Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Deň č.1 Cesta a Studenovodské vodopády

Pobyt som si objednal na štyri dni cez internet v penzióne Koliba v Starom
Smokovci prostredníctvom jednej pani (manželky majiteľa chaty).
Cestoval som vlakom a musel som sa vrátiť zo zástavky domov pre turistické palice, ktoré sú od tohto roku novou súčasťou mojej turistickej výzbroje. Vlak som potom stihol doslovne v posledných sekundách.
Najprv som sedel som vo vlaku s jedným dôchodcom, o  ktorom som mal dojem, že nevie, kto je a kam ide, asi bol jedným z tých , čo cestujú zadarmo. Následne cestujem s jednou rodinkou s deťmi Cesta prebiehala až do Trenčína z technickej strany v pohode, potom to však bola dosť bieda.
Okolo popoludnia som bol v Poprade. Stanica sa od mojej poslednej návštevy(pred vyše 10 rokmi) dosť zmenila a to  nie iba práve k lepšiemu, chýbala mi tu rozhodne najmä reštaurácia .Mal som ešte hodinu času do odchodu tatranskej železničky a tak som sa išiel pozrieť po jedení. V tomto období vrcholila doba tohtoročných mimoriadnych horúčav a aj tu
bolo extrémne teplo. Napokon som si dal v ktoromsi stánku kebab a to najhoršie bolo zažehnané.
Pokračoval som tatranskou električkou a prvý a aj posledný krát bola skoro prázdna. Ináč sa dal kúpiť na penzióne týždňový lístok za tri eurá, kontrolu lístkov som tu však nezažil. Väčšinou však boli električky tak plné, že by sa tam revízor beztak len ťažko pohyboval. Návštevnosť Vysokých Tatier bola tento rok veľmi vysoká.
Po krátkom hľadaní som našiel penzión Koliba (nachádzal sa na veľmi dobrom mieste, prakticky skoro oproti železničnej stanici v Starom Smokovci). Nachádzala sa tam aj spomenutá pani (príjemná osoba) a vzápätí som sa ubytoval.
Bolo ešte dosť skoro a tak som sa vybral z Hrebienku na túru na Studenovodské vodopády, čo bola asi dobrá hodina cesty.
Cesta sa oproti mojej poslednej návšteve dosť zmenila, po víchrici v roku 2004 padli okolité ihličnaté stromy a vyrástla tu nová vegetácia, avšak iného charakteru. Všetko zlé je však aj na niečo dobré, hlavne z električky sa veľmi zlepšil výhľad na okolité hory.
Vodopády stratili podľa mňa na efektivite, jednak v nich bolo veľmi málo vody a na druhej strane okolité lesy napadol lykožrút alebo nejaká iná potvora a tak to nebolo celkom to pravé orechové na pozeranie, také polopusté.

Večeral som vždy v penzióne, večera tu vyšla asi na 5/ 10 Euro, pričom pre tu ubytovaných bola zľava 20 percent. Večeralo sa vonku, večery boli aj tu mimoriadne teplé a to 22 až 24 stupňov. Celý čas som tam chodil večer iba v šľapkách a to bez ponožiek.

Deň č.2 Výstup na Kôprovský štít (2367 metrov)

