Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Raz som sa zúčastnil poznávacieho zájazdu s jednou cirkevnou cestovnou kanceláriou do štátu Izrael.. Zájazd sa konal ešte pred súčasnou krízou a netýkal sa územia Gazy, kde prebieha súčasný konflikt. Zájazd mal aj náboženský charakter, ale to už   akosi k tejto krajine patrí. Ja sám som mal v detstve náboženskú výchovu po matke a predovšetkým po starej mame(bola hlavným náboženským guru v našej rodine) a to katolícku a to dokonca až dvojjazyčnú. Nebolo to však nijako prísne. Otec bol evanjelik, aj keď nepraktizujúci, čo však malo tiež svoj dopad generovanie postojov. Môj vzťah k náboženstvu je v súčasností skôr vlažnejší a k jednotlivým cirkvám ešte viacej. Izrael je dosť ťažká destinácia na popis a podľa môjho názoru to nikto nenapíše tak, aby sa všetkým zavďačil ,takže ide len o taký malý príspevok a osobný postoj do diskusie.
Odchod bol stanovený o 16.30 na  Pasienkoch a to nie celkom jednoznačne pre tých čo to tam až tak nepoznali , takže som napokon putoval pešo od troch veží až k picérií Cao. No napokon som nastúpil do autobusu a zájazd bol zahájený krátkou modlitbou. Za hodinu sme boli vo Swechate. Lety do Izraela sa samozrejme považujú za vysoko rizikové a tak tam boli aj špeciálne opatrenia. Už vo Viedni na nás čakali zástupcovia izraelského štátu , aby s nami spravili interview. Skupinu rozdelili na dve časti a to na tú, čo hovorí iba po slovensky a tých, čo sú schopní konverzovať aj anglicky alebo nemecky. V skutočnosti to bola angličtina. Manželské páry mohli ísť spolu. Myslel som, že v tej druhej časti skôr dôjdem na rad ale opak bol pravdou. Keď som došiel konečne na rad, skúšajúca zmizla (robili to vždy ženy) a vrátila sa až za dvadsať minút. Rozhovor prebehol tak, že som dostal napísaný anglický test s otázkami, na ktoré som mal odpovedať. To sa aj stalo (treba odpovedať krátko a jednoznačne) a tak to prešlo bez problémov, iste aj preto, že pôsobím dôveryhodne. Otázky sa týkali hlavne toho, kto balil kufor, kto bol pri tom a podobného rázu. Prešiel som dokonca aj cez kontrolu tak, že som ani nezapípal a to sa mi ešte tuším ešte nikdy nestalo. Samotný let (meškal) prebehol hladko, leteli sme izraelskou leteckou spoločnosťou EL – AL. Okrem nás sa mali nachádzať nachádzali v lietadle aj nejakí izraelskí tajní agenti, kto to konkrétne bol sme samozrejme nevedeli. Majú však právo Vás ešte dodatočne vykázať z lietadla. V lietadle som si všimol, že moja spolusediaca číta sprava doľava a tak som si spomenul, že Židia takto čítajú. V Tel Avive sa už žiadne kontroly na letisku nekonali a  išli sme si rovno pre kufre. Po odchode z haly som dlho nevedel nikoho nájsť a už som začal mať obavy, že som na zlom mieste a v duchu som vymýšľal , že ako odtiaľto dôjdem do Betlehemu, kde sme mali bývať. Dokonca sa vyberiem od letiska preč takým stĺporadím, ale čoskoro sa radšej vrátim, ten kufor bol prekliato ťažký. Napokon sa začali ostatní účastníci v hale konečne zhromažďovať, ukázalo sa, že som bol jednoducho príliš rýchly. Do autobusu sa však dalo nakladať iba z pravej strany. Ľavá strana nákladového priestoru sa pokazila. Keďže ostatní účastníci sú skôr v staršom veku a kňazi sú predsa len vetché bytosti , pomáham im s nakladaním, čo znamená, že prakticky som vlezený v nákladnom priestore. Napokon vyrazíme a predstaví sa nám aj náš tunajší sprievodca, ktorý na nás čakal v Izraeli. Bol ním ThLic. Marián Gavenda , devínsky farár, ktorý je verejnosti dosť známou postavou a je aj mediálne aktívny, hlavne v rádií Lumen a ako komentátor niektorých cirkevných akcií.. V minulosti býval aj hovorcom biskupov Slovenska a aj riaditeľom katolíckych novín.
Teda vlastne niečo ako VIP farár. Okrem neho bol snami ešte jeden cirkevný predstaviteľ zo Slovenska a ktorý pricestoval s nami a to dekan  Malaciek, ktorý mohol mať asi tridsať rokov. Veľa účastníkov zájazdu bolo totiž práve z tohto mesta. Za hodinu sme boli v Betleheme, teda v meste, ktoré patrí v súčasnosti pod palestínsku samosprávu a kde sme mali bývať. Bývali sme v hoteli Nativity, ktorý bol pomenovaný podľa neďalekého známeho pútnického miesta. Boli už tri hodiny ráno(čas je tu posunutý o hodinu dopredu) a tak nás rýchlo rozdelili na jednotlivé izby. Na izbe sme boli traja, okrem mňa ešte jeden pán z Malaciek(cca 70 ročný) a Martin (38 rokov) z Prešova. Dostali sme miestnosť 413 na štvrtom poschodí. Spal som veľmi zle, pretože pán z Malaciek veľmi chrápal na čo nie som vôbec zvyknutý a navyše k tomuto sa neskôr skoro ráno pridal spevom aj miestny muezzin z neďalekého minaretu. Dokonca zvažujem aj presťahovanie, ale napokon si na to zvyknem.

DEN2 Jeruzalem , Olivová hora

Vzhľadom na neskorý príchod sme nasledujúci deň trochu vyspávali. Deň sa začal raňajkami, jesť treba aj na dovolenke. Raňajky boli vo forme švédskych stolov. Strava , zvlášť večera boli na veľmi dobrej úrovni. Okolo deviatej sme vyštartovali. Betlehem, kde sme spali je asi 10 – 15 km od Jeruzalema , teda je skoro jeho súčasťou. Ale blízko znamená aj niekedy ďaleko. Na ceste sa totiž nachádza niečo ako hraničný priechod medzi palestínskou časťou a židovskou časťou tohto štátu, je to iba taká búdka .Palestínčania totiž majú určitú formu samosprávy. Pre nás maličkosť, ale Palestínci veľmi chodiť do druhej časti nemôžu a ak iba ak na priepustky. Dokonca aj keď chcú niekam letieť chodia cez Jordánsko. Obidve časti krajiny sú dokonca oddelené plotom, ktorý však z hradskej veľmi nevidno. Napriek tomu na hranici postávajú nejakí ľudia, sú to väčšinou robotníci, ktorí čakajú, či si ich niekto nenajme na prácu. Pre nás však znamená prechod iba krátku zástavku, do autobusu nechodí kontrolovať nikto. Zdá sa, že krajina prežíva skôr pokojnejšie obdobie, aj keď tu ináč vládne permanentné napätie. Slová sa ujme aj náš sprievodca Marián Gavenda a povie, že bude skôr spirituálny a teologicky sprievodca ako historický. Mal tu byť už asi 26 krát. Za socializmu bol vo väzení asi za pašovanie nejakej náboženskej literatúry a v kázniach sa vracal občas k svojej základnej vojenskej službe, ktorá bola podľa všetkého dosť ťažká. V roku 1988 emigroval a študoval v Taliansku. Krajina okolo je suchá, ale nie celkom, vo veľkom sa tu aj zavlažuje. Všetky zrážky v Jeruzaleme padnú počas troch zimných mesiacov. Nie je ich ani tak málo, ale zvyšok roka vôbec neprší. Tak sa napokon ocitneme napokon na vrchole Olivovej hory.

A to pri prvej našej pamiatke , ktorou bol Betfagea ktorá sa nachádza na vrchole Olivovej hory. Úvodom si dovolím taký nábožensko – historický vstup. Izrael sa nazýva aj Svätou zemou (samotný zájazd bol pomenovaný ako cesta do svätej zeme), pretože tu vzniklo kresťanské náboženstvo a pôsobil tu Ježiš Kristus. Okrem neho tu vzniklo takisto aj židovské náboženstvo a aj pre islam je Jeruzalem tretím najdôležitejším mestom, a to hneď po Mekke a Medine. Aj keď v Koráne sa veľmi nespomína. Základom kresťanstva je Biblia a to  konkrétne Nový zákon, ktorý pozostáva zo štyroch evanjelií, ktoré v staroveku prešli niečím ako „ kádrovou kontrolou“ a boli uznané ako tie správne. V skutočnosti evanjelií ich bolo oveľa viacej, ale prevažne sa nezachovali. Tieto evanjelia sa volajú Markove, Matúšovo, Lukášove a Jánove. Napísané boli asi v rokoch 60 až 100 nášho letopočtu, teda niekoľko desaťročí po Ježišovej smrti a asi už nie jeho súčasníkmi, snáď s výnimkou Markovho. Ak teda nepredpokladáme, že niekto sa vo veku asi nejakých 85 rokov do takého niečoho pustil. Ďalej sa Nového zákona zahrňujú Skutky apoštolov a niektoré listy, hlavne od sv. Pavla. Zároveň treba povedať, že bibliu ťažko možno považovať za nejaký vyslovene historický dokument, nachádza sa tu však zreteľná odozva vtedajších udalostí. Jej akceptovanie je takto otázkou viery .Čo však nemožno poprieť, vzniklo tu náboženstvo, ktoré sa postupne  rozšírilo do veľkej časti sveta a preto má toto miesto dôležitý význam. A práve v Lukášovom a Matúšovom evanjeliu sa spomína spomínaný Betfage na ktoré sme ako prvú pamiatku dorazili ako miesto, kde Ježiš nastúpil na oslíka , odišiel na ňom do Jeruzalemu čo je kopec oproti a vo vtedy ešte stojacom židovskom chráme rozohnal kupcov, čo je známa udalosť z evanjelií.. A kto pozná, že aký je dôležitý obchod  na Blízkom východe a určite už vtedy bol, asi tuší, že si tým musel získať nemálo vplyvných nepriateľov.
Popis udalosti v evanjeliách nie je celkom rovnaký ale podstata zhruba áno. Na tomto mieste je teraz postavený menší kostol a neďaleko neho je aj kameň, z ktorého mal nastúpiť na toho oslíka. Pravda, či to bol presne ten istý kameň je zase otázkou viery. Odtiaľ pokračujeme pešo na prehliadku kostola Pater Noster. Počasie bolo v ten deň ideálne pre prehliadku, teplota asi dvadsať stupňov, aj keď okolité kamene v tieni sa mi už zdali trochu studené na sedenie. Vynikajúca bola aj viditeľnosť, mesto pred sebou sme mali ako na dlani. Výhľad z Olivovej hory na Jeruzalem bol úchvatný
Kostol Pate Noster je zasvätený otčenášom vyše 100 krajín, ktoré sú vyryté na keramických tabuľkách, medzi nimi aj po slovensky. Pôvodne vraj bola tá slovenčina skomolená, lebo to tam dali americkí Slováci a za socializmu táto otázka štát nezaujímala, ale už sa ta to dalo do poriadku .Kostol bol celkom malebný .Neďaleko sa nachádzala celkom pekná olivová záhrada, z ktorej bol nádherný výhľad na mesto. V kostole je pochovaná aj francúzska princezná Aurélia de Bossi . Celý objekt bol dostavený v 19 storočí na starých základoch. Pod kostolom sa nachádzala jaskyňa, v ktorej mal Ježiš stráviť svoju poslednú noc.

