Založ si blog

Spomienka na minulosť . Moja cesta do ZSSR v roku 1981 a možnosti cestovania v tej dobe.

Úvodom podotýkam , že od popísaného prešlo už vyše štyridsať rokov a takisto sa vtedy mohlo písať len perom a pamäť je obmedzená a niekedy aj klamlivá , takže zdroje informácií sú menšie a mohlo dôjsť aj k vzhľadom na plynutie času k niektorým skresleniam.
V tom čase mojich štúdií začiatkom osemdesiatich rokov sa počas prázdnin okrem letných aktivít, čo boli dobrovoľno- povinné brigády pre študentov sa konali aj medzinárodné výmenné pobyty a to samozrejme iba medzi socialistickým štátmi. Cestovanie v tom čase bolo komplikované a skoro bez problémov sme vtedy mohli cestovať iba do Maďarska ,Rumunska a Bulharska. Ale aj tam sa vypisovali tie nešťastné colné prehlásenia. Na západ sme mohli cestovať len na povolenie od polície a devízový prísľub, čo bolo veľmi komplikované. Veľa ľudí toto povolenie nedostalo nikdy. A ak aj dostali, nemuseli dostať devízový prísľub a naopak. Ťažkosti s cestovaním patrili medzi najväčšie nevýhody starého režimu. Príčiny boli politické a ekonomické. Keďže kurzy boli umelé a výkon ekonomiky obmedzený mohol sa poskytnúť a bol k dispozícii len limitovaný počet devízových prostriedkov. Politické príčiny boli problémom sami o sebe. Boli sme vtedy prísne strážení, aby k nám „všetci nepoutekali“. V starom režime som sa tam na západ dostal iba raz a to v roku 1985 keď som cestoval vlakom z Viedne do Paríža. No to bolo vtedy ešte ďaleko a v roku 1981 som sa prihlásil na medzinárodný pobyt do ZSSR a bol som úspešný.
Cena za taký pobyt bola vtedy v podstate smiešna, v dnešnom prepočte niekoľko desiatok Euro. Spôsobili to zrejme umelé kurzy tých čias a takisto nejaké platné medzinárodné dohody. Proste sme si to mohli dovoliť. Fungovalo to tak, že najprv došlí naši sovietski priatelia k nám a potom sme išli k ním. Keď však boli oni u nás tak som musel ísť na šesťtýždňové vojenské sústredenie do Jindřichovho Hradca. Tak som sa nemohol na môj veľký žiaľ venovať naším kolegom a namiesto toho som sa prevážal v tankoch.
O ZSSR sa v tom čase mohlo písať vždy iba dobre až najlepšie. Boli bežné heslá so ZSSR na večné časy a nikdy inak( raz sa objavil v novinách škriatok “ nikdy viac“). Pravda vyprávalo sa o tom všeličo. Naozaj populárny štát to u nás nikdy neboli .Na prvého mája sa nikomu veľmi nechcelo niesť práve sovietsku zástavu. U mňa bol problém aj v tom , že som niečo iné počul hovoriť v škole ako doma, najmä čo sa týka pobytu a činnosti červenej armády cez vojnu u nás a zvlášť v našom dome. V škole nás učili o tankoch a doma som počul, že na našom dvore boli iba kone a dokonca ťava. Ani ich chovanie nebolo zďaleka bezchybné. Okrem toho som už počúval aj viedenskú televíziu a boli aj chýry z Maďarska z roku 1956 a u nás roku 1968. No nevadí lepšie je raz vidieť ako tisíckrát počuť. Dostať sa do ZSSR napriek proklamovanému priateľstvu vtedy vôbec jednoduché nebolo. Myslím, že individuálne to možné ani nebolo a nejaké povolenia som aj musel vybavovať.
Tak výlet sa konal v auguste roku 1981. Začal sa na bratislavskej hlavnej železničnej stanici, ktorá vtedy vyzerala zhruba rovnako ako dnes. Išli sme do Košíc a prešli sme do Čiernej nad Tisou , kde nás preložili na iný vlak, lebo Rusi mali iné širorokorozchodné koľajnice .Nejaký čas sa uvažovalo, že budú aj u nás dokonca vraj ešte Fico ich chcel zaviesť na jednej trase ale neprešlo to nikdy. V Poprade k nám ešte pristúpila jedna spolužiačka.
Cestovať s v jednom kupé s dámou tak dlho sa sa každý deň zase nepodarí. Neuspel som však , niekedy som pri niektorých jej činnostiach musel aj oči odvracať.
Netýkavka!
So sprevádzajúcim nás docentom sme sa bavili o rôznych veciach. Pamätám sa, že sme sa bavili a robili si srandu o našich podplukovníkoch vtedy ešte len o tých v podstate neškodných katedrových. Väčšinou sme však prechádzali v prostredí , kde prevládali husté stromy. Rusi sa vždy snažili aby pred cudzincami vyzerali čo najlepšie (odtiaľ aj výraz Potemkinové dediny). Napriek tomu nám neušlo, že veľa a ťažkých a namáhavých fyzických prác tu robili ženy a aj sme sa zaujímali o dôvody. Dozvedeli sme sa, že je to výsledok skutočnosti, že je to ešte od veľkej vojny pre nedostatok mužov. Takisto veľa mužov bolo aj vtedy v armáde, vojenská služba tam bola ešte dlhšia ako u nás. Pravda, šuškalo aj o iných príčinách no rozvádzať to bližšie nejdem. Aj počas cesty sa diali zaujímavé veci a postihli práve mňa.
Stravovali sme sa v jedálenskom vozni ,ku ktorému sme museli prejsť ďalších osem vozňov. Raz som si tam v kabelke po obede nechal peniaze aj pas. Keď som to zistil, bol som už v kupé. .Rýchlo som sa vracal a už sa mi pred očami sa mi už objavovali obrázky Sibíri, ak sa to nenájde. Ostať v ZSSR bez dokladov v tých časoch bolo veľmi nebezpečné. Keď som sa vracal, vo všetkých kupé boli povykladané kufre , keďže sa blížila stanica čo ma veľmi zdržiavalo a znervózňovalo. Cestujúci ma rázne žiadali, aby som s tým všetkým okamžite skončil, no pochopiteľne neposlúchol som. Stálo ma to veľa námahy, ale skončilo to napokon dobre, veci sa našli. Po návrate do kupé som sa musel v posteli z tohto výletu pätnásť zotavovať. Alkohol sme už spotrebovali vo vlaku, po večeroch sa veselo pilo, náš rozpočet sa rýchlo narušil. V Moskve nás privítala horúčava s teplotami vyše tridsať stupňov. Čakal nás tu už autobus, ubytovali nás na internáte v ulici Galuškina neďaleko hotela Cosmos.
