Založ si blog

Moja cyklocesta na trase Villach(Rakúsko) – Tarvisio-Venzona- Udine- Palmanova- Grado – Triest(Taliansko), časť prvá

Deň č.1 Cesta do Arnoldsteinu(Rakúsko)

Z domu som cca o siedmej ráno vyrazil po hrádzi na železničnú stanicu Bratislava- Petržalka odtiaľ som išiel vlakom do Viedne. Samozrejme k tomu bola potrebná aj nejaká príprava. Okrem toho som pred cestou cítil zub a tak som musel riešiť dilemu ísť k zubárovi alebo radšej nie? Ale v trase cesty som mal tento krát jasno.
Vo Viedni som po polhodinovom čakaní prestúpil na vlak do korutánskeho rakúskeho mesta Villach. Preprava bicyklov býva vo vlakoch rôzna, v tomto prípade bol v jednom vagóne aj s jeho majiteľom, čo mám najradšej. Bicykel som však musel zavesiť na hák a batožinu zložiť. Nebol som tu však sám, stretnutia v takýchto vozňoch nepochybne patria k atrakciám podobného typu dovoleniek. Ako prvá nastúpila slovensko -česká dvojica. Prvý menovaný bol z Trenčína a druhý bol zo severnej Moravy a bol informatik. Bol takej pohodovej povahy a naopak jeho slovenská protistrana bola zase taká vážnejšia povaha. Preto sa asi aj dobre doplňovali. Bol to zároveň aj prvý a posledný Slovák, ktorého som stretol na tejto ceste. Išli do Slovinska na akúsi vysokú horu a po príchode do Villachu ich čakal výstup o vyše tisíc metrov aj s batohmi, čo nebola žiadna maličkosť. Dovolenku mali skončiť až o tri týždne na ostrove Krk v Chorvátsku. Ďalším spoločníkom bol rakúsky dôchodca z Burgenelandu, ktorý chcel ísť tú istú trasu ako ja.
Najväčšou exotikou bol však asi šesťdesiatpäťročný ročný austrálsky cyklista. O austrálskej cyklistike sa vyjadril ako o shite, kde možno na cestách stretnúť tak akurát hadov, kengurua a  krokodílov. Dobicykloval z Amsterdamu až do Viedne, potom týždeň od toho všetkého odpočíval. Pod odpočinkom si však nepredstavujme nejaké leháro , robil peší trek okolo Mont Blancu. Následne išiel do Chorvátska zo špekulatívnych dôvodov, lebo takto si akosi mohol predlžiť platnosť víz. Takže medzi týmito kandidátmi som sa cítil so svojimi úbohými plánovanými 250 km ako taký cyklistický greenhorn. Cestou míňame aj Semmering a dobre známe lyžiarske stredisko Stuhleck, ktoré je tentokrát pre mňa netradične zelené. Boli tu veľmi pekné výhľady z vlaku. Okolo tretej som vo Villachu. Táto stanica je dosť veľká a chvíľu mi trvá, kým spolu s  celým svojim batohom sa trafím von. Nachádza sa na ľavom brehu rieky Dráva. Ja priamo prejdem zo stanice na pravý breh a ocitám sa priamo v historickom centre tohto podľa mňa veľmi pekného korutánskeho mesta. Mesto má asi 60 tisíc obyvateľov a leží v nadmorskej výške cca 400 metrov, čo je pre mňa podstatná informácia. Mesto som prechádzal pre tromi rokmi a dokonca som tu aj prespal, keď som robil drávsku cyklocestu. Neplánoval som sa tu preto teraz na začiatku nejako zdržať, boli iné priority, preto spravím iba takú rýchlu prehliadku historického centra. Celá táto časť konkrétne hlavná cesta je vyprázdnená, len na chodníkoch stoja ľudia a sú oddelení povrazmi. Zrejme sa čaká na príchod niečoho slávnostne celebritného, namiesto to tam prejdem ja na svojom bicykli, organizátori ma však odtiaľ veľmi rýchlo vykážu. Následne sa pustím dole na pravom brehu rieky smerom k jej hlavnému prítoku k rieke Gail, ktorá sa ako hlavný prítok pod Villachom vlieva do Drávy. Tam sa má oficiálne začať cyklocesta. Po dvoch km a niekoľkých dotazoch napokon nájdem toto miesto.
Rieka Gail je veľmi čistá a má modrú farbu. Predo mnou sa už jasne črtajú talianske Alpy, ktorých prekonanie bude úlohou nasledovných dvoch dní. Cesta vedie hore prúdom po ľavom brehu rieky Gail, najprv po asfaltovanej ceste a následne po pevnej ceste, na ktorej sa však dobré jazdí.