Raňajky boli vo forme švédskeho stola(stáli asi cca 5 euro). Niekedy pred pätnástimi rokmi som sa u pokúsil zdolať túto horu, bolo to však už
v septembri napadol však sneh a tak som sa musel predčasne vrátiť.
Ale nedokončenú prácu treba dokončiť a tak prišiel čas.
Električka cestou na zástavku Popradské pleso bola neskutočne preplnená až som mal strach, že už vôbec nevystúpim ale nakoniec sa to podarilo.
Ako sa spieva v nejakej slovenskej hitovke, hora síce padla a horela , ale po nešťastnej víchrici z roku 2004 sú vďaka chýbajúcim stromom zase veľmi krásne výhľady na okolité vrcholy, ktoré boli zaliate slnkom. Svahy Tatier dobýva nová skôr neihličnatá vegetácia, pričom sa jej lepšie darí na nižšie položených svahoch.
Cesta zo zástavky Popradské pleso až po skutočne Popradské pleso trvá pešo asi hodinu a bola práve dosť postihnutá prírodnou kalamitou. Na jednom mieste v určitej nadmorskej výške je však tomu náhle koniec a tesne pred plesom je pomyslená ostrá čiara a začína sa les tak ako bol aj predtým. Tesne pred Popradským plesom sa nachádza aj symbolický
cintorín ale na jeho návštevu nemám ani najmenšiu chuť.
Popradské pleso možno právom pokladať za jedno z najkratších tatranských pliesa nachádzajú sa tam už chaty. Vyskúšam aj vodu aspoň prstom , po týchto horúčavách veruani tu nie je nijako chladná.

Nechám si v chate opečiatkovať pohľadnicu ako dôkazový materiál a pokračujem v ceste smerom na Kôprovsky štít, ktorý odtiaľto predstavuje stúpanie
ešte asi 800 metrov.
Sprvoti tá cesta prestavuje výstup s trasou spoločnou s tou  tým na Rysy, po necelej hodine sa odbočí doľava.
Zoznamujem sa tu s mladým maďarským párom, ktorí boli tuším odkiaľsi z okolia Ostrihomu. Prejavia určitý záujem o slovenčinu a tak im vysvetľujem, kedy sa zdraví dobrý deň , kedy už ahoj a pri akých príležitostiach možno povedať už to dôvernejšie čau. Po krátkom rozhovore si ideme všetci svojou cestou. Asi po dvoch hodinách dôjdem na Veľké
Hincové pleso, ktoré leží v nadmorskej výške cca 1900 metrov a ktoré ma byť najväčšie vo Vysokých Tatrách.

Ležalo na nejakom exponovanom mieste, kde sa koncentrovali vodné pary a tak tu bolo stále vlhko aj keď v okolí bola situácia iná.

Po prestávke vyrazím teda na samotný vrchol a tu je to stúpanie už podstatne strmšie, najmä v druhej časti. Asi sto metrov pred vrcholom to už začína byť naozaj dosť vážne. Stretnem tu mojich maďarských známych, ktorí to zabalili a začali sa radšej venovať sami sebe, až skoro zatarasili cestu. Mňa však čoskoro čakalo vyvrcholenie iného typu, totiž posledných sto metrov výstupu bolo už skutočne trochu na uváženie. Celkom hore sa dostaneme iba štyria. Iste to nikoho neprekvapí, keď poviem , že ostatní traja boli z krajiny našich západných susedov. Úplne hore(čo bola niekoľko metrová vetchá skala) sa podarí zo vzájomnou pomocou spraviť aj niekoľko fotografií , pričom sme trochu aj balancovali nad priepasťou , ale všetko sa napokon dobre skončilo a prežili sme to.
Dlho som sa tam nezdržal a zahájil som zostup. Čoskoro ma predbehli moji spoločníci, ktorí išli ako kamzíky , boli ešte mladí a asi ešte nepoznali bolesť kolien.
Čo bolo horšie, stratil som čoskoro cestu a motať sa tesne pod vrcholom nebolo v neznámom teréne práve bezpečné. Aby problémov nebolo dosť, blížila sa búrka, ktorá bola v tejto výške veľmi nebezpečná. Pozbieram všetky svoje slabšie orientačné schopnosti a napokon chodník
nájdem a zahájim čo najrýchlejší zostup, lebo to začína hodne dunieť. Na Hincovom plese sa rozprší , jadro búrky ma našťastie minie. Nasledujúci hodinu potom prší, aj keď nie nejako výdatne, aspoň som pretestoval svoju novú vetrovku. Tak nepremokavá určite nebola. Po dvoch hodinách som opäť na Popradskom plese, kde o nejakej búrke už nikto nechyroval. Tu
v reštaurácií stretnem svojich českých supútníkov, Vysvitne, že ešte nemajú zabezpečenie ubytovanie ale ťažkú hlavu si z toho nerobia, ach tá mladosť.
Spiatočnú cestu absolvujem na trase Popradské pleso – Štrbské pleso. Na železničnej stanici na  Štrbskom plese sa koná prezentácia historického vláčika, ktorý neskôr uvidím aj v Starom
Smokovci. Vo vlaku sa vyprávam s jednou dámou, ktorá tu však cestuje takmer denne a veľa pochopenia pre romantiku tejto cesty nemá.
Večer sa prechádzam po Starom Smokovce, kde som nebol prvý krát. Treba povedať , že má dosť jedinečnú architektúru, ktorá tu letela najmä v prvých dvoch desaťročiach minulého storočia a preto ho celkom možno odlíšiť od alpských stredísk. Neskôr sa v nej už veľmi nepokračovalo, čo je škoda . Zoznamujem sa tu večer zo skupinou nemeckých turistov, ktorí hľadajú niečo po zub a tak ich zavediem do nášho penziónu. Nie sú to turisti ako ja, ale automobilisti, ktorí cestovali pod rôznymi starším značkami po Slovensku. Padne aj nejaké to pivo, pre mňa bez úhrady . Nemci vedia byť vďační, keď majú pocit, že ste pre nich niečo urobili.