Odtiaľ sme zišli do Getsemanskej záhrady, kde sa nachádzali olivy, ktoré si mali Tie udalostí pamätať, o čom však osobne silne pochybujem, pretože pri dobytí Jeruzalema v roku 70 Rimanmi tu bolo ukrižovaných veľké množstvo ľudí a sotva by to nejaká oliva prežila.
. Najskôr pochádzali z byzantského obdobia. Nachádzal sa tu kostol Baziliku Getsemany (agónie), kde mal Ježiš pred popravou potiť krv. Mala by tu byť pochovaná aj Mária a jej muž Jozef a okrem nich aj niekoľko židovských prorokov. Tu našu púť prerušuje cesta a na jej druhej strane v údolí pred Jeruzalemom vidím cintorín. Ja tu aj niekoľko kresťanských hrobov ale predovšetkým židovských, ktoré pokrývajú veľkú časť Olivovej hory, ktorá má aj pre Židov veľký význam. Myslím, že je aj v ich štátnom znaku. To údolie sa volá Cedron, údolie Gehema. Do toho všetkého vstúpi spevom muezín z Chrámovej hory. Počuť ho široko ďaleko. Vyzýva k modlitbe moslimov, nezdá sa mi však, že ho berú nejako veľmi vážne. Podľa nášho sprievodcu nie je Izrael až tak spoločenský homogénny, ako si to mnohí myslia, vnútorne je rozdelený na niekoľko vrstiev, ktoré sa niekedy vzájomne ani veľmi nemusia. Pokiaľ ide o ich vzťah ku Kristovi, náš sprievodca dúfa, že ho raz príjmu, ale ja si skôr myslím pravý opak. Neviem síce, čo bude za tisíc rokov , ale najbližších sto rokov určite nie. Predovšetkým boli na nich organizované v jeho mene celé stáročia pogromy a jednak keby prijali kresťanstvo by v podstate napokon prestali byť Židmi. A za židovstvo sú oni ochotní trpieť ako Kristus. Ale predovšetkým Kristus z ich pohľadu nespĺňal to, čo oni očakávali od jedného proroka a to oslobodenie Izraela. Ako som písal, bolo tam pochovaných množstvo židovských hrobov a byť pochovaný tu znamená dosť prestížnu záležitosť.

V prípade návratu proroka budú totiž vzkriesení ako prví. Tu dochádza k ľahkým organizačným šumom, pretože náš sprievodca stratil mobil. Naopak, zase našiel fotoaparát, takže došlo vlastne k akémusi vyrovnaniu. Napokon sa všetko vyrieši a ideme do Jeruzalemu, ktorý sa nachádza na kopci oproti. Jeruzalem má dnes asi 700 000 obyvateľov a delí sa na židovskú a arabskú časť. Okrem toho je tu aj arménska a kresťanská štvrť. Jeho dominantou je opticky zlatá kupola, mohamedánsky chrám Skalný dom postavený v prvom tisícročí a je architektonicky veľmi cenný. Nachádza sa na mieste bývalého židovského chrámu na Chrámovej hore a je predmetom veľkého arabsko- židovského sporu aj za účasti kresťanstva. Židia by ho najradšej presťahovali, ale je to politicky neúnosné. Dejiny mesta boli a sú mimoriadne búrlivé a hádam za žiadne mesto na svete nebolo v dejinách preliato toľko krvi. Keby nevsiakla, mohli by sme v nej tu plávať .Zrodilo sa tu kresťanstvo a židovstvo a aj v prípade islamu zaujíma kľúčové . Mesto bolo asi 16 krát totálne zničené a oveľa viac krát navyše aj dobyté. Po príchode Izraelitov z Egypta, keď boli vycibrení Mojžišom asi roku 1000 pred naším letopočtom tu boli postupne postavené dve chrámy, ktoré hrali pre Židov mimoriadne dôležitú úlohu, lebo tam mala byť uložená archa zmluvy. Prvý chrám zničili Peržania asi v roku 600 pred naším letopočtom, po čom malo nasledovať babylonské zajatie židovského národa. Druhý, ktorý bol dokončený za dobre známeho z biblie kráľa Herodesa bol dobytý v roku 70 n. l Rimanmi a bol tak zničený, že z neho ostalo len to, čo sa dnes nazýva múr nárekov. Po porážke ďalšieho povstania Židov v druhom storočí sa Židia už rozpŕchli do celého sveta a až v 20 storočí vznikol opäť židovský štát. Toto ničenie malo okrem ekonomických dôvodov aj náboženský rozmer. Židovský boh Jahve bol totiž mimoriadne prísny a nestrpel žiadneho iného boha. A Rimania tam stavali aj sochy svojim bohom, čo Židov hrozne dráždilo. Hlavný rímsky boh Jupiter strpel aj iných bohov, pokiaľ mu preukazovali primeranú úctu ale židovský Jahve a neskôr ani kresťanský boh toto nestrpeli a tak vznikali neustále konflikty. Ináč udalosti prvého storočia v tejto oblasti sú dobre popísané v diel Josepha Flaviusa Židovská vojna a prerozprávané v románe Feuchwagena Zasľúbená zem do populárnejšieho jazyka.
Potom Jeruzalem dobyl postupne Peržania a Arabi a v roku 1099 aj križiaci. Tí tu pobili všetko živé , čo sa hýbalo vrátane kresťanov iných smerov a bolo tu vraj toľko mŕtvol, že sa ešte tam rok nedalo bývať. Dobytie Jeruzalema križiakmi v 10 storočí sa považuje za jeden z naväčšich masakrov v dejinách. Po dvesto rokoch mesto opäť dobyli Arabi(Saladín). A históriu 20 storočia už poznáme. Tak do tohto mesta sme vstúpili a najprv prichádzame k múru nárekov. Pred ním sa musíme podrobiť dôkladnej kontrole, asi ako na letisku. Všade stoja ozbrojení vojaci aj vojačky(veľmi dobre vyzerajúce), pretože v Izraeli majú aj ženy povinnú vojenskú službu. Správajú sa všetci však priateľsky a sú vzorne ustrojení. A odtiaľ už ideme k múru nárekov, pred ktorým sa nachádza dosť veľké námestie. Samotný múr nárekov je zvyškom židovského chrámu, kde sa chodia Židia vyplakávať, je to ich najsvätejšie miesto.. To ,čo dnes vidíme je iba polovica hradieb, polovica je pod zemou, pretože sa povrch od staroveku veľmi zvýšil. Pri múre je prevádzka 24 hodín denne, pretože sa stále očakáva príchod Mesiáša. Západný múr však nie je zvyškom ani Šalamúnovho, ani druhého chrámu, ale hradieb, ktorými Herodes obklopil chrámové návršie. Uctievaný úsek Západného múra má dĺžku 60 metrov, ale v skutočnosti 85 metrov smerom na juh Zároveň sa do štrbín múru dávajú želania jednotlivcov. Čo si želať? Zdravie pre seba a všetkých príbuzných a priateľov ale aj ostatných, šťastný návrat domov a podobne. Je to na každom. Nemožno tam však isť len tak, treba si dať na hlavu židovskú čiapku kiper, ktorá má však u mňa sklon neustále padať, na čo som upozorňovaný. Vedľa múru sa nachádzajú ešte akési miestnosti , kde však majú povolený vstup iba muži. Mnohí židia to kajanie sa berú vážne a  krútia tak aj svojimi hlavami dopredu a dozadu. Mnohí z nich nosia aj čierne klobúky. V tejto krytej časti pri Múre, kde je knižnica, sa nachádzajú aj stočené zvitky Tóry.

Potom dostaneme povolenie na rozchod. Zo svojím spolubývajúcim Martinom navštívime potom arabskú časť Jeruzalema. Martin je prvýkrát v moslimskom svete a je z toho všetkého trochu zaskočený. Na to si treba jednoducho zvyknúť. Arabské štvrte sú v podstate jeden obchod za druhým (ináč architektonicky zaujímavé) a ľudia sú neustále lákaní na ich návštevu. Sú majstri v presviedčaní. Ak niečo chcete kúpiť, tak Vám to na tvári prečítajú. Pri nákupe sa zjednáva, čo napr. Židia zase nerobia. Aj v tejto oblasti sa nachádzajú ozbrojené izraelské hliadky. Po dvoch hodinách sa vraciame opäť do židovskej časti mesta a sme opäť podrobení dôkladnej prehliadke. Ináč Židia berú svoje náboženstvo dosť vážne, čo si všime aj náš sprievodca. Za náboženskú výchovu je v Izraeli tradične zodpovedný otec. Odtiaľ sme išli na horu alebo lepšie povedané na pahorok Sion, od ktorého sa odvádza slovo sionizmus. Túto horu mal voľakedy v prvom tisícročí pre našim letopočtom dobyť Dávid, prvý a hádam najdôležitejší židovský kráľ (hovorí sa aj o národe Davidovom)a aj tu má byť aj niekde pochovaný. Tu sa aj skončil program prvého dňa nášho pobytu, veľmi pekného aj vydareného aj keď trochu po minulej noci únavného. Keď odchádzame, sú už cesty skoro prázdne , pretože sa začal izraelský sviatok šabat. Tento náboženský sviatok berú Žida veľmi vážne, prestanú chodiť dokonca aj autobusy a keď potrebujete niekam odísť zachráni Vás iba arabský taxík. Arabi zase slávia o deň neskôr. Po návrate nás zavedú už v Betleheme do kostola, kde sa koná omša .Omša sa koná každý deň, účasť samozrejme nie je povinná. Obvykle sa koná vždy na inom mieste, niekedy aj na voľnom priestranstve a vždy po slovensky.

