Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Prvý deň: Cesta z Bratislavy do Ulmu

Túto cestu vlakom som išiel absolvovať už druhý krát a tak som už zhruba tušil, čo ma na nej očakáva. Napriek tomu (alebo práve preto) som bol pred cestou trochu nervózny, je to problém, ktorý ma sprevádza už niekoľko rokov a niečo s ním budem musieť urobiť. Na takýto druh ciest sa mi odhodláva z roka na rok trochu ťažšie , ale stále sa to ešte dá. Odchod zo stanice v Petržalke je o šiestej ráno, tam sa tento krát odveziem premiérovo MHD, čo bolo tento rok milostivo umožnené Nabicyklujem sa ešte viacej ako dosť. O siedmej hodine som už vo Viedni a prestúpim na rýchlodráhu na stanicu Hutteldorf, čo je zmena oproti minulému roku. Stanica sa nachádza na konečnej, čo je vždy výhoda. odchádza o päť- desať minút , takže sa musím činiť. Nájdem aj cyklovozeň , aj keď nie ten pravý. Vzhľadom na časovú tieseň má však omilostia a bicykel mi akceptuje. Ja sám nasadnem do najbližšieho vozňa .Keďže som pomerne unavený, nevyhľadávam tento krát spoločnosť a snažím sa trochu si pospať. O jedenástej vystupujem Salzburgu, mám ešte hodinu času a tak ešte odbicyklujem k rieke Salzach, ktorá bola po nedávnych dažďoch navretá. Do historického centra sa už nedostanem, ale toto som už navštívil na predchádzajúcich cestách. Samotná stanica, ktorá bola vlani ešte cela zabednená, bola už takmer obnovená. Nepodarí sa mi získať priamy cyklovoz do Ulmu a tak cestujem iným vlakom s prestupom v Mníchove na Hauptbahnhofe. Tu je veľmi málo času na prestup a tak so svojím spoločníkom Nemcom a jeho manželkou si cestu spolu prerážame na tejto zaľudnenej stanici, ktorá architektonicky pripomína východnú stanicu v Budapešti. Prípoj napokon stíhame, za čo vďačíme aj jeho meškaniu. Vo vlaku sa koná čulá rozlúčka mladých mužov so slobodou , odmietam však pozvanie na party, pretože sa týchto predsa len športových cestách správam dôsledne asketicky. Aj keď jeden panáčik by možno neuškodil, ale iba taký celkom maličký. Okolo štvrtej som už v Ulme, rakúske a nemecké vlaky jazdia naozaj efektívne a hlavne rýchlo. Vcelku by som svojim nasledovateľom z finančného pohľadu odporučil, aby si lístky medzi Rakúskom a Nemeckom kupovali na mieste. Na druhej strane nemusí byť na to vždy dostatok času, nie vždy sa musia stihnúť všetky prípoje. Na rozdiel od predchádzajúcich návštev mám konečne pekné počasie . Keďže sa tu už trochu vyznám, zamierim priamo ku katedrále, ktorá má byť tou najvyššou v Európe a naozaj vyzerá celkom impozantne. Neodvažujem sa isť však celkom hore, lebo nechcem nechať bicykel tak dlho bez dozoru. Túto katedrálu prechádza impozantná povesť a tú môžem iba potvrdiť. Pred katedrálou sa nachádza veľké námestie a v jeho okolí aj historická časť tohto mesta, ktoré možno nazvať veľmi malebným. Zaujímavosťou sú tu aj bicyklujúce pivné bary, kde sediaci a zároveň bicyklujúci klienti touto formou prenášajú bar z jedného miesta na druhé .Nemci zbožňujú pivo, to som videl na každom kroku, ale vyslovene opitých ľudí som počas celej cesty nevidel. Za katedrálou sa nachádza zdroj pitnej vody, ktorý som objavil na minulej ceste a tak som si obnovil jej zásoby. Následne som sa zastavil pri radnici. A vôbec je tu čo pozerať. Následne si prejdem historickú časť. A potom zamierim k brehu Dunaja, ktorý tu ešte nie je žiadnou veľkou riekou, ale predsa len už riekou. Samozrejme, nie je tu ešte žiadna riečna flotila , po rieke môžu plávať iba také obyčajné člny. A kačky. Mesto, ktoré leží prevažne na pravom brehu, je od brehu oddelené sústavou hradieb, na ktorých sa dá aj chodiť a na ktoré nadväzuje priamo jeho historická časť. Sústava hradieb je impozantná. Pred hradbami sú umiestnené tabuľky upozorňujúce na významnú udalosť v dejinách mesta. V 15 a 16 storočí v čase veľkých náboženských konfliktov sa významná časť obyvateľstva rozhodla opustiť rodný kraj a na člnoch putovali dole Dunajom za nemalých strádaní a usadili sa v južnejšej časti povodia rieky , konkrétne sa písalo hlavne o Maďarsku a balkánskych krajinách. Nemecká menšina v tomto regióne predstavuje práve hlavne potomkov tohto exodusu. Nachádza sa tu aj prototyp člna z tohto obdobia. Priamo pri brehu sa nachádzajú aj trávnaté plochy a v peknom počasí, ktoré tu je vzácnejšie ako u nás sa tu usadilo nemálo ľudí. Hoci toto mesto sa mi veľmi páči a cítim sa tu príjemne (zaradil som ho do zoznamu spriaznených miest)a určite by sa tu dal stráviť nejaký ten deň navyše, musím pokračovať v ceste a držať sa plánu a najprv prejdem na ľavú stranu Dunaja presne na miesto, kde som vlani cestu prerušil, keď som prechádzal horný tok rieky. Táto ľavá časť rieky predstavuje niečo ako pľúca mesta a je to oddychová zóna jej obyvateľov .Nachádzajú sa tu parky a detské ihriská a zdržuje sa tu veľa mladých ľudí, ktorí sa tu venujú činnostiam, ktoré