Deň č.3 Zakopané

Na tento deň som si naplánoval pre zmenu cestu do susedného štátu a to do Poľska a to do známeho strediska Zakopané. Autobus odchádzal o deviatej z miestneho parkoviska a lístok stal päť Euro. Zaujímavosťou bolo, že v celom Starom Smokovce sa nedala zohnať poľská mena. Cesta bola veľmi náročná, pretože bolo príšerne teplo a v autobuse nebola žiadna
klimatizácia. Bola však veľmi pekná, najmä na poľskom úseku. Všimol som , že pred vstupom na známe morské oko stáli dlhé rady áut.
Architektúra je v Poľsku je jedinečná, dosť odlišná od druhej strany Tatier. Autobus nás vysadí na jednej z autobusových staníc v centre mesta. Odtiaľ som prešiel pešo až k lanovke na Kasprowy Wierch , čo, ako sa ukázalo bolo hodne ďaleko. Na druhej strane som prešiel cez celé mesto, ktoré je dneska už celkom moderné a žiadna ticha romantika. Je tu aj dostatok
nákupných možností.

Keď som teda konečne doterigal k lanovke, zistil som, že tam stojí asi troj

hodinová rada na vrchol a tak som rezignoval na cestu hore.

Rozhodol som sa túrovať na mieste, kde som narazil na problém a to ten, že sa tu za používanie turistických chodníkov platí a času som nazvyš nemal.
Vystúpil som najprv na kopec ,kde sa nachádzal nejaký kláštor. Už na pohľad tu vidno, že je to silne nábožensky orientovaná krajina. Nachádza sa tú veľa mníchov a najmä mníšok, ktorí sa v týchto kláštoroch celé hodiny modlia. Po návrate z kláštora k lanovke sa strhne prudká
búrka. Schovám sa teda opäť pod strechou jedného kláštora. Bolo trochu komické sledovať práve tie utekajúce mníšky v tejto situácií, to človek naozaj každý deň neuvidí. Kláštory sa však nachádzali na veľmi peknom mieste. Po hodine sa vrátim k lanovke a zahájim spiatočnú cestu. Ešte si všimnem, že genofond obyvateľstva sa tu už oproti našim končinám dosť zmenil. Nachádzajú sa tu už výrazne severské typy, ktoré už pripomínali skôr Vikingov.