Deň č.3 Betlehem

Tretí deň bol zasvätený prehliadke mesta, v  ktorom bývame a to Betlehemu. Betlehem znamená v preklade Dom chleba. Všeobecne sa na tomto zájazde vstávalo každý deň o pol šiestej až o šiestej. Tento deň, keď sa všetko dialo na mieste pobytu trochu neskôr. Prvým programom bola návšteva obchodu nejakého arabského kresťana. Kto cestoval po moslimských krajinách vie(nachádzame sa na palestínskom území vie, aj keď v štáte Izrael), že návštevy rôznych obchodov sú vždy zahrnuté do programu zájazdov, niekedy aj po dohode obchodníkov a členov cestovnej kancelárie. V týchto krajinách to proste tak chodí. Je to zároveň v tomto prípade aj spôsob, ako sa snažia pomáhať palestínskym kresťanom. Sľubuje sa tú až dvadsať percentné zľavy, čo však neznamená, že niekde v inom kraji nekúpite toto všetko ešte výhodnejšie. Sprievodca nás na to korektne aj upozornil. Strávili sme tam asi hodinu a pol. Predávali tu rôzne kresťanské pamiatky: kríže, ružence, drevené betlehemy, keramiku s biblickými motívmi, obrázkami, ale aj víno za výhodné ceny. Ja som tu kúpil nejakú keramiku, trička s motívom Jeruzalema, mapu Jeruzalema, magnetky a betlehemskú vodu a kadidlo. Potom sme sa autobusom premiestnili na predmestie Betlehema na Pole pastierov – Beit Sahur, kde žijú väčšinou kresťania. Tento ináč veľmi pekný areál s pekným výhľadom na mesto a okolie je známy aj tým, že sa tu mal narodiť okolo 1000 pred naším letopočtom aj kráľ Dávid, ktorý mal byť pôvodne pastierom.
Obrátim teda zrak na okolité pastviny a konštatujem, že pastiera by som tu robiť nechcel. Hoci minulý týždeň pršalo, bolo to dosť biedne. Terén bol terasovitý a kamenistý. Pravda, hovorilo sa, že tie úbohé produkty sú mimoriadne výživné. Betlehem má ináč aj zaujímavú obchodnú pozíciu, nachádza sa na obchodnej ceste do Egypta. V areáli sa nachádzal aj kostolík „Gloria in exelsis“ ktorého architektom bol António Barluzzi(postavil viacej z kostolov, ktoré sme videli na tejto ceste, v Taliansku je skoro neznámy, o to viacej tu) .
Náš sprievodca Marián Gavenda tu aj celebroval omšu pod holým nebom. Keďže bola v Betleheme, vyhlásil ju rovnú našej polnočnej decembrovej, takže to majú všetci účastníci takto „odkrútené“. Okrem našej sa tu konalo ešte viacej omši vo viacerých jazykoch. A aby to bolo ešte zaujímavejšie , pridal sa do toho všetkého z neďalekého minaretu aj muezin, takže sa človek mohol pomodliť súčasne hneď aj k dvom bohom, pokiaľ by chcel.
Kázať náš sprievodca rozhodne vedel, túto schopnosť sa predstavitelia cirkví naučili ešte v staroveku od starých Rimanov a v tomto smere bol dobre pripravený. Či sa dalo stotožniť zo všetkým predneseným hlavne pokiaľ ide o súčasnosť, to je už iná otázka a k tomu sa ešte neskôr vrátim. Počas ciest v autobuse nám vyprával veľa vtipov v štýle stretol sa kresťan, mohamedán, žid a čo z toho všetkého vyliezlo. Celkovo som z toho všetkého získal dojem, že národ Abrahámov nepatrí práve medzi jeho obľúbené národy. Neskôr začal púšťať miestnu hudbu, čo bol asi lepší nápad. Na dovolenke sme mali zaplatenú polpenziu, ale tento deň sme dostali aj obed. To preto, lebo po príchode do Izraela sme nemali večeru, lebo sme prišli príliš neskoro. Hoci to právne nebola povinnosť ako nám bolo zdôraznené zo strany cestovnej kancelárie, keďže večeru sme mali v lietadle, a to sa podľa pravidiel môže počítať. Tak či tak išli sme do hotela Betlehem, ktorý zrejme patril miestnym kresťanom a obed bol naozaj veľmi dobrý. A aj hotel bol veľmi pekný a mal peknú polohu s nádherným výhľadom. Cesta tu bola veľmi strmá a autobus mal s tým problémy Naším vodičom bol kresťanský Arab. Jazdil dobre bez zbytočných dobrodružstiev. Náš sprievodca nám povedal , že keď po lete prvýkrát zaprší po dlhom čase, je to tu veľmi nebezpečné. Cez dlhé leto sa tu totiž nazhromaždí veľké množstvo olejov a iných nečistôt, po čom sa mimoriadne kĺže. A to sa dialo minulý týždeň pri predchádzajúcom turnuse, keď tu bolo daždivé počasie.
A odtiaľ sme už zamierili autobusom k hlavnej pamiatke v Betleheme a tou bola Bazilika Narodenia Pána, po anglicky Nativity church, podľa ktorej bol pomenovaný aj náš hotel. Zaparkovali sme v nejakom podzemnom parkovisku a odtiaľ sme sa vybrali pešo k tejto pamiatke, Obchodníci sú v tejto oblasti veľmi pohotoví a keď zaregistrujú slovenskú skupinku, okamžite začína vyhrávať z obchodov slovenská ľudová hudba. Predovšetkým Katarína od Trenčína tu bol úplný super hit. Ich predavači na rozdiel od našich očividne venujú pozornosť cudzím jazykom, slovenčina tu nebola veru neznámy pojem. Napokon sme sa ocitli pred touto významnou kresťanskou pamiatkou. Prvé čo som si všimol bol nízky vchod, cez ktorý som sa tak akurát pretiahol. Je tomu tak preto, aby Arabi nemohli chodiť do kostola na koni. Tento kostol je asi najstaršou kresťanskou pamiatkou na svete a bol postavený na mieste, kde sa podľa Biblie mal narodiť Ježiš Kristus. Kostol bol postavený už od roku 330 z iniciatívy Heleny, matky rímskeho cisára Konštantína Veľkého, ktorý ako prvý konvertoval na kresťanstvo , aj keď až na smrteľnej posteli. Jej úlohou tu bol nájsť kríž, na ktorom bol ukrižovaný Kristus a takisto založiť nejaké chrámy čo sa aj podarilo. To je dnešná oficiálna verzia , v skutočnosti tu riešila aj významný delikátny dobový problém a to, že uvedený cisár dal popraviť z neznámych dôvodov svojho syna Crispusa a svoju ženu dal uvariť vo vani. Samozrejme, tieto činy vzbudili obrovské halo vo vtedajšej ríši a sv. Helena mala veru čo vysvetľovať. Treba si tiež uvedomiť, že v tom čase ešte stále minimálne dve tretiny obyvateľstva rímskej ríše vyznávali pohanské náboženstvá a konečné víťazstvo kresťanstva ešte celkom isté nebolo. No cisárovi bolo na rozdiel od židovského kráľa Herodesa odpustené, čo je dôkazom toho, že keď dvaja robia to isté nie je to vždy to
isté. Dokonca bol Konštantín východnou cirkvou vyhlásený za svätého podobného apoštolom. Západná cirkev sa k tomu však nikdy nepripojila, pretože preniesol hlavne mesto ríše z Ríma do Carihradu a tým vlastne položil základ neskoršieho delenia cirkví, čo mu nikdy neodpustili. A okrem toho ho pokrstil ariánsky biskup Eusebius(podľa ponímania dnes teda vlastne kacír), čo je vážny teologický problém. V šiestom storočí bol kostol poškodený, opravil ho byzantský cisár Justinián. Na rozdiel od ostatných kostolov ho Peržania neskôr nezbúrali, pretože tam bolo vyobrazenie troch kráľov a keďže  mali perzské šaty ,  tak rozhodli, že sú to“ naši“.
Tak sme sem vstúpili a hneď som si všimol, že kostol sa nachádza v rekonštrukcii. Delili sa oň Arméni, pravoslávni a  za Latinov(nás) tam boli františkáni, ktorí vôbec sú na Blízkom východe aktívmi. Hlavné slovo všade v Izraeli majú skôr pravoslávni, pretože Izrael patril až na križiacke obdobie vždy k východnej cirkvi. Asi nepoviem nič nové, keď poviem , že tieto cirkvi sa veľmi nemusia .Dokonca nám hovorili, že po návšteve nás Latinov to tu vydezinfikujú, lebo sme vraj nečistí. Čoskoro sa toto napätie aj prejavilo. Za nami sa totiž nachádzal arabský sprievodca, ktorý prednášal po anglicky skupinke za nami. Bol hneď za mnou. Jeden z našich mu mal povedať, že ma byť ticho(to sa udialo v čele našej skupinky), kde som nebol a tak my to už len rozprávali. A už bol oheň na streche. Náš zástupca mal navyše aj tetovanie a aj nejakú tu náušnicu, čo tiež mohlo byť na Araba červené súkno. A už bol oheň na streche. Náš sprievodca tam práve nebol a tak chcel zrušiť našu skupinu lebo tá podľa neho bez sprievodcu neexistuje. Vôbec sa správal ako dobyvateľ teritória pre svoju skupinu v kostole. Tam vpredu, kde som nepočul(kolegovia vpredu žiaľ anglicky priveľmi nevedeli) bolo veru dosť rušno a napätie sa dalo v kostole priamo krájať. Tam to veru mohlo byť aj horúco. Napokon prevládol rozum a všetko to skončili všetko a la Holywood. Náš zástupca sa ospravedlnil a Arab prišiel a začal všetko objímať a tuším aj bozkávať, no bolo to teda show. Našťastie s dobrým koncom.

Celý čas tu aj pobehovali popovia a niečo rozprašovali z kadidiel. Napokon sa to všetko konečne pohlo a dostali sme sa do Jaskyne Narodenia Pána. Pod oltárom narodenia je na mramorovej doske štrnásťcípa strieborná hviezda s latinským nadpisom: „Tu sa z Márie Panny narodil Ježiš Kristus. Tu sme sa museli pokloniť a dokonca to aj to (teda zem) pobozkať. Popovia to brali všetko veľmi vážne a nedalo sa z toho akosi ulievať. Potom sme pokračovali do Kostola sv. Kataríny, ktorý sa nachádza vedľa Baziliky Narodenia Pána a postavili ho v roku 1882 františkáni, navštívili sme niektorí Jaskyňu sv. Jozefa, Jaskyňu sv. Neviniatok, Jaskyňu sv. Hieronyma a jeho prázdny hrob. Hieronym ako prvý preložil bibliu(Starý zákon) do latinčiny asi v piatom storočí.

Potom sme vyšli z kostola a presunuli sa do jaskyne Mlieka .Išlo sa doľava a potom zase doľava, kde sme sa dostali do takej obchodnej ulice. Opäť začala vyhrávať slovenská ľudová hudba, teda hlavne Katarína od Trenčína.
Tento kostolík predstavuje podľa legendy miesto, kde sa schovala Panna Mária pri úteku z Egypta a zatiaľ čo kojila dieťa, kvapka z jej mlieka padla na skalu, čím jaskyňa úplne zbelela. Jaskyňa, ktorá je premenená na kaplnku, sa stala cieľom pútí matiek – aj moslimiek, ktoré prosia Pannu Máriu o dar života a o dostatok mlieka, aby mohli chovať svoje deti. Tento príbeh súvisí s vraždením neviniatok v Betleheme, ktoré sa však spomína iba v evanjeliu podľa Matúša. Keď sa kráľ Herodes dozvedel, že sa má narodiť nový kráľ, dal vraj zabiť všetky deti v okolí Betlehemu a v ňom samotnom.
Môj názor je taký, že tento príbeh je veľmi nepravdepodobný. Jednak , že Herodes zomrel už štyri roky pred oficiálnym narodením Krista (to by sa ešte dalo vysvetliť posunom kalendára), mal však už v čase smrti 77 rokov a bol dlhodobo veľmi ťažko chorý. Nemal žiadnu šancu žiť ešte ďalších dvadsať rokov, keď ho reálne mohlo narodené dieťa ohroziť. A o jeho vlastné dni mu určite nešlo, bol k ním veľmi krutý. Cisár Augustus mal napísať, že radšej by bol sviňou v Herodesovej maštali ako jeho synom. Na druhej strane nie všetko na svete je racionálne tak ktovie. Skôr tu išlo o nejakú miestnu akciu. Žiadne iné zdroje (ani evanjelisti) však toto vraždenie neuvádzajú, k čomu by asi došlo, keby to malo nejaký široký rozmer. Samotná pamiatka je jaskyňa s rôznymi sklami, za ktorými niektorí prežívajú svoje náboženské cítenie .Od správcu sa však dozvedáme, že pamiatka má problémy, pretože na rozdiel od moslimiek sa vôbec neteší priazni miestnych mladých moslimov, ktorí ju poškodzujú. Po prehliadke vylezieme po rebríkoch na strechu jedného domu , odkiaľ je dobrý výhľad na mesto.

Domy majú prevažne panelákový charakter, Palestínčania sa teraz snažia veľa stavať, pretože si myslia, že takto ich bude ťažšie raz odtiaľto odohnať. Po tejto akcii nájdem Martina a spolu ideme navštíviť Omarovú mešitu, ktorá sa nachádza hneď oproti hlavnému kostolu na druhej stane námestia neviniatok. To je bežná prax, jednotlivé náboženstva radi do seba „drgajú“. Pred mešitou sa musíme vyzuť a nechať tenisky na ulici a vybehneme na prvé poschodie. Tu sa nachádza miestnosť pokrytá zeleným kobercom, teda farbou islamu. Privíta nás muezzin, celkom príjemný bradatý muž, ktorý hovorí po anglicky. Spýta sa má, či som už bol v nejakej mešite a tak som mu spomenul Istanbul a Egypt. Tuším bol celkom rád, že dvaja „neveriaci psi „navštívili jeho svätostánok, . Nemali sme však už čas a tak sme sa skoro porúčali. Tenisky som si na ulici našťastie našiel, bolo by blbé, keby som sa ocitol bosý na ulici v tomto palestínskom meste. Tak sa skončil tento na udalosti celkom bohatý deň.