Na ceste ma občas zastavia nejaké aktivistky a informujú ma, že by som cestou stretnúť nejaký cyklistický peletón, mal by som jazdiť dôsledne po pravej strane a vôbec dávať väčší pozor. K stretnutiu však vôbec nedôjde. Cesta vedie Dobratschým národným parkom, pomenovaným podľa dominantnej hory najbližšieho okolia Dobratsch (2167 metrov).Po nejakom čase opúšťam údolie rieky Gail(cesta je dobre značená) a prejdem dediny Erlendorf a Neuhaus. Tu sa dosť zvýši stúpanie a ide sa mi veľmi ťažko. Môj bicykel nie je horský a predovšetkým ho zaťažuje okrem mňa aj náklad, čo nie je dobré pre stúpanie .Dnešným cieľom je dosiahnuť minimálne dedinu Arnoldstein, ktorá leží cca osemnásť km od začiatku cesty. Napokon dorazím do dedinky Pockau (podľa nej je pomenovaný tento alpský pas) následne sa už ocitám v spomínanom Arnoldsteine, ktorý ma cca 6000 obyvateľov. Je ešte dosť skoro a tak zvažujem čí isť alebo neísť ďalej, ísť by však znamenalo už prekročiť hranice do Talianska. Napokon sa rozhodnem, že ostanem prvý deň pre mňa na známejšom rakúskom území a vôbec tu bolo celkom pekne.
Prvý pokus o ubytovanie sa nevydarí a tak po doporučení navštívim famíliu Wallner . Privíta ma recepčná, ktorá ma hneď zavedie do miestnosti, z ktorej sa vykľuje WC. Pri jej podrobnej prehliadke však nič zvláštne neobjavím a tak sa vrátim sa na recepciu. Až tu pochopí milá pani, že mám iné úmysly a sa ospravedlní a zavedie ma za spomínaným pánom Walnerom.
Ten mi najprv ponúkne cenu päťdesiat päť Euro za ubytovanie , ale keď sa zatvárim primerane sklamane, povie, ale keby som sa zriekol nutnosti mať sprchu a WC na izbe a zaplatím v hotovosti, išlo by to aj za tridsaťpäť Euro. Tak sa aj dohodneme a idem sa ubytovať. Bolo ešte skoro a tak som išiel na prehliadku tejto väčšej dediny a aj sa niekde najesť. Je tu celkom pekné historické centrum a je aj dobrý výhľad na okolité hory. Najväčšou atrakciou je tu benediktínsky kláštor z 11 storočia, ktorý sa nachádza na kopci a na ktorý aj vystúpim. Je však už zavretý, otvorí sa až ráno ďalší deň.
Následne si spravím asi polhodinový trek k miestnym vodopádom, ktorý vedie cez pekné lesy. Potom sa najem v miestnom pohostinstve. Hoci som ešte v Rakúsku, prevláda tu už talianska kuchyňa, t. j pizza a rôzne šunkové jedlá, čo si aj objednám.Napokon sledujem tréning tunajších mladých futbalistov, išlo im to celkom dobre. Celkove je to pekné miesto, kde je jeden deň určite čo pozerať a dá sa dobre poprechádzať ajv miestnych lesoch. Je tu aj lyžiarske stredisko.

