Náš odchod z Bratislavy bol stanovený z benzínovej stanice na Mlynských Nivoch v Bratislave. Počasie bolo hrôzostrašné. Nálada v autobuse do Viedne bola tomu primeraná. Dokonca sprievodca, ktorý nám priniesol letenky zvolal, ľudia čo je to s Vami veď idete na dovolenku! Skutočný sprievodca nás však čakal až v Mexiku. Dostať sa tam bolo už v našej zodpovednosti. Cesta na letisko trvala asi tri štvrte hodiny a v pamäti mi ostalo množstvo veterných mlynov. Na Slovensku ich výstavbu zatiaľ úspešne blokuje elektrická a atómová loby. Spolucestujúci boli väčšinou v strednom veku ale ich tváre som si v tme nezapamätal .Na letisku som zažil novú skúsenosť s letenkami s manipuláciou s ktorými nám pomohol zástupca francúzskej spoločnosti Air de France, s ktorou sme mali absolvovať celý let. O 9.15 prebehla kontrola na gate 62 a vstupujeme do lietadla do Paríža, našej prvej prestupnej stanice. Cestou som toho veľa nevidel, lebo boli oblaky. Zapamätal som si však, že počas cesty sme dostali iba jednu suchu žemľu a tak som došiel do Paríža celkom hladný. Letisko Charlesa de Gaula bolo akýmsi hybridom medzi hangárom a pokusom o umenie. Taký bol dojem po prvej ceste .Po spiatočnej, keď sme mali na prehliadku viacej času musím konštatovať, že bolo celkom impozantné. Naše lietadlo meškalo a máme relatívne málo času na pripojenie sa na let do Mexika. V tomto prípade však Air de France zabralo a pri výstupe nás čakala krásna mulatka, ktorá nás potom prevádzala labyrintom chodieb parížskeho letiska. Opäť sme absolvovali niekoľko kontrol a pohybovali sa medzi maskáčmi a absolvovali cikcak rady. Nakoniec nás naša šarmantná sprievodkyňa opustila a ja som sa ocitol v tak veľkom lietadle, aké som v živote nevidel. Sedím na kraji stredného radu čo ako zistím je celkom dobre umiestnenie na tak dlhej ceste. Najprv sme štyria, potom však ostávame iba dvaja, lebo nejaká rodinka sa dala dokopy. Po polhodine mi začala byt zima a tak si obliekam svoje mikiny. Po hodine letu som dostal pohár vody a tak sa mi trochu uľavilo. Čoskoro sme dostali aj skutočný obed, a to kura ,syr, maslo a nejaký puding. Postupne som zrátal počet miest v lietadle. S prvou triedou to bol približne tristo miest a lietadlo bolo skoro plné. Dobrou vecou bola obrazovka predo mnou, ktorá ukazovala presne, kde sme. Sledujeme nasledovnú trasu:
Paríž -Belfast- juh Grónska Quebec Veľké jazerá ,Atlanta, Mexiko. USA nás privítalo turbulenciami a a tak si musíme na chvíľu sadnúť. Krajina vyzeral zhora ako veľká mozaika. Tak blízko a zároveň tak ďaleko. Lietadlo si žije vlastným vnútorný životom. Sedenie ma po čase prestáva baviť a podnikám tkz. palubnú turistiku. Každý prežíva cestu po svojom. Niekto číta, niekto píše ,niekto spí a niekto sa prechádza a proste sa pozerá z okna. Mojim spolusediacim bol Robert zo Zlatých Moraviec. Keďže viem, že s niekým budem na izbe, tak rozmýšľam , či to nebude on. Ale nemalo to tak byť. Napokon, po jedenástich hodinách z Paríža asi o ôsmej večer tamojšieho času (je tam sedem hodinový posun času dozadu) sa blížime k pristátiu. Mexické letisko sa vola letisko Benita Juareza. Bol to prvý mexický prezident (konkrétne indiánskeho Zápotockého )pôvodu a žil v 19 storočí Bojoval o moc s „našim Ferdinandom Habsburgom“ ,bratom cisára Františka Jozefa, ktorý bol nakoniec v Mexiku popravený. Ako som ešte neraz videl, bola to významná osobnosť mexickej histórie. Predtým som ju poznal len z románov Karla Maya. Po výstupe z lietadla padnem do osídiel mexickej byrokracie. Už v lietadle som vypĺňal rôzne formuláre ,ktoré si treba nechať aj na spiatočnú cestu ináč pokuta 40 Usd. V osudnú chvíľu sa mi vypíše