Deň č.3 Cesta do púšte Jericho, Jordán, Mŕtve more, Kumrán.

Ďalší deň máme program trochu iného charakteru. Vstávame už o 5.30 ráno, odchádzame o asi 6.30.Rána sú tu relatívne chladné, teda na bezpodmienečne na nosenie krátkych rukávov, čoskoro sa však rýchlo oteplí. Ideme opäť cez Jeruzalem, čoskoro však odbočíme smerom do Judejskej púšte. Kým v Jeruzaleme je výsostne suché podnebie ale ešte nie celkom púšťové ,čoskoro sa to začne meniť. Jeruzalem je totiž vo výške asi 700 metrov nad morom, cieľ našej cesty je Mŕtve more, ktoré sa nachádza asi 400 metrov pod morom. Teda budeme prekonávať výškový rozdiel asi 1400 metrov.
Náš sprievodca nás upozorní na pastierov, na ktorých sme pýtali včera a sme ich nevideli v známom Betleheme. Tu sa však naozaj nachádzajú a pasú ovce na okolitých svahoch s veľmi obmedzenou ponukou potravy. Pastieri dnes  samozrejme nie sú už Židia ako v časoch kráľa Dávida a Ježiša Krista dokonca ani nie Palestínčania , ale predovšetkým Beduíni, ktorí stále vedú svoj kočovný štýl života. Bývajú v stanoch alebo v karavánach obvykle blízko ciest. Kočujú dnes už menej. Jediný výdobytok civilizácie, ktorí prijali sú vraj televízory. Keď máte problémy v púšti, naozaj Vám nezištne pomôžu, pravda potom očakávajú za to nejakú protihodnotu. Vyznávajú islamské náboženstvo, ale s Arabmi sa celkom nestotožňujú. Okrem poľnohospodárstva sa živia aj obchodom, o čom sme sa mali čoskoro presvedčiť. Mali sme totiž zástavku, po ktorej sme sa išli prejsť do okolitej Judejskej púšte. Okolie predstavujú divoké rozorvané pusté skalnaté a pritom nádherné fotogenické hory a my stúpame  stúpame na jednu z nich. Odtiaľto vidíme na protisvahu akýsi kláštor.

Judejska púšť z kláštorom uprostred.

Po chvíli sa vraciame na cestu a cestou míňame malého beduínskeho chlapčeka pri somárovi. Jeden USD následne mení u mňa majiteľa veď si hovoríme kresťania alebo nie?
Nasleduje čulý obchod, ako to už býva na Blízkom východe.. Všimnem, si akúsi červenú šťavu, ktorú prešujú z granátových jabĺk. Predávajú ju po jednom alebo dvoch USD. Túto si kúpim a bola veľmi osviežujúca. Napokon pokračujeme v ceste a zdalo sa mi, že naši beduínski priatelia boli veľmi spokojní.

Beduínsky trh.
Pokračujeme v ceste a čoskoro klesneme pod nadmorskú výšku nula metrov, ktorej sa hovorí bod nula. Oblasť okolo Mŕtveho mora sa nachádza asi 400 metrov pod morom. Je to najhlbšia preliačina na svete.
Klesáme stále viacej a viacej až sa dostaneme do mesta Jericho, ktoré ma nadmorskú výšku 200 metrov pod morom. Jericho sa považuje za jedno z najstarších neustále osídlených miest na svete. Hádam len sumerské mestá mu môžu konkurovať. Jeho osídľovanie sa začalo 9000 metrov až 8000 rokov pred Kristom. Dnes patrí Jericho pod palestínsku samosprávu a Palestínčania predstavujú aj väčšinu obyvateľstva. Podnebie je tu teplejšie ako v Jeruzaleme, keďže sme o 1200 metrov nižšie. Vládne tu naše klasické leto. Netreba však už nosiť pokrývku hlavy, teplotu odhadujem na 25 až 28 stupňov. Počet obyvateľov je asi 8000, z toho kresťanov iba okolo 100.Tam, kde sa dostane voda, sa pestujú banánovníky a hlavne pekné palmy, ktorými je toto miesto tiež známe.

Historické mesto je trochu vzdialené od dnešného, sú to však už iba ruiny.. Dodnes podobne ako v staroveku sa mesto používa aj ako zimná rezidencia pre obyvateľov iných časti štátu, je tu oveľa príjemnejšie počasie v zime ako napr. v Jeruzaleme. Z krásnych starovekých palácov, o ktorých sme čítali toľko kníh však zostali už iba trosky. Svoje vykonali pán čas a časté zemetrasenia. Našim najbližším cieľom je výstup na Horu pokušenia, ktorá sa nachádza v nadmorskej výške asi tristo metrov. Dá sa ísť hore aj lanovkou, my však ideme pešo. Hore vedie skalnatá cesta, ide sa necelú hodinu .Každý zdravý človek tú cestu môže zvládnuť. Je to hora, kde mal byť Ježiš podľa biblie asi štyridsať dní vystavený rôznym pokušeniam. V šiestom storočí tam bol postavený kláštor, na troskách ktorého postavila pred vyše 100 rokmi grécka ortodoxná cirkev kláštor nový. Je postavený na neprístupnom a zároveň veľmi fotogenickom mieste. Krásne výhľady na Jericho a na divoké okolité hory Judejskej púšte. Toto územie len málokedy bolo kresťanské a aj vtedy tu zďaleka nežilo iba kresťanské obyvateľstvo a preto boli kláštory neustále ohrozované a budovali sa na ťažko dostupných miestach, kde bolo bezpečnejšie. Kláštor je pekný a keďže je stavaný skôr podľa vkusu východnej cirkvi, aj milovníci ikon si tu prídu na svoje .Po hodine vraciame do mesta a stretávame zase tentokrát jedného palestínskeho chlapčeka a jeden dolár opäť zmení majiteľa.

Následne pokračujeme v programe zájazdu a zamierime k rieke Jordán k miestu zvanému Yardenit. Tú sa odohrala pre kresťanstvo jedna z kľúčových udalostí a to,  že podľa evanjelií sa tu realizovalo pokrstenie Ježiša Krista a to Jánom Krstiteľom, od mena ktorého mena je odvodené aj slovo krst. Pravda, nevie sa či na tomto presnom mieste, lebo rieka Jordán za dva tisíc rokov už určite zmenila tok, ale určite to bolo niekde tu nablízku. Zastavím sa pri tejto postave z evanjelií, ktorá ako jedna z mála je potvrdená aj z iných ako kresťanských zdrojov. Písal o ňom napr. kronikár tej doby žid Joseph Flavius. Ján Krstiteľ podľa evanjelií žil v púšti a živil sa kobylkami a medom. Chodil v odeve z ťavej srsti. Krstil ľudí v rieke Jordán aby ich oslobodil od ich hriechov až raz došiel k nemu sám Kristus, aby ho pokrstil. Ten v ňom mal okamžite spoznať oveľa mocnejšieho proroka ako bol on sám a sa pred ním sklonil. Nakoniec bol Ján Krstiteľ popravený, lebo kritizoval život mocných a to bolo v tom čase podobne ako aj dnes veľmi nebezpečné. Jeho hlava skončila ako trofej na tanieri nejakej princeznej. Ja dám do toho takú historickú poznámku. V prvom storočí sa pohybovalo po Blízkom východe množstvo prorokov, ktorí sa vzájomne úprimne nenávideli. Takže tento postoj musel byť v tom čase vzácnou výnimkou. Ján Krstiteľ sa však ku Kristovi nepridal, skôr sa považuje za jeho predchodcu. Rieka Jordán tvorí dnes prirodzenú hranicu medzi Izraelom a Jordánskom a nie vždy sa sem dá chodiť kvôli bezpečnosti. Momentálne však asi vládne priaznivé ovzdušie vo vzájomných vzťahoch. Toto miesto sa v tomto suchom kraji vyznačuje vzácnou zeleňou.

Kúpanie v rieke Jordán vraj zmaže všetky hriechy.

Tak napokon sme u rieky a náš sprievodca Marián Gavenda začne celebrovať i omšu .Keďže sme pri rieke Jordán najskôr iba raz v živote, tak si to treba užiť. Nie je možné sa však venovať iba slovám kňaza, lebo spoločnosť nám robia aj roje múch, ktoré treba neustále odháňať. Omší tu je viacej, konajú sa všetky v prírode . Po omši každý, kto má záujem si môže dať urobiť obnovenie svojho krstu. Ako prvý krst toto však samozrejme neplatí. V minulosti sa zvykli pútnici v rieke Jordán aj napiť a kúpať. Pre mnohých to však bolo posledné pitie i kúpanie sa v živote. Preto sa od toho už upustilo. Ja vojdem do rieky aspoň po kolená. Má veľmi vysoký stav vody, ináč to je len taký obyčajný potok. Využíva sa totiž intenzívne na zavlažovanie a tak v nej ostane málo vody. Veru, Blízky východ je aj bojom o vodu. Odtiaľto odchádzame na ďalší bod programu a to je kúpanie sa v Mŕtvom mori. Mŕtve more je najnižšie položené more na Zemi (asi 400 metrov pod jeho hladinou) a jeho najväčším problémom je to, že vysychá práve kvôli problému s riekou Jordán. Zmenšuje sa asi o jeden a pol metra ročne. Je ináč stále dosť veľké, ale aj tak už vidno, ako výrazne kleslo. Predstava, že kúpanie v tomto mori je možné zahájiť napr. nejakou hlavičkou musí byť okamžite zavrhnutá. Odrazili by ste sa od hladiny ako pinpongová loptička. V tomto mori sa naozaj nedá utopiť, ale dá sa pohodlne zomrieť. To sa dá jednoducho vysvetliť. More je asi desaťkrát slanšie ako normálne, žijú tu iba nejaké baktérie a tým pádom je to skoro žeravina. Keby ste sa poriadne napili šup sanitka a rovno do nemocnice. Sanitky sú tu vraj pripravené ale vidieť ich nebolo. Veľkým problém bolo postaviť sa, najmä v hlbšej vode. Jednoducho povedané , v tomto mori sa treba všetko naučiť čo sa ako sa robí, čo potrvá asi hodinu. Niektorí sa aj natreli bahnom, má to mať liečiaci účinok. Liečiaci účinok má však na kožné choroby (súhlasím) a psoriáza. Takže bolo to celkom atraktívne, ale na týždňový pobyt len kvôli kúpaniu by som sem asi nešiel(iba ak liečebný).Je tam aj bar s dosť mastnými cenami, vraj najnižšie položeny bar na svete.

Vstup do Mŕtveho mora.

Teplota mora bola prijemná, ale na prvý dotyk skôr chladná. Po dvoch hodinách je všetkému koniec a na brehu zistím, že záhadne zmizli moje šľapky. Neostáva mi nič iné ako prejsť najbližších dvesto až tristo metrov bez obuvi. Nasleduje posledný bod dnešného programu a to návšteva Kumránu, miesto nálezu legendárnych zvitkov od Mŕtveho mora. Ide o jedno z najslávnejších archeologických objavov sveta. Začalo sa to po druhej svetovej vojne, keď traja beduíni pásli kozy, tieto im ušli do nejakej jaskyne a takto sa to všetko začalo. Beduíni si dosť pomohli a hlavne archeológovia, pretože tu našli zvitky neopísateľnej hodnoty, predovšetkým Izaiášove texty. Toto miesto bolo po stáročia sídlom židovskej sekty esejcov(hovorilo sa, že aj Ježiš Kristus mohol byť prívržencom tejto sekty), ktorí tu žili svojsky asketický chudobný život a okrem iného aj prepisovali texty . O tomto mieste vzniklo množstvo románov, neraz aj konšpiratívnych , ktorých podstatou bolo, že čo všetko z toho, čo sa našlo sa neuverejnilo a všetko bolo úplne ináč a že by to mohlo otriasť základy našej viery a podobne. Zvitky sa dnes nachádzajú predovšetkým v USA aj Izraeli. V prvom storočí toto miesto zničili Rimania a tento príbeh sa skončil.