Deň č.2 Cez Alpy . PONTEBBANA

Okolo deviatej ráno vyrážam a pokračujem v ceste. Cesta vedie k talianskemu  hraničnému prechodu do Talianska pri Thorl –Maglern. Ide sa mi veľmi ťažko, bicykel ma absolútne odmieta poslúchať, až si myslím, že sa pokazil. Opticky z bicykla tá cesta vyzerala byť relatívne rovnou v skutočnosti, ako som videl pri spiatočnej ceste z vlaku dosť stúpala A čo bolo dôležité stále, nepretržite. Priznávam sa, že prežíval som najväčšiu psychologickú krízu a mal som obavy o ďalší osud cesty, a tak som si na hranici spravil dlhšiu prestávku. Skontroloval som bicykel ale nič zle som nenašiel a tak som dofúkal koleso hoci sa mi zdalo dosť tvrdé. Dokonca som sa pokúsil nájsť kompresor na benzínovej pumpe, ale žiadny tam nemali. Tak som aspoň posilnil svojimi ešte existujúcimi potravinovými rezervami a rozhodol sa ísť ďalej, pravda nič iného mi ani neostávalo. Pokračovať sa dalo do neďalekého Tarvisia po hradskej (nie veľmi frekventovanej) ale bola tu aj oficiálna cyklotrasa na pravej strane tesne pred hranicou a pre tu som sa rozhodol, čo je určite najrozumnejšie. Viedla síce priamo ako do neba ale veď to sa raz skončí , a tak som išiel kúsok pešo. Napokon sa išlo cez silne zalesnenú a  prírodnú oblasť .Po ceste je dostatok prirodzených zdrojov pitnej vody, čo je veľká výhoda, veď voda sa nepredáva vždy za každým rohom a tak si šetrím vlastné zásoby. Celkový trend je stále stúpanie ale občas sa klesá a celkovo sa mi tu ide určite lepšie ako predtým, aj keď tie najexponovanejšie úseky prejdem radšej pešo .
Prvá dedinka na talianskom území sa volá Coccau a je to v podstate zmes roztrúsených domov nachádzajúcich sa dosť vysoko na svahu. Nasledujúcim cieľom sa potom stáva známe lyžiarske stredisko Tarvisio (8000 obyvateľov), vzdialené asi osem km od hranice. Cyklotrasa vedie dosť vysoko nad mestečkom a tak zvažujem či ísť dole alebo nie. Bolo pravé poludnie, slnko horúce ,náklad preťažký.
Napokon urobím kompromis, pozriem si aspoň jednu uličku.

Neďaleko od kostola , ktorý jepo pravej strane trasy, je odbočka dole a tak sa prejdem aspoň po jednej ulici, pričom dávam pozor, aby som v členitom teréne nezablúdil. Tarvisio je viacnárodne mestečko, okrem Talianov, ktorí tu prevládajú tu žijú aj Nemci a Slovinci.
Na okolitých kopcoch sa nachádza viacej lyžiarskych vlekov , teda je to aj lyžiarske stredisko.Po prestávke pokračujem smerom ku Camporosso (850 m), cesta je stále stúpajúca. Okolo sa stále nachádzajú vysoké štíty Júlskych Álp, ktoré dosahujú výšku asi 2500 metrov. Atrakciou je tu taká vstupná brána, ktorá počíta počet cyklistov, tuším som dostal číslo 311. V Camporosso sa nachádza aj rozvodie, teda najvyššie miesto cyklotrasy, odtiaľto sa už pôjde smerom dole. Cesta ide cez Valbrunnu a následne narazím na teleso starej dnes už zrušenej železničnej trate a začína sa tu známa Pontebanna. Najbližších cca päťdesiat km možno nazvať cyklistickým rajom a môže ich absolvovať každý zdravý človek, ktorý sa vie bicyklovať. A hodí sa aj veľmi pre rodinu s deťmi. Cesty sú vyasfaltované a kvalitné. Stretnem aj prvú rodinku, ktorá bola z Budapešti aj ich pozdravím a sa krátko porozprávame. Funguje to tak, že tie rodiny absolvujú určitú trasu a potom sa vrátia vlakom do Tarvisia, čo jeobvyklé východiskové miesto.Na pravej strane sa objaví rieka Fella a má krásnu modrú vodu, ktorá pripomína Neretvu. Cesta je z obidvoch strán obklopená strmými svahmi. Počas silných dažďov to tu musí byť veľmi zaujímavé, teraz mala rieka nízky stav, ale bolo vidno, že sa vie poriadne nahnevať. Na ľavej strane nás sprevádza železnica(takže sa niekto vlastne môže hocikedy rozhodnúťcestu aj ukončiť). Takmer celých päťdesiat km má cesta mierne klesajúci profil a ostrý protivietor nám vlastne úplne vyhovujeŠpecialitou nasledujúceho dňa je aj množstvo cyklotunelov (odhadujem okolo dvadsať),väčšina ktorých je vysvietená, ale niektoré aj nie.