pero a kým nájdem ďalšie strácam kontakt so zvyškom zájazdu. Údajne tam bol aj pes ako kontrolné stanovište. Ak tomu bolo tak, tak ja si to nepamätám a je to dobre, pretože som pašoval aj kúsok maďarského salámu pre každý prípad , pričom do Mexika je zakázaný dovoz potravín. Posledné nebezpečenstvo je však na konci. Ak zasvieti červená farba, podrobia Ťa detailnej k kontrole. Ak zasvieti zelená ,tak sa môže ísť ďalej. Nebesá mi však teraz boli naklonené. To bolo kvôli drogám. Následne sa dostávam omylom do sekcie vnútroštátnych letov, ale som odtiaľ patrične vykázaný a presmerovaný správnym smerom. Tu hľadám zmenáreň, pretože sú tu najlepšie kurzy. Napokon sa to podarí a zamením 300 euro za mexické pesos. Opäť však strácam kontakt s ostatnými cestujúcimi. Dlho sa mi ich nedarí nájsť a neustále putujem nekonečnými priestormi mexického letiska Sprievodca by mal mať tričko s emblémom cestovnej kancelárie ale nič také som nevidel .A nie všetkých spolucestujúcich som si zapamätal. V takýchto chvíľach sa človeka zmocňujú aj čierne myšlienky , snažil som sa rozpomenúť, z taxíka akejže farby už uniesli niekoľko cudzincov? Meno nášho hotela v Cuidad Mexico(mexický názov hlavného mesta) som poznal , bol to hotel El Ambasador. Ale veril som, bezo mňa neodídu a naozaj po dlhšom hľadaní som narazil na našu skupinku, v ktorej bol už náš sprievodca. Volal sa Matej, bol z Banskej Bystrice. Mal 29 rokov. Študoval španielčinu a architektúru a bol špecialistom CK pre krajiny j Ameriky, krajiny pyrenejského polostrova a Fínsko. Volali sme ho Maťo a niektorí Mateo /(španielska verzia tohto mena). Sprievodcovia tejto kancelária bývajú občas aj trochu dobrodruhovia a sú to obvykle ľudia, ktorí tam aj žijú alebo žili.
Po krátkej prestávke nastupujeme do pripraveného autobusu. Usadím sa na predposlednom mieste zľava a mám ho celé len pre seba. Ostane „mojim“ domovom počas celej poznávacej časti zájazdu. Naša cesta však nesmerovala do hotela ako som uťahaný dúfal. Zastavíme sa na námestí Garibaldi . V príručke som sa dočítal, že je tu najväčšia koncentrácia vreckových zlodejov v hlavnom meste., ale a žiadnych tu nevidím .Možno aj preto, že sa nachádza v totálnej rekonštrukcii. Hneď vedľa nás stojí žeriav a na ňom visí niečo ako zošrotované auto .Preventívne sa presvedčujem, či by nás nemohol zasiahnuť voľný pád tohto objektu. Ale nie. Okrem toho sú tu pouliční hudobníci(mariaschis) ,čím je toto miesto známe ,ktorí nám začínajú po objednávke sprievodcu vyhrávať. Takýchto je v Mexiku hodne a budú Vám za nejaké drobné hrať pri stole. Dá sa povedať, že hrali slušne a to platí všeobecne. Piesne ,ktoré my poznáme ako karibské tam však nebolo veľmi počuť. Zahrali nám tri piesne na privítanie a tu sa prvýkrát zoznamujem s mexickým národným nápojom tequilou. Vzápätí nás Maťo zavedie do neďalekého hostinca .Tu sa objednáva večera, ja som bol však kvôli predchádzajúcom skúsenostiam s cudzokrajnými stravami rozhodnutý zaujať opatrný postoj. Medzi obľúbené jedlá v Mexiku patria fazuľa, kukurica a čokoláda a chilly. Aj keď ich spracovanie chuťovo veľmi málo pripomína naše verzie týchto produktov. Platí to najmä pre kukuricu. Na druhej strane tam vôbec nepoznajú mexický guláš .V tomto prípade ide o náš produkt. Majitelia nám prezentujú aj správne pitie tequily(zo soľou a s citrónom, ktoré sa natrú na prsty a potom na zuby) a v tomto ich celkom ochotne nasledujeme, veď nápoj všetko dezinfikuje. V hostinci začalo byť čoskoro celkom rušno, Pri každom stole hrala nejaká mariaschis a vzniká z toho zaujímavá zvuková hybridná symfónia. Na stenách sa nachádzajú šnúrky a na nich rôznofarebné látky obdĺžnikových tvarov rôznej farby. Toto vidíme viackrát v Mexiku. Napokon ukončíme toto nočné posedenie a smerujeme konečne do nášho hotela. Tu konečne poznám svojho spolubývajúceho. Pochádza z Nových Zámkov ,volal sa Ferdinand a bol maďarskej národnosti. Bol už veľmi scestovaný a patrili mu niektoré novinové stánky v uvedenej oblasti. Prezývali sme ho Nandy. Bol s obľubou v opozícií. Otázka spolubývajúceho na dovolenke patrí medzi dôležité vedľajšie faktory s istým dopadom, veď nie každý každému musí byť sympatický,