Za zájazd sme doplácali desať USD. Najprv bola prezentácia a na naše prekvapenie v ruskom jazyku. Potom sme si polhodinu pozerali uvedené priestory, je to vyslovene púštna rozoklaná krajina. Čoskoro nás začali aj vyháňať, lebo sa blížila záverečná a čoskoro sme potom vyrazili na spiatočnú cestu. Ako som už napísal na izbe sme boli traja a postupne sme vytvorili celkom družný kolektív. Bývali sme v miestnosti 413 , ja som spal najbližšie k chodbe. Vedľa mňa spal asi 70 ročný pán z Malaciek, ktorý bol už na dôchodku a býval technikom. Pôsobil aj na stavbách v zahraničí. Čoskoro sa chystal na operáciu. Pri okne spal v samostatnej posteli Martin z Prešova, ktorý robil v štátnej správe, bol aj psovodom .Zaujímal sa o ikony a možno nejaké aj robil. Určitým sklamaním toho dňa pre mňa bola skutočnosť, že sa napokon nekonal výlet do Massady, posledného útočišťa Židov vovojne voči Rimanom.

Deň č.4 Galilea, Nazaret

Vstávame opäť o pol šiestej a musíme si tentokrát aj zbaliť niektoré veci, pretože nasledujúcu noc budeme späť v Nazarete (Tiberias). Ešte spomeniem, že ako všade v orientálnom svete aj tu sa pri vstupe do hotela objavujú pri odchode a príchode autobusov obchodníci a snažia sa predať svoj tovar. Tak pred odchodom na výlet sa teda vždy dá niečo ešte vyšmeliť. Tentoraz ideme cestou v blízkosti Stredozemného mora ale more neuvidíme ani raz. Pred Ceaserou máme krátku prestávku. Aj toto parkovisko je stanovišťom izraelskej armády. Keďže sú tu samí mladí ľudia a medzi nimi sú aj mladé dámy vojačky, nálada je celkom veselá. Nechávajú sa bez problémov fotiť a to aj dámy, čo ma dosť prekvapuje.
Čo nás už osloví menej totiž, že sú tu aj civili , ktorí nosia zbrane. Niektorí zo zájazdu sa proti tomu búria, ale zabúdajú, že tu nie sú na Slovensku. Po krátkej prestávke pokračujem v ceste. Kraj je tu už oveľa zelenší ako tam odkiaľ sme prišli. Je to preto, že tu už neclonia hory a dostanú sa sem častejšie dažde od Stredozemného mora .Pravda, toto tvrdenie treba brať s rezervou, nejaké trvalé lesy som vlastne v Izraeli vlastne nevidel .Ale už sa tu s pomocou zavlažovania(v lete tu prakticky neprší) dá zožať nejaká úroda, Galilea je v podstate obilnicou krajiny s veľmi úrodnou zemou. Napokon prídeme do mesta Nazaret a tam prídeme ku kostolu. Názov mesta je odvodený od slova Nasret, čo v preklade znamená kvet. V Ježišových časoch to bolo malé mestečko bez významu. V súčasnosti v ňom žije 100000 Palestíncov a 50 000 Židov. Na rozdiel od Betlehema sa tu už nachádzame v čistom Izraeli.
Napokon sme došli k  Bazilike Zvestovania Pána, ktorá bola postavená v rokoch 1960 až 69tiež Barluzonim), takže je to celkom moderná stavba. Nachádza sa tu popri iných mozaikách aj slovenský obraz Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska, od akademického maliara Cincíka.
Vnútri Baziliky sú dva kostoly. Spodný kostol, podľa štýlu krypty, uchováva Jaskyňu Zvestovania – byt Panny Márie a vrchný kostol je zasvätený Panne Márii, Matke Cirkvi.
Pri Bazilike Zvestovania je kláštor františkánov a na jeho severnej strane je Kostol sv. Jozefa, pod ktorým je krypta zasvätená Svätej rodine. Ide o jaskyňu – dom alebo tesársku dielňu, kde mala žiť Svätá rodina. Tu mal vyrastať aj mladý Ježiš. Keďže jeho otec bol tesárom, predpokladá sa, že do remesla zaučil aj svojho syna, ako bolo vtedy zvykom. Samozrejme, náš sprievodca tu povedal aj kázeň, v ktorej vysvetľoval dosť chúlostivú vec a to spôsob otehotnenia Panny Márie. Panna Mária nehrala v Starom zákone až takú dôležitú úlohu ako hrá v súčasnej katolíckej j cirkvi, jej kult vznikol o dosť neskôr hlavne pod tlakom zdola ,spočiatku jednak ako pokračovanie vo východných provinciách Rímskej ríše mimoriadne silného kultu bohyne Artemis a jednak pocitov veriacich, ktorí chceli v krušných časoch stredoveku vidieť aj priateľskú a nežnú tvár a nielen priveľmi prísneho a dôsledného Boha a trochu miernejšieho jeho syna. Stalo sa tak myslím predovšetkým v období križiackych výprav, keď jej kult závratne narástol až to spôsobilo teologický problém a začala konkurovať vlastnému synovi. No nejdem sa púšťať do polemík na túto tému. Niektoré cirkvi, napr. evanjelická jej úlohu spochybňujú a považujú ju iba za matku. Mariánsky kult je však dodnesveľmi silný. Po prehliadke kostola  máme voľno a tak sa ponoríme do prehliadky okolitých ulíc a miestnych obchodov. Neďaleko od kostola sa nachádza orientálny bazár, ktorý je aj krytý. A to je dobre, pretože došlo k zmene počasia a sa na nás hrnie búrková fronta. Čoskoro tuzahrmí aj zaprší. Na trhu som si kúpil taký islamský šál. Po dvoch hodinách je odchod a ideme do mestečka Kána Galilejská, ktorý leží smerom na ceste do Tiberias. Tu najprv navštívime obchod, v ktorom bolo vynikajúce víno a odtiaľ ideme do kostola mestečka Kána Galilejská. Toto sa spomína v Jánovom evanjeliu a tu mal Ježiš na svadbe premeniť vodu na víno, aby ju zachránil, čo mal byť jeho prvý zázrak. Uvádza sa to u niektorých vykladačoch Nového zákona ako argument, že Ježiš neodmietal až tak veľmi svetské zábavky. V tomto kostole sa konalo zároveň aj obnovovanie manželských sľubov  niektorých členov nášho zájazdu. Hrala tu svadobná hudba, obnovoval sa manželský sľub a bolo to také úsmevné. Vonku sa medzitým čerti ženili. Všetko bolo aj fotené.

Odtiaľto sme išli autobusom smerom k hore Tábor, neskôr sme prestúpili do taxíkov .Hora Tábor leží nejakých 500 metrov nad morom, dominuje nad svojím okolím a normálne sa tam chodí pešo. Počasie a krátke dni však túto možnosť dnes vylúčili. Cesta hore bola veľmi kľukatá. Nachádza sa tu kostol Premenenia pána. Hore je už skoro tma a nevľúdne počasie pohľad dole veľmi neumožňujú. Vraciame sa dole s taxíkom a cesta je to veru dosť šťavnatá, lebo je v taxíku o dosť ľudí viacej ako by malo byť a cesta je dosť serpentínová. Ale napokon to všetko dobre dopadne.

Odtiaľto ideme už do Tiberiásu, ktorý sa nachádza už na brehu Galilejského jazera. Hotel má neštandardný názov C. Zvonku v tme vyzerá impozantne, ale neskôr zistíme, že má dosť šrámov. Niektorí cestujúci, ktorí bývali na prízemí dokonca nájdu aj mŕtve šváby a dajú sa presťahovať. My bývame na štvrtom poschodí v rovnakej zostave ako predtým a ide o miestnosť č.415. Boli s našou  izbou veľmi spokojní.
Večera bola veľmi dobrá. Len obsluha postupovala tak, že po dojedení okamžite všetko zobrala teda aj príbor ,takže ak si človek chcel ešte niečo zobrať mal problém. Večera bola vo forme švédskych stolov. Okrem nás tu boli aj turisti z Kene a oni tento náboženský pobyt veľmi prežívali. Na rozdiel od Slovákov viacej spevom a tancom.
Pred večerom som sa bol jedným zo spolubývajúcich prejsť po meste a tak sme sa zahovorili, že sme napokon zablúdili. Videli sme, že sa hotel nachádza asi dvesto metrov nad jazerom. Na izbe na rozdiel od Betlehemu, kde sme počúvali iba poľskú televíziu , tu sme chytili iba ruskú. Nie je to nič prekvapujúce, v Izraeli žije veľa rusky hovoriacich ľudí. Riešili pre mňa zaujímavý problém. Vystupoval šachový veľmajster Boris Geľfand, jeden z najlepších násvete a sťažoval sa, že izraelské družstvo sa nedostalo z finančných dôvodov na majstrovstvá Európy v šachu do Reykjaviku, hoci mali šancu na medailu. Nakoniec to riešil aj Kneset, izraelský parlament. V noci mala byť vonku aj búrka ale ja som ju prespal. Auto pred hotelom zrazilo mačku, to bola správa rána. Na rozdiel od Palestíny sa v Izraeli sa pohybuje veľa mačiek a dosť dobre živených.

Deň č.5 Nazaretské jazero, Hora Blahoslavenstiev, Tabgha alebo Heptapegon čo
znamená Sedem prameňov, ryba svätého Petra, Kafarnaum

Na raňajkách som si zabudol okuliare v jedálni, našťastie jeden zo spolucestujúcich mi ichdonesie, za čo som mu veľmi vďačný. Po raňajkách odchádzame na loď, kde máme plánovanú asi 45 minútovú plavbu po galilejskom jazere. Na loď sa zmestí asi 50 ľudí. Hneď nástup je bombastický, začne tu hrať slovenská hymna a na stožiari začne stúpať nahor slovenská zástava.
Následne sa kocháme výhľadom na breh ako aj na vodnú hladinu tohto jazera. Okrem nás tu plávajú ešte dve podobné lode. Nepochybujeme o tom, kto je ich osadenstvom, ozýva sa odtiaľ spontánny spev našich kenských spolubývajúcich. Spievajúce lode, to človek nevidí resp. nepočuje každý deň. Po nejakom čase povie Marián Gavenda svoju tradičnú kázeň. A potom sa začne šmelina. Každý člen obsluhy od kapitána po čašníka sa snaží predať nejaký svoj tovar, presne ako v Ježišových časoch. Po skončení platby sa kapitán lode z každým z nás rozlúči s podaním ruky. Keďže sv. Peter bol rybár, tu niekde sa musel plaviť a chytať ryby. Jazero je známe aj svojimi náhlymi búrkami, ktoré spôsobuje výmena teplých a studených vzdušných más. More je sladkovodné, dlhé 21 km, široké 11 km a hlboké až 50 metrov. Jeho rozloha je 170 km2 a leží 212 metrov pod hladinou Stredozemného mora. Napája ho a z neho vyteká rieka Jordán. Použitie vody je samozrejme predmetom sporov medzi Izraelom a susedným Jordánskom, ale momentálne existuje medzi nimi nejaká dohoda. A táto je aj jedným dôvodov, prečo sa do Mŕtveho mora dostáva stále menej vody.