Čítal som na webe, že niektorí cyklisti po ich prekonaní museli navštíviť aj psychoanalytika. Neviem, či je to pravda, ale skutočnosťou je, že niektoré tunely sa objavovali dosť náhle , aj tesne za zákrutou a bolo zaujímavé sledovať, ako ľudia na túto situáciu rôzne zareagujú, keď sa zrazu ocitnú náhle pred „ tmavou komorou“ alebo dokonca priamo v nej. Okrem toho prechádzame aj cez množstvo mostov a viaduktov. Pod hľadácim kritériom ciclovia adria video možno nájsť na google videá, ktoré dosť verne zobrazujú tento úsek z pohľadu kamery pripojenej na bicykel, Krásna cesta s ľahko klesajúcim profilom s údolím s krásnou modrou riekou a obklopenou vysokými horami, čo možno ešte viac chcieť? Cestou míňame niekoľko ďalších dediniek a to konkrétne Pontebannu, podľa ktorej je trasa pomenovaná, Dognu, a Chiusaforte. Tých dediniek alebo aspoň roztrúsených domov bolo viacej, nie vždy však boli označené názvom a tak som nevedel ,cez ktorú som prechádzal. Kompletne som vlastne prechádzal iba cez Pontabannu, pretože nás tam odviedol cyklochodník, keď na chvíľu nás odviedol na normálnu cestu. Dediny boli teraz prakticky ľudoprázdne, nebolo jednoduché vôbec niekoho nájsť, celé údolie bolo skôr ľudoprázdne. Cyklochodník viedol často vysoko nad nimi, takže sme ich videli občas iba zvrchu .Výraznými budovami boli však vždy bývalé železničné stanice, dnes premenené na budovy s iným zameraním.
Celkovo týchto päťdesiat km môžem zaradiť medzi to najlepšie, čo som kedy z bicykla videl. Pred Maggoio Udine táto krása náhle končí. Až doteraz som sa vedel vcelku podľa značky orientovať, ale tentoraz sa dostávam do rozpakov. Značka ukazuje doľava k dedine, cez ktorú sme mali ísť, ale všetci idú rovno. Riešim túto dilemu, o ktorej sa nikto z účastníkov vo svojich zápiskov nezmieňoval.
Stretávam tu však dvoch polo krajanov, českých cyklistov ,ktorý riešia rovnaký problém a napokon sa rozhodnú ísť rovno po hradskej a tak sa k ním pridávam. Po troch km dôjdeme k spomínanému Maggio Udine , kde je most na druhú stranu a riešime, čo ďalej, na ktorej strane rieky máme pokračovať? Vytiahnu svoje navigačné prístroje , ktoré však ukazujú rôznymi smermi. A tak sa rozhodnem, že budem ignorovať ich hokúsy pókusy a rozlúčim sa s nimi a vrátim sa k miestu, kde sme sa stretli. Veru, je lepšie niekedy sa spoľahnúť sa skôr na seba a svoj úsudok aj keď tiež môže byť mylný ale je to náš úsudok a tak sa vrátim na miesto nášho stretnutia, čo bolo päť km väčšinou hore kopcom. Nebolo to však vôbec jednoduché, pretože
rieka tu vytvára akýsi oblúk a tak mi to chvíľu trvalo, kým som to našiel. Odbočil som teda doľava , ale čoskoro som sa vrátil zase na hlavnú cestu a skončil som opäť u uvedeného mosta. Smer bol už jasný , ale ktorá strana rieky? Tá pravá vyzerala oveľa atraktívnejšie , ale po ľavej bola zase hradská a teda istota. Ale predsa prejdem ešte raz na druhú stranu,(ináč je to krásne mestečko aj s hradom) a  talianskeho cyklistu, ktorý potvrdí moje úvahy a pošle ma na ľavý breh. Tam stretávam ešte dvoch rakúskych cyklistov a Tí moje rozhodnutie tiež potvrdia spolu s jedným talianskym chlapcom, ktorý tade práve prechádza .Tak je rozhodnuté a najbližším cieľom sa stáva Venzona, ktorá má byť vzdialená asi pätnásť km.
Cesta ďalej už vedie po nie veľmi frekventovanej asfaltke s pruhom pre cyklistov. Našťastie už skôr dole kopcom. Na chvíľu sa rozprší a tak vyťahujem pršiplášť ,ale nič vážne to nie je. Čoskoro prechádzam dedinku Carnia, čo znamená, že som na správnej ceste. Niekto mi však povie, že tu ubytovanie nie je a tak pokračujem ešte do neďalekej Venzony. Venzona je malebná stredoveká dedina, ktorá má okolo 2300 obyvateľov a v roku 1976 bola úplne zničená zemetrasením.