sú pre nich typické. Cesta vedie vedľa priamo vedľa rieky, najprv po asfaltovej ceste a neskôr po ceste spevnenej. Dunaj tu je ešte úplne pokojný až apatický, po rieke plávajú nerušene kačky a sčasti ju pokrývajú aj rastliny, nepripomína ešte ten veľtok, ktorý poznáme od nás. Asi po 10 km cesta žiaľ opúšťa brehy rieky a dostávam sa do predmestí mesta a následne opúšťam definitívne jeho územie. Prejdem na druhý breh rieky a keďže stratím značku, tak sa informujem od jedného muža, kade vedie správna cesta. Znamenalo to vrátiť sa cez most. Nepriniesol som mu však šťastie, lebo mal na ušiach slúchatka a tie mu následne spadli a následne sa z nich vykotúľali všetky baterky. Osobne považujem však jazdenie na bicykli so slúchatkami na ušiach za veľmi nebezpečný jav. Cesta ma vedie následne nejaký ten čas cez polia a napokon vniknem aj do lesa, kde sa cesta stane prašnou, povrch však bol veľmi pevný. Cesta nemá konca kraja, až napokon dôjdem k určitému romantickému weekendovému výletnému miestu s reštauráciou hneď na brehu rieky. Miesto je pekné, ale na ubytovanie sa mi zdá priskoro. Cesta pokračuje naďalej hustým lesom až napokon dôjdem na asfaltovú cestu s odbočkou na mesto Gunzburg. Prešiel som už 25 km, čo bol celkom dobrý začiatok a rozhodol som sa , že sa treba starať o aj o strechu nad hlavou. O to sa začínam zaujímať zvyčajne dve hodiny pred zotmením. Treba povedať, že tu slnko zapadá neskôr ako u nás, ešte o desiatej je úplne svetlo, čo vyhovuje mojej úlohe. Prejdem opäť na pravú stranu Dunaja , míňam Romer hotel, ale zdal sa mi dosť drahý a tak pokračujem v hľadaní. Miestni ma posielajú hore -dole, ale úspech sa nedostavil. Zamierim teda do historického centra a skúšam šťastie tam.
Nachádza sa na kopci.
Koná sa tu obrovský Volksfest(ľudová veselica), čo mi veľmi sťažuje pohyb. Je tu plno ľudí, hrá hlasná hudba, čo má tu neláka na ubytovanie. Vrátim sa teda dole a skúšam nájsť ubytovanie v tkz, Jugendherberge (mládežnícke ubytovne). Nie som už síce nejaký jugend, ale čo už na tom záleží. Sledujem značku, stále sa zamotávam v uličkách , a medzi tým už sa úplne zotmelo. Jeden mladík sa mi snaží síce pomôcť, ale ani tak sa to nepodarí. Rezignujem a vraciam sa napokon do centra mesta a hudba – nehudba napokon nájdem hotel Munze. Nie je síce lacný, ubytovanie v centre mesta ma vyjde na vyše 50 Euro, ale nedá sa nič robiť, spať sa musí. Ceny ubytovania sa na tejto ceste pohybujú od 25 euro do 60 euro. Závisí to na tom, kde sa zrovná človek ocitne, je to otázka náhody alebo keď sa veľmi chce, aj plánovania. Zdalo sa mi, že čím južnejšie, tým viac ceny klesali a bolo hlavne viacej príležitostí. Videl som dokonca ubytovanie aj za 18 euro, ale bolo to doobeda. V cene sú vždy aj raňajky, pričom v hoteloch sú výdatnejšie a vo forme švédskeho stola. V prípade ubytovania v kempoch sú ceny pod 20 euro, kempy však nemusia byť všade, to si treba vždy dopredu zistiť. Mám však napokon predsa svoju izbu, ale pod oknom mi hrá živá kapela nemecký hard rock, a je tu veľmi hlučno. Skôr si myslim, že by ma mali oni odmeniť, že tu vôbec som, nie naopak, ale tak to v živote asi nefunguje. Proti ľudovej veselici by som ináč nič nemal, ale zrovná v ten deň som bol veľmi unavený. Chápem však, že tu na západe je veľmi málo takýchto teplých večerov a chcú to naplno využiť. Zabávajú sa ináč celkom kultivovane. Okolo druhej hodiny stíchne kapela a ja mám prvý deň výletu za sebou. Vždy považujem prvý deň za najnáročnejší. Ďalšie dni síce človek môže byť fyzicky unavenejší, ale už je ako sa hovorí vo švungu.

Deň č.2 Krížom – krážom
Ráno opúšťam mesto a pokračujem ďalej na pravej strane Dunaja. S určitým časovým odstupom možno povedať, že to nebolo ideálne riešenie, ale zase žiadna katastrofa sa nestala. Ráno treba vždy dbať o to, aby sme sa na trasu, správne napojili, keďže ubytovanie nie je vždy priamo vedľa nej. Problém spočíval v tom, že pravý breh bol hornatejší, takže sa tam ťažšie jazdilo ako na brehu ľavom. Chodilo tu tým pádom aj menej cyklistov, takže sa nebolo s kým poradiť, keď nastal nejaký problém. A ten čoskoro nastal, pretože zrazu som sa z ničoho nič ocitol v hustom lese pred močiarom. A nikde ani vtáčika ani letáčika. Tak sa musím pomaly vracať a zisťovať, kde som spravil chybu a stratil značku, dokonca skúmam aj stopy v tráve, keďže som v oblasti lesných ciest. Napokon sa dopracujem aj miestu, kde som prehliadol značku. Strácam hodinu času v silnom teple, ale to sa stáva. Následne začínajú prudké zjazdy a čoskoro prechádzam opäť na ľavú stranu Dunaja a blížim sa k mestu Dilingen, cez ktoré prechádzam na prvé poludnie. Cestou míňam atómovú elektráreň, ktorá mi slúži ako akýsi veľký maják na diaľku. Všetky nemecké mestá pôsobia novo a upravene, pravdepodobne to je aj preto, že po vojne tu bolo všetko znovu postavené a zrenovované.
