Na karnevale v Benátkach , časť prvá

V smutnom decembrovom termíne som sa rozhodol stráviť dovolenku na najväčšom kanárskom ostrove Tenerife. Pred desiatimi rokmi som už navštívil jeho menšiu sestru- ostrov Gran Canaria. Dovolenku som si kúpil v rakúskej cestovnej kancelárií ecomm na Trnavskom mýte. Výber hotela bol celkom náhodný, v podstate som len ukázal prstom na obraz. Letel som z viedenského letiska Swechat. Pri odbavovaní mi zhabali môj obľúbený nožík, ktorý som si zabudol vo svojom ruksaku a už som ho nikdy neuvidel. Dobre ma to najedovalo. Cesta trvala asi štyri hodiny, nemal som problémy, hoci som už dlhšie neletel. Lietadlo však nepristalo, ako som očakával na ostrove Tenerife, ale v Las Palmas, čo je hlavné mesto ostrova Grand Canaria, kde nastúpili turisti na spiatočnú cestu. Dôležité bolo predčasne nevystúpiť. Lietadlo potom opäť vzlietlo, preletelo niekoľko kilometrovú vzdialenosť , ktorá ho delila od ostrova Tenerife a pristalo na letisku Tenerife Sud, čo je celkom na juhu. V Tenerife je ešte jedno letisko a to na severe, kde sa v sedemdesiatich rokoch stalo najtragickejšie letecké nešťastie v dejinách – zahynulo pri zrážke dvoch lietadiel vyše 500 ľudí. Tu ma očakával zástupca cestovnej kancelárie a zaviedol ma do mikrobusu, kde sa už nachádzalo niekoľko cestujúcich. Tenerife prezývajú aj ostrovom večnej jari, je sopečného pôvodu ale južná strana ostrova je viac menej púšť. Dominantou ostrova je vrch Teide, umiestnený skôr v severnej časti ostrova. ktorý má nadmorskú výšku 3 718 m . Zároveň je najvyšším vrchom Španielska. Rozloha ostrova je 2034 km2. Autom ho podľa mňa možno obísť asi za 3h, hlavne západná časť ostrova je však veľmi kľukatá. Teida zároveň predstavuje aj akýsi podnebný predel. Kým severnú časť ostrova predstavujú krásne zelené lesy, južná časť je polopúšťou až púšťou zo sporadickým rastlinstvom.
Mojim cieľovým mestom bolo prístavné mesto Puerto de la Cruz na severozápade ostrova. Cesta nás previedla celou východnou a severnou časťou ostrova a trvala vyše hodinu. Toto mesto patrí svojou klímou do severnej časti ostrova. Pred príchodom do mesta sme ostali v mini autobuse iba traja. Moje spoločníčky boli Rakúšanky a dokonca z blízkych burgenlandských dedín. Keďže som si nemohol nájsť okuliare, tak som jednu z nich uprosil aby mi požičala svoje rezervné, čo sa aj stalo. Osud však chcel, aby sa moje okuliare napokon našli, ale to až po vybalení v hoteli. Moje spoločníčky sa ubytovali v severnej časti mesta, kým ja som bol v južnej. Môj hotel s názvom Maritime, zrejme ešte dosť nový sa nachádzal na relatívne vysokom a aj opustenejšom mieste v južnej časti mesta. Hotel nebol umiestnený veľmi výhodne. Do centra mesta to trvalo takmer polhodiny pešo, aj keď som postupne nachádzal stále kratšie cesty ako sa tam dostať. Šťastie, že som mal dobrú kondíciu a nerobilo mi problém tam vyliezť, bývali to také menšie túry . Okolité ulice boli po zotmení ponorené viac menej do tmy.

