Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Výlet do maďarského mesta Vác (Vacov) a turistika po okolí.

Ráno bolo dramatické, nevedel som si nájsť okuliare na čítanie, tak som išiel iba s náhradnými. Pokazilo mi to náladu hneď na začiatku. Vlak odchádzal o ôsmej a aj spiatočná cesta bola o ôsmej, takže času bolo relatívne dosť. Cesta tam prebehla bez problémov a ako vždy snažil som sa dospávať. Mesto Vác som vždy iba prechádzal, keď som išiel vlakom do Budapešti .Je to posledná zástavka pred maďarským hlavným mestom. A tak som sa rozhodol, že raz v živote… Po vystúpení ma usmerní jeden starý ujo a nasmeruje ma na Séčeniho ulicu, ktorá vedie na hlavné námestie.

Mesto Vác má asi 35000 obyvateľov a mimoriadne trpelo počas tatárskych a tureckých vpádov, po ktorých (najmä prvom) tu neprežilo skoro nič. Poloha na brehu Dunaja mu dávala strategický význam, najslávnejšie obdobie prežilo v 18 storočí počas panovania Márie Terézie, menej už potom za jej syna Jozefa II, ktorý si dával od Maďarov väčší odstup ako to bolo v prípade  cisárovnej. Mesto malo aj dosť výraznú slovenskú národnostnú menšinu, ktorá sa však už k svojmu pôvodu veľmi nehlási. Slovenský názov mesta je Vacov. V centre mesta prežijem prvé sklamanie a to to, že info centrum je zavreté. Musím sa teda spoľahnúť na svoje jazykové znalosti. Biskupský palác som našiel relatívne bez problémov. Je tretím najväčším v Maďarsku. Najznámejšou postavou je tu inač biskup Migazzi z 18 storočia, ktorý okrem Vácu riadil aj Viedeň a aktívny bol aj v Zlatých Moravciach. Ďalšou známou pamiatkou je tu víťazný oblúk, ktorý bol kedysi postavený na počesť Márie Terézie a je jediným v Maďarsku. Tento som hľadal už podstatne ťažšie ,lebo sa nachádza pri vchode do mesta. Odprevadila ma tam jedna krívajúca pani, a tak som jej za to vďačný. Na hlavnom námestí sa nachádzali nejaké zvyšky zrúcanín, ktoré však neboli rímske ako som si pôvodne myslel ale boli to zvyšky kostola, ktorý bol zbúraný v stredoveku a bol už vtedy starý 500 rokov. Nepodarilo sa ho vtedy zachrániť. Oproti sa nachádzal dominikánsky kostol.

Najslávnejšia a najatraktívnejšia pamiatka sa však našla v roku 1994. Počas rekonštrukcie Kostola bielych vo Váci na jednom mieste znela podlaha duto a zistilo sa, že tam je chodba, ktorá ukrývala asi 260 výborne mumifikovaných tiel. Všetky boli uložené v zvláštnej truhlách, veľmi pekných a udržiavaných. Telá tam boli uložené asi pred dvesto rokmi a nebožtíci pochádzali zo 16 až 18 storočia. Uložili ich tam pri vtedajšej prestavbe. Telá a aj to čo mali zo sebou sú cennú informáciou pre výskumníkov o vtedajšej dobe, napríklad telá pomohli pri výskume TBC, na ktorú sa vtedy zomieralo vo veľkom. Dnes sa nachádzajú už v Budapešti. Po prehliadke mesta idem na autobusovú stanicu, ktorá sa nachádza vedľa železničnej. Chcem totiž túrovať maďarské hory a za cieľ som si vybral dominantu tamojšieho kraja a to vrch Naszály. Je to najväčší kopec tamojšieho pohoria Cserhat. Vrch má výšku 652 metrov a je desiatym najvyšším v Maďarsku. Výstup sa začalo vo výške 190 metrov, celkové prevýšenie bolo 460 metrov.

Bolo však mimoriadne teplo, teplomer ukazoval v meste až 37 stupňov, takže žiadna sranda to nebola. Autobus, ktorý išiel do dediny Kosdi odkiaľ sa išlo mal číslo 133 a cena lístku stála asi 1,5 Eura. Dĺžka cesty bola asi dvadsať minút. Asi hodinu sedím na zástavke, sily pred túrou treba nazbierať. A diskutujem s jedným pánom, ktorý vyzeral tak, že by mohol každú chvíľu umrieť. Zistil som, že mal 79 rokov a hovoril mi o rôznych nástrahách staroby. To bolo to, čo som práve potreboval! Obec Kosdi vyzerala asi ako nejaká podhorská dedinka na Slovensku. Vystúpil som na konečnej zástavke a hľadal som miesto, kde by som mohol začať výstup. Horu vidím pred sebou. Značku som však na zástavke nenašiel a správny smer som odhalil až na tretí pokus. Značenie sa začalo pred neďalekým lesíkom , dovtedy sa dobre vypražím na slnku. Zároveň tam je závora, ktorá ma znepokojí a radšej sa vrátim kúsok späť a ubezpečím sa u jedného pána, že som na správnej ceste. Čoskoro po ľavej strane míňam pamätník na jedno dávne banské nešťastie. Stúpanie je neprestajné ale nie celkom brutálne. Pôda je často kamenistá. Značenie tu je, ale nie také dobré ako na Slovensku, ktoré považujem za najlepšie, aké som kedy kde videl. Treba si na to zvyknúť, sú tu rôzne okrúhle šípky, biele kríže a podobne. Uvádzajú sa iba vzdialenosti a nikdy čas chôdze, čo je ináč škoda. Osamelý sa však až tak necítim , až do výšky 400 metrov ma sprevádza hejno komárov. Pred vrcholom rázcestie šípka dáva možnosť ísť na rôzne smery rovnakú cieľovú stanicu.