Náš denný poriadok pozostával z nasledovného:
Ubytovali nás na internáte neďaleko hotela Cosmos , bývali sme traja na izbe. Mali sme tam veľmi dobrý výťah ,farebné televízory na izbe a aj na recepcii. Náš denný poriadok pozostával z nasledovného: o 9-9, 30 zraz na recepcii ,potom sme išli na príslušné miesto (ministerstvo financií, a medzinárodná banka a podobne). Prvý deň nás podľa očakávania zaviedli do Leninovho mauzólea. Vyprávali sa o ňom vtedy u nás aj básničky a jednu som si aj zapamätal. Milióny nás sú a v tom je naša sila. A Lenin ,sám je milión. Bol som na „neho “ vlastne aj veľmi zvedavý, počul som už “ o ňom “ rôzne názory. Zdal sa mi však celkom obyčajnou a svojim spôsobom aj peknou mŕtvolou. Stáli na neho dlhé rady , zdá sa, že je tu veľkou atrakciou. Dokonca aj prvá cesta novomanželov tu vedie k nemu, je to tu tradícia. Vraj prvý pár čo ho to napadlo dostal za to novú ladu. Pri vchode do mauzólea tu stojí čestná stráž, ktorá sa vymieňa každú hodinu. Je to zaujímavá výmena. Z dnešného pohľadu však možno povedať, že vystavovanie múmie je v hlbokom rozpore s tamojšími pravoslávnymi tradíciami. Hneď vedľa mauzólea som našiel aj skromný hrob J.V Stalina, o ktorom som vtedy toho až tak veľa nevedel. Hovorilo sa síce o kulte osobnosti ale ináč bolo okolo neho „záhadne“ ticho. Pôvodne tu ležal spolu Leninom v mauzóleu ale Chruščov ho dal vyniesť. Pochovali ho tajne v noci na červenom námestí za prítomnosti armády . Členovia armády neboli výnimočne z partajných kruhov ale práve naopak, z roľníckych rodín , možno aby si na tom zgustli. Aby nebol problém. Videl to celé básnik Jevgenij Jevtušenko a opísal to aj v jednej básni.
A v ďalších dňoch sme navštevovali rôzne finančné inštitúcie. Všade nám vyprávali dve hodiny po rusky. Bolo to ťažké sledovať a mal som dojem, že toho veľa dôležitého nepovedali. Dosť ma zarazil rozdiel medzi čisto ruskými úradmi a medzinárodnými, kde bolo privítanie celkom iné. Mali sme si vlastne robiť poznámky ale my chlapci okrem jedného sme neboli ochotní. Mali sme pravda aj neoficiálny program. V Moskve bola snáď najväčším zážitkom návšteva cirkusu, ktorý na mňa veľmi zapôsobil. Nikdy predtým som nič podobné nevidel .Potom sme mali večernú prechádzku neďaleko moskovskej univerzity. V údoli rieky MOSKVA sme napriek prítomnosti domorodcov zablúdili. Sám som v tme viedol starú docentku ,ktorá mi skĺzla do jamy a musel som odtiaľ vytiahnuť . Bolo to vôbec veľmi romantické, napokon sme však našli správnu cestu. Pani alebo vtedy ešte súdružka docentka bola ináč veľmi energická pani, svoje práva v MHD si uplatňovala aj koncom dáždnika. Ináč sme chodili metrom ,ktoré bolo nádherné a funkčné. V meste bola veľmi dobrá zmrzlina a pili sme nápoj, ktorý sa volal gazirovaná voda. A samozrejme vodku, ktorú sme kupovali, lebo naše zásoby sa rýchlo minuli. Pamätám si značku sibírskaja. Nikdy predtým a ani potom som vodku nepíjaval .Tu však chutila, asi to bolo aj vzduchom. Pila sa z väčších pohárov a my Slováci sme samozrejme s domorodcami chceli držať krok, národná hrdosť je národná hrdosť. Jedného spolužiaka, ktorý nebol na takéto veci zvyknutí sme veru museli doslova odniesť. Čo mi tu nechutilo vôbec to bola miestna strava. Nezvykol som si na ňu a aj som dosť schudol. Obchody tu vtedy neboli dobre zásobené najmä potravinami. Poľnohospodárstvo bolo najslabšou oblasťou komunistov, nikdy nevedeli dobre čo s roľníkmi. Až niekedy v osemdesiatich rokoch dobehli produkciu najlepších rokoch cárskej éry. Takisto sme navštívili nejaký kláštor ,kostol s ikonami ale už sa nepamätám presne kde to bolo. Pôsobilo to veľmi nábožne a exoticky hoci sme boli v komunistickej krajine, čo ma prekvapilo. Samozrejme možnosti kam sme mohli ísť boli limitované, ale hlavné kultúrne pamiatky sme videli. V Rusku ste si však nemohli ísť len tak hocikde. Predstava, že si odskočíte len tak na vidiek , bola nereálna. Bolo treba na to zvláštne povolenie. Aj pre nich. Dokonca som čítal pamäti Stalinovej dcéry že a aj ju dlhé roky nepustili ani do Leningradu. Takže sme videli len miesta, ktoré boli „schválené“.ˇ Vonku v obchodoch ma však prekvapilo, že na rozdiel od Československa sa tu dali v pohode kúpiť platne skupiny Beatles. Najčastejšou hranou piesňou tu boli ináč podmoskovskije večera.
Spomínam si na pobyt aj v jednom byte, kam nás pozvali. Už neviem kto a prečo , ale koberce mali na stene a nie dole, čo bolo zaujímavé. Takisto sme si mi mladí muži nemohli nevšimnúť, že miestne mladé slečny sa o nás zaujímali! Myslím si, že by sa radi vydali do Československa. Jeden spolužiak sa nám tak zamiloval, že sme ho doslova museli vytiahnuť do vlaku.
Napokon sa môj pobyt v Moskve skončil. Nesporne to bolo krásne mesto, aj keď chvíľami sa mi zdalo, že je trochu tak stepné. Ľudia sa stále niekam ponáhľalo a drgali sa medzi sebou.
Tak sa skončil tu náš pobyt a vybrali sme sa vlakom do Leningradu.

