Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Beh na bežkách patrí medzi najzdravšie športy. Ale. .V Bratislave to bolo  najpopulárnejšie hádam v starom režime. Jednak boli o niečo aspoň občas trochu tvrdšie zimy a bolo tiež menej konkurenčných športov. Za jeho hlavnú konkurenciu dnes považujem bicykel. Jazdí sa dnes už aj v zime. A cyklisti obvykle ničia lyžiarske  bežkárske   stopy. Vtedy ešte bicykle dnešných parametrov neboli. Ale vrátim sa k sebe samému. Vzťah k  bežkám sa u mňa vyvíjal   dlhšie a začal som s tým až   po tridsiatke. Bežkárov bolo vidno aj priamo v meste počas  veľkej  snehovej kalamite v januári roku 1985,čo bolo unikátne. .Napríklad sa bežkovalo  aj  na dnešnej Gorkého ulici, kde boli skoro metrové záveje. Býval som vtedy asi desať km od centra a došiel som o jedenástej  do práce v poradí druhý po jednej pani z Malaciek. V miestnosti šéfa bolo  až nula stupňov, čo bolo najteplejšie. Nedalo sa teda čakať, že bude mať dobrú náladu. Bratislavčania sa začali trúsiť až potom. Potom som mal dva dni pohotovosť u Veľkého Baťu ,musel som tam udržiavať peší prechod. Všetci mladí muži boli vtedy  nasadení do práce na boj  so živlom hoci bežne také niečo sme v náplne práce nemali. Ale reálne bežky som mal prvýkrát na nohách počas lyžiarskej dovolenky na Štrbskom plese niekedy v deväťdesiatich rokoch. Vyčlenil som na to  jeden deň. Tamojšie trate však nie sú práve ideálne pre začiatočníka. Ale väčšinou to bolo neskôr v oblasti Malých Karpát a na petržalskej hrádzi pri Dunaji .Preferujem rovné a ľahko stúpajúce alebo kresajúce trate ale zjazdy naozaj nemusím. Tento typ lyží je totiž  je pri nich dosť nekontrolovateľný a ja mám rád veci pod kontrolou .Napokon som sa odhodlal absolvovať trasu Pezinská Baba-Biely Kríž v Malých Karpátoch ,ktorá má asi 15 km a je tu najväčšou klasikou. No čo mám k tomu dodať ? Prežil som to ,cestou som asi 15 krát padol a aj ma lízal pes. V snehu sa veľmi dobre ležalo a ani sa mi vstať nechcelo.  Prebrodil som cestou aj jeden potok. Cesta dole z horárne Biely kríž do Rače  bola skoro cestou smrti. Dal som napokon dole lyže radšej dole a išiel som pešo. Skončil som potom u dvoch zajacoch  v legendárnej krčme, ktorá vtedy  ešte existovala. A po tom všetko má ešte čakal ples. Božie cesty sú  naozaj nevyspytateľné. Posledné štyri roky tu už sneh nebol. Ale teraz trochu napadlo a využil som šancu. Vybral som sa na petržalskú hrádzu a odtiaľ som prešiel na bežkách do Čunova, čo bolo asi desať km. Nebolo to ideálne  ale dalo sa. Cestou som míňal aj jedno zamrznuté jazero. Žiadneho iného „kolegu pri práci “ som nestretol a došiel som do dediny, kde som sa stal hneď veľkou  atrakciou. Keď som si dal dole bežky pred autobusom,  ,rozpadla sa mi topánka. Mala už dvadsať rokov  chudera a bolo mi aj za ňou ľúto.  Dosť sme si spolu preskákali. No nič nie je večné.

Záver

Veľmi pekný  a hlavne zdravý šport, pre ktorý u nás už nie sú žiaľ dobré podmienky a tak nastal jeho ústup zo slávy.

Miesta pre bežky v Bratislave keby náhodou:

Hrádza v Petržalke ,čistá rovina. Malé Karpaty od Železnej Studienky na Biely Kríž a oblasť Kačína. Klasikou je trasa   Pezinská Baba- Biely kríž, okolie Zochova  chaty pri Modre. Samozrejme, v Malých Karpatoch sa nájdu aj iné trasy