Keď niekto v Bratislave zatúži po trochu náročnejšej dennej turistike tak má dve možnosti. Sú to buď Rozsutce v Malej Fatre alebo práve Viedenské Alpy . Cesta tam je však kvalitnejšia, cesty lepšie lebo poplatky za cesty v Rakúsku na rozdiel o nás smerujú tam, kde majú teda na ich opravu. Ja však idem vlakom. Ja som sa teraz rozhodol pre druhú spomínanú možnosť(prvú mám už za sebou) a vybral som sa do tých Álp. Odchádzal som z Petržalky vlakom o 6.45,ktorý bolo hrozne preplnený a stál aj na zástavkách, kde obvykle iné vlaky nestoja. Sedel som so skupinou mládežníkov a sledoval som, čo robia. No v podstate to isté čo naši, internetové hry ,boje a víťazstvá. Len možno trošičku na vyššom levely. V podstate som tomu až aj tak nerozumel, o čo tam išlo. Vo Viedni som potom musel prestúpiť na ďalší spoj a vzhľadom na vek mám už 50 percentnú zľavu na lístky .Viedenská stanica, pokiaľ to tam niekto až tak nepozná nie je celkom jednoduchá pokiaľ ide o vnútrozemské vlaky. Treba ísť na nastupištie číslo 2, ktoré však treba vedieť nájsť. Navyše tam bola porucha a vlaky všetkými smermi išli z jedného miesta a našincovi až tak nemusí byť zrejmé, ktorým smerom vlak má ísť. Neaktualizovali však grafikony a tak bol označený vlak ,ktorý išiel na Florisdorf ako vlak do Payerbach Reichenau teda opačným smerom. Tak som nastúpil a keď sme prešli cez Dunaj, už som tušil zradu. Začal som sa vypytovať a moje podozrenie sa potvrdilo .Každý mi radil niečo iné ale ja som sa jednoducho vrátil tam odkiaľ som prišiel teda na Hauptbanhoff. Tam si už Rakúšania uvedomili chybu a bol tam už aj poradca. Stratil som však hodinu času. Rakúšania postavili svoje trate podľa nemeckého vzoru ale chýba im nemecká dôslednosť ,je tam isté šlendrianstvo. Podobne ako v jednom inom štáte, ktorý tu nechcem menovať .Ale ináč sú ich vlaky kvalitnejšie a rýchlejšie ako naše , ale v ten deň preplnené a chaotické. Za hodinu dôjdem na stanicu Payerbach Reichenau (500m)a cestou prechádzam cez malebné viedenské Alpy. Aj tieto mestečka dole sú hodné prehliadky a sú súčasťou semeringskej železnice ale všetko sa stihnúť nedá. Tu sa zoznámim s jedným nemeckým turistom. Bol z Berlína a niekoľko rokov učil v Bratislave nemecký jazyk na jednom gymnáziu. Bol z jeho východnej časti, teda tkz, Ostis. Teda kedysi druh v zbrani. Od stanice ide autobus k časťi Hirschschwand ,odkiaľ ide lanovka a aj pešia cesta, keby sa niekto rozhodol ísť hore pešo. Ide o vzdialenosť cca 6 km. V prípade výstupu pešo však musí prekonať vyše 1000 výškových metrov na často silne skalnatom povrchu. Išiel som to pred 10 rokmi a bolo to náročné. A potom už neostáva dosť síl a času ísť ďalej .Cesta lanovkou stojí niečo vyše 30 Euro ale dôchodcovia majú zľavu.

Cesta rýchlo prebehne ,prevýšenie cca 1000 metrov, takže vystúpime vo výške cca 1500 metrov .V lanovke bol aj pes. Odtiaľto smeruje väčšina zúčastnených k Otto Hausu, kde sa dá dôjsť za cca tri štvrte hodiny a prevýšenie je cca 100 metrov ,takže to zvládne aj priemerný turista. Otto Haus leží vo výške vyše 1600 metrov, teda už nad pásmom lesa a je to výhľadové miesto.


Objednám si obed, pred túrou jesť treba a na cenu sa v tomto prípade netreba až tak pozerať.



Je však už 12 hodín, čo je dosť problém. Posledná lanovka ide dole o 17.30.