2
Keďže Tenerife je sopečný ostrov, pobrežie ostrova tvorí čadič a je veľmi členité. More bolo celu dobu búrlivé a niekoľkometrové vlny narážali neustále do tvrdých útesov. Znelo to ako malá kanonáda a trvalo mi dve až tri noci, kým som si nato zvykol a dokonca ma to chvíľami spočiatku deprimovalo. Ubytovanie prebehlo dobre, len som mal menšie problémy vystúpiť z výťahu. Kým som prišiel na kĺb veci, ako to funguje, tak má dokonca odvolali na iné poschodie. Býval som na ôsmom poschodí, dvere č.14. Počasie bolo prijemné, ale nie dosť teplé na kúpanie, nelákalo to. Teplota cez deň dosahovala asi 21 stupňov tieni. Slnko sa objavovalo len občas. Okrem toho sa vyskytovali občasné pasátové dažde, pričom dážď v tejto oblasti mi pripadal veľmi jemný, ako by sa cedil cez sito. Tento ráz počasia spôsobovala okrem ročného obdobia aj blízkosť hory Teide, ktorá na seba viazala veľké množstvo vlhkosti z okolitého oceánu. Slovom, počasie hodilo sa to viacej na prechádzky po meste alebo prírodou ako na kúpanie a veľmi rýchlo som sa tomu prispôsobil. Keď som chcel vliezť do mora, po kolená som v klesol do piesku a vzápätí na mňa vybehli dvaja pískajúci chlapi. Mali pravdu, vlnobitie bolo počas celého týždňa hrozivé a pod vodou asi mohol byť aj skrytý čadič. Pláže tu boli nezvyklo úplne čierne, čo spôsobovala láva. V zamračenom počasí to pôsobilo skôr pochmúrne, ale keď sa objavila modrá obloha to pôsobilo v kontraste s jej modrou farbou veľmi efektne. Piesok však bol z dôvodu dažďov rozblatený a špinavý. Hneď od pobrežia začala stúpať nadmorská výška až po Teide, samotnú sopku som však z tohto miesta videl hádam iba jeden krát, ináč bola stále zahalená do mrakov. Nie však jej vrchol, ten bol stále nad nimi, ale jeho nižšia časť. Charakteristickou črtou okolia Puerto de la Cruz sú banánovníky a okolie obklopené vysokými horami. Sú tu úplné banánové polia. V tomto prostredí sa im darí, aj keď majú problémy s konkurenciou z Karibiku. Jedna hneď v blízkosti nášho hotela, bol to dokonca úplný banánový les. Cez mesto preteká aj koryto rieky. Voda v nej bola však iba jeden deň, keď trochu viac zapršalo.
Jednou z prvých úloh na nasledujúci deň som si dal lokalizovanie autobusovej stanice. Autobus je- v prípade, že človek nemá k dispozícií vlastné auto, jediným použiteľným dopravným prostriedkom na cestovanie ostrove. Podľa mapy to bolo dosť blízko k hotelu, trvalo mi však pomerne dlho, kým som stanicu našiel a lokalizoval najvýhodnejšiu cestu k hotelu. Okamžite som aj využil miestnu dopravu a to na cestu do miestnej botanickej záhrady, Jardin de Botanic. Tá sa nachádzala asi 500m od pobrežia smerom do kopca. Vstupné stálo tri euro, ale rozhodne stálo za to. Nachádzali sa tam nádherné stromy a kvety subtropickej oblasti. Rozlohou síce nebola veľká, ale rozhodne zaujala. Po jej prehliadke som zamieril k oceánu a to k hotelu Seramifov. Odtiaľto bol nádherný výhľad na mesto a jeho okolie. Odtiaľ som vyrazil pešo smerom k svojmu hotelu, čo mohli byť asi dva km.. Míňal som komplex bazénov La Martianez, ktorý však v tomto ročnom období nebol v prevádzke. Mesto je rozhodné veľmi pekné aj útulné. Určite poteší milovníkov kvetov , ktorých je tu dosť a sú aj veľmi pekne naaranžované. Je tu niekoľko okrúhlych malých námestí. Utkvelo mi v pamäti najmä námestie Playa de Charca. Pobrežie je veľmi členité a najmä prvý deň som mal problémy s orientáciou .Dosť často je v prevádzke