Potom pokračujem do mesta Donauwoth, aj toto mesto je zaujímavé, ale venujem sa mu kratšie. Tento deň prechádzam prevažne hornatým prostredím. Stúpania nie sú nijako vysoké , takých sto až dvesto metrov, ale bolo ich relatívne veľa. Na vrchole jedného z kopcov objavím konečne vodnú pumpu(prirodzených zdrojov tejto pitnej vody na tejto trase nebolo) a pretože obchodov bolo vedľa cesty dosť poskromne, tak si doplním zásoby pitnej vody. Hneď vo vedľajšej záhrade prebieha súboj dvoch kozích samcov, ktorí vrážajú do seba parohy. Zaujatý týmto duelom zabúdam na vodu a zistím to, až keď som dostatočne ďaleko. Je to taká nepríjemnosť, ktorá sa niekomu zdá malicherná, ale zase to tak nie je celkom, vody treba na takejto ceste dosť. Celý tento deň jazdím v podstate kopcovitom teréne. Zavolám domov, je to prvý a aj posledný raz, čo sa mi to podarí. Potom mi už iba mobil vypisuje, že som mimo dostupnej siete. Keďže mám Orange, tak sa čudujem, prečo nemám odtiaľto spojenie a potom až po slovenské hranice .Ku koncu dňa sa dostávam do silne prírodného prostredia a neviem ako ďalej. V takomto prípade býva väčšinou najrozumnejšie sa pustiť dole prúdom najbližšej rieky a keď to je prítok, tak v nádejí, že tečie určite do Dunaja. To sa zdá pravdepodobné, ale raz som sa už presvedčil, že to vždy tak byť nemusí. Tak váham s rozhodnutím a krúžim po okolí, keď zrazu uvidím, že po paralernej hrádzi sa blížia dvaja cyklisti. Tak si ich rýchlo nadbehnem a zastavím. Je to mladé dievča s chlapcom a povedia mi, že idú presne tam, kam chcem ísť a že sú to iba tri až štyri km. Konkrétne išlo o mesto Neudorf. Pokračujeme po hrádzi, cesta je síce samý štrk , ale hlavne že je, a vedie správnym smerom.
Dám sa so slečnou do rozhovoru. Dozviem sa, že bola už na Slovensku a po analýze aj zistím, že tu mohlo byť iba mesto Štúrovo. Stanovala tam na nejakom ostrove , kde boli komáre ako palec a že tam bolo vôbec dosť divoko. Budem musieť zistiť, o aký ostrov sa mohlo jednať. So slečnou sa napokon rozlúčime a pokračujem v ceste s mladíkom, ktorý ma zavedie do mesta. Toto sa nachádza na pravej strane rieky(ako väčšina miest) a volá sa NEUBURG an der Donau. Do mesta vstúpim mestskou bránou vstupnou bránou a začnem hľadať ubytovanie. Napokon nájdem hotel Neuwirt , kde prvá ponuka znie na 63 euro, ale ako povie pani, keď uvidí moju sklamanú tvár, je aj za 33 euro, len WC nie je na izbe a tvár sa hneď rozžiari.. S týmto handikapom sa už vyrovnám a oproti včerajšku to bol už veľký pokrok. Absolvujem krátku prehliadku mesta. Majú tu aj zámok
A sústavu okolitých budov, ktoré si aj obzriem, sú na kopci. Vrátim sa následne do hotela a sledujem na jeho nádvorí futbalové stretnutie Anglicko – Taliansko, ktoré na pokutové kopy vyhrali nakoniec Taliani. Z tohto duelu mal vyjsť aj súper nemeckej reprezentácie Zdalo sa mi, že Nemcom nejako veľmi nezáležalo, kto tento zápas vyhrá. Verili svojmu družstvu a celá krajina žila týmto šampionátom, všade bolo vidno dosť národných vlajok. Po zápase idem na izbu. Nie je mi však opäť dopriaty nerušený spánok, pretože niekoľko talianskych priaznivcov oslavuje víťazstvo trúbením áut jazdiacich po meste , čo trvá asi dve hodiny. Napokon sa mi podarilo zaspať. Za špecialitu druhého dňa (všeobecne) považujem skutočnosť, že si najhoršie pamätám na všetky jeho detaily a sa tak najhoršie aj popisuje. Neviem, prečo to je tomu tak ale tak to proste je.