Tu som si zápisky už nenašiel a tak píšem len z pamäti.
Mesto sa predtým volalo Petrohrad a založil ho cár Peter Veľký po výhre nad Švédmi začiatkom 18 storočia ako vstupnú bránu do Európy. Stálo to hrozne veľa utrpenia ale v tomto prípade je aspoň nejaký výsledok. Do roku 1918 to bolo hlavné mesto Ruska .Po roku 1918 ho boľševici preniesli do Moskvy lebo sa tu necítili bezpečne. V roku 1925 toto mesto však premenovali však na Leningrad. Nikdy však komunisti toto mesto radi nemali, hlavne Stalin ho priam neznášal (bolo predmetom neželaných kacírskych opozičných nápadov) a organizoval tu aj veľké represie, ešte väčšie ako inde. Počas veľkej vojny sa stal mestom veľkého utrpenia .V pamäti mi utkveli tri miesta ,Petrov dvorec, Cárskoe selo a miesto hrobov obetí druhej svetovej vojny. Na Petrov dvorec sme išli loďou pamätám si ho aj preto, že ma postriekala nejaká voda z miestnej fontány. Miesto bolo veľkolepé. V Cárskom sele nám zase priblížili pobyt najväčšieho ruského básnika Puškina. Vytvorili naozaj pôsobivú atmosféru tých čias. Až som skoro uveril, že sa nám naozaj objaví básnik. No a cintorín obetí druhej svetovej vojny bol pôsobivý aj preto, že vtedy ešte žili pamätníci tých čias. A bolo tam toho ešte oveľa viacej, rieka Neva, zdvíhajúci sa most , kanály . Ale nejdem tu robiť sprievodcu po pamiatkach, bolo to dávno. Leningrad sa mi páčil viacej ako Moskva, bolo to nepomerne európskejšie mesto s príjemnejšími ľuďmi a aj s lepšou stravou, čo bolo tiež veľmi podstatné. Zrealizoval som tu aj jeden nákup a kúpil som elektrické aj v noci svietiace hodinky. Mali doma veľký úspech a fungovali ešte vyše dvadsať rokov. Dostali prezývku leninové očká. Po rozpade ZSSR sa Leningrad opäť vrátil k svojmu pôvodnému názvu St. Peterburg. Rozhodlo o tom referendum. Je známy aj ako hlavné mesto ruskej kultúry. A tak sa pobyt v tomto krásnom meste skončil a vrátili sme sa do Moskvy a odtiaľ vlakom zase domov. Boli obavy pred colnicou lebo každý niečo pašoval. Väčšinou elektroniku . Najviac toho mala vedúca skupiny pani uvedomelá. Ale už tak to v živote chodí. No napokon sa nič nestalo.