Odtiaľ sa ide na horu Blahoslavenstiev, odkiaľ mal kázať k svojím učeníkom kázať Ježiš. Vyrastal tu v Nazarete, o čom svedčí okrem evanjelií aj skutočnosť, že aj Rimania ho v ďalších storočiach volali Nazaretský. A aj kresťanov nejakí čas volali nazaretskí. Hora je relatívne vysoko nad jazerom a apoštoli museli byť trochu aj turisti. Zato je tu pekný výhľad a je to vôbec pekné miesto. Toto miesto odkúpili talianski františkáni, a na ňom taliansky architekt Antonio Barluzzi v roku 1937 postavil moderný oktagonálny kostol. Okrem neho je tu aj jedna kaplnka. Hovorí sa že tu niekde Ježiš spravil jeden zo svojich najväčších zázrakov a rozmnoženie chleba a rýb. Máme hodinu voľno a tak si dovolím opustiť tento areál a ponoriť sa sám na chvíľu do čistej prírody. Odtiaľ naša cesta smeruje do Tabgha alebo Heptapegon čo znamená Sedem prameňov. Presne tu mal Ježiš nasýtiť 5000 ľudí, čo už je naozaj zázrak. Aj kostol sa tu volá kostol rozmnoženia chleba a rýb a je už tretí na tomto mieste. Mal sa tu aj zjaviť svojím apoštolom po svojom zmŕtvychvstaní a potvrdiť primát sv. Petra(vtedy ešte nie svätého). Neďaleko je tam aj kostolík, ktorý nedávno vyhorel, podpálil ho nejaký miestny fanatik. Mali sme tu kázeň od nášho sprievodcu Mariána Gavendu, ktorý sa tu dotkol dosť háklivých tém vnútri cirkvi.. Ukázalo sa, že je na strane skôr existujúcich štruktúr, čo je pochopiteľne, lebo ide o známu mediálnu osobu a navyše má zrejme dobré styky vo Vatikáne. Považoval to predovšetkým za mediálnu hru s cieľom poškodiť cirkev. K tomu by som zase dodal, že išlo aj o peniaze a to predovšetkým o veľké peniaze, o čom sa samozrejme nekázalo. Čo si o tom mysleli ostatní zúčastnení neviem, táto téma na pretras počas diskusii na rad nedošla . Treba povedať, že táto komunita je dosť zomknutá a k sebe tolerantná a priateľská. Či by bola taká aj k ináč zmýšľajúcim, to je už pravda iná otázka. Takisto som si všimol, že tu prevládal aj istý antisemitizmus. Pápeži sa v poslednom čase snažili tieto sentimenty skôr potláčať, avšak na level, ktorý bol na tomto zájazde sa to ešte akosi nedostalo. Prevládal tu skôr názor, že za všetko zlo na svete sú zodpovední hlavne Židia. Pokiaľ ide o islam, tento bol na zájazde dosť ignorovaný (aj keď sme ho všade videli a hlavne počuli) a ani sprievodca sa k tomu nejako nevyjadroval.
Odtiaľto bol aj prístup k jazeru.

Voda bola síce stále dostatočne teplá na kúpanie, so vzduchom to až také jednoznačné nebolo, ale dalo by sa. Breh bol však veľmi kamenistý.Vrátim sa ešte do ďalekej minulosti. Veľká časť Ježišovej aktivity sa sústredila práve do oblasti Galilejského jazera, kde mal mať najväčšiu podporu. Po jeho ukrižovaní, ako vieme mal byť Peter tou skalou, na ktorej sa mala založiť nová cirkev. Či Ježiš naozaj chcel založiť celosvetovú cirkev alebo iba v rámci židovstva o tom sa názory rôznia, on sám kázal podľa všetkého iba Židom. Vývoj však išiel svojím smerom .
Peter bol iba rybár, nemal žiadne vzdelanie a neovládal žiadne cudzie jazyky a preto jeho možnosti pôsobiť na pohanský svet boli dosť obmedzené. Bol zástupcom skôr judejského smeru kresťanstva, ktoré bolo v podstate vyhubené Rimanmi v roku 70 po dobytí Izraela. Podľa tradície išiel napokon do Ríma, kde sa stal prvým pápežom a mal byť popravený počas pogromov počas Nerónovej vlády .Z rímskych zdrojov o tom správ niet, pre Rimanov prvého storočia to bola ešte príliš bezvýznamná osoba. Za rozšírenie kresťanstva do nežidovských častí rímskej ríše mal zásluhu skôr apoštol Pavol, ktorý mal grécke vzdelanie a ovládal potrebné jazyky a zakladal prvé kresťanské komunity hlavne na území dnešného Turecka. Najprv kresťanov prenasledoval, potom konvertoval. Jeho novinky (snaha o zjednotenie náboženstiev) vyvolali veľké spory najprv v rámci židovskej komunity, pretože pohania odmietali niektoré židovské zvyky napr. obriezku a návštevu synagóg a sám Pavol mal s tým veľké problémy v Jeruzaleme. Väznili ho aj Rimania, ale zdá sa že skôr preto, aby ho ochránili pred inými Židmi .Konflikty mal aj s pohanmi, čiastočne aj preto, že novinky, ktoré chcel zaviesť(napr. nepredávanie suvenírov pohanských bohov), ohrozovali živobytie mnohých obchodníkov a tak utekal z mesta do mesta, z dediny do dediny. Napokon sa tiež dostal do Ríma, kde mal tiež zahynúť pri prenasledovaní kresťanov, to však celkom isté nie je, stopa po ňom sa však tu stráca. Keďže bol rímskym občanom, na rozdiel od sv. Petra ho nemohli ukrižovať iba čestne sťať.
Po roku 70 (dobytie Jeruzalema) sa cesty kresťanstva a judaizmu začali dramaticky rozchádzať a skončili v hlbokej vzájomnej nevraživosti, čo trvá vlastne až dodnes. Ale to je už iný príbeh. Objektívne však v prvom a vlastne ani v druhom storočí kresťanstvo ešte žiadne veľké úspechy nezaznamenalo, pohanstvo bolo ešte stále veľmi silné a bolo len jedným z množstva náboženských komunít v Rímskej ríši, jeho základy však boli položené.
Tu na Nazaretskom jazere si na kresťanstvo spomenuli opäť až v štvrtom storočí, keď tu postavili prvý kostolík, ktorý o sto rokov neskôr Byzantínci prestavali. Potom to všetko zničili Peržania v roku 614 a kresťanstvo až do 19 storočia odtiaľto vymizlo. Dnes sú už pamiatky a spomienkové miesta obnovené, ale kresťanská krajina to dodnes nie je.
Ďalším naším programom bol pobyt v reštaurácií na brehu galilejského jazera, kde sme si mohli objednať rybu sv. Petra, ktorá stala 18 USD. Táto žije iba v tomto jazere. Názory na jej kvalitu sa rôznili, podľa toho, kto akú vyfasoval.
Ja som dal prednosť treku sv. Petra, keď som si spravil hodinovú turistickú prechádzku v prírode na brehu jazera. Padlo mi to veľmi dobre, po absolvovaní množstva pamiatok. Napokon som aj našiel záliv, kde by sa dalo kúpať, (priamo pri bufete to bolo zakázané) ale už nebolo času.
Po ukončení tohto programu sme išli do mesta Kafarnaum, ktoré je dnes už iba zrúcaninou. Jeho názov je odvodený od slova Kafr Nahum, čo znamená „Mesto potešenia“.
Leží asi 3-4 km od miesta, kde sa vlieva rieka Jordán do Genezaretského jazera. Dvanásť mesiacov tu mal pôsobiť Ježiš.. Podľa tradície to bolo miesto bydliskom apoštolov Petra a
Ondreja. Tu mal vykonať veľa zázrakov. Zatiaľ je vykopaných len 25 % mesta a 75 % čaká na svoje objavenie. Najvýznamnejším objavom je Kafarnaumská synagóga. A tak sme v Izrael videli aspoň jednu synagógu, aj keď 2 tisíc rokov starú a zbúranú. Keďže vtedy ešte žiadne kostoly neexistovali, predpokladá sa, že sem chodili Ježiš a jeho učeníci.

Avšak najdôležitejším miestom pre kresťanov sú základy domu z 1. storočia pred Kristom, kde mali bývať apoštoli Ondrej a Peter a kde žil aj Ježiš.

Neďaleko sa nachádza aj socha sv. Petra, vyzerá tu však skôr ako Július Ceasar. Uvedený areál patrí od 19 storočia františkánom. Nazaretské jazero je aj významné turistické centrum, nachádzajú sa tu rozsiahle pláže a ubytovacie možnosti. Cez túto časť sme prechádzali cestou domov a išli sme pozdĺž rieky Jordán až do Jericha domov, teda do Betlehemu. Cestou sme mali pri Jerichu aj jednu zastávku, kde som odfotil jednu mimoriadne smrdiacu ťavu. Večer sme mávali niekedy pri večeri aj diskusie na rôzne témy, raz došlo aj na banky, ktoré, ako som zistil, nemali ľudia v nejakej zvláštnej láske. Tak som sa mal veru čo obracať, dokonca nás kritizoval aj sám pán dekan.

Deň č.6 Jeruzalem, krížová cesta

Tak ďalší deň nás čaká vlastne vrchol cesty a to krížová cesta, ktorú absolvoval Ježiš na svojej poslednej ceste po meste Jeruzalem. Odchádzame o siedmej a naša cesta sa začína pri Levej (Štefanovej bráne) bráne v Jeruzaleme, kde začína krížová cesta. Krížová cesta bola dlhá asi šesto metrov a mala štrnásť zastavení. Vedie k pahorku zvanom Golgota a to cez arabskú časť Jeruzalema po Via dolorosa(cesta bolesti).Jej presnú historickú vernosť niektorí historici však spochybňujú ale takáto je tradícia asi od 11 storočia. V každom prípade sa musela konať aspoň šesť metrov pod povrchom dnešnej ulice, o toľko narástla do výšky úroveň zeme za dve tisícročia. Ulica Via Dolorosa pripomína typickú arabskú ulicu a je v nej množstvo predajni a suvenírov.
Na ňu nadväzuje množstvo bočných ulíc zo zaujímavou arabskou architektúrou. Celkovo sa na tejto ceste pripomína štrnásť Ježišových zastavení
Prvé zastavenie miesto odsúdenia Ježiša na smrť, tu sme mali zastávku, ak sa dobré pamätám nachádzala sa tam arménska kaplnka. Tam bola kázeň, ktorej sa neštandardne chcela zúčastniť aj mačka a za nič na svete nechcela odísť. Až keď zakročil sám pán dekan, pobrala sa kade ľahšie.
Celebroval Marián Gavenda a ako vždy mu asistoval aj dekan z Malaciek On mal na starosti hlavne spevácke časti, lebo Mariánovi spev až tak veľmi nešiel. Hovoril o tom procese a označil ho za justičný zločin. Ako je známe, v celkom procese mala hlavné slovo rada veľkňazov a potom rozhodol rímsky guvernér Poncius Piláta ako sa traduje nad tým všetkým si umyl ruky. Ten mal veľmi zlú povesť aj v rámci Rímskej ríše. Bol mimoriadne skorumpovaný a neskôr bol za to aj odvolaný. Je to jediná z mimo kresťanských zdrojov podložená postava z Nového zákona.

