

Dňa 28.6.2025 som sa zúčastnil tankových dni Laugarício v Stankoviach pri Trenčíne. Hlavným organizátorom bol Klub vojenskej histórie Laugarício. Účastníkmi podujatia sú slovenské a zahraničné kluby vojenskej histórie. Záštitu však malo aj ministerstvo obrany. Bolo to moje prvé stretnutie s vojenskou technikou po odchode s VU 7368 Podbořany v roku 1983. Pokiaľ mi je známe koná sa to tu každý rok. O jeho organizácií som sa dozvedel pred dvoma rokmi v Plzni počas oslavy výročia oslobodenia mesta, kde som sa však ocitol úplnou náhodou. Ja osobne som slúžil v rokoch 1982 až 1983 na VU 7368 ,teda dosť dávno. Odvtedy som sa už s vojenskou technikou nestretol. Takže vlastne bol čas na zmenu. Priznávam sebakriticky, že som nikdy nemal nejaký zvláštny vzťah k vojenskej technike. Museli sme sa spriateliť. Ale život je aj o realite a niekedy sa treba vedieť aj prispôsobiť. Vojenskú techniku som vtedy osobne delil na funkčnú a nefunkčnú a ďalšie podrobnosti ma až tak veľmi nezaujímali. Vedieť to čo tam potrebujem ale nič viacej. Ten rok na vojne bol pre mňa osobne oveľa náročnejší po psychickej stránke ako po fyzickej stránke, s tou som sa vedel oveľa lepšie vysporiadať. Priveľa rôznych ľudí na jednom malom mieste. Išiel som tam predovšetkým z historicko – nostalgických dôvodov. Na akciu som cestoval vlakom z Bratislavy a v Trenčíne som prestúpil na autobusový spoj smerom do Trenčianských Stanoviec na nástupišti č.11. Bolo nás niekoľko podobných a bavili sme sa na zástavke, kde treba najlepšie vystúpiť. Došli sme ku kolektívnemu rozhodnutiu , že tam kde aj ostatní! Ale ostatní neboli a tak sme jednoducho na jednom mieste vystúpili. Za strategické miesto sme si vybrali čo iné ako miestny potok. Ako sa ukázalo celkom správne. Išlo sa najprv vedľa potoka a potom vedľa hrádze ,niekde neďaleko tiekol Váh, ale som ho nevidel. Cesta trvala asi tri km. Spoločnosť mi robil jeden pán z Vranova s dvoma vnukmi, ktorí sa zaujímali o vojenskú techniku. Pán mal vyše 70 rokov a už prekonal leukémiu takže bolo vlastne dosť odvážne rozhodnutie , že sa podujal na túto fyzicky nie celkom nenáročnú cestu. Slúžil v Janoviciach, čo bol útvar, ktorý mal mimoriadne zlú ba povedal by som najhoršiu povesť vo vtedajšej ČSSR. Hovorilo sa vtedy Janovice nikdy více radšej lepší kouli do palice. No môj útvar, ktorým boli VU Podbořany tiež nemal veľmi dobrú povesť.
Napokon dôjdeme k vstupu a tú začínajú zmätky. Vstupné bolo 18 Euro, ale múdro som si ho dopredu cez internet nekúpil. Múdro preto, lebo dôchodcovia mali zľavu a tak som platil len päť Euro. Paradoxne vznikla situácia ,že pre internetistov sa pokazil čitač mailového potvrdenia a museli tak stáť v rade. To sa stáva ,ale organizačne to nezvládli. Nemal tam kto zaveliť. A tak my ostatní „nezodpovední“ sme sa dostali dnu skorej. Ešte tam pri pokladni pomáham cudzincom riešiť rôzne slovenské špecifiká.


Najprv sa dostanem na miesto, kde sú rôzne služby ,jedlo pitie a podobne. Je pripravené pódium aj pre hudobnú skupinu. Nestrácam čas však takýmito „nepodstatnými maličkosťami “ a vniknem do areálu. Najprv práca potom pláca!