Deň č.2
Cuidad de Mexico leží v kotline v nadmorskej výške 2200 metrov, čo znemená, že teploty sú ti nižšie ako v ostatnej časti Mexika. Navyše v tomto období(bol október )čo znamená, že teplota k ránu klesla na 15 stupňov a cez deň dosahuje 22 až 27 stupňov, ale vzhľadom k nadmorskej výške tu slnko hodne pálilo. V každom prípade mi bola v noci hodne zima, (na izbe bolo 17 st) a cez tenké steny ťahalo. Kvôli časovému posunu som zle spal a keďže boli tenké steny a väčšina účastníkov zájazdu mala podobný problém, tak cez steny sa v tomto nenápadnom hotely šírila netradičná slovenčina. Plánovaný odchod bol o 8.00,to znamená dovtedy a museli stihnúť raňajky. Uspokojil som sa s drobným nákupom v susednom obchode , aj keď raňajky mali byť oficiálnym bodom dnešného programu. Na tieto raňajky ideme pešo. Na susednej ulici spia bezdomovci , ktorí sa správajú celkom apaticky. Tak raňajkujeme v ich blízkosti u pouličného predavača , keď už spoznávať tak treba spoznávať aj miestnu kuchyňu na nižšej úrovni. Predávajú tam nejaké ich špeciality ,ktorých názvy som už zabudol a všetky majú niečo spoločné s kukuricou. Len s vynaložením všetkých vnútorných síl sa mi podarilo jednu napoly zjesť. Druhú polovicu som nechal na kontajneri a o chvíľu odtiaľ zmizla o čo sa postarali bezdomovci. Mal som potom pocit aj dobrého skutku. Samozrejme bola aj prezentácia týchto jedál aj s ich hromadnou ochutnávkou. Na moje počudovanie niektorým účastníkom veľmi chutili. Napriek všetkému táto akcia bola dobrý nápad a určite na ňu nikdy nezabudnem, aj keď som odtiaľ odchádzal hladnejší ako som tam prišiel. Po jej ukončení sme sa vrátili k autobusu. Tu sme stretli prvého predavača suvenírov, Indiána, ešte veľa ich malo nasledovať ,ale ešte sme odolali. Náš šofér sa volal Juan, bol tmavovlasý a peknej urastenej postavy a mohol byť asi vo svojich tridsiatich rokoch. Býval v Mexiko City. Šoféri tu chodia perfektne oblečení v kravatách a oblekoch. Ich hlavnou úlohou je riadiť vozidlo. Na tu špinavšiu prácu sú iní. Treba však objektívne uznať, že svoju robotu si robili dobre a žiadnu jazdeckú chybu nespravili. V druhej časti zájazdu počas nočných posunov sa k nám pridal ešte jeden vodič .Našim druhým programom počas tohto dňa bola návšteva svetoznámej pamiatky hlavne Aztékov Teotihuacan(v preklade znamená miesto, kde sa zrodili bohovia). Táto pamiatke leží asi hodinu cesty na sever. Prechádzame severnejšou chudobnejšou časťou hlavného mesta. Hlavné mesto ma vyše dvadsať miliónov obyvateľov a denne ich pribúda asi tisíc, takže tlaky na mesto sú veľké. A títo žijú v tejto časti mesta. Sociálne rozdiely sú tu veľké, ale predsa to nepôsobí tak bezútešne ako niekde v Afrike. Vyzerá to tam tak ako keby boli naše Malé Karpáty zastavané rôznofarebnými búdami( Mexičania milujú rôznofarebnosť) plechovými búdami vrátane svojich vrcholov . Svojim spôsobom to bol úchvatný pohľad . Niektoré štvrte v Mexiko City sú nebezpečné a náš sprievodca Maťo tu už mal svoje problémy. Tu je každý zmierený s tým, že aspoň raz v živote bude ošklbaný a niekedy aj niečo viacej. V tak veľkom meste sa všeličo nájde.
