú tam drevený kríž a tým to celé končí. Cintorín bol úplne rovný. Za nim je kostol a hneď tam fontána Keďže je extémne teplo, neváham a osviežim sa. V samotnej dedine čiastočne stratím stopu po cyklotrase, ale napokon sa ju nájsť podarí. Komunikujem po slovensky, občas zafunguje aj nemčina a niekedy ruky nohy. Napokon túto prvú usadlosť prekonám a postupujem ďalej. V chorvátskych dedinách v tejto oblasti je citeľne menej obchodov, reštaurácii a pohostinstiev. Tu to ľudia riešia radšej tak, že vytiahnu stoly na dvor a tam sa konajú miestne žúrky. Cestou rozmýšľam aj o tom, čo by som tu napr. robil, keby sa mi pokazil bicykel, alebo nedajbože niečo horšie, ale našťastie som nič také riešiť nemusel. Krajina je spočiatku rovinatá, ale v diaľke sa vynárajú prvé kopce. Ďalším orientačným bodom bola dedina Udar, Vzdialená asi desať km, ale od nej sa začalo prvé jediné trochu ťažšie stúpanie na tejto trase. Dovtedy žiadne nebolo. Po stúpaní začalo náhle prudké klesanie, čo nebolo dopredu vidieť. To by nemusel byť až taký problém, ale cesta nebola asfaltová, ale zrazu kamenistá. Keď na to niekto nečakane nabehne, nemusí to byť zrovná príjemné. Našťastie sa ani mne ani bicyklu nič nestalo, ale vyletela mi voda z držiaku a po páde na zem sa plast prederavil. Našťastie som ešte nevyhodil predchádzajúci prázdny plast a tak som vodu prelial do pôvodnej fľaše. Na takýchto cestách to nemusí byť maličkosť,

9
obchod z vodou nie je za každým stromom.. Čoskoro dôjdem na kruhovú križovatku a riešim problém ako ďalej?
Napokon dôjdem k záveru neskôr sa ukáže že k správnemu. Uvidím však neďaleko šarmantnú dámu v záhrade a oslovím ju. Hovorí dobre po anglicky a potvrdí správnosť môjho rozhodnutia. Vôbec možno povedať, že jazykové znalosti Chorvátov boli všeobecne na dobrej úrovni.
Následná cesta viedla po tichšej komunikácií cez národný park Kopacki .Napriek tomu nie je radno doňho príliš vstupovať, nie je totiž vylúčená prítomnosť našlapných mín ako pozostatok balkánskej občianskej vojny. Spravím si tu dlhšiu prestávku, a potom nasleduje séria viacerých menších či väčších dedín. Trasa však už nie je rovná, striedajú sa stúpania a klesania a aj keď nie sú extremné , sú predsa len v teple dosť vyčerpávajúce.
Okolie tu predstavujú poľnohospodársky obrábané polia, u domov však vidím veľmi málo záhrad ale veľa kvetín, aj keď nepestovaných takou efektnou formou ako v Rakúsku. Čo však bije do očí, je veľmi rozdielny stav domov. Mnohé sú úplne pred rozpadnutím a zrejme opustené na druhej strane tu vidno aj postavené nové domy. Čím viac sa približujem k Osijeku, tým je väčší podiel tých druhých. Zrazu ma dobehne dvojica cyklistov a ukáže sa, že sú to moji známi Švajčiari, o ktorých som si myslel, že sú ďaleko predo mnou. Asi päť km pred cieľom si spravím prestávku v jednej dedine, niekoľko metrov odo mňa prebieha ich typická záhradná party. Aj ma pozvú na jedno pivo, to však nechcem riskovať aj keby dobre padlo.
Za hodinu sa predo mnou objaví rieka Dráva a nad ňou most Franja Tudmana .Pre jedných hrdina, pre druhých zločinec .Národní hrdinovia jednej krajiny bývajú niekedy nešťastím pre iný národ a tu to platí zvlášť. Prezident z čias chorvátsko – srbskej vojny je však už po smrti a tak sa vyhol ľudskému súdu.
Rieka Dráva, ktorej horný tok som absolvoval vlani, je tu už celkom slušná rieka a patrí k hlavným prítokom Dunaja. Na druhej strane sa nachádza vlastné mesto. Najprv vstupujem do jeho historickej časti a následne sa dostanem na hlavné námestie kde dominuje chrám sv. Petra a Pavla.
Obyvateľstvo v meste predstavuje cca 84 000 ľudí, čo je asi o 20000 menej ako pred balkánskou vojnou. Táto toto miesto tvrdo zasiahla, podľa záznamov tu zahynulo vyše 800 ľudí a veľa domov bolo poškodených. Dych vojny tu troch cítiť aj dnes. Architektúra mesta je podľa mňa pekná, sú tu zaujímavé budovy ešte z monarchistických čias barokového štýlu, potrebovali by však opravu. Stručne zhrnuté mesto bolo zaujímavé, aj keď si určite pamätalo lepšie časy.