Niektorí evanjelisti dávali vinu viac jednej strane, iní zase tej druhej. Dnes je to o politike a väčšinou sa to hádže na Židov. Pravda však je, že história alebo oveľa skôr tradícia z toho viní Židov, hoci to je po právnej stránke dnes ťažko dokázateľne. Spôsob a vykonanie trestu však bol jednoznačne rímsky. Súdilo sa podľa vtedajších zákonov a nie dnešných, jeho novinky boli zrejme príliš prevratné aby ich ostatní vedeli stráviť a tak ostal ku koncu úplne sám. Ani o prítomnosti jeho učeníkov pri ukrižovaní sa veľa nehovorilo, ani neboli obvinení. Mal ho zradiť Judáš, najnegatívnejšia postava celého príbehu ale zároveň pri tom akosi aj najľudskejšia, bez ktorej by ten príbeh takto ani nevznikol. Aj pri ostatných zastaveniach sa zrealizovali krátke zástavky, ku ktorým bol stručný výklad. Druhé zastavenie tu mu mali nasadiť tŕňovú korunu Tretie zastavenie prvý krát padá
Štvrté zastavenie stretáva matku
Piate zastavenie Šimon pomáha niesť kríž
Šieste zastavenie Veronika mu pomáha nasadiť šatku
Siedme zastavenie Ježiš opäť padá
Osme zastavenie Ježiš utešuje plačúce ženy
Deviate zastavenie Ježiš opäť padá
Desiate až trináste zastavenie, Ježiša obliekajú z rúcha a následne ho pribijú na kríž
Štrnáste zastavenie Ježiša dávajú do hrobu
A napokon sa ocitneme pred Bazilikou Svätého hrobu. Aj tu bolo množstvo pútnikov a boli dlhé rady. Bazilika má stať nad miestom popravy a hrobu Ježiša Krista. V prvom storočí pred Kristom tu bolo zriadené popravisko. Pre tvár lebky ho nazývali Golgota, v latinskom preklade Kalvária (kalva je medicínsky názov pre lebku a Golgota bez hebrejského slova gulgol – okrúhly).Kresťania to považujú za najsvätejšie miesto svojho náboženstva na zemi, pretože tu malo dôjsť k smrti a zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista, čo je najdôležitejšia udalosť v kresťanskom učení, bez ktorej by vlastne stratilo svoj zmysel. Treba povedať, že za svoj fyzický život nebol veľmi úspešný, často ho nechápali ani vlastní učeníci a pri smrti bol úplne opustený všetkými .Až jeho zmŕtvychvstanie dalo všetkému iný rozmer. Sv. Helena tu v roku 325 mala po tristo rokoch nájsť kríž, na ktorom bol Kristus ukrižovaný ale to je dosť nepravdepodobné. Okrem neho tu bolo v prvom storočí ukrižovaných aj tisíce až desaťtisíce iných ľudí a drevo sotva toľko vydrží bez ochrany .Takže išlo o otázku viery. V štvrtom storočí takisto na podnet sv. Heleny a jej syna cisára Konštantína sa na miestach zbúraných pohanských chrámov (tieto boli postavené v druhom storočí po potlačení druhého židovského povstania 148) bola zahájená stavba baziliky. Druhou stavbou bola bazilika, nazvaná Martýrium a na mieste ukrižovania – Kalvárii dala sv. Helena postaviť veľký zlatý kríž. Odvtedy mali tieto stavby bohatú históriu. Od roku 1852 podľa dekrétu tureckej vlády patrí tento obrovský chrám šiestim cirkvám: rímskokatolíckej, grécko-ortodoxnej, arménsko- ortodoxnej, sýrsko-ortodoxnej, egyptsko-koptskej a etiópskej, ktoré sa však medzi sebou veľmi nemusia. Avšak Baziliku otvára a zatvára moslimská rodina, ktorá vlastní kľúče od roku 1291 dodnes, za čo si inkasuje nemalý poplatok. Kristus si však našiel pokračovateľov a dá sa povedať, že hlavne vďaka ním a výbornému managementu sa napokon kresťanstvo postupne rozšírilo do celého sveta. Malo a má výbornú organizačnú štruktúru. Bolo aj prenasledované , hlavne v treťom storočí a začiatkom štvrtého storočia, keď sa už začalo dostavať do širšieho povedomia verejnosti. Potom bolo zrovnoprávnené a napokon samo začalo prenasledovať staré náboženstvo. Práve jeho dobrá organizácia predovšetkým bola tým , čo zaujalo cisára Konštantína, aby sa k nemu priklonil s cieľom náboženský zjednotiť ríšu samozrejme pod jeho vedením a napokon aj prerobil kresťanstvo „na svoj spôsob“, čo trvá vlastne dodnes. Nič totiž nie je zadarmo. Kresťanstvo však nebolo vyhlásené za štátne náboženstvo za jeho vlády, ale až o 50 rokov neskôr , cca v roku 380, za vlády cisára Theodoseusa. Jeho úplné víťazstvo v Európe však trvalo ešte ďalších vyše päťsto rokov, pretože prorok z blízkeho východu bol predsa len severnejším národom dosť vzdialený. Napokon došlo aj k rozdeleniu cirkvi (základ na rozkol postavil už sám cisár Konštantín v roku 337, keď preniesol hlavné mesto ríše z Ríma do Byzancie) na západnú a východnú, k čomu výrazne pomohlo zničenie Carihradu križiakmi v 14 storočí , čo v konečnom dôsledku uľahčilo aj  nástup islamu vo východnej  Európe, aj v našich končinách a vnieslo veľa jedu do vnútrokresťanských vzťahov. Tento rozkol sa dodnes neprekonal. V každom prípade však cirkevná organizácia prežila už vyše 2000 rokov a to sa nikomu druhému zatiaľ nepodarilo.
Nemôžem však nevysloviť aj určitú kritiku na prvých evanjelistov a aj  sv. Pavla a to v tom, že ich život samotného Krista až tak veľmi nezaujímal s výnimkou posledného roku dvoch jeho života a hlavne smrti a toho, čo po nej nasledovalo .Z iného obdobia jeho života vieme o ňom vlastne veľmi málo a preto ich ťažko môžem osloviť slovom historici, sú to skôr vykladači kresťanstva.
Určitou iróniou osudu je, že práve v krajine, kde kázal a na ktorej mu zrejme najviac záležalo nebolo nikdy jeho učenie prijaté a nič nenaznačuje tomu, že by sa tento trend mal zmeniť.
Na schodišti po pravej strane baziliky sme si dali urobiť za päť USD profesionálnu fotku celej našej družiny na pamiatku, ktorú sme si prevzali po prehliadke. Vo vstupnej hale sme uvideli tzv. kameň balzamovania, na ktorom podľa tradície pripravovali telo Ježiša pred uložením do hrobu. Treba povedať, že časť kostolu sa nachádza už pod zemou, keďže sa povrch mesta od tých čias výrazne zvýšil. Najskôr sme vystáli dlhý rad, aby sme sa dostali do kaplnky Božieho hrobu, ktorá je rozdelená na dve časti. Ani tu nebola úplná spravodlivosť, pravoslávni veriaci mali v rade prednosť. Táto pamiatka je rozdelená na dve časti. Prvá sa nazýva Kaplnka anjela a z tejto kaplnky sa vchádza vchodom vysokým len 1,33 metra (na znak úcty) do druhej Kaplnky Božieho hrobu. Tu sa pod mramorovou doskou nachádza bývalá jaskyňa autentického hrobu Ježiša a tam sa očakáva, že mu vzdáme primeranú úctu. Musím s sebakriticky priznať, že sa tu v plnej miere prejavili nedostatky môjho náboženského vzdelania. Nový zákon som si napríklad prečítal iba raz a nepoznal som až tak dobre význam jednotlivých miest v tomto veľkom kostole, ktoré niektorých mohli priviesť až do vytrženia.
Až dodatočne som zisťoval, o čo všetko sa tu vlastne jedná. Bol tu totiž dosť veľký hluk a nejaký veľký výklad nebol možný. Bola to dosť masová akcia. Vpravo od hlavného vchodu je strmé schodište, po ktorom sme vyšli na vrchol Kalvárie, kde sú dve kaplnky. Jedna je zasvätená dvom staniciam krížovej cesty (X. a XI.) čiže Ježiša Krista vyzliekajú zo šiat a pribíjajú na kríž a patrí katolíckej cirkvi. Druhá kaplnka je na mieste vrcholu kalvárskej skaly, kde sa odohralo ukrižovanie Ježiša (XII. A XIII. stanica krížovej
cesty) a patrí grécko-ortodoxnej cirkvi.
Ešte musím spomenúť aj návštevu hygienického zariadenia v tomto kostole, ktorá vo mne takisto zanechala zaujímavé spomienky. Aj keď to možno na toto miesto nepatrí, ale patrí to určite k životu.Ale božské nebolo.
Po prehliadne kostola dostaneme dvojhodinové voľno. Hneď vonku si všimnem, že hneď proti kostolu bol postavený aj minaret, Omarová mešita, čo je tu takým zvykom. Nevedel somsa k nej však dostať. Jednotlivé náboženstvá do seba niekedy trochu pichajú. Následne sa ponorím aj arabských uličiek, vôní, a bazárov. Je tu ich veľké množstvo. Arabi majú náhodou miestami celkom peknú architektúru.

Niekde som sa napokon dostal z arabskej do židovskej štvrti. Židovská časť má viac široké
ulice, podobné naším a je tu veľa vykopávok, ktoré v moslimskej časti neuvidíte. Treba si trochu všímať, v ktorej štvrti sa človek nachádza. Napríklad nebolo by veľmi vhodné sa pýtať v židovskej časti napr. na sídlo Hamasu. Tak sa dostanem k dvom ujom v klobúkoch a kabátoch, ktorý mi uviažu okolo ruky šnúrku. To má byť vraj proti urieknutiu. Samozrejmesa za to očakáva nejaký drobný darček. Následne sa dostanem opäť k múru Nárekov, teda do blízkosti chrámovej hory, kde má dôkladne skontrolujú. Idem potom v okolitých uličkách , fotím hrajúce sa izraelské deti s čiapkami na hlave(ľahkým krútením hlavy vyjadria nesúhlas mojou činnosťou, čo rešpektujem)

Snažil som sa nájsť vlastne aj ďalšiu architektonickú pamiatku mesta a to mešitu Mešita al- Aksá. Je to určite aj optická dominancia mesta, vidno ju už z diaľky a je veľmi fotogenická.
Je tou najväčšou v Izraeli má 5000 miest Postavená bola v šiestom storočí a je architektonicky nesmierne cenná. Je však postavená na mieste Šalamúnovho chrámu, na Chrámovej hore, prvého židovského chrámu a je tak trochu Židom tŕňom v oku, lebo stojí na ich najsvätejšom mieste. Je to tretia najcennejšia pamiatka islamu a jej odstránenie z politických dôvodov nepripadá v úvahu. V správe ju majú moslimovia, ale leží na území Izraela, na legendárnej Chrámovej hore. Nazýva sa aj Skalná hora alebo Zlatá kopula, ktorá naozaj obsahuje 80 km zlata, ktoré mal darovať jordánsky kráľ Hussejn. Ináč moslimovia uznávajú všetkých židovských prorokov vrátane Krista. História chrámovej hory sa ináč začína obetovaním syna Izáka Abrahámom, čo je popísané v Starom zákone. Evanjelistov už nie, neuznávajú.
Čítanie Starého zákona je ináč miestami celkom drsná záležitosť.

V hľadaní však nie som úspešný, nikde nie je ani šípka tým smerom. Takže asi sa k nejmomentálne nie je prístup, aspoň nie nám, „neveriacim psom“, alebo došlo k nejakým nepokojom
Tak to nechám a cez Múr nárekov sa snažím vrátiť k bazilike. Cestou však zablúdim a pomôže mi jeden chlapík, za čo však chce15 USD. Zjednám to na dva USD, ale aj tak má to zaskočilo. Táto prax je bežná v nejakých rozvojových krajinách, ale v Jeruzaleme, teda v jeho židovskej časti ma to prekvapilo. Sprievodca má však odvedie iba k hranici k arabskejčasti, za ňu ísť nechce, čo je tu asi bežná prax. Odtiaľ si však cestu pamätám, a tak u žiadny problém nenastane. Stále mam však čas a tak idem na nákupy. Kúpim si tu pohľadnicu, knihu o Izraeli a jeden kríž. Následne sa vydám opačným smerom do bazáru a dostanem sa tak k Jafskej bráne, odkiaľ je krásny výhľad na mesto.