Orientáciu riešim tak, že si názov stanice som si napísal na papier a keď nešlo ináč, dal som ho prečítať príslušnej osobe(názov autobusovej stanice sa mi zle pamätal).Prípadný
nasledovníkom by som odporučil, že v prípade, že by chceli ísť na lanovku na Kasprowy Wierch , tak aby si vzali na stanici taxík, cena ktorého mala byť údajne dosť nízka, je to naozaj dosť ďaleko.
Návrat prebehol bez incidentov .Večer tu existovala ešte jedna zaujímavá činnosť a to návšteva čajovne u Vlka, ktorá sa nachádzala neďaleko miestneho hypermarketu. Tu sa denne
konali rôzne zaujímavé prednášky týkajúce sa obvykle tematiky Vysokých Tatier alebo
vystúpenia niektorých skupín. Ja som sa konkrétne raz zúčastnil prednášky o svišťoch. Bola
tam veľmi dobrá atmosféra a odporučujem podobné diskusie k návšteve.
Samozrejme, večer sa dali absolvovať aj veľmi prijemne prechádzky, teplota sa aj vtedy pohybovala od 22 do 23 stupňov.

Deň č.4 Naprieč priečnym sedlom

Na tretí deň som si nechal cestu, ktorú osobne považujem za najťažšiu ale aj najkrajšiu z tých vo Vysokých Tatrách, aspoň čo sa týka značkovaných chodníkov. Raz v živote som ju už absolvoval, a to pred nejakými desiatimi až 15 rokmi
Na Hrebienok som sa odviezol zubatou električkou a tam sa to celé začalo. Cesta cez Priečne sedlo vedie z Hrebienku na Téryho chatu, odtiaľ na spomínané Priečne sedlo(cca ) a zostup smerom na Zbojnícku chatu a odtiaľ na spomínaný Hrebienok. Je to celodenná túra.
Prvým cieľom bola Zamkovičová chata, ktorá bola vzdialená asi hodiny cesty pešo a sa nachádza v nadmorskej výške cca 1500 metrov. Kúpil som si tam pohľadnicu a tu som následne opečiatkoval ako dôkazový materiál. Odtiaľ pokračoval úsek smerom na Téryho chatu, ktorú bolo vidno z diaľky na jednej skale a pozorovať, ako sa postupne približovala.
Cesta viedla cez Malú studenú dolinu a bola veľmi fotogenická. Za asi dva hodiny som bol na tejto chate, ktorá sa nachádza vo výške asi 2015metrov. Počasie bolo veľmi teplé a vôbec sa v tento deň vydarilo, teplota aj tu hore určite dosahovala 20 stupňov. Celú cestu som vide iba jedno malé snehové pole, veľké horúčavy tohto leta aj tu zanechali stopu. Vo Veľkej studenej doline som nevidel absolútne žiadny sneh. Asi polhodinu som mal namočenú nohu v miestnom potoku a vôbec sa mi nezdal studený. Odtiaľ pokračoval chodník smerom na Priečne sedlo a tu už bolo oveľa menej ľudí. Asi za polhodinu som sa ocitol pre posledným stúpaním a to bolo extrémne náročné. Pochybujem, že by sa tu dalo vyliezť bez pomocí
reťazí. Tu si veru na chvíľu spomeniem aj na nebesá a zahájim výstup. Keď idem z reťaze na reťaz musím dávať veľký pozor a každá chyba môže byť posledná. Netreba sa zásadne pozerať dole. Niektorí ľudia prepadávajú ľahkej panike, potom blokujú tých pod nimi(jedna nado mnou volala koniec mojich dní).ale napokon vylezú. Sklon svahu dosahuje aj vyše 60
stupňov. Celé to lezenie (ináč sa to nedá nazvať) trvá asi dobrú polhodinu, skôr viacej a skonči na vrchole Priečného sedla (2352metrov). Niektorí tu aj fotia ale podľa mňa je na týchto miestach táto aktivita veľmi nebezpečná .Nasleduje zostup do Veľkej studenej doliny a spočiatku je veľmi nepríjemný. Terén je samá suť , kĺže sa tu jedna radosť a jedna reťaz dokonca nie je pripevnená, čo bolo dosť nepríjemne. Situácia sa však postupne normalizuje.