Prioritou sa pre mňa stáva strava, a tak zastanem pred katedrálou, márne však pátram po nejakej reštaurácií. Sú tu síce kaviarne a cukrárne ale to nie je to , čo potrebujem. Moja snaha je zbytočná a tak sa napokon obrátim o pomoc na skupinu miestnych cyklistov. S nimi potom odbicyklujeme k jednej reštaurácií vzdialenej asi tri minúty cesty a ktorá sa volala Rustica, kde sa konečne najem.
Keď skončím , je už tma. Predo mnou stojí ďalšia úloha, nájsť železničnú stanicu a zistiť, ako sa dá odtiaľto dostať domov. Cesta naspäť je pevnou a nie vždy najľahšou súčasťou celého výletu, ako to už poznám z minulosti. Tuším, že tomu nebude inak ani tentoraz a naozaj sa nemýlim. Keď nájdem konečne stanicu je už jedenásť hodín ale ešte sú tam informácie.
Nijaké priame spojenie odtiaľto do Budapešti neexistuje a na info  zistím, že bude treba ísť do Záhrebu alebo aspoň do Koprivnice. Pre istotu navštívim aj autobusovú stanicu ale ani odtiaľ nejdú povzbudzujúce správy. Možno, zdôraznili, možno že by ma zobrali do maďarského Pecsu, ale nevedeli, či sa bicykel zmesti do malého autobusu, či ho nebude treba rozobrať a podobne a tak to nechám tak. Okolo polnoci sa vrátim na hlavné námestie a keďže cesta skončí, tak sa už neubytujem. Noc je teplá a spoznávanie nočného života tiež k tomu všetkému patrí. Okolo polnoci vypukne nad riekou Dráva ohňostroj. Ani neskôr sa mi

10
nepodarilo zistiť, čo bolo jeho príčinou. Vzlietli však všetky mestské holuby, čo bolo uprostred noci celkom efektné. Nočný život tu ešte nepripomína ešte ten mediteránsky, je to ešte také viac také stredoeuropské. Na námestí predávajú aj v tomto čase vynikajúcu zmrzlinu. Na lavičke sa mi podarí na chvíľu zdriemnuť a už ma budia policajti a slušnou angličtinou oznámia, že tu sa veru driemať nesmie. Okolo druhej usúdim, že tu už nič nestane a tak sa presťahujem na železničnú stanicu.

Tam však hučí ventilátor a tak sa presťahujem do neďalekého parku, kde sa usalaším. Aj tu som raz prebudený ,robia si tu o mňa starosti.

Deň č.5 Cesta domov

Ráno si kúpim lístok do Koprivnice a keďže je ešte čas, idem sa naraňajkovať do mesta do svojej obľúbenej reštaurácie Rustica. Potom sa vraciam do centra. Je nedeľa konajú sa tu bohoslužby. Ešte prejdem na bicykli drávsku riviéru a ešte raz prejdem cez celé mesto a definitívne sa vraciam na železničnú stanicu. Vlak odchádza okolo jedenástej hodiny a cieľová stanica je v Koprivnici, takže prejdem dosť veľkú časť Chorvátska.
Pri nastupovaní do vagónu mi s bicyklom pomáhajú dvaja mladí muži, s ktorými sa následne dám do reči. Obidvaja sú odtiaľto a idú na dovolenku k Jadranu a sú kultivovaní.. Jeden z nich mi z vlaku ukáže svoj dom. Zaujímajú sa o to, ako sa mi páči Osijek a ja zase o to, prečo sa tak mastili so Srbmi, teda s národom, ktorého jazyk je praktický totožný? Oni na to, že sused ukázal na ďalšieho suseda, ten na toho oproti a už sa začala mela. Ja na Osijek, že je to mesto s veľmi peknou architektúrou, ale potrebovala by opravu. V meste sa už veľa robilo ale stále bolo v ovzduší ako keby cítiť šok z nedávnej balkánskej vojny, práve tu sa tvrdo bojovalo. Diskusia však netrvala dlho, pretože sa do vlaku nahrnula väčšia partia mladých ľudí, ktorí takisto išli na dovolenku, ale boli už v dobrej nálade.
Vo vlaku v cyklistickom vozni je nasledovné tri hodiny veľmi veselo, rozpútala sa tu pravá nefalšovaná žúrka. Môj vedľa mňa sediaci mladík pravidelne padal na mňa a musel som ho pravidelne narovnávať. Dokonca mu vypadol mobil do vína. Neboli však žiadne výtržnosti a mojou hlavnou starosťou bolo, ako sa dostanem cez túto hromadu ľudských tiel a batohov vôbec von z vlaku? Na moje šťastie aj oni vystupujú a tak ostanem v meste Koprivnica, už neďaleko maďarských hraníc. Napokon sa mi podarí kúpiť lístok na vlak do Budapešti, no hneď po prechode hraníc sa ukážu prvé problémy. Je tam totiž výluka trate, ide sa autobusom, ktorý však neberie cyklistov. Tak ma na prvej stanici v Maďarsku vyložia z vlaku a musím prestúpiť na osobný vlak do Nagykanizse. Tu sa musí prestúpiť na ďalší vlak do Budapešti. Je to vyčerpávajúce, pretože maďarské vlaky majú úzke a vysoké schody a vôbec mi pripadajú dosť nemoderné. V Nagykanizsi mám čas a tak absolvujem ešte prehliadku mesta, ktoré je asi dva km od stanice.