. Cesta sa však čoskoro začne strácať a tak sa rýchlo vrátim a idem druhým smerom. Asi za trištvrte hodiny dôjdem na šípku na vrchol. Tu už je len úzka cestička a ako čoskoro zistím poriadne strmá. Každý zostupujúci ma ubezpečuje , že vrchol je už skoro za rohom. Tých rohov však bolo ešte tam požehnane. Na samotnom vrchole je škaredá rozhladňa, v ktorej sa nachádza rebrík, po ktorom sa dá vyšplhať na vrchol.
Nejdem však hore, lebo to príliš dôveryhodne celé nepôsobí a okrem toho sa mi vybil mobil. Výhľady tu nie sú žiadne, zo susedného kopca Lato hegy však vraj sú, ale tam už z časových dôvodov nejdem. Zostupujem po tej istej ceste, aj keď bola aj iná alternatívna. Rozhodnem však, že vymýšľať nebudem. Samozrejme, veľmi sa to ani tu nepodarilo, lebo je tu celá sieť ciest , ale napokon som skončil v rovnakej dedine ako som vyšiel, aj keď na inej ceste. Dlho tu nikoho nestretnem, napokon však stretnem jednu dievčinu s cicou, ktorú pochválim a to prelomí ľady. Tá ma usmerní do najbližšieho pubu. Dám si tu kolu a dobijem si trochu mobil

Na zástavke sa dostanem do rozhovu s cigánmi, ktorí pochádzajú z Rumunska, ale hovoria dobre po maďarsky. Keď sa dozvedia, že ovladám pre nich záhadný cudzí jazyk a to slovenčinu, stúpnem na cene. A keď viem po nemecky povedať gut morgen, tak som už skutočný gadžo. Ja im sľubujem, že sa v budúcom živote určite naučím po cigánsky.

Pripojí sa tam aj jedna romula, ktorý si zapáli na zástavke cigaretu, je však od nich patrične usmernená.

Cestou späť sa však nenudím, navštívi ma revízor. Následne idem k Dunaju, kde si ľahnem na dvadsať minút do vody , je to je fantastické. Lepšie ako wellnes. Voda má systematicky ochladzuje. Prúd je tu silný a kvôli blízkosti Budapešti je aj silná riečna premávka. Preto na kúpanie v Dunaji v Maďarsku jednoznačne odporučujem skôr pláže v Nagymarosi, tam sa dá aj dobre zaplávať a je to tam veľmi dobré.

Dunaja vedie aj cyklotrasa, sú tu dobré podmienky aj pre tento druh športu. Večer sa prejdem po námestí, kde začína hrať aj živá hudba. Ľudí je dosť, ale o preplnenosti sa hovoriť nedá. Napokon zamierim na železničnú stanicu, ktorá je celkom pekná a nastúpim na vlak. Ten sa v Maďarsku nekonečne vlečie a naberie meškanie dvadsať minút. Prvá železnica v Maďarsku mala byť postavená práve v tomto údolí. Mám dojem, že je to rovnako ako vtedy, krásne, romantické ale aj dosť pomalé. Tento vlak spravuje česká spoločnosť a je to posledný vlak do Bratislavy. Sú tu kupé . Na Slovensku sa konečne pohne. Spoločnosť mám len medzi Štúrovom a Novými Zámkami, ktorú mi ju robí zamilovaný pár, pričom on je viac ako ona. Tak som to vyhodnotil. Zistím dodatočne, že boli v Ostrihome. Z Bratislavy idem priamo domov. Tam mám ďalší problém neviem nájsť kľúč od domových dverí. Zase sa vybije mobil a nemôžem ani volať. Už sa chystám, že spiacich jednoducho zbuntoším cez okno, keď sa mi kľuč náhle podarí nájsť.

Záver:

Vác je celkom pekné mesto, ktoré sa určite oplatí navštíviť. Ma veľmi peknú polohu v dunajskom oblúku s riekou v údolí a okolitými horami. Centrum je celkom blízko železničnej stanice. A mesto je veľmi dobre prístupné po železnici aj z Bratislavy. Aj turisti si prídu na svoje, pokiaľ sa im chce. Výlet trochu skomplikovala horúčava, v meste ukazoval teplomer až 37 stupňov!