3
môj pršiplášť občas sa totiž preženie nejaká dažďová prehánka. Nachádza sa tu aj dostatok subtropickej vegetácie. Nachádza sa tu aj známy Loro Park s papagájmi a morskými rybami, tento som však nenavštívil.
Obyvateľstvo je tu prevažne španielsky hovoriace a medzi turistami prevládali turisti jednoznačnej nemeckej národnosti a to skôr v strednom a vyššom veku. Mladých ľudí tu bolo dosť málo. Na ostrove boli aj Angličania, Tí však dávali prednosť trochu teplejšiemu juhu, pre nich je slnko dôležitejšie. A navyše sa tieto dve národnosti spolu veľmi nemusia, aj keď sa vzájomne rešpektujú, hotel býva buď skôr nemecky alebo anglicky orientovaný.
Znalosti cudzích jazykov u miestneho obyvateľstva boli s výnimkou personálu biedna. Žiadneho Slováka som na ostrove nestretol, len niekoľko Slovincov. O Slovensku nevedeli dokonca ani v hoteli prakticky nič, aj ja som bol vykazovaný ako rakúsky hosť. Keď som chcel ukázať našu krajinu na mape, bola mi prezentovaná mapa Československa. Tak rob s tým niečo. Treba však objektívne povedať , že znalosti nemčiny u personálu boli na veľmi slušnej úrovni, vôbec som mal na tejto dovolenke veľmi dobrý tréning predovšetkým tohto jazyka. Každý večer som chodil na prechádzky do mesta, medzi 21.00 a 21.30 bola vždy pravidelne prehánka, raz nebola , čo ma normálne znepokojilo. Vôbec počasie vykazovalo určitú pravidelnosť vzhľadom k aktuálnej hodine. Nepriazeň počasia ovplyvňovala aj atmosféru mesta, väčšinu večerov bolo ticho, niekoľkokrát však hrali kapely, väčšinou americké odrhovačky.

Deň č.3:
Tretí deň som sa nasýtil prechádzok po malebnom Puerto de la Cruz a rozhodol som sa pre prvú dlhšiu túru. Mal som k dispozícií knihu od svojich príbuzných a vybral som si z nej trasu č.5. A treba povedať, že kniha sa osvedčila. Až na autobusovej stanici som sa rozhodol, že pôjdem do Aquamariny. Táto usadlosť sa nachádza vo výške 1000m nad morom a to v totálnom pasátovom objatí. Cesta tam vedie cez malebné údolie La Orotava. V tejto nadmorskej výške 900 až 1200 sa tuším zhromažďuje všetka voda zo širokého okolia. Je tam stále hmlisto a daždivo. Podľa toho, ako sa cesta dostáva nad alebo pod túto hranicu, tak bolo krásne slnečno alebo pod dažďom. Tak bol môj pršiplášť  permanentnom nasadení. Keď som vystúpil z autobusu, ocitol som sa na prahu subtropického pralesa s nejakou skromnou usadlosťou v okolí. Našťastie sa z pralesa vynorila skupina nemeckých turistov, ktorí ma nasmerovali správnym smerom.
Rozhodol som sa zrealizovať túru napriek nepriazni počasia a tak som vyrazil smerom na cieľ Cadrava, kam som došiel asi za pol hodiny. Tu sa nachádzalo aj malé pohostinstvo, ale rozhodol som, že ešte nenastal správny čas na jeho využitie. Celá cesta prebiehala vo veľmi peknom nazval by som to subtropickom pralese. Fauna tu bola mimoriadne bohatá. To však nemožno povedať o flóre, nevidel som tu napríklad jediného

4
vtáka ani nejakú zver. Pôda pozostávala z erodovaných lávových prúdov , ale Teidu sa mi uvidieť nepodarilo. Cesta začala čoskoro prudko stúpať a dostal so sa postupne až do nadmorskej výšky 1450 m .Keď som stratil orientáciu , pomohla mi knižka a v jednom prípade partia španielskych lesných robotníkov .Cesta nebola v zlom stave, ale bola šmykľavá, bolo treba dávať pozor. Tu vyššie bolo nádherné slnečné počasie. Na najvyššom bode cesty som stretol anglický manželský pár, ktorý mi urobil niekoľko fotiek, ale z nejakého dôvodu sa nezachovali. Vzhľadom na pokročilý čas som usúdil. že stačilo a začal som sa vracať späť. Spočiatku s Angličanmi, potom sme sa rozišli. Začalo sa dosť ochladzovať, bolo predsa len cítiť nadmorskú výšku a pokročilé ročné obdobie.
Cestou som zablúdil, ale našťastie dom narazil na cestu na Teidu a tej som sa držal až kým som sa nevrátil do La Cadravy. Cesta mohla mať 10-15 km. Ako som sa dostál do nižšej nadmorskej výšky , opäť ma zahalili dažďové mraky. Pri Cadrave som našiel autobusovú zástavku a keďže som mal čas do príchodu autobusu, tak som sa najedol. Zrazu sa z pralesa vynorila Angličanka, osamelá turistka, ktorá sama brázdi pralesy a krátery sopiek . Spolu sme potom nastúpili do autobusu, povyprávali sa a zviezli sa spolu do Puerto de la Cruz. Nečakal som, že ju ešte niekedy stretnem, ale svet je predsa len taký malý. Tu som sa už dovliekol do hotela, zdolanie ktorého bolo po tejto ceste samo osebe už turistickou cestou. Bola to mimoriadne pekná cesta, ktorú možno odporučiť tým, čo majú radi potulky v hustých subtropických lesoch.
Deň č.3 Moje nohy sa zotavujú z vytvorených mozoľov , podnikám len miestne prechádzky.