Napokon nasadnem na vlak smerom do maďarského hlavného mesta a o jedenástej večer som tam, ale žiaľbohu na úplne inej stanici (na južnej, Déli Pu) ako som plánoval a o tri hodiny neskôr a namiesto rýchlika som cestoval osobným vlakom. Moja nálada bola pod psa a tak som si vybral obeť, ktorou bola dáma na informáciách. Ale v Maďarsku na týchto postoch nerobia žiadne sexbomby, naopak, veľmi tvrdé väčšinou zrelé dámy. Táto sa tvári, že ona s vlakmi veru spoločné nič nemá a už  vôbec nič ani s nejakou železničnou spoločnosťou. To že meškajú vlaky nie je jej problém. A keď sa dozvie, že som došiel z Chorvátska, tak to už vôbec nie, ona rieši len vnútroštátne cesty a sťažovať sa môžem ísť na východnú stanicu (keleti Pu), lebo tam som mal pôvodne ísť.
11
Lenže ta východná bola vzdialená asi pätnásť km krížom cez celé mesto a otázka, ako sa tam dostanem uprostred noci samozrejme nepatrila do jej kompetencií. Pravda, situácia nebola pre mňa až taká kritická, pretože toto mesto celkom dobre poznám a určite poznám hlavný smer, ktorým sa mám vybrať, aj keď to tma to komplikuje. Tak míňam miesto bývalého bytu babkinej sestry a Matejov vrch a pomaly sa blížim k Dunaju. Premávka je v nočných hodinách malá a aspoň tento problém nemusím riešiť a o  polhodiny som pri rieke presne oproti parlamentu, ktorý je v noci efektne vysvietený podobne ako väčšina reprezentatívnych budov na opačnej strane Dunaja a pokračujem dole prúdom. Za cca asi dvadsať minút dôjdem na úroveň vrchu Gellert, teda miesta kde som začal svoju cestu. Nie je jednoduché dostať sa na most, musím ísť na frekventovanú cestu, po ktorej síce nechodí veľa áut ale je úzka a plná zákrut. Prejdem tak na druhú stranu Dunaja vo chvíli, keď sa na južnej oblohe začali mihať blesky.
Na druhom brehu pokračujem po Rakocziho triede a asi za polhodiny dôjdem k východnej stanici. Konštatujem, že pracovníčky najstaršieho remesla nenechajú bez povšimnutia ani unaveného cyklistu. Jedna prejaví zaujem si so mňou ľahnuť,ale čo s bicyklom.Odkladám to na lepšie časy, ľuďom treba dať nádej. Keď prídem k stanici Východná , zisťujem však , že je zavretá. Nebola to dobrá správa, pretože sa už nielen hrozivo blýska, ale už aj hrmí. Napokon začne poriadna mela a čoskoro sa ukáže, že to nie je len letná búrka, ale poriadny front. Útočisko nájdem pod viaduktom, síce na mňa neprší, ale voda aj tak začne postupne pritekať a tak vystúpim na kvetinový záhon. Asi o hodinu usúdim, že stanica by mohla byť už otvorená a tak v tam daždi prebehnem a dokúpim si cyklomiestenku .Zisťujem, že v skorých ranných hodinách tu je taká zvláštna spoločnosť a už začínam chápať vyber predávajúcich dám, ktoré musia odrážať dotieravých klientov. Sú to ľudia, ktorí sem dôjdu z nočných flámov a potom namiesto toho aby išli spať , tak začínajú byť aktívni .Boli to všetko cudzinci. Keďže na stanici je sklenené kupola, od dažďa tá hala romanticky bubnuje. Na prvý vlak sa s bicyklom nedostanem, tak aspoň na druhý.
Mojím spoločníkom bol nemecký cyklista, ktorý prešiel trasu Regensburg – Budapešť a vracal sa domov. Vymieňame si teda skúsenosti. Celú cestu prší, ale pred Bratislavou prestane a tak okolo jedenástej som na Hlavnej stanici. Odtiaľ idem domov, na hrádzi ma však postihla kríza, organizmus asi všetky neduhy uplynulých dní, ktoré preventívne zadržiaval uvoľnil. Rýchlo to však prejde. Okúpem sa ešte v jazere, aby som došiel domov pekne čistučký.