Deň č.3 Prielom
V noci začalo pršať a predpoveď počasia je nepriaznivá. Prší aj ráno a čakám, ako sa situácia vyvinie. Nesedím však na mieste, ale absolvujem aj prehliadku mesta. Najprv však navštívim potrebné obchody, pričom si všimnem, že tu je nezvyčajné množstvo lekárni. Ľudia tu musia byť fantasticky zdraví. Historická časť mesta sa nachádza, ako som už napísal na kopci, kde aj vyleziem a asi pol hodinu sa tu aj prechádzam. Následne sa opäť dosť rozprší, tak sa vraciam dole. Ľudia jazdia cyklocesty rôznym spôsobom. Niektorí sa nepozerajú ani doprava ani doľava, len uháňajú vpred ako takí tátoší . Ďalšia skupina si pozerá zase skoro všetko, čo uvidia. Tým sa cesta zase spomaľuje aj predražuje. Ja volím, akýsi kompromis, niečo si treba pozrieť, ale zase nie priveľa, lebo si to človek potom všetko aj tak nezapamätá a časom mu to aj tak akosi splynie do jedného celku. Obyčajne si denne pozriem asi dve mestá. Dážď napokon oslabne a keby aj nie, aj tak treba pokračovať v ceste. Cesta v daždi má popri nevýhodách aj svoju výhodu. Lepšie sa totiž dýcha. Prejdem na druhú stranu Dunaja, ktorý tu už výrazne ožil, už to nie je tá tichá kľudná rieka ako na začiatku. Dostal už zrejme nejaké posily, väčšina riek sa vlieva z pravej strany, kde sú Alpy. Oblečiem si tak svoje pončo, ale po piatich km ho dám aj dole, lebo dážď prestal. Viac ho už na tejto ceste potrebovať nebudem. Spomeniem ešte jednu vec a to vynikajúce višňové a čerešňové stromy, ktoré sa občas nachádzajú vedľa cesty a ktoré sú aj výrazným osviežením. Striedajú sa podľa nadmorskej výšky počas prvých dvoch dní a najmä čerešne sú fantastické. Sú chutné, veľké a nečervavé a spestrili mi jedálny lístok. Najbližším cieľom je Ingolstadt, je to priemyselné mesto s automobilovým priemyslom, kam dôjdem asi za dve hodiny. Samozrejme, aj tu je historická časť mesta veľmi pekná s jednou veľkou výhradou a to s veľmi zlým značením po meste. Pravdu povediac sa odtiaľ neviem dostať ale tu len krúžim a krúžim, všetko mám už mnohonásobne prejazdené a stále nič. Podobne ako na Slovensku ani tu väčšina ľudí netuší, že existuje nejaká cyklocesta a už vôbec nie, kade vedie. Vyzerá to celé úplne zakliate. Prejdem aj na druhú stranu Dunaja, ale ani tu cesta nevedie. Tak sa rozhodnem, že si musím cieľavedomejšie vyberať informátorov, ktorí by hádam niečo vedieť mohli. Napokon si vytipujem jedného mladíka s cyklobatohom, Ani on síce nevie, kde vedie cyklotrasa, ale aspoň vie, kde sa nachádzajú informácie a ponúkne sa mi, že ma tam zavedie .Ešte to skúšame vygoogliť, ale ani to nepomôže. Dám sa s ním do reči a zistím, že už bol v Bratislave, konkrétne na majstrovstvách sveta v hokeji. Takisto mi vysvetlí, že veľa ľudí sem chodí iba za prácou a že to tu veľmi nepoznajú. V informáciách mi dajú konečne mapku a vyjadria pochopenie pre moju situáciu poradia mi ako ďalej. Pri odchode zrazu zistím, že mám dva okuliare a tak zrazu neviem, kam tie druhé uložiť. Kým riešim tento problém a ako sa to všetko vlastne stalo a ako k tomu mohlo vôbec dôjsť, z kancelárie vybehne pani a povie mi, že som im nevrátil okuliare, ktoré mi požičali. Teda takto sa to stalo, konečne teda niečo veselé v tejto mojej momentálne smutnej nálade. Tak napokon opúšťam toto “zakliaté mesto” a pokračujem už smerom na Regensburg. Cesta vedie najprv vedľa Dunaja a vnára sa do príjemného prírodného prostredia. Cesty vedú často aj po pevnom neasfaltovanom povrchu, tento charakter cesty je vždy, keď vedie trasa vedľa Dunaja. Dá sa tu celkom dobre jazdiť, aj keď osobne rekordy sa tu nevytvárajú. Napokon cesta pokračuje po asfaltových cestách ďalej od rieky resp. na hrádzi. Cestou som sa zoznámil s dvoma Maďarmi, pánom a jeho pani, ktorí cestujú od prameňa do Viedne, avšak spia v kempoch .Na chvíľu sa k ním pridám. Pán je veľmi silný a nesie aj stan a predpokladám, že držať krok s ním nebude žiadny problém ale skôr opak je pravdou. Mal neuveriteľnú silu v nohách, ešte že ho jeho pani brzdila. Po hodine však dorazia ku kempu, kde sa rozhodnú ostať a tak ja pokračujem ďalej opäť sám. Po najbližšej zákrute sa stala veľmi potešujúca udalosť, vynoril sa predo mnou Imbiss, po slovensky potravinový obchod. Zjem štyri jogurty, vypijem dva litre vody a trochu dám tak do poriadku svoj vyšťavený organizmus.. Ceny potravín sa mi tu nezdajú nijako vysoké, občas aj nižšie ako u nás. Konkrétne voda stála asi toľko ako v Bratislave, jogurty boli možno aj lacnejšie a napr. rama stala 1,20 Euro. Po hodine pokračujem v ceste, ktorá vedie väčšinou po hrádzi v prírodnom prostredí neďaleko od Dunaja. Odrazu narazím na smerovku, ktorá naznačuje, že mám ísť čelom spať. Neviem čo to má znamenať. V takýchto sporných situáciách ostanem chvíľu na mieste a zvažujem ďalší postup. Je to rozumnejšie riešenie ako sa vybrať nesprávnym smerom a tak stratiť kopu času a