Teide Deň č.4
Ďalšou mojou akciou bol napokon cieľ, ktorý som si vytýčil ako hlavný a to výstup na horu Teide, dominantu ostrova a širokého okolia. Cesta k tomuto cieľu viedla opäť z autobusovej stanice. Na zástavke bola už vytvorená široká kolóna cyklistov, ktorí sa neskôr spúšťali z nadmorskej výšky 2500 m až k moru .Je to tú tradíciou, napokon dozvedel som sa, že tu zvykol trénovať aj niekoľkonásobný víťaz Tour de France Amstrong. V autobuse opäť zháňam čo najviac informácií o tejto lokalite , najmä o tom, kde je najlepšie vystúpiť (zastávok je niekoľko)predsa len ide o vysokohorský terén. Veľmi nápomocný mi je nemecký manželský pár, ktorý mi dokonca daroval mapu uvedenej oblasti.Oblasť hore sa volá národný park Las Caňadas.
Cesta smerom hore bola nádherná, prešli sme zo subtropického pásma cez pásmo borovíc až do vysokohorských alpínskych pomerov. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Prvá časť cesty prebiehala vo vlhkom počasí až hmle, po prekonaní výšky 1500m nastalo rozprávkové počasie. Hore bola už iba úplná pustatina, de facto sieť väčších či menších momentálne vyhasnutých sopečných kráterov. Posledný výbuch tu bol v roku 1905.Sopky mám veľmi rád, pravda, pod podmienkou, že sú vyhasnuté alebo aspoň spiace. Vystúpil som napokon na mieste začiatku lanovky na vrch Teide asi vo výške 2400m.

5
Žiaľbohu, lanovka nešla, ako často v poslednom čase, vraj pre silný vietor, čo ma veľmi sklamalo. Urobil som si aspoň spomienkové foto. Ja osobne som žiadny vietor neregistroval, aj keď možno o 1000 m vyššie aj nejaký byť mohol. Pozrel som sa do prvého krátera a z neho sa hneď vynorila moja dobrá známa Angličanka. Dohodli sme sa, že pôjdeme spolu a išli sme po ceste, ktorou sme sem prišli. Bola dosť úzka a bolo treba venovať primeranú pozornosť okoloidúcim autám, aj keď ich veľa nebolo. Týkalo sa to najmä mojej spoločníčky, ktorá si ich akosi malo všímala. Okolie bolo typicky sopečné , posiate množstvom kráterov so skromným suchomilným rastlinstvom, niečo ako mesačná krajina (trochu to pripomínalo Etnu), ale svojou drsnou krásou to vyzeralo nádherne. Krásne svietilo slnko, ale bolo chladno , teplota v tieni bola asi 3-8 stupňov. Cestou sme sa vyprávali o všeličom možnom, utkvela mi v pamäti však len jedna veta: „ The english mans are stupid, čo v preklade znamená anglickí muži sú hlúpi. O slovenských si to dúfam, myslieť nebude. Napokon sme došli až k pásmu lesa do obce El Portilo. Moja spoločníčka sa rozhodla, že pôjde dole pešo až do Caldery, čo som považoval za desný nápad. Nielen že to bolo príliš ďaleko, ale aj cesty boli mimoriadne úzke a točivé a frekventované a v nastupujúcej tme poriadne nepohodlné. Nedala si však povedať a odišla. K odchodu autobusu ( posledný išiel o 16.00 ) chýbali asi dve hodiny a tak som si urobil „Crater Tours“ , to znamenalo, že som opustil normálnu cestu a vrhol sa do divočiny okolo. Dával som si však pozor, aby som z očí nestratil jeden orientačný bod. Odtiaľto bol nádherný výhľad na okolité hory a krátery v ideálnom počasí.
Cestou sa mi podarilo rozbiť teplomer a tak som prišiel o svoj merač teploty. Do prvého autobusu ma však vodič nepustil , niečo na mňa kričal, ale neviem čo. Napokon však prišiel pravý spoj a vyrazilo sa na cestu nazad . Zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala asi po desiatich minútach sa opäť ocitla vedľa mňa moja Angličanka. Bolo to pre mňa záhadou , kde sa vzala, lebo  autobus vôbec nezastavil, ale hádanku som nerozriešil. Dozvedel som sa však, že je učiteľka matematiky a že zajtra už cestuje domov. Po príchode do Puerto de la Cruz zrazu bezo slova zmizla. Nuž aj také sú ženy. Ohrdnutý som išiel do najbližšej reštaurácie a objednal som si viedenský rezeň. Kuchárka, ako som zistil ,bola viedenčanka a vydala sa za Španiela. Nechal som tam osem euro.