Napokon sa dostaneme z mesta a ocitneme sa pred pamiatkou. Nachádza sa v Mexickej kotline a je obklopená vysokými horami. Okolie je obklopené peknou suchomilnou vegetáciou ,táto časť je dosť suchá. V najlepších časoch mohlo mať byť mesto zo2000 obyvateľmi. V čase príchodu Španielov v 15 storočí tu bol Aztékovia. Španieli pod vedením Cortéza od roku 1519 za tri roky dobyli celé Mexiko, čomu pomohli aj vnútorné rozpory vo vtedajšej spoločnosti. Teotihuacan sa nazývajú pyramídy ,pretože svojim tvarom pripomínajú pyramídy egyptské aj keď to vlastne žiadne pyramídy nie sú, pretože na rozdiel od spomenutých, na ktoré sa dá iba s bázňou pozerať slúžili len na náboženské obrady a nie ako hrobky. Na rozdiel od tých, na ktoré sa dá iba s bázňou pozerať ,na tieto sa dá iba dá aj vyliezť. Nikto Vás k tomu síce nenúti ale kto by odolal, keď už prišiel z takej diaľky. Najznámejšie sú z nich pyramídy Slnka(pyramide de Sol) a pyramídy mesiaca (piramide de la Luna). Na vrchol pyramídy Slnka je to asi 250 pomerme strmých tridsať centimetrových schodov schodov vo vysokej teplote.
Začíname pyramídou Slnka. Po výstupe na vrchol pyramídy som šokovaný veľkým sysľom ,ktorý sa vynoril zo skál. Aspoň sme hlasovaním rozhodli, že to syseľ bol. Vôbec sa nás nebál. Z vrcholu pyramídy je nádherný výhľad na celé okolie. Odtiaľto pokračujem kráčam po ceste mŕtvych(Calzada de los Muertos, pomenovali ju tak Španieli k pyramíde Mesiaca. Je asi štyridsať metrov široká a bola lemovaná náboženskými chrámami. Dlhá je asi štyri km. Tu sa nedá ísť celkom na vrchol, takže ušetríme sily . Prehliadka pamiatok v Mexiku všeobecne predstavuje malé horolezecké túry). Tak ako aj v iných strediskách aj tu sa nachádzajú predajcovia suvenírov., nie sú však zďaleka takí dotieraví ako povedzme v Egypte. Predávajú sa tu hlavne náramky a rôzni bôžikovia. Návštevnosť mexických pamiatok nie je zďaleka taká vysoká ako v Európe s výnimkou oblastí, ktoré susedia s Cancúnom. Toto mesto však nepostavili Aztékovia, ako si mnohí myslia. V čase ich príchodu už bolo opustené. Jeho hviezdne obdobie mohlo byť asi v rokoch 300 až 600 n. l a vieme o ňom oveľa menej ako o podobných pamiatkach v Európe. Najmä o tom, kto tu naozaj žil.
Po prehliadke máme prezentáciu výroby tequily. Vyrába sa aj z kaktusov a vyskúšame až päť šesť druhov. Nálada sa primerane zlepšuje a idem na svoj prvý seriózny obed v Mexiku. Podáva sa vo forme švédskych stolov a celkom to cenovo aj s kvalitou ušlo. Z jedálne bol nádherný výhľad na všetky pamiatky.
Po prestávke sa vraciame do mesta ,kde je ďalšia zastávka v BASILICE DE LA VIERGEN (Mazilika Marie Guadalupskej).Tu sa vraj jednému Indiánovi Aztékovi zjavila Panna Mária a preto tá katedrála. Treba uznať ,že bola veľmi pekná ako napokon všetky ,ktoré som videl v Mexiku. Mexičania sú hodne nábožní ľudia takže kostoly sú tam dobre navštevované. Vedľa kostola sa nachádza socha jediného Európana v Mexiku a to pápeža Jána Pavla II. Vedľa kostola viedla cez more zelene (tejto je v meste skôr málo) na kopček k menšiemu kostolíku. V ňom kázal mladý asi 22ročný kazateľ., ktorý bol celý oblečený v rifliach. Bol to pre mňa veľmi nezvyčajný obraz. O poslucháčov núdzu nemal. Prehliadka sa možno trochu predčasne končí (veriaci protestujú) a my pokračujeme smerom na Zocalo. Tak sa v Mexiku volá každé hlavné námestie. Toto je nesmierne veľké a možno najväčšie v celej Latinskej Amerike. Nachádza sa tu katedrála Metropolitana ,ktorú si pozrieme a je tu pestrý spoločenský život. Na námestí je veľký ruch, pretože sa tu koná veľká protivládna demonštrácia. Ide o privatizáciu elektriny v krajine. Rečník hučí až sa steny otriasajú. Následne nás sprievodca zláka na kávu ale neostávam tam a prechádzam sa radšej po námestí. Máme veľké šťastie a dostávame sa do Palaco nacional(kde sídli vláda).To sa vraj podarí málokedy. Sme podrobení ešte prísnejšej prehliadke ako v lietadle, nachádza sa tu pôsobivá maliarska zbierka, ktorá znázorňuje históriu Mexika. Národným maliarom č.1 je pritom Diego Riviera, ,touto návštevou sa denný program končí. Keďže sme nesmierne unavení ostávame potom na hoteli a ideme spať.