Ľudí bolo naozaj veľa. Teda zdá sa ,že armáda stále oslovuje určitú skupina obyvateľstva. Konkrétne, hlavne uniformy a vojenská technika. Či by išli a ochotne do ostrého boja to je už však celkom iná otázka. Podľa mňa má väčšina nášho aspoň mladého obyvateľstva k vojenského službe skôr odmietavý postoj. Naopak starší, ktorí tam boli to aj už vychvaľujú . Vraj nás tam naučili poriadku a urobili z nás mužov .No akosi si na to celkom tak nepamätám a mnohí si pletú spomienky na mladosť s vtedajšou realitou. Ja si na dobových nadšencov z tých čas akosi nespomínam. Neviem, kto mohol byť nadšený keď býval s desiatimi náhodne vybratými ľuďmi na jednej izbe dva roky? No možno sa nejakí našli. A predovšetkým starším už účasť v armáde nehrozí a tak sa ľahko píše. Iných je tam jednoduchšie posielať ako seba samého. A kasárenské prostredie bolo samo osebe dosť neprirodzené.







Priatelia a nepriatelia sa menia.
Vidno tu veľa malých detí, ktorí sa naozaj v tom všetkom vyžívajú. Lezú všade, kde sa len dá , na tanky, do priestoru vodiča a vnímajú to všetko ako akési veľké hračky. Takisto je tu aj dospievajúca mládež ktorá si to tiež užíva ale už trochu opatrnejšie. Začínajú už tušiť pre nich budúce hroziace nebezpečenstvá. V minulosti konkrétne minulý rok som sa už stretol na Kysuciach s takými oddielmi mladých brancov, ktorí sa však na vojnu pozerajú ako na taký skôr piknik. Trochu vybehnú, oblieknú si nejaké uniformy(to je zvlášť dôležité) trochu si zabojujú s fiktívnymi zbraňami a utáboria sa v lese. Mali aj bojový názov tuším nejakí psi. O odvrátenej stránke vojny nevedia vôbec nič. Ide však o ľudí s rovnakou krvnou skupinou a problém, ako zvládnuť inú veľkú väčšinu iných mladých, ktorí o nejakej vojenskej službe ani počuť nechcú neriešia. Nejakí mľadasi lezú spredu na tank. Tak tu už ožili moje dávne inštinkty a dám ich odtiaľ rázne dole aj s príslušným výkladom. Chudáci , som ich celkom ich vydesil. Vpredu sa totiž nachádzajú strelné otvory. Zamierim potom k rímskej stanici. Keďže celá akcie dostala názov po rímskom názve Trenčína, tak sem také niečo museli dať. Tohto sa ujali naši českí priatelia. Takže tu boli tu milovníci techniky aj z iných štátov. Rimania boli moji obľúbenci a tak im vymenujem všetkých rímskych cisárov. Urobí to dojem a na záver mi sľúbia, že mi pošlú nejakú tu otrokyňu ,keď sa nájde. No nenašla sa. Potom si idem pozrieť uniformy z minulosti . Jedna ma zvlášť znepokojí totiž mi pripomenula tú veliteľa nášho bývalého tankového práporu.


Potom pokračujem a navštívim „úsek drbania sa“ .Na vojne si muži radi ukazovali., „kto ho má väčšieho“ Hlavným kritériom bola hodnosť ale drbali sa aj podľa iných vecí. Tak tu stál zrazu predo mnou nejaký dozorčí roty a vysoko prekračoval svoje kompetencie. Zdrbal ma, že sa mu nepozerám do očí. Ja som sa však pozeral na jeho zaprášené a nesprávne uviazané kanady. Podávali si tam potom nejaké hlásenia no bolo to veselé a úsmevné. Pokračujem v prieskume a zamierim do zákopov. Tie boli zase v správe našich maďarských kolegov. Keď zistili, že im rozumiem a ovládam aj ich jazyk tak som sa stal vítanou testovacou „hračkou“. Dostal som školenie ako kopať tankové zákopy dokonca aj lopatky som sa dotkol.