Najbližším cieľom je Zbojnícka chata (1900m), ale cesta trvá veľmi dlho. V diaľke som zazrel čriedu kamzíkov v počte asi osem kusov ale sú príliš ďaleko, aby sa dali zachytiť na fotografii.
Napokon sa za jednou zákrutou vynorí vytúžená Zbojnícka chata kde si doprajem obed a odpočinok.
Koniec to však zďaleka nebol, na Hrebienok ma čakal ešte dlhý a dosť náročný zostup. Mne sa táto cesta zdala byť technicky v horšom stave ako na Téryho chatu, ale tento môj posudok mohol byť ovplyvnený aj skutočnosťou, že už som bol unavenejší ako ráno. Výhľady sú však
každom prípade skvelé, je počuť aj hvízdajúce svište.
Ináč Priečné sedlo možno od roku 2013 absolvovať obojstranne.
Napokon, o takej ôsmej hodine sa objavím na Hrebienku a odtiaľ cestou vedľa železničnej trate zídem do Starého Smokovca.
Treba však záverom pochváliť aj značenie turistických chodníkov vo Vysokých Tatrách , je podľa mňa lepšie ako v Alpách, aj keď zase treba objektívne pripustiť, že Alpy sú oveľa rozsiahlejšie.
Po večeri idem na do čajovne u Vlka, kde sa koná prednáška o živote svišťov .Dozviem sa, že polovicu roka hibernujú. Jeden iniciatívny poslucháč navrhne toto naštudovať a aplikovať ako nástroj na našich dôchodcov, že vraj koľko by vláda ušetrila na výdavkoch.

Deň posledný

Ubytovanie som dostal iba na štyri dni a tak si musí urobiť program na posledný poldeň.
Rozhodujem sa medzi cyklistikou, návštevou Belianskej jaskyne a Štrbským plesom. Prvej som mal tento rok už dosť, druhá bola náročná na čas a tak sa rozhodnem pre najjednoduchšiu variantu a to cestu na Štrbské pleso. Veci si nechám dole a tak už absolvujem iba ľahšiu prechádzku okolo jazera až po lanovku na Solisko. Ľudí bola na jazere dosť a skôr takých pobytových hostí. Dosť sa tu postavilo od mojej poslednej návštevy. Na
túry je však ešte lepší Starý Smokovec, odkiaľ vedie viacej turistických ciest.
Neďaleko objavím také malé jazierko, kde som ešte nikdy nebol. Malo taký pekný názov jazierko lásky. Kedysi sa používalo na chov pstruhov.
Napokon so smútkom odchádzam, ani sa mi veľmi nechce. Boli to krásne štyri dni a v čase osobného smútku taký balzam na dušu. Pomohlo určite aj fantasticky krásne počasie.
Následne sa vrátim do Starého Smokovca, rozlúčim sa s pani idem električkou do Popradu. Tu ma po obede čaká posledný vlak, ktorý ide v ten deň do Bratislavy. Ide z Košíc, mešká však už tu neuveriteľnú jednu hodinu. Nikto však nepodá žiadne vysvetlenie ,čo je typické pre naše končiny.
Cesta domov je podobná ak tá sem, a aj spoločnosť je podobná, opäť cestujem s nejakou rodinkou odkiaľsi Kysúc .Od Žiliny sám. Pamätám si, že tam bol nejaký cigán a keďže už začala utečenecká kríza, neustále ho kontrolovali. Do Bratislavy prídem až po 23 hod, takže už nestihnem normálny spoj. V meste si dám nejaké to pivo a následne cestujem domov, návrat však už nikdy nebude taký aký býval predtým.