Následne sa vrátim opäť k bazilike. Tu zistím od nábožensky vzdelanejších spolucestujúcich, , že som nenavštívil jedno dôležité miesto v chráme a to Golgotu a tak sa tam rýchlo ešte vyberiem. Odtiaľ idem s ostatnými na posledný bod návštevy a to na Večeradlo. Síce som o ňom nikdy predtým nepočul, ale všetci sa učíme. Ideme teda všetci opäť k Jafskej bráne a odtiaľ k spomínanému Večeradlu. Nachádza sav židovskej časti Izraela
To má byť podľa tradície miesto, kde sa mala konať posledná večera, ale celkom isté to nie. V každom prípade sa to miesto takto slávi už od starých čias a apoštoli sa tu mali schádzať aj po Ježišovej smrti. Zároveň je to miesto aj mariánskeho kultu, V podzemí sa nachádza aj symbolický hrob prvého židovského kráľa Dávida. Vedľa sa nachádza kostol Usnutia Panny Márie, ktorý stojí na mieste, kde podľa tradície Panna Mária upadla, „usnula.“ Je miestom mariánskeho kultu. Bol dva krát zničený a tento nový kostol sa postavil v 19 storočí. Jej postava tu leží symbolický na posteli v životnej veľkosti.
Týmto sa náš dnešný program a náš pobyt v Izraeli končí. Vonku sa medzi tým dosť ochladilo(večery boli v Jeruzaleme aj Betleheme už dosť chladné).Celkovo možno povedať, že to je mimoriadne zaujímavé mesto, na pochopenie ktorého by to chcelo trochu dlhší čas. Vraciame sa na miesto nášho ubytovania v Betleheme.Keďže sme tu posledný deň, zrealizujem tu aj posledné nákupy. Nakupovať som chodil do supermarketu Jumbo, čo bol obchod už úplne v našom štýle. Napriek zažitej predstave sa tam dal kúpiť aj alkohol. Celkovo sa mi zdal ten islam tu skôr uvoľnenejší ako napr. v susednom Egypte.

Posledný deň Ain Karem a odchod domov

Po zbalení sa ešte prejdem v okolitých uliciach .Žiaľ, počas denného svetla na to nebolo veľa príležitostí. Hneď okolo hotela sa nachádzal olivový sad. Okolo sú budovy pripomínajúce paneláky, ale nie sú také bezduché. Toto mesto má svoj pôvab, ale v ranných hodinách bolo celkom opustené.
Potom idem na posledné raňajky. Tieto sa jedli vnútri v miestnosti, hoci je tu aj záhrada, rána však tu boli dosť chladné. Napokon nasadneme na autobus a odchádzame do Ain Karem .Toto mesto sa nachádza asi osem km od Jeruzalema v peknom a na tunajšie pomery aj v zelenom a hlavne prostredí.

Je známe ako miesto narodenia Jána Krstiteľa, ktorý tu má aj kostol, hoci sám sa ku kresťanom nestal, hoci pokrstil Ježiša. Jeho hlavu si podľa tradície vyžiadal kráľ Herodes, pretože ho kritizoval za nemravný život. Kostol je veľmi pekný, starý len nejakých 50 rokov. Tu bola aj posledná kázeň, pamätám si ju aj preto, lebo betón už boli dosť studený na sedenie .Prostredie však bolo veľmi pekné. Odtiaľto sme išli aj do Baziliky Bazilika Navštívenia Panny Márie, kde je napísaný chválospev Panny Márie v mnohých jazykoch, medzi nimi aj slovensky. Bola tiež pekná, ale mala viacej právoslavný charakter . A ešte niečím bolo toto mesto zaujímavé. Boli tu najnižšie ceny na nákup tovaru aspoň sa nám to tak zdalo.

Oslovil som našich sprievodcov, ako je to s financovaním kresťanských pamiatok v Izraeli, či sa na tom podieľa štát alebo aj palestínska samospráva ale nevedeli dať jednoznačnú odpoveď. Zdá sa však, že hlavnú úlohu ma pri tom grécka a skôr východná cirkev. Odtiaľto ideme už smerom na letisko a ideme po ceste lemovanou už aj zeleňou. Po nejakom čase sa v diaľke objaví aj letisko Bena Guriona v Tel Avive. Bel Gurion bol prvý izraelskýmprezidentom Izraela a bol poľského pôvodu. Čoskoro po príchode nás čaká interview so zástupcom leteckej spoločnosti, podobne ako vo Viedni. Na rozdiel odtiaľ však ani jeden z nich neovláda slovenský jazyk. Opäť dostanem  prečítaniu nejaký anglický papier a odpoviem jednoznačne na predložené otázky. V Izraeli lepšie hovoriť po anglicky, na nemčinu nemajú niektorí práve najlepšie spomienky. A aj po rusky, veľmi veľa ľudí sa sem presťahovalo z Ruska. Ako turistov som tu registroval Poliakov a Rusov, na moje prekvapenie som tu nevidel ani jedného českého turistu, čo sa mi ešte nikde nestalo. Dá sa to však vysvetliť ich nízkou religiozitou. Horšie to má môj spolubývajúci Martin, ktorý nevie po anglicky a moja ponuka o pomoc je zo strany leteckej spoločnosti odmietnutá. Napokon len mávnu rukou. Následne odovzdávame svoje kufre. Opäť má problémy Martin, pretože nemá kufor, ale ruksak a to sa podáva niekde úplne inde. Následne idem k vstupu do leteckého priestoru. Z akéhosi dôvodu ma vytiahni z davu na nejakú ďalšiu kontrolu. Musím dať pas do nejakého prístroja, kde ho musia preveriť, čo nejde bez problémov. Martina zase vyberú na ešte detailnejšiu prehliadku, celého ho rozoberú .Tak sa dostanem napokon do bezcolnej zóny, kde ešte niečo kúpim. Je tu však dosť hektická atmosféra.
Napokon sa dostaneme do lietadla a tu sedím vedľa nejakého pána tiež z nášho zájazdu, ktorý tam sedí zo svojou dcérou. Ukáže sa, že pán je tiež šachista a hrá s nejakým počítačom, zápas končí nerozhodne, takže muselo isť o nejaký slabší program. Proti najlepším si človek dnes už ani nepípne.
Neviem, ako trasou sme leteli, izraelská spoločnosť tieto informácie nezverejňovala. Videl som len, že sme boli nad nejakými gréckymi ostrovmi. Pristavanie vo Viedni bolo celkom nepokojné, boli sme z toho dostatočne vytrasení, asi nejaké turbulencie. Vo Viedni už žiadne ďalšie kontroly neboli, len ten odchod do Bratislavy bol zbytočne rýchly a unáhlený, čo bola jedna z maličkých organizačných chybičiek tohto zájazdu. Po príchode k Pasienkom sa všetci rozlúčime, len ja ostávam ešte s Martinom, lebo jemu odchádza vlak až o 23.30 do Košíc a ideme na pivo do neďalekého baru. Potom ho ešte odprevadím na hlavnú stanicu, kde sa rozlúčime. Pokiaľ ide o organizáciu zájazdu, bola bezchybná.
Záver:
Bola to v celku z môjho pohľadu trochu neštandardná dovolenka, ktorá mala aj svoj duchovný rozmer. Napriek tomu ju možno odporučiť všetkým, ktorí sa zaujímajú o náboženstvo , dejiny alebo architektúru. Krajina je vzhľadom na svoju veľkosť mimoriadne rôznorodá aj čo do prírody, sú tu efektné púšte a jazerá a moria, o rôznych náboženstvách ani nehovoriac .Hádam iba budhizmus tu chýba a lesy. Nemožno však takýto typ zájazdu poradiť ľuďom, ktorí hľadajú zábavu  alebo si chcú proste len trochu poležať a sa vyblázniť. Alebo sú absolútne alergickí na akékoľvek náboženstvo, To všetko môžu nájsť však v Tel Avive pri Stredozemnom mori, ktoré má na rozdiel od zvyšku krajiny celkom liberálnu povesť. Alebo Eliat pri Červenom mori má zase krásne more s možnosťou potápania.
Ak by som sa sem niekedy náhodou ešte vrátil, tak zase sem na nejaký iný typ strávenia voľného času v tejto krajine , s nejakým výletikom. Dá sa sem ísť aj výsostne „svetskými cestovkami“, ale program až tak odlišný tiež nie je a ceny sú o dosť vyššie.
Podľa môjho osobného názoru sa takýto typ dovolenky nehodí ani pre deti, bolo by to pre nich príliš únavné a asi by im to veľa nehovorilo. Ani na tomto zájazde skoro žiadne neboli. Ale dospelý človek, ktorý si už skôr sformoval svoje životné názory sa pokojne môže zúčastniť tohto zájazdu a aj keď mu viera veľa nehovorí, je tu čo vidieť. Asi aspoň raz v živote však môže každý kto môže absolvovať takýto druh zájazdu a tak prečo nie práve v krajine, ktorej sa hovorí svätá.
Počasie bolo v tomto období celkom ideálne na poznávaciu dovolenku. Len v Jeruzaleme boli už trochu chladnejšie noci. Určitou nevýhodou však boli krátke dni, tak z tohto dôvodu by som odporučil skôr marec alebo apríl, potom tu už však príliš teplo. WC boli na dobrej úrovni a väčšinou aj bezplatné.

Necítil som sa tu nijako ohrozený. V krajine síce vládne permanentne napätie a je neustále témou v médiách, ale na rozdiel od takej Sýrie tu má konflikt svoje prísne pravidlá. Aj Izraelci aj Palestínčania žijú z turistického ruchu a nemajú záujem škodiť turistom. Iný prípad je pravda Gaza. Náš sprievodca nám povedal, že konflikty, ktoré vidíme v televízii sú niekedy len show pre divákov a tam , kde sa skutočne bojuje žiadne kamery nie sú. Problematické je v súčasnosti najmä mesto Hebron, kam sa však teraz nechodí.
Úradnou menou v Izraeli je šekila, netreba ju však zamieňať , všade sa dá platiť dolárom a aj Eurom, lepšie je však mať USD .Treba mať však aj drobné bankovky, lebo peniaze sa niekedy vracajú v miestnej mene.
Ceny sú to skôr vysoké, zvlášť v reštauračných zariadeniach, ale vzhľadom na program zájazdu sme sa tam prakticky nedostali.
Strava bola dobrá. Cítil som síce určité napätie, spôsobené možno zmenenou črevnou flórou, ale nič vážne to nebolo. Môže sa piť voda aj z vodovodu, ale radšej som to neskúšal. Zájazd sa organizoval cez palestínsku časť Izraela, lebo turistické kancelárie v Izraeli výraznejšie preferujú viacej židovské pamiatky. Tieto nám tu naopak veľmi neukazovali pokiaľ nesúviseli s kresťanstvom a už vôbec nie moslimské, ale nebolo to ani v pláne zájazdu. Vo voľnom čase sa však dalo čo to vidieť najmä v Jeruzaleme, je lepšie si to však dopredu pripraviť, aby sa nestrácal čas.
Izrael pôsobí dojmom skôr európskej krajiny a palestínska časť zase skôr arabskej krajiny. Nie je to však kresťanská krajina, toto náboženstvo tu je menšinové a tolerované, aj keď možno nie všetkými milované.
Pokiaľ ide o samotný konflikt Izrael Palestína, že kto má viac pravdu, tak to je ako sa hádať sa, či bolo skôr kura alebo vajce. To závisí od toho, pod akým uhľom a podľa akých kritérií sa na celý spor pozriete. Je to veľmi pre nás komplikované. Nič však nenasvedčuje tomu, že sa to skončí v dohľadnom čase, skôr naopak. Predovšetkým preto, že sa pletú do toho aj mnohí iní a tento konflikt živia.
Aký bude ďalší osud kresťanstva ,ktoré bolo jednou s tém zájazdu a ktoré sa tu zrodilo uvidíme. Mne sa skôr zdá , že je skôr na ústupe. Analyzovať príčiny tu nebudem. Historický Ježiš Kristus je mŕtvy, ako povedal jeden z celebrujúcich ,s čím súhlasím, a bude si musieť tiež hľadať svoje nové miesto v dnešnom mimoriadne komplikovanom svete.
.