Jej krásy však musia počkať, pretože musím súrne riešiť akútny problém ubytovací. Prvý pokus v akomsi hostinci skončil neúspešne pre nedostatok miesta (vraj tu nakrúcali nejaký film) ale dali my typ, ktorý však nepomohol , lebo buď som si ho zle zapamätal alebo my nerozumeli. Inač tu vraj nakrúcali Hemigwayeho Zbohom zbraniam. Ani potom nemám úspech, ale čoskoro sa zoznámim z dvojicou ľudí z Bolzana, ktorí našťastie hovoria po nemecky. Ti má zavedú na miestne IC .Nikto tam síce neovláda nejaký cudzí jazyk, ale vedúci (vyzerá ako menší Bud Spencer) kamsi zavolá a vecí sa pohnú správnym smerom.
Štúdium cudzích jazykov určite nepatrí medzi obľúbene činnosti bežného Taliana. V podstate mimo väčších miest a letovísk tu nikto žiaden cudzí jazyk neovládal a keď predsa len, tak iba nemecky. Nemožno však poprieť, snažili sa ľuďom pomôcť. Nakreslia mi na mape , ako mám tam isť. Neviem, či by som to podľa toho našiel (bola už skoro úplná tma) ale uvedená dvojica tam ide autom a tak ma tam zavedú. Tam sa nachádza niečo medzi rodinným penziónom a privátom, kde strávim noc po tomto celkom hektickom dni. Majiteľka, asi štyridsaťročná blondínka ma tam už čaká a ma ubytuje. Cena ubytovania tu je 35 euro + 7 euro za raňajky. Hovorí celkom dobre po nemecky. Následne sa vydám do mesta a dám si niečo po zub. Po hľadaní sa rozhodnem pre špagety, veď som v Taliansku. Sú celkom dobré, ale pikantnejšie, ako ich poznám u nás. Dedinka je obklopená stredovekým múrom a je tu kostol zo štrnásteho storočia. Sú tu úzke uličky a pôsobí už tak taliansky. Do mesta je aj vstupná brána. Neisté počasie však asi spôsobuje, že je tu relatívne prázdno.