Za ďalší cieľ cesty si vyberiem Habsburger Hutte, ktorý je vzdialený asi tri hodiny cesty. Asi v strede sa nachádza ďalšia chata a to Neusehutte. Tesne pred ňou možno odbočiť na Prein vrchol , ktorý ma výšku niečo nad 1700 metrov, ale ja pokračujem ďalej. Čoskoro tak dôjdem k Neue Seehutte, ktorá je však skromnejšia ako tá prvá. Sem už dôjde oveľa menej ľudí ako na Otto Haus, ale poskytne to čo treba. Sedí tu aj niekoľko Slovákov, oni už tento rajón objavili. Tu sa musím rozhodnúť ,či pôjdem ešte ďalej. Rozhodnutie je závažné preto, lebo ak pôjdem ďalej nestihnem lanovku a budem musieť ísť dole pešo. Rozhodnem sa ísť ďalej a tu to začína byť vážnejšie. Ani cesta sem nebola ľahkou ale tu začína už naozaj prudké technicky náročné stúpanie





.

Dostanem sa tak ak akejsi chate, ktorá sá vola záchranná a som už poriadne vysoko, hádam 1800 až 1900 metrov. Chvíľu pokračujem ešte ďalej . Výhľady sú tu naozaj nádherné. Okolo ešte vidno od 1800 metrov niekoľko snehových polí ale vzhľadom na teplotu ich určite nečaká svetlá budúcnosť. Stretnem tu dve ženy, jedna je z Ružomerka a druhá je z Moravy. Obidve vo výbornej kondícií. Dozviem sa, že pracujú na Seehutte ako „dievčatá pre všetko“, čo prakticky znamená ,že napríklad aj pília a aj rúbu drevo. Boli sa pozrieť na Habsburgerhutte ,kde predtým pracovali. Ja som sa tam už napokon celkom nedostal. Mal som ho tesne pred sebou, kondične sa to dalo, ale z časových dôvodov som sa musel otočiť. Čakala ma totiž dlhá a náročná cesta dole, lebo lanovka už bola mimo hry. A nechem, aby ma niekde zachytila tma. Tou istou cestou sa vrátim k Otto Haus a cestou dole občas už odpočívam. Tento úsek je totiž v režime hore- dole, v nadmorskej výške 1600 -1700 metrov. Napokon dôjdem k Otto Hausu, ktorý sa medzitým dosť vyprázdnil. Prišla aj nová klientela a to skupina nemeckých turistov. Oni prespia na tejto chate a potom pôjdu ďalej a nasledujúci deň prespia na Habsburger Hutte. Ja sa osviežim a odpočiniem si, a o 17.15 zahájim zostup dole ,ktorá má preníženie cca 1200 metrov, takže žiadna sranda. Ide sa po veľmi strmých a skalnatých úsekoch a to cca dva a pol hodiny.


Cestou narazím na niečo ako horskú kozu, ktorá na mňa fučí. Keď som dole je už skôr tma. Dôjdem k Hirschwangu a stále som šesť km od stanice. Pred hotelom rovnakého mena. Neváham a objednám taxík. Keď treba tak treba. Na stanici stojí vlak. Nie je ničím označený a je celkom prázdny. Taxikár ma ubezpečí že smeruje do Viedne a tak mu verím. Cesta potom už celkom v tme prebehla bez problémov a vo Viedni som prestúpil na vlak do Petržalky.
Môj záver:
Nádherná výhľadová cesta ,ktorú môžem len odporučiť. Za deň sa však všetko vidieť nedá. Takisto treba uvážiť ,či sa využije lanovka alebo nie ,čo náročnosť cesty dosť zvýši. Ubytoval by som sa na Oto Haus(cca1600 m), ktorá je dobre prístupná od lanovky. Ďalšia chata Habsburger Hutte je už o poriadnu túru vzdialená .Dá sa tam tiež však ubytovať. Tak možno aj na dva noci a ubytovanie na dvoch chatách. Náročnosť trás by som prirovnal tým na vrcholoch Nízkych Tatier. Teda určite nie pre sandále a papuče.. Krásu cesty zvyšovala aj skutočnosť, že tam bolo menej ľudí a tak človek mohol nasávať aj atmosféru . Rakúšania majú na túry naozaj bohatý výber.
Celá debata | RSS tejto debaty