energie. Rozhodnem sa veriť rieke Dunaj a postupujem dolu prúdom, čo sa napokon ukázalo ako správne riešenie. Asi si niekto urobil jednoducho kanadský žartík. nasledujúcej zátačke sa cesta opäť odkloní od Dunaja, čo znamená dávať zvýšený pozor na značenie. Cesta tu veľmi často menila smer, čo som poznal podľa sily vetra, občas keď sa cesta otočila akoby späť (Dunaj sa tu začal otáčať smerom na sever) bol dosť protivný. Vietor bol počas cesty väčšinou priaznivý, prevládajú tu západné vetry, aj preto sa táto cesta jazdí väčšinou zo západu na východ. Náhla zmena smeru vetra môže byť aj upozornením, že sa niekde stala chyba v orientácií. Asi po 18 km má jeden malý zjazd privedie k rieke. Je tu kompa na druhú stranu a poľná cesta vpravo dole riekou. A žiadne značenie, tak sa bude treba nejako rozhodnúť. Mám šťastie, nachádza sa tu niekoľko cyklistov a tí mi poradia postupovať po pravej strane až Kelheimu, kde sa nachádza slávny prielom. Nasledujem ich radu a dostávam sa do divočiny, kde sa Dunaj aj údolie neustále zužujú. Cesta je nádherná, vrásky na tvári mi robia iba skaly, ktoré sa občas vyskytnú na ceste, na šťastie sa nič nestane. Po niekoľkých km narazím na kúpajúcich sa chlapcov. Zdá sa mi to v tomto už veľmi rýchlom prúde hodne nebezpečné. Skočia do vody a tá ich niekam odnesie. Na druhej strane, keď sa poznajú presne prúdy a vie sa, že na trase nie sú schované skaly, tak sa vie presne, kde človeka prúd vynesie. To si pamätáme aj z nášho Dunaja zo starých dobrých čias. Ale tu bol už ten prúd veľmi silný. Po niekoľkých km som došiel do Weltenburgu, kde sa nachádzal starý kláštor. A za ním nastal koniec. Nie koniec sveta , ale iba koniec cyklodráhy. Zastavila ju neprekonateľná hradba skál. Tu sa začína slávny prielom, keď Dunaj preráža vápencové hory, sú to také nemecké železné vráta Neostalo mi nič iné, iba sa obzrieť po inom dopravnom prostriedku a ním mohla byť pochopiteľne iba loď. Naozaj zistím, že o hodinu naozaj jedna ide, posledná v ten deň, cena spolu s bicyklom predstavuje sedem euro .Väčšina našincov sa kvôli sume tejto ceste vyhne, kdesi sa dá vyšliapať cesta aj s veľkým stúpaním, podľa mňa robia chybu. Tu sa začína slávny prielom, keď Dunaj preráža vápencové hory, sú to také nemecké železné vráta. Je z obidvoch strán zovretý vysokými skalami.
Nachádzajú sa tu aj pekné pláže, ale nič z toho, tu by sa mohol kúpať iba samovrah. Po hodine sa teda nalodím aj s bicyklom (neviem, či existuje adekvátnejšie slovo pre takýto druh dopravy) .Na hornej palube je otvorená reštaurácia, odkiaľ je pekný výhľad. Cesta sa realizuje aj s výkladom v nemeckom jazyku. Dávam sem niektoré obrázky, ktoré podľa mňa najlepšie vystihujú vzhľad tejto časti Dunaja, tento úsek sa považuje za jeden z vrcholov dunajskej cyklotrasy. Pri kláštore Weltenburg Dunaj prelomil vápencové hory. Asi pre 130 tisíc rokmi si hľadal nové koryto a opustil praveké údolie a prenechal ho rieke Altmuhl. V ťažkej, aj s povodňami spojenej robote vytvoril túto nádhernú prírodnú scenériu. Hĺbka vody to dosahuje dvadsať až tridsať metrov. Plavba trvá asi dvadsať minút a dôjdeme do ďalšieho mestečka Weltenburgu už opäť na ľavej strane Dunaja. Začína sa tu už úplne nový kraj. Všimnem si, že sa tu nachádza asi štvorkilometrová cesta späť do prielomu na ľavom a hoci to znamená zdržanie v postupe, rozhodnem sa ju absolvovať, nachádzam sa predsa na najkrajších miestach rieky. Cesta ide v lese s peknými výhľadmi, sú tu upozornenia na možnosť padajúcich skál, nič také sa našťastie nestane. Ku konci trasy nečakane narazím na žobráka . Má vyše 100 kg a žobre o jedlo. Rozhodnem sa byť tvrďasom a tak žiadny milodar nebude. Tento človek potrebuje diétu, tak rozhodnem. Mal som však z neho určitý nepríjemný pocit a stretol som ho aj na spiatočnej ceste. Aj túto cestu napokon ukončia nepreniknuteľné skaly a tak sa vraciam definitívne do Weltenburgu. Tu sa začína aj najstarší Ľudvíkov kanál a okrem neho tu je aj slávny kláštor. Mestečko je malebné, po krátkej prehliadke pokračujem v ceste. Najbližšou métou sa stáva mesto Regensburg. Je už neskoro, ale fúka priaznivý vietor a tak rýchlo postupujem Tento úsek cesty bol veľmi pekný. A tesne pred zotmením sa mi na druhý pokus podarí zohnať ubytovanie. Tentokrát to je v tichej dedine, kde si líšky dávajú dobrú noc. Po predchádzajúcich dvoch búrlivejšich ubytovania to veľmi uvítam. Majiteľmi sú dvaja starší ľudia. Okrem mňa tu býva aj jeden stály asi tridsaťročný nájomník. Slušne pozdraví , ale nedarí sa mi s ním nadviazať priamy kontakt. Pozerá na svoju vekovú kategóriu zváštné filmy, konkrétne detské kreslené filmy, čo vydržím s ním pozerať asi pol hodiny a potom idem radšej spať. Toto ubytovanie bolo najlacnejšie z celej cesty, stálo cca 25 Euro. Etapu Neuburg- Regensburg by som označil za najkrajšiu a najzaujímavejšiu z tejto cesty.