Deň č.3 Najdramatickejši

Po raňajkách vyjdem von a už je to tu. Už pred niekoľkými dňami avizované zhoršenie počasia na tento deň sa skutočne dostavilo. Vonku leje ako z krhly, u nás takéto dažde sotva vidno, proste to je tá klasická jadranská tlaková níž. Len sedím vonku ako taký smutný chlapec a pozerám sa na okolité hory.
Lebo Venzone je ešte obklopené horami aj keď už nie takými vysokými. Samotná dedina už leží nízko, prvý krát počas svojej cesty vidím už palmy. Ako pôjdem ďalej, bude ich čoraz viacej. Olivovníky, také časté v južnejších oblastiach Talianska som však ešte na tejto ceste nevidel. Ďalšou dominujúcou plodinou v tomto kraji je kukurica, tej sa tu dosť darí. Po hodinovom čakaní stratím trpezlivosť, dážď nedážď, ďalej ísť treba a idem zatiaľ aspoň do dediny. Veľká škoda, že sa počasie tak zvrtlo, za iných okolností by to mohlo byť krásne a fotogenické mesto. Celá je obkolesené hradbami. V roku 1976 ju úplne zničilo zemetrasenie, zahynulo tu veľa ľudí. Určite je možno odporučiť tu nejakú zastávku, keď už niekto cestuje cez tento kraj. Fotiť teraz nemalo význam ani sa v podstate veľmi nedalo. Stojím tu ďalšiu hodinu pod jednou klenbou a zoznamujem sa s jedným rakúskym párom, ktorý som neskôr ešte niekoľko krát stretol. Napokon nasadnem a vyrazím. Práve za mojím ubytovacím miestom si všimnem smerovku najbližší cieľ, mestečko Gemone, ktoré je  vzdialené asi šesť km. Vyhnem sa tak frekventovanejšej asfaltke a idem v peknom prírodnom prostredí. Cesta nie je vždy asfaltová občas je len pevná a následkom dažďov aj dostatočne mokrá. Včera mierumilovné potôčiky sa zmenili na hrozivé riavy ,ale dôjdem tam bez problémov, konkrétne k železničnej stanici. Tu je šípka, ale je nasmerovaná veľmi neurčito a tak idem najprv doľava. Keď sa nikam nedostanem tak sa vrátim a idem doprava , čo je správne riešenie, keď dôjdem na železničnú stanicu.. Gemona je väčšie mesto ako Venzone, časť leží aj na pahorku, kam však už nejdem. Zároveň predstavuje rozlúčku s Alpami, odtiaľto sa už začína ťahať rovina . Najbližším cieľom je Osoppo, ktoré je vzdialené asi štyri km. Cesta tam ja na kruhovom objazde označená príznakom pre autostrádu čo nie je to pravé orechové pre cyklistu a tak zisťujem v najbližšom obchodnom dome, či na ňu náhodou nenarazím. Ubezpečia ma, že nie. Za nejakú hodinu som tam, ale nepodarí sa mi nájsť pokračovanie cyklocesty. Nedohovorím sa tu vôbec s nikým, bola to snáď najtalianskejšia dedina v akej som bol .Do Udine je to však už iba dvadsať šesť km, a tak sa rozhodnem , že to spravím po normálnej ceste. Ešte podotýkam, že ukazovateľ vzdialeností nebol v tejto krajine vždy najspoľahlivejší. Ukázal napr. osemnásť km, človek sa už celkom tešil a za ďalšou zatáčkou ukazuje zase frustrujúcich dvadsaťpäť km a radosti je koniec a podobne. Dobrou správou však zase bolo, že tu ešte netrúbi na každé auto, ktoré Vás predbieha, ako je to bežné ďalej na juhu. Premávka je tu dosť hektická. Nejde pritom len o autá, ktoré má nejako neohrozujú (len hučanie dlhodobo pôsobí nepriaznivo na náladu) ale predovšetkým kamióny, ktoré okolo seba šíria niečo, čo nazývam horúcim bozkom, v skutočnosti ide o značnú horúcu vlnu. Hneď na začiatku tejto etapy ma postihne prvá nehoda a to, že ochranný plášť mojej batožiny sa zamotá do kolesa.
Po zvládnutí tohto problému má jeden z kamiónov vzápätí doslova zaženie (odfúkne) z cesty do priekopy, našťastie na nie nebezpečnom mieste. Utrpím dokonca drobnučké zranenie. A do tretice mi počas odpočinku, keď ja sám som sa nachádzal mimo cesty ďalšia vlna zhodila môj bicykel aj s jeho nákladom  a prilba mi odletela doprostred cesty. Našťastie žiadne ďalšie auto nešlo a tak sa mi ju podarilo zachrániť. Tak sa napokon dopracujem do Udine, cesta je viac menej rovná len s niekoľkými stúpaniami.
Počasie sa už znormalizovalo, prestalo pršať a teplota sa pohybovala okolo dvadsať stupňov.
Napokon dôjdem do mesta a za svoju úlohu si dám nájsť cyklotrasu a po nej potom ďalej pokračovať na juh. To sa môžem dozvedieť až v info centre a to môžem logicky hľadať predovšetkým v historickej časti mesta. Postupne sa tam po sérií dotazov prepracujem . Udine má asi 100 000 obyvateľov a je hlavným mestom rovnakej provincie. Mám k nemu aj určitý vzťah, konkrétne obidvaja moji starí otcovia bojovali na bojiskách prvej svetovej vojny  a jeden z nich aj  Taliansku, konkrétne na rieke Piava, ktorú mal v novembri aj preplávať s nejakým posolstvom čo nie je ďaleko odtiaľto. . Prvá svetová vojna skončila v podstate tak, že sa armáda rozpadla a nechala svojmu osudu vojakov a  práve z Udine mal môj starý otec zahájiť svoju cestu domov, ktorú absolvoval celú pešo a ktorej následky potom znášal celý život. Udine takmer nemá históriu z rímskej ríše, je to mesto stredoveké, ktorého výzor formuloval dominanté mesto tých čias z tejto oblasti a to boli Benátky. Historické mesto je dosť veľké, dokonca som tam raz stratil orientáciu, ale keď ste s bicyklom to nemá také fatálne následky a cesta späť sa vždy nájde. Vstupuje sa tam bránou a tečiem tam aj nejaká riečka. Je tam hlavné námestie Piazza Liberta , kde je radnica, oproti je ďalej budova Loggia di San Giovanni .Je to renesančná budova, ktorá bola postavená v 16 storočí. Neďaleko odtiaľ sa nachádza dóm z 12 až 14 storočia. Na hlavnom námestí sa nachádza aj pamätník rímskej ríši.

