Na karnevale v Benátkach , časť prvá

V ten deň som odcestoval vlakom do Viedne a na informáciách som tam zistil čo a ako ďalej. Úvodom, dnes je Mayerling malá dedina, ktorá sa nachádza na predhoriach viedenských Álp .Kedysi v 19 storočí sa tu nachádzala poľovnícka chata, ku ktorej došlo k spomínanej tragickej udalosti. Ale pôjdem postupne. Predali mi spiatočný dôchodcovský lístok do mesta Baden, odkiaľ som mal pokračovať autobusom číslo 306 do spomínanej dedinky (13 Euro z Viedne). Na začiatku ma poslali na nástupište č. 1, ktoré nebolo celkom priehľadné. Malo totiž dve strany a nebolo jasné z ktorej odchádza vlak. Takisto na tabuli sa nachádzala iná cieľová stanica aká bola uvedená na vlaku. Predtým som to riešil v konzultáciami (pritom z jednej z opýtaných sa časom vykľula naša občianka)ale aj tak som na správneho vlaku nenastúpil (naozaj som nevedel vedieť, že smer Modling a Baden je to isté). No za 10 minút išiel ďalší vlak rovnakým smerom ale osobný. To znamená, že stal v každej dedine vrátane predmestí Viedne. Cesta smerovala do mesta Baden, ktoré leží južne od Viedne. Došiel som tak o hodinu neskôr, a prípoj som nestihol. Išiel som zase na info, ale stála tam jedna pani, ktorá nekonečne veľa vyprávala. Poznáme tieto typy aj zo Slovenska. Napokon som sa dostal na rad a služby konajúci ma usmernil, ako sa dostanem na autobusovú stanicu. Mal som asi trištvrte hodiny času a tak som sa vybral na predbežnú prehliadku mesta. Došiel som až k radnici, ale potom som vrátil na autobus. Na rozdiel od Slovenska možno, do medzimestských autobusov vstúpiť aj zozadu. Vpredu svietilo vždy miesto destinácie, Pravda treba miestny systém vždy aj pochopiť. Ale človek na to časom príde, cesta asi 12 km a mala stúpajúcu tendenciu. Nachádzal som sa tu na predhorí viedenských Álp. Napokon ma autobus vysadil pred jednou reštauráciou a ostal som tak odkázaný sám na seba. Zistil som však na svoju škodu, že prehliadka uvedeného komplexu sa dnes nekoná, čo bolo isté sklamanie. Vrátim sa však do histórie. Pôvodne tu bola poľovnícka chata, na ktorej sa diskrétne schádzal vtedy korunný princ Rudolf zo svojou mladou milenkou barónkou Mary Vetserovou, ktorá ho zbožňovala. Bolo to v roku Pána 1888 a písal sa mesiac január. Rudolf Habsburg bol synom rakúskeho panovníka Františka Jozefa 1, najdlhšie vládnuceho Habsburga v našich dejinách. Jeho matkou bola legendárna kráľovná Sisi, Alžbeta Bavorská. Otec bol mimoriadne konzervatívny a bol mužom 19 storočia. Technický pokrok mu neimponoval, považoval ho len za nejaký dočasný úkaz, ktorý časom pominie a potom sa všetko vráti do starých koľají. Tak logicky vznikli veľké rozpory medzi otcom a moderným synom a to až do takého stavu, že ho odstavovali od vlády. Pritom bol veľmi nadaný, vážený bol aj vo vedeckých kruhoch. Ale zároveň veľmi nevyrovnaný. Mileniek mal vraj viacej a už aj im mal dával podobné návrhy ale až táto sa mu podvolila. Efektnú dvojitú samovraždu plánoval zrejme dlhšie. A tak tu 30.1.1988 odzneli dva výstrely. Samozrejme, že to vtedy tento škandál zatajili. V mediach sa objavila správa ,že zomrel na infarkt. Jej smrť zatajili a pochovali ju v susednej dedine. Pravda vlastne vyšla najavo až koncom monarchie .Šumy však boli. Rakúsko tak prišlo o následníka trónu, čo ma ďalekosiahly dopad na budúce dejiny. Cisár dal pôvodnú chatu prestavať na kláštor a tak slúži dodnes. Uvedený následník mal aj aj zákonitú manželku. Tou bola belgická princezná Štefánia, s ktorou však nebol šťastní. Nerozumela si ani s cisárom. Po udalosti si kúpila zámok v Rusovciach dnes na Slovensku, kde bývala do roku 1945.Na rozdiel od dnešnej našej vlády sa o neho aj zodpovedne starala . Pokiaľ ide Habsburgovcov, tak viedli celkovo menej vojen ako anglickí a francúzski panovníci a dávali prednosť sobášnej politike. Označil by som ich za chladné slnká ale predsa len slnká. Tak som sa prechádzal okolo a zoznámil som sa s jedným mladým mužom. Bol to Nemec a pochádzal z okolia Frankfurtu.

Študoval tu teológiu a bavili sme sa na rôzne duchovné témy. Dokonca mi ponúkol, že ma vyspovedá ale na to som naozaj nebol pripravený. To by som si musel pripraviť dlhý zoznam hriechov. Tak najbližšie. Sľúbil mi, že sa bude za mňa modliť a som mu za to nesmierne povďačný. Všetko tu bolo zavreté a k odchodu autobusu chýbali dve hodiny a tak som sa išiel prechádzať po okolitých kopcoch. V diaľke bolo vidno pohorie Rax, ktoré bol zasnežené.

Na prechádzke som ešte raz stretol uvedeného teológa a pokračovali sme v spirituálnej diskusii. Dozvedel, som, že sú tu aj mníšky. Cisár František Jozef totiž neskôr dal túto chatu prestavať, pochopiteľne. .Možno by potrebovali panskú spoločnosť a prepašovali ma na prehliadku kláštora, ktoré stojí ináč osem euro. Tiež som zistil ,že meno bývalej aj v Nemecku veľmi populárnej superstar Karla Gotta mladej generácií už veľa nehovorí. Cez mesto tečie aj potok. Na zástavke autobusu sa zoznámim s miestnou dievčinou. Spýtam sa jej, čo sa tu deje. Odpoveď je lakonická .Nič, absolútne nič. No v tomto dnešnom tichom mestečku skôr dedine oného dňa v roku 1888 musel byť poriadny poplach. Potom ostanem ešte v mestečku Baden, ktoré bolo kedysi tiež letným sídlom viedenského dvora. Dnes je známe kúpeľmi.

Zaujalo ma najviacej miestne kasíno, ktoré bolo postavené v roku 1934 a aspoň zvonku je naozaj krásne. Po prehliadke idem na vlak, ktorého konečnou stanicou bolo české mesto Znojmo. Rakúske vlaky sú dobré ale samotná stanica nebola architektonický skvost. Vystúpim však na viedenskom Haupthanhoffe. Odtiaľ skočím na krátku prechádzku k Stefansdomu, a prechádzam sa na Kärtner strasse, čo sú tri zástavky metra. .Vraciam sa vlakom do Petržalky, pretože večer vlak na hlavnú stanicu nechodí. V Petržalke sa v nočných hodinách pohybujú naozaj podivuhodné ľudské bytosti. Jedna pani kráčala s hlavou, ktorú mala skoro na zemi a chovala sa neštandardne ale kráčala . Spoločenská nálada v Rakúsku sa podobne ako u nás zhoršila ,tu sa však to viac však prisudzuje k časom covidovým.