Deň č.4 Regensburg (Rezno)
Ráno o ôsmej pokračujem v ceste, naďalej sledujem tok rieky Dunaj, tentokrát má cesta zavedie na pravý breh Dunaja. Do Regensburgu to je cca 18 km, cesta vedie hneď vedľa Dunaja. Zablúdiť sa tu nedá, tak je to pohodovka. Za necelé dve hodiny sa ocitnem v centre mesta, ktoré je v podstate hneď pri rieke na pravom brehu rieky. Kotvia tu už aj skutočné výletné lode. Presne od Regensburgu je totiž Dunaj splavný . Dominantou mesta je katedrála sv. Petra a kamenný most, postavený už v 11 storočí, ktorý bol základom bohatstva mesta v 11 stor a 12 storočí, pôvod ktorého siaha až do roku 700, keď tu bolo zriadené prvébiskupstvo . Dodnes je Regensburg biskupským mestom. Odvtedy však bol chrám niekoľkokrát prestavaný. Absolvoval som jeho prehliadku .V krypte sa nachádzajú hroby všetkých biskupov až od roku 700. V okolí sa nachádza sieť úzkych uličiek, historické centrum je sústredené na relatívne malej ploche, tak sa jeho prehliadka dá celkom dobre zvládnuť. Architektonicky mi mesto pripomínalo najskôr Prahu. Napokon som zamieril aj na ľavý breh Dunaja. Tu sa nachádza viacej zelene a parky predovšetkým tu začína známy prieplav, ktorý spája Severné more s čiernym práve prostredníctvom rieky Dunaj. Dunaj nás všetkých spája, povedala mi pani nad týmto mostom, s ktorou som viedol rozhovor, ktorého obsah som už viac menej zabudol, ale táto veta mi utkvela v pamäti.

Celkove som strávil v tomto významnom nemeckom mieste tri až štyri hodiny a popoludní mesto opúšťam , keď koniec mojej cesty – mesto Passau je stále 147 km ďaleko. Čoskoro sa dostanem na hrádzu a zastavím sa na čakárni, kde klebetia traja páni. Dozviem sa od nich, že neďaleko odtiaľto sa nachádza reštaurácia. Zamierim tam, ale som sklamaný , lebo je ešte zavretá. A to nie je dobre, pretože som začal byť naozaj hladný. V meste som sa nenajedol, pretože som chcel absolvovať túto záslužnú činnosť v pokojnejšom prostredí. Pokiaľ ide o stravu, držím sa na ceste hesla, jedz, kedy to potrebuješ. Problém však začal byť v tom, že predo mnou sa rozprestierala evidentne riedko osídlená oblasť v ktorej sa nachádzali len menšie dediny. Treba povedať, že nemecké dediny sú ukážkové, ale v priebehu dňa úplne ľudoprázdne. Nie je to tu ako na Slovensku, že v každej dedine je krčma, miesto, kde sa dozvieš všetko čo potrebuješ. Takéto miesta , pokiaľ vôbec sú v týchto hodinách zatvorené. A bicykel nie je predsa len auto, odbočky sú vo veľkom teple únavné a často bez očakávaného výsledku. Pokračujem teda ďalej, našťastie jedlo nie zďaleka až také nevyhnutné ako voda. Našťastie, po niekoľkých km sa nájde miesto, kde sa dá dobre najesť. Napokon sa tam začne oslava a hoci sú všetci v čiernom, nevyzerá to na caré, všetci sú v dobrej nálade. Terén je tu prírodný, dobre sa tu orientuje . Cesta prebieha síce v prírodnom prostredí, ale je aj trochu jednotvárna. Občas opúšťame tok Dunaja a ideme po poľných afsaltovych cestách. Pre večerom dôjdem do väčšieho mesta Straubing. Tu si kupujem vodu a mestom prebicyklujem, veľmi dlho sa tu nezdržím. Je totiž čas sa pomaly porozhliadať po ubytovaní. Zatiaľ to však nešlo, pretože následne sa na ceste usadili ovce a v pokoji som čakal, až sa poberú ďalej. Jedna z nich bola celá krvavá, pastier ju potom ošetroval. Napokon dôjdem do mesta Bogen, kde sa rozhodnem cestu ukončiť. Nepodarí sa mi však nájsť ubytovanie, ale majiteľka zavolá do susednej dediny Bärsdorf (medvedia dedina) a ubytovanie mi dá rezervovať. Bicyklujem teda asi ďalšie dva- tri kilometre až nájdem penzión Wurm (Červ), kde sa ubytujem. Dedina sa nachádza v celkom peknom idylickom prostredí a tak sa vyberiem na malú prechádzku po okolí. Zistím, že neďaleko je vojenská základňa. Keď sa tesne pred zotmením vraciam na penzión, zistím, že sa blíži skupina troch cyklistov. Hovoria po maďarsky a správne som tušil, že budú mať komunikačné problémy a zamierim k ním a k hotelierovi .Problém bol v tom, že si chceli svoje bicykle zamknúť do garáže .Tu sa bicykle až tak veľmi nezamykajú ako u nás, ale opatrnosti nikdy nie je nazvyš. Ľudia by si napokon mali pomáhať.