Keďže renesancia bola dosťinšpirovaná antikou, vidno to aj na tunajšej architektúre, je tu veľa oblúkov a klenieb. Nad mestom sa tyčí aj hrad. Založený bol asi v 10 storočí, jeho dnešná podoba je zo 16 storčia.

Po prehliadke historického centra idem hľadať info point, čo sa mi aj napokon podarí. Tu minakreslia na mapu, kde mám ísť, aby som našiel cyklotrasu ciclovia adria. Nie je to veľmiďaleko začína sa na ulici Palmanova,

Opis fotky nie je k dispozícii.

čo je zároveň názov najbližšieho cieľa a na druhý pokus sa mi to aj podarí nájsť. Cesta má následne vedie von z mesta, a bolo treba pri tom dosť dávať pozor na značky, aby ju človek nestratil. Po opustení Udine to ide už lepšie .Cesta vedie väčšinou pomedzi kukuricové polia a občas po miestnych, málo frekventovaných komunikáciách. Občas uvidím aj weekendové domy ale väčšinou prázdne . Zablúdim iba raz, dostatočne skoro chybu opravím. Keďže počasie nie je nijako ukážkové a je po dažďoch, cesta je prakticky prázdna. Ako som povedal, cesta je značená, čo je však chyba je označenie cieľu cesty. Totiž ľahko sa môže stať napríklad to, že v členitom teréne sa pomýlim a začnem sa vracať späť opačným smerom, zvlášť , keď nesvieti slnko, čo bolo v tomto prípade. Pomocným kritériom tu však boli riečky , ktoré určite tiekli do mora a tak človek mohol smer cesty aspoň takto kontrolovať. Najbližším cieľom bolo mesto Palmanova, vzdialené cca dvadsať km. Nevedel som , či tam aj dnes dôjdem ale cestou som nejaké príležitosti na ubytovanie aspoň voľným okom v prechádzajúcich dedinkách veľmi nevidel. V Taliansku som nikde nevidel nejaké upútavky na ubytovanie. Počasie nebolo nejako ideálne, občas padlo pár kvapiek, ale to, čo sa okolo piatej začalo objavovať za mojím chrbtom ma začalo znepokojovať. Bola to čierňava čiernovitá a za hodinu to bolo už nado mnou. Hoci bolo iba šesť hodín, bola z toho skoro úplná tma a vyzeralo to tu  skôr ako v Nórsku ako neďaleko jadranského mora. Čoskoro sa z oblohy začala na mňa valiť voda a čo bolo možno ešte hrozivejšie, začalo hrmieť a okolo mňa začali šľahať blesky. Ku koncu sa spustil aj silný vietor a výrazne sa ochladilo. Napokon sa objaví tabuľka s názvom Palmanova, ale ukáže sa , že po tomto nasleduje ešte séria niekoľkých dedín, o čom som samozrejme nevedel a tak som mal obavu, že som mesto niekde minul. Našťastie stretnem aj v brutálnom daždi jedného Taliana, ktorý mi potvrdí, že idem správne a za km sa pre mnou objaví brána Porte Udino, ktorá je vstupnou bránou do tohto mesta.

Opis fotky nie je k dispozícii.