Predposledný deň Maska
Možno najrizikovejšie som si nechal na koniec. Maska je akýsi turistický Wimbledon na Tenerife. Stretol som sa s ňou v príručkách a aj medzi turistami sa šírili rôzne fámy o jej nebezpečnosti. Nejaký čas som sa rozhodoval, či tam pôjdem na vlastnú päsť alebo organizovaným zájazdom, napokon som prišiel k záveru, že do toho idem sám. Priama linka tam neviedla a tak som odcestoval autobusom do mestečka Buenovista, pričom som videl časť pobrežia, ktorú som dovtedy ešte nevidel. Trasa bola takisto hornatá ,divoká akoto býva už na sopečných ostrovoch a viedla smerom na juh. Asi po hodine som dorazil do mestečka Buenovista. Tu som zistil po nie celkom jednoduchom pátraní, že mám ešte asi hodinu času, a tak som využil na prechádzku mestečkom a okolitou prírodou.. Prešiel som toto vidiecke mestečko a vyrazil som potom do okolitých kopcov.

6
Typické pre túto oblasť bolo viacero tkz. zberných bazénov, kde sa zhromažďuje voda z okolitých hôr v období dažďov prostredníctvom zberných rúr. Teraz, po výdatnejších dažďoch boli bazény takmer plné. Táto oblasť už nebola taká vlhká, ako oblasť v okolí Puerto de la Cruz,, ale stále tu bolo dosť vlahy. Po hodine ledva stíham odchádzajúci autobus. Cesta vedie divokými serpentínami do okolitých hôr, pričom na obidvoch stranách sa nachádzajú hlboké priepasti. Cesta je samá zatáčka, ísť tam autom by musel byť vzrušujúco jazdecký zážitok.
Samotné mestečko Masca sa nachádza v nadmorskej výške 600 m, je položené na prudkých svahoch a je nádherné aj so svojim okolím. Nachádza sa v ňom kostol pre osem ľudí. V pozadí padá z hôr strmý vodopád, v ktorom bolo teraz aj dostatok vody. Počasie je skôr chladné, nemyslím, že teplota dosahuje 20 stupňov Celzia. Asi dvadsať minút sa prechádzam osadou a potom sa rozhodnem, že sa predsa len vydám preliačinou do rokliny, ktorá ma odtiaľto viesť až k samotnému moru. Nastupujem teda a naozaj sa nachádzam o chvíľu v divokom kaňone, na obidvoch stranách obklopený vysokými horami. Cesta a okolie sú nádherné. V strede kaňonu tečie potok, v ktorom sa nachádza momentálne dostatok vody. Niekoľko krát ho musím prebrodiť, vcelku sa mi podarilo pritom ostať suchým. Cestu idem asi dve hodiny dole a potom sa obraciam späť. Cestou sa dávam fotiť- náhodou sú to slovinskí turisti.
Náročnosť tejto cesty je asi trošku viac ako stredne ťažký výstup vo Vysokých Tatrách. Treba dávať pozor, ide sa a trochu aj lezie po skalách, ale trochu trénovaný zdravý človek to určite zvládne. Bolo tam vidno aj o desať rokov starších ľudí ako som bol ja, tí však išli väčšinou v organizovaných skupinkách. Komplexná cesta by znamenala dôjsť až k moru, nastúpiť na rybársku loď a odviezť sa do dedinky .Keďže to bol môj posledný deň dovolenky, nechcel som sa do toho pustiť a vrátil som sa späť do Mascy.