Záver:
Tak som si zavrel oči a predstavil som si, čo som si vtedy o celom tom zájazde pred štyridsiatimi rokmi myslel. Musel som vziať do úvahy aj skutočnosť , že sme videli len tie miesta čo nám ukázali. A aj to že Moskva a Leningrad zďaleka nie sú celé Rusko. Ale medzi riadkami sa dá nájsť niekedy aj niečo iné. A tak. V škole nás vtedy učili, že Amerika je miestom obrovských sociálnych kontrastov. Tam som nebol ale tu som si tu vetu tiež pripomenul .Boli hodne väčšie ako u nás, aj keď sme ich často videli len z vlaku. A ďalej od neho teda trate mohli byť len väčšie. Cítil som sa tu ináč príjemne a rozšíril som si tu svoj obzor. Ale ako som si už vtedy uvedomoval Rusku trochu vtedy a možno aj dnes chýbala zdravá stredná vrstva na čom stojí každý štát. Niektoré veci tu fungovali fantasticky a niektoré zase zlyhávali. Vadilo nám trochu, že všetko sa tu utajuje to aj miesta a veci ,ktoré by sa nemali. Odvtedy som navštívil aj veľa iných miest a štátov. Osobne som však bol , zostávam aj budem vždy stredoeurópan a to až dovtedy, kým neodídem tam, odkiaľ už nie je návratu.