Deň č.5 Úsek do Passau

Ráno vstanem, idem na raňajky, kde sa opäť stretnem s uvedenými cyklistami. Pochádzajú z okolia juhomaďarského Pecsu a cestu začali pri prameni Dunaja v čiernom lese a ich cieľom je Viedeň. Denne idú vyše 150 km. Odvážni ľudia, keď uvážim , že najstarší z nich bol aspoň o desať rokov starší odo mňa. Ja sa úplne uspokojím so svojimi skromnými sto kilometrami denne. Potom sa rozlúčime a ja chcem nasadnúť na svojho tátoša. Zistím však, že má prázdne predné koleso a tak vymením dušu. Odteraz však už náhradnú dušu nemám a to človeka trochu ťaží. Lúčim sa s touto dedinou, do ktorej som sa už nemal vrátiť , ale celkom tak to nemalo byť. Snažím sa nájsť späť kontakt na cyklocestu a najjednoduchší spôsob by bol nájsť rieku. Jedni však tvrdia, že je vpravo, tí druhí zase, že je vľavo. Vyliezol som na najbližší kopec, ale nič som neuvidel. Veľmi ma miatlo aj tunajšie značenie, urobili si tu taký miesný dunajský okruh a úplne ma poplietli. Asi trikrát som odišiel z tejto medvedej dediny a trikrát som sa do nej opäť nedobrovoľne vrátil. Napokon prijímam kardinálne riešenie a to vraciam sa spať tam, odkiaľ som prišiel a to do mestečka Bogen a do penziónu, odkiaľ ma poslali do medvedej dediny. Tu zistím, že na dôležitej križovatke chýba značka a majiteľ ma úsmernil správnym smerom. Zistil som aj to , kde som spravil predtým chybu .Jedná šípka neukazuje jednoznačne, ktorú cestou sa má ísť,a teda tentokrát som si vybral druhú možnú variantu. O chvíľu som naozaj uvidel obrovskú loď. Rieku som síce nevidel, ale som síce nevidel ale hádam sa loď neprechádza po zemi. Povzbudený týmto objavom pokračujem ďalej a za chvíľu uvidím tu správnu značku. Je už však jedenásť hodín, slnko už dobre pálilo, kilometre následne ubúdajú veľmi pomaly, ale predsa sa kilometer po kilometri začnem blížiť k najbližšiemu významnému mestečku Deggendorf. Na jeho brehoch sa trochu s dvoma nemeckými turistami troch zamotám, končíme na akejsi prašnej ceste, ale rýchlo nájdeme riešenie a zamierim do centra mesta. Je poludnie a veľmi teplo , dám si svoj jogurtík a sa naobedujem .Objednám si schnitzel .Veľmi mi nechutí, chyba však pravdepodobne nebola v jedle ale vo mne. Už včera popoludní som trpel ľahkou zápchou a dnes sa ten problém poobede zopakoval. V takomto prípade treba niečo zmeniť a riešil som to tak, že polhodinu som rýchlo jazdil na polhodinu som si zase ľahol. Tu to nie je také jednoduché si ľahnúť ako na Slovensku. U nás si to nijak niekto zvlášť nevšíma, tu však skoro každý cyklista skúša, či je človek je v poriadku. Jedna pani sa dokonca chystá volať záchranku takže musím rázne vstať a akciu prerušiť .Zmena štýlu jazdenia priniesla napokon efekt a mohol som svoj postup opätovne urýchliť. Som však veľmi smädný, preto sa zastavím v ďalšom mestečkuVishofene a kúpim si vodu. Pri východe z obchodu zažijem minútu hrôzy , neviem si nájsť kľúč od svojho zamknutého cyklozámku. Vrátim sa teda do obchodu a skúmam podlahu a regály ale nič. Situácia začína byť veľmi delikátna, keď ma napadne sa pozrieť do svojej príručnej taštičky a tam kľúč napokon nájdem Normálne ho tam nikdy nedávam, ale teraz sa to stalo.

Marktplatz
Po odchode sa všetko na dobré obrátilo a čoskoro sa začali objavovať prvé príznaky blížiaceho sa Passau, hoci je vzdialené ešte asi 30 km. Sú tu prvé vilky, hotely a výletné miesta. Má to za následok, že sa prudko zlepší kvalita cyklotrasy. Rieka tu tečie v údolí, ľavá časť rieky je taká hornatejšia, ale na profile trate sa to nijako zvlášť neprejavuje. Občas schádzam až k rieke, občas sa ide o niečo nižšie. Okolie je pekné, ale je to taká príriečna vílková štvrť s prestávkami. Už je jasné, že do mesta bez problémov dôjdem a tak zvoľním tempo a občas si posedím na stoličkách. Napokon sa dostanem až k Passau aj keď Passau neznamená celkom ešte Passau. Vstup do mesta tu nie je taký impozantný ako keď sa cestuje vedľa Innu. Treba tu totiž prekonať všetky jeho predmestia. Cesta má zavedie opäť na pravú stranu Dunaja, na ktorej ostanem do konca cesty .Sledovať značky tu je už strata času, orientujem sa podľa rieky a za takú hodinu sa dostanem do prístavu v Passau, odkiaľ to už zhruba poznám. Najprv si to zamierim k sútoku troch riek Dunaj, Inn a ILZ, čím je toto mesto preslávené. Sútok Inna s Dunajom dokazuje, že nie vždy víťazí väčší a silnejší a že existujú v živote aj iné faktory. Inn mal nesporne viacej vody a bol oveľa dravší. Ale iné veci zase hovoria v prospech Dunaja. Je dlhší, má väčšie povodie, je stabilnejší a hlavne splavnejší. Je zaujímavé sledovať, ako sa miešajú vody týchto riek, Inn má oveľa svetlejšiu farbu. Tretia rieka je pri nich iba taká chudobná príbuzná. Z Passau pokračuje do Viedne najslávnejší a