Vstup je jednosmerný a je práve červená a tak či chcem, či nechcem musím čakať a pritom vstúpiť po členky do vody .Konečne som bol teda v meste, samozrejme zatiaľ len na ulici, kde teraz nebolo ani vtáčika ani letáčika veď von by išiel teda tak iba blázon a tak vtrhnem do prvej kaviarne. Musel som vyzerať hrozne, to som videl podľa ich mimiky, v ktorej sa miešal des a úsmev. Nehovorili inak ako po taliansky a tak sme si kreslili(samozrejme dážď to hneď zobral za svoje) napokon aj zo mňa samotného sa doslova už valila voda, musel som vyzerať ako z ríše Hádovej. Rukami- nohami sa napokon dohovoríme(v podstate som to pochopil správne) , odporučili mi Hotel Roma. Napokon dôjdem na hlavné námestie a po niekoľkých otázkach aj hotel napokon nájdem v jednej z bočných ulíc. Sú tam síce aj iné, ale tento raz už nemám chuť na nejaké výberové konanie a dám na odporučenie. Privíta ma tam mladá blondínka, ubytovanie našťastie je. Problémy sú však s bicyklom, posiela ma hore dole(samozrejme nikto nechce ísť so mnou von ,asi si myslia „Ty si už aj tak dosť mokrý“), ale dlho si nerozumieme(možno ja som teraz tá blondínka) ale napokon pochopím , čo mi vysvetľujú a bicykel tiež nájde svoj pokoj. Na izbe analyzujem utrpené škody a najväčšie sú samozrejme na všetkom, čo je z papiera. Veci mi už vlastne až do konca dovolenky kvôli veľkej vlhkosti celkom nevyschli. Záhadne zmizne liter vody. Následne sa idem najesť oproti do reštaurácie oproti. Jedálne lístky sú všade iba v taliančine(s výnimkou Grado pri mori, tam boli aj po nemecky) a hoci na jedenie si beriem aj slovník, tie jedlá vôbec nepozná. Tak ukážem na niečo prstom a čakám, čo mi to prinesú.
Večer už nikam nejdem, v tomto počasí je to úplne beznádejné. Celý hotel sa ešte dlho trasie v náporoch vetra a dažďa.

Koniec prvej z dvoch častí.

Výlet do maďarského mesta Vác(Vacov) a turistika po jeho okolí.

18.05.2024

Výlet do maďarského mesta Vác (Vacov) a turistika po okolí. Ráno bolo dramatické, nevedel som si nájsť okuliare na čítanie, tak som išiel iba s náhradnými. Pokazilo mi to náladu hneď na začiatku. Vlak odchádzal o ôsmej a aj spiatočná cesta bola o ôsmej, takže času bolo relatívne dosť. Cesta tam prebehla bez problémov a ako vždy snažil som sa dospávať. Mesto [...]

Na návšteve prekrásneho kanárskeho ostrova Tenerife.

12.05.2024

V smutnom decembrovom termíne som sa rozhodol stráviť dovolenku na najväčšom kanárskom ostrove Tenerife. Pred desiatimi rokmi som už navštívil jeho menšiu sestru- ostrov Gran Canaria. Dovolenku som si kúpil v rakúskej cestovnej kancelárií ecomm na Trnavskom mýte. Výber hotela bol celkom náhodný, v podstate som len ukázal prstom na obraz. Letel som z viedenského letiska [...]

Môj výstup na Schneeberg(Rakúsko), najbližšiu dvojtisícovku k Bratislave)

05.05.2024

Ešte ako malý chlapec som niekedy videl za mimoriadne čistého ovzdušia na ceste z Bratislavy vzdialené zasnežené končiare Álp. Vtedy, v rokoch železnej opony ,sa mi zdali prakticky nedosiahnuteľné a nedúfal som, že ich raz budem môcť navštíviť. Časy sa však zmenili a tak som si po štyridsiatich rokoch spomenul na jeden zo svojich detských snov a rozhodol som sa [...]

Rooseveltova nemocnica, Banská Bystrica

Rooseveltova nemocnica podpísala zmluvu so zhotoviteľom novej nemocnice

20.05.2024 13:06

Hrubá stavba nemocnice má byť hotová v roku 2026, bude financovaná z plánu obnovy.

nehoda kamión diaľnica

Na diaľnici D1 v smere do Bratislavy sa v priekope prevrátil kamión

20.05.2024 12:20

Došlo k zídeniu kamióna prevážajúceho drevo mimo vozovky.

atentát Banská Bystrica Fico nemocnica polícia

Stav premiéra Fica je stabilizovaný, klinicky sa zlepšuje

20.05.2024 11:27, aktualizované: 13:10

Predseda vlády komunikuje a naďalej zostáva v nemocnici v Banskej Bystrici.

palenque

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 18
Celková čítanosť: 16575x
Priemerná čítanosť článkov: 921x

Autor blogu

Kategórie