Cyklocesta Praha-Drážďany na trase Melník- Roudnice nad Labem- Nučnice(tankisti vedia)- Terezín- Dečín -Bad Schandau-Pirna-Heidenau Drážďany

01.09.2024

Odchádzal som vlakom z Bratislavy o 8.00 ráno v sobotu, našťastie ma ráno zobralo do mesta MHD. Na stanici som stretol kolegu , ktorý išiel žúrovať do Budapešti, ja som sa vybral opačným smerom na Prahu. Vo vlaku zisťujem prvý problém. Ako som tu zistil, aj každý bicykel má svoju miestenku a ja som sa zo svojím ocitol síce v cyklistickom, ale nesprávnom vozni. [...]

Výstup na Poľanu (1458m) za jeden deň z Bratislavy.

18.08.2024

Ešte úvodom uvediem jednu skutočnosť. Slovensko má viacero svetových špecifík a jednou z nich je skutočnosť, že existuje viacero vrcholov s rovnakým názvom. A medzi ne patrí aj vrch Poľana. Existujú dve Poľany .Jedna je v Nízkych Tatrách a má asi 1800 metrov nadmorskej výšky a tá druhá je pri Detve a ide o tkz. Sládkovičovú Poľanu. A ja som išiel na druhú z nich.Na [...]

Cyklocesta na trase Budapešť-Osijek(Chorvátsko).

11.08.2024

Cesta Tak som nastúpil na Hlavnej stanici aj s bicyklom v Bratislave na vlak do Budapešti. Cesta tam však nebola bezproblémová, pretože ma odmietol zobrať autobus MHD. To nebola síce v ten deň jeho povinnosť, ale keďže bol úplne prázdny, mohol tak urobiť. Rozhodne však nemožno tvrdiť že cyklisti patria medzi obľúbených pasažierov MHD. S takouto možnosťou však vždy [...]

Libanon, Hasan Nasralláh, Izrael, Hizballáh

Biden: Zabitie Nasralláha je spravodlivé, zaslúžil si to. USA odporúčajú Američanom odísť z Libanonu

28.09.2024 20:55

Americký prezident Joe Biden označil v sobotu zabitie vodcu Hizballáhu Hasana Nasralláha za "opatrenie spravodlivosti".

18 szoevetseg aliancia

Maďarská aliancia má nového predsedu - Lászlóa Gubíka

28.09.2024 18:50

Novým predsedom mimoparlamentnej strany Maďarská aliancia sa stal László Gubík. Delegáti strany ho zvolili na sobotňajšom republikovom kongrese.

Peter Pellegrini, Daniel Zmeko, Brezová pod Bradlom oslavy TTX

Pellegrini pozdravil vojakov na oslave Dňa ozbrojených síl, udelil štyri vyznamenania

28.09.2024 17:44

Ozbrojené sily sa stali rešpektovanou inštitúciou a pevnou garanciou obranyschopnosti SR, uviedol prezident Peter Pellegrini.

Czech Republic Presidential Election

Voľby do českého Senátu prvýkrát vyhralo Babišove ANO, ale vláde väčšina zostala

28.09.2024 17:21

Hnutie ANO českého expremiéra Andreja Babiša prvýkrát od svojho vzniku vyhralo voľby do Senátu.

palenque

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 31
Celková čítanosť: 36735x
Priemerná čítanosť článkov: 1185x

Autor blogu

Kategórie