najnavštevovanejší úsek dunajskej cyklotrasy. Ten som išiel pred piatimi rokmi a teraz sa rozhodnem, že už ďalej nepôjdem. Prešiel som vyše 400 km a a to stačilo. Splnil som to, čo som chcel. Ešte pokračujem jeden km proti prúdu Innu, čo je pekná cesta a následne sa vrátim spät. Som hladný ako vlk a tak si v reštaurácií dám obed, pričom si pozriem futbalové stretnutie Španielsko – Portugalsko, zápas, ktorý po pokutových kopoch vyhrávajú Španieli. Personál reštaurácie mi veľkodušne umožní zavolať domov, pretože môj mobil stále štrajkuje. Asi o jedenástej idem hľadať železničnú stanicu. Pamätám si, že je niekde na kopci a napokon po jednom či dvoch dotazoch stanicu aj nájdem .Zistím, že prvý vlak odchádza o štvrtej ráno a tak má čaká ďalšia lavičková noc. Asi hodinu ostávam na stanici, ale keďže sa tam nudím , tak sa presťahujem do centra a na jednom námestí si zriadim svoj súkromný camp. Po dvoch hodinách a krátkom zdriemnutí si absolvujem nočnú prehliadku mesta. Mesto sa rozprestiera na dosť prudkom svahu a je bezo sporu veľmi pekné architektonicky a aj polohovo. Zaradil som ho už v minulosti na svoj súkromný zoznam spriaznených miest. Napokon sa vrátim na železničnú stanicu, kde sa nachádza jeden veľmi agilný pracovník ,ktorý ma nasmeruje správnym, smerom a kúpim si lístok do Viedne. O štvrtej ráno nastupujem na vlak
Deňč.6 Cesta domov
Cyklozájazd sa nekončí zostúpením z bicykla, ale až keď je človek doma. Aj tentoraz nejaké tie dobrodružstvá pokračujú. Najprv prebieha všetko dobre. Do rakúskeho Linzu, kde musím prestúpiť sa dostanem bez problémov. Je skoro ráno, mám hodinu času a tak sa na chvíľu pozriem do mesta, až ku katedrále . Následne sa najem a zbytočne hľadám v tejto hodine nejaký kompetentný personál. Napokon nastúpim na vlak do Viedne. Dlho sa však neteším, pretože sprievodca mi oznámil, že môj lístok na tento vlak neplatí a chce, aby som si kúpil lístok do Viedne ešte raz. To však odmietnem spraviť a tak na najbližšej stanici v Amstteten vstupujem vlaku. Za uvedený úsek som musel doplatiť šesť euro, za bicykel mi poplatok odpustil, to bolo od neho strašne “milé”. Následne sa sťažujem u pokladne, tá pani mi však s tým pomôcť nemôže. Považoval som takýto postup za neseriózny, veď ako sa má cudzinec o takom niečom dozvedieť? Poradí mi aspoň správny vlak do Viedne, kde naobed aj dôjdem. Tentokrát sa na južnú stanicu odkiaľ chodia vlaky do Bratislavy vyberiem cez Mária Hilfe strasse, cestu zhruba poznám, ale je tu veľmi veľa ľudí, čo ma zdržuje v postupe. Napokon dôjdem k Štefansdomu, pozriem si Hofburg a konštatujem, že vo Viedni je mimoriadne veľa turistov. A veľmi teplo. Prehliadku som ukončil, napokon som to všetko už videl a je to aj tak na skok. Vyrazím k južnej stanici, cestou sa zoznámim s dvoma kanadskými francúzmi , ktorí chcú isť ́- čuduj sa svete do Bratislavy. Tak ich zavediem na stanicu, ale sám ešte necestujem, nechcem ísť na pravé poludnie a tak sa utiahnem do neďalekého parku. Pred treťou popoludní nasadnem na vlak a odveziem sa do Petržalky, odkiaľ idem na Jasovskú a tu odbočím na hrádzu a tak som konečne opäť u Dunaja. V jednom z bufetov si dám pivo, teraz už je to pohodička, človek už vie že sa všetko dobre skončilo. Napokon sa vedľa nášho jazera dostanem domov. Za bránou uvidím radostný úkaz, na marhule sa červenajú prvé plody a to človeka po takej ceste poteší.
Celkové dojmy
Nemecko je dnes považované za motor Európy a to, čo som videl v podstate túto tézu potvrdzuje. Chovali sa slušne a korektne, nemám dôvod sa na nich sťažovať sa. Majú aj kritický vzťah k svojej minulosti a to najmä k udalostiam z druhej svetovej vojny. Na rozdiel od iných štátov, ktoré tu nechcem menovať nijakým spôsob neglorifikujú tých, čo boli za uvedené udalosti zodpovední, nestavajú im žiadne sochy ani pamätné tabule, čo sa stáva inde. Pravda, nebola to určite reprezentatívna vzorka ľudí, popisujem iba to čo som videl a skúsil. Pokiaľ ide o turistický ruch, vidno, že nie sú na ňom zďaleka takí závislí ako napríklad Rakúšania. Celkovo tu jazdilo cyklistov veľmi málo, možno to bolo spôsobené aj tým, že ešte nezačali prázdniny a dovolenky .Cestou som nestretol ani jedného slovenského cyklistu. Značenie bolo vcelku dobré, aj keď chybičky sa stali. Na obidvoch stranách. Cesty boli vcelku slušnej kvality, zďaleka nie všetky asfaltové, iba asi tri km pod Regensburgom by som označil za problematické. Dunaj je v Nemecku podľa mňa ešte veľmi čistý, aj keď v dolnej časti tiež už poznamenaný civilizáciou (priehrady). Tak som prešiel Dunaj, svoju rodnú rieku od prameňa až po Budapešť, takže mám urobenú takú malú Dunaj tutovku. Dunaj tečie pravda ešte oveľa ďalej, ale to už nie je taká oficiálna dunajská cesta a úplne iný príbeh.