Niežeby som o tom nič nevedel ale po štyridsiatich rokoch si to treba zopakovať. Potom sme sa spolu plazili akýmsi zákopovým tunelom. Pri tom množstve ľudí som veril že by tu mohol byť aj niekto z môjho bývalého útvaru a asi aj bol. No je viac ako sporné ,či by sme sa po takom čase vôbec spoznali. Hovoril som aj niektorými veteránmi a väčšinou mali najradšej streľby. To však nebol celkom môj prípad. Boli tu hlavne ti, ktorí negatívne stránky vojenskej služby dokázali odsunúť. Predpokladám, že je aj dostatok bývalých brancov, ktorí na takéto niečo už nikdy neprídu. Nachádzajú sa tu aj zdravotné hliadky ale našťastie neodpadnem a nepostrelia ma a tak nemôžem pretestovať ich kompetentnosť a nedočkám sa ani umelého dýchania. Lepšie však takto a tak sa zameriam na tú techniku. Neviem veľmi čo je čo, sú tu tanky, obrnené transportéry nejaké protilietadlové strely a podobne. Ako som už písal nie som na to až taký veľký technický expert. Dostanem sa aj na sekciu ručných zbraní ale radšej sa do toho nedotýkam. O údajne zaručene nenabitých zbraniach totiž viem už svoje. No a napokon sa zameriam na tieto tanky a rozhodnem sa, že na jeden vyleziem. Samozrejme najprv preskúmam povrch teda pancier, či tam nie sú nejaké hrbolce háky a podobne, kde sa človek môže zachytiť a zraniť sa .No a napokon sa vyšvihnem. Na vojne boli časové limity na vstup alebo skok do tanku, čo znamenalo vyliezť ,vliezť do vnútra a zavrieť príklop a neodcvaknúť si pritom prsty . Samozrejme, že som najprv zvažoval svoje dnešné možnosti .Prišiel som na to, že hore by celkom šlo ale dole je to horšie horšie. Totiž si myslím, že kedysi sme z pásov jednoducho zoskočili dole. Dnes ak by sa niečo pri tom stalo, tak kto má poskladá? .A tak smerom dole som sa rozhodol pre opatrnejšiu verziu. V dávnych časoch som na tieto maličkosti nemyslel. Ani do priestoru vodiča sa mi liezť už nechcelo ale to som veľmi nepraktizoval ani v najlepších časoch. Potom som prešiel na úsek, kde sa nachádzala technika, ktorú nazvali statickou. Problémom však bol, že okolo boli prašné cesty a začala tu jazdiť nejaká prezentácia. A prášili a prášili. Vyliezol som medzi tým na húfnicu a potom aj hneď som zliezol, lebo malo byť nejaké defilé a došiel jazdný rozkaz. Už len to by mi chýbalo, aby ma niekde v šortkách vozili hore dole pred obecenstvom. Inač dalo sa tam aj povoziť v obrnených vozoch .Využívali to hlavne deti. Neskôr si organizátori prach uvedomili a začali postreky.

Naopak sa idem najesť. Tu sa nepodáva jedlo vo vojenských ešusoch ale normálnou formou. Takže typ do budúcnosti aj keď neviem, čo by na to civil povedal. Zdržal som sa tam a tak som zmeškal začiatok hlavnej prezentácie a to simulovanie a prezentácia stretnutia sovietskych vojsk s americkými na rieke Labe na jar v roku 1945. To už tam bolo veľmi veľa ľudí, skoro ako na rokovom koncerte.

Priebeh bitky:
Nemecké vojsko, ktorého kvality nikto nikdy vlastne nespochybňoval doplatilo napokon na šťastie ostatných hlavne na nedostatok živej sily (ostatne mimo armádne skutočnosti teraz ignorujem). Nemci už vtedy nebojovali ani tak za Hitlera,, ale za svoje ženy, matky a frajerky. Sovietske vojsko bolo vtedy už tiež veľmi dobré, už niečo celkom iné ako v rokoch 1941 až 1942). A Američania boli zase veľmi dobre vyzbrojení a mali zase sebou najlepšiu techniku a aj ekonomiku. Vojna sa nevyhráva iba so zbraňami. Nemci nevedeli, že sa k nim blížia sovietske a americké vojská. Sovietske vojska vedeli o nemeckých ale nevedeli o amerických. Američania zase vedeli o Nemcoch ale nevedeli o sovietoch. Tak toto všetko sľubovalo veľmi nádejný chaos a aj ten nastal . Vo vojne je totiž stáva ,že sa strieľa aj po svojich. Pravda, najprv preletelo nemecké a potom sovietske prieskumne lietadlo.