Deň č.3
Tentoraz je na izbe podstatne teplejšie a spím podstatne lepšie. Opäť sa naraňajkujem v susednom obchode. Naším predpoludňajším plánom je návšteva národného antropologického múzea. Z hotela definitívne odchádzame a tak nasleduje prvé balenie a sťahovanie. Ešte pred návštevou múzea sa zastavíme u pomníka nezávislosti a urobíme niekoľko fotografií. V hlavnom mieste je dosť sôch. Sú to rôzni dejatelia a celebrity , hoci niekedy aj Mexičanom dosť neznámi. Múzeum je asi tým pre Strednú Ameriku čo káhirské múzeum pre Egypt a svet. Po jeho prehliadke musím konštatovať, že bolo veľmi zaujímavé a úplne porovnateľné s európskymi kultúrami. Jediné čo im trochu chýba je písmo. Čiastočne ho zničili Španieli , čiastočne ho nepoužívali resp.sa ho nepodarilo vylúštiť. Stredoamerické mestá často rozkvitli a potom zrazu náhle zmizli aj so státisícami obyvateľov a to aj pred príchodom Španielov. O príčinách tohto javu nevládne jednotný názor. Skutočnosťou ostáva, že praktizovali aj ľudské obete čo mohlo viesť k povstaniam. Po prehliadke múzea sme sa najedli a navštívil predstavenie lietajúcich indiánov(led Voradoles). Ide tu o akýsi pohanský rituál , ktorému sa podarilo prežiť. Indiáni vylezú na stožiar, tam sa priviažu a krúžia dole hlavami okolo jeho osi v rôznych uhloch., zjednodušený popis. Potom si vyberú nejaké drobné od prizerajúcich sa divákov a následne mastia karty. Tieto predstavenia sa opakujú. Po tejto prehliadke opúšťame hlavné mesto ,tentokrát smerom na juh. Tu prechádzame tentokrát bohatšou časťou mesta a zastavíme sa v múzeu známej mexickej maliarky Frida Kahlo. Návšteva nebola v pláne a niektorí účastníci zájazdu protestujú a nazývajú ju miestnou celebritou. Aj ja , priznávam sa som o tejto dáme nikdy nepočul a rozhodol som sa, že si to nechám ukázať . Vstupné bolo 50 pesos a tento tichý dom bol reklamou na ticho v rušnom Mexiko City. Celý dom bol namaľovaný na modro. Tak som si začínal pozerať obrazy tejto maliarky. Boli plné utrpenia pretože bola čiastočne ochrnutá. Bola tiež manželkou najslávnejšieho Mexického maliara Diega Rivieru a toto manželstvo malo svoje Himaláje a Mariánske priekopy. Trochu ma znechutilo objavenie sa portrétov komunistických papalášov. Tak preto som cestoval za veľkú mláku? Ale bolo to tu súčasťou histórie. Frida bola dokonca milenkou ruského revolucionára Leva Trockého, jedného z hlavných organizátorov VOSR, ktorý tu dva roky býval. Potom však neustál mocenský boj zo Stalinom. Ten ho dal potom v roku 1940 zavraždiť. Roztrieštili mu hlavu horolezeckým cepínom. Aj Diego bol komunista. Bol úspešný aj v USA, ale keď milionárovi Rockenfellerovi vpašoval do obrazu Lenina, jeho kariéra sa bleskovo skončila. Tak isto v Mexiku vzbudil pobúrenie, keď do obrazu vpašoval vyhlásenie Boh neexistuje, čím vzbudil veľké pohoršenie. Ale dnes sa na jeho hriechy už zabudlo a jeho maľby sú ozdobou mexických a svetových múzeí. Po ukončení prehliadky nám sprievodca pustil film Frida. Bol svetoznámy a niektorí účastníci zájazdu ho dobre poznali, ale pre mňa to bolo niečo nové a tak som si film so záujmom pozrel. Tak som sa dozvedel o príbehu najslávnejšej lásky Mexika. O 16.00 definitívne opúšťame Mexiko City a smerujeme do Acapulco, kde máme dôjsť o šesť hodín.
Celá debata | RSS tejto debaty