Tu som ešte ochutnal miestne dary prírody- citróny a kaktusy, čo je vždy veľmi osviežujúce a urobil som niekoľko fotografií okolo vodopádu. Následne sa autobusom vraciam späť do Buenavisty. Tu to nejaký čas vyzerá, že sa už žiadny autobus odtiaľto nepôjde. Idem teda do miestnej krčmy, kde sa dozviem, že niečo predsa len pôjde, ak keď až o dve –tri hodiny. Vonku, hoci som na úrovni mora, je mimoriadne chladno. Celý sa trasiem od chladu, už mi dávno nebola taká zima.
Pred odchodom prichádza rozkošný zamilovaný mladistvý párik. Navrhujem im, že si ich na pamiatku aj s bozkávaním odfotím. Mali z toho veľkú zábavu. Žiaľ ,bola už priveľmi tma a tak sa fotografia nepodarila. Cesta „domov „ prebehla už v úplnej tme. V autobuse hrala veselá muzika z rádia, občas prerušovaná prechodom niektorých prírodných a umelých útvarov. Po príchode na hotel zbalím svoje veci a odchádzam poslednýkrát do mesta. Časť noci strávim v jednom bare, veď občas sa treba aj veseliť.
Odlet:
Lietadlo odchádza o 11.00 a tak absolvujem ešte jednu okružnú cestu okolo ostrova k letisku Tenerife Sud. Opäť stretávam svoje známe rakúske turistky a vraciam požičané okuliare s vďakou a s malým darčekom. Na letisku realizujem posledné nákupy a nastupujem cestu domov.

7
Mojim spolu sediacim v lietadle je maďarský štátny občan, ktorý už niekoľko rokov žije na ostrove a cestoval domov na vianočné sviatky. Hoci dodnes sa nenaučil riadne po španielsky, zapáčilo sa mu tam a mieni tam ostať. Človek sa touto cestou dozvie niečo aj o živote obyčajných Tenerifčanov. Počasie bolo nádherné a tak sa bolo aj z lietadla na čo pozerať. Najprv to bola Teida, vyčnievajúca z mrakov, potom šíry oceán a napokon sme leteli nad Saharou a pohorím Atlas v Maroku. Vrcholce hôr boli už pokryté snehom. Cesta pokračovala cez Taliansko a Chorvátsko až do Viedne, kde nás privítalo daždivé počasie s teplotou okolo 4 stupne. Tu som nastúpi na autobus do Bratislavy a takto sa moje dobrodružstvo skončilo.

Záver:
Hoci drvivú väčšinu ostrovov na svete som nikdy nevidel a určite ani nikdy neuvidím, tento určite patrí medzi najkrajšie. Na kúpanie je v decembri severná časť ostrova nevhodná, kúpanie sa dá ešte realizovať v južnej suchej časti ostrova , kde je aspoň slnečno s teplotami okolo 22 stupňov. Na tento cieľ sem na sever treba dôjsť najneskôr v októbri, more je tu však dosť otvorené. Celkovo sa mi pláže na susednom ostrove Gran Canaria viacej páčili (bol som tam však v októbri), tieto pôsobili drsným a neštandardným dojmom. Možno však tento dojem ovplyvnilo pokročilé ročné obdobie. Ostrov je však absolútna špička, čo sa týka turistiky a prírodných krás, sú tu husté lesy , náhorná sopečná planina, rokliny, priepasti, vysoké hory. Podľa Bedeckera tu možno absolvovať až 40 celodenných turistický trás, z ktorých som absolvoval iba tri.