A potom sa začala mela, keď hrozilo, že každý bude strieľať na každého Napokon to dopadlo celkom dobre, nebolo až tak veľa obetí, lebo už nikto po nich v poslednej bitke veľkej vojny až tak netúžil .Nemci sa vzdali Američanom a tak dosiahli to, čo dosiahnuť chceli. Američania a Rusi si už pripili, nevieme, či vodku alebo aj whisky.
Najhoršie dopadli neskôr nešťastní červenoarmejci, ktorí sa bratali s Američanmi . Po návrate ich všetkých zatkla NKWD a išli rovno do lágrov, odkiaľ sa dostali až v roku 1953. Takže zjednodušený priebeh a tak sa imitoval aj skutočný aj boj s vojenskou technikou. Napokon neďaleko odo mňa nečakane vystrelila nejaká HD -30 a to bolo na mňa trochu už priveľa, roztrasený som si dal hneď panáka. Je čas ísť domov. Aj predtým okolo všeličo vybuchovalo ale to boli historicky vzaté známe zvuky a explózie z dávnych čias. Najviac ma iritovali prelety stíhačiek, je ticho a zrazu mi niečo nad hlavou hučí. To bolo niečo nové. Tak napokon sa rozhodnem , stačilo a vydám sa spiatočnú cestu ešte si kúpim magnetku tank, ktorá tak obohatila môj „sklad“. A čo nechce náhoda, opäť idem s trojicou, s ktorou som sem prišiel a tak si vymieňame dojmy. Autobus je totálne preplnený a uvoľňujem pánovi miesto, ktorý bol na tom fyzicky už dosť zle.
Ešte spomeniem armáda a Slováci .Dnes máme profesionálnu armádu a to je niečo celkom iné ako za našich čias ,keď tam väčšina ľudí nechcela vôbec byť. Ináč sa človek stavia k niečomu, prečo sa sám rozhodol ako keď mu niečo nanútili. Nemám dôvod o nich pochybovať ale pochybujem niekedy o najvyššom velení. Minister obrany nedávno niekde povedal , že aj tak sa len každému vzdáme kto príde a nepriateľ potom sám od seba odíde. No nič sa nespraví samo. Potom je však záhada, prečo nakupuje za milióny rôzne zbrane. Inač som sa tu v kuluároch dozvedel neuveriteľnú zvesť, že náš pán prezident a minister obrany si vyskúšajú nejaký vojenský tréning priamo teréne. Znie to priam neuveriteľne ,rozhodne by som sa išiel na týchto dvoch pánov s modrými knižkami pozrieť. Budú robiť rajóny, cvičiť kliky a strihať meter? Pokiaľ ide o ostatných Slovákov, chuť bojovať je tam podľa mňa takmer nulová. Vo vážnom prípade by sa najskôr rozutekali na všetky štyri svetové strany. Bojovali by iba hlavne na internete. Bola tam ináč aj hudba aj keď nie pôvodná čo by asi malo byť. Na druhej strane však púšťanie ruských častušiek v súčasnej situácií by nemuseli všetci prijať pozitívne. A púšťať nemeckú vtedajšiu hudbu sa tiež akosi nepatrilo. Ale aspoň takú Lili Marlen pustiť mohli. Je to suverejne najznámejšia pieseň druhej svetovej vojny. Jej slovenskú verziu spievala Magda Swingerová. Hoci išlo o nemeckú pieseň spievala sa na všetkých stranách. A tak tam ostala len ta hudba slovenská a anglická a to súčasná.
Záver
Podľa mňa celkom vydarená a zaujímavá akcia. Najbližšie by som odporučil spraviť nejaké brody (to tu chýbalo a rieka je neďaleko a je to mierumilovnejšie). Podľa mňa to by ľudí oslovilo. Bol tu vidno veľa uniformovaných ale väčšinou to boli ináč civilisti. No je tu aj druhá a menej príjemná stránka. Bolo vidno, čo všetko dokázalo vymyslieť ľudstvo aby samo seba zničilo. A keďže som ekonóm ,zamýšľal som sa podobne ako aj pred štyridsiatimi rokmi aj o tom, čo všetko to stojí a odkiaľ sa na to zoberú zdroje a kde inde to bude potom pravda chýbať .No realita je taká, že tá armáda tu ešte dlho bude musieť byť. Najväčšou chybou v tejto oblasti v starom režime všeobecne bolo to, že niektoré veci, ktoré možno aj vyvinula armáda sa nepodarilo preniesť neskôr aj do civilného života a v tom bol Západ oveľa úspešnejší Napokon aj taký internet a počítače boli najskôr v používané armáde. Takže verme, že takéto boje sa budú realizovať v budúcnosti len na akciách podobného typu.
Mieru zdar!
Celá debata | RSS tejto debaty