Na karnevale v Benátkach , časť prvá

V týchto dňoch sa v Lamači v Bratislave v nákupnom centre Sport Mall koná výstava o tejto legendárnej lodi.

Je to druhá výstava o Titanicu v Bratislave , prvá bola v Inchebe pred 10 až 15 rokmi. Potopenie Titanicu v roku 1912 bolo prvou z veľkých katastrof 20 storočia . Zahynulo tam po náraze na ľadovec vyše 1500 ľudí ,asi niečo cez 700 sa ich zachránilo. V počte obetí je to asi druhá alebo tretia najväčšia katastrofa civilnej námornej dopravy ale najznámejšia. Pokiaľ ide o katastrofy vojenských lodí tak tie čísla obetí sú ešte hodne vyššie ale to je už celkom iný príbeh.
Hneď pri vstupe na výstavu som si vylosoval meno jedného z cestujúcich na Titanicu. Na konci výstavy som sa mal dozvedieť, či som potom prežil alebo zahynul. Pravdu som však poznal už dopredu ,lebo tento príbeh bol svetoznámy. Vylosoval som si totiž meno jediného Slováka na palube a tým bol Michal Navrátil zo Serede. Viedol úspešnú krajčírsku dielňu v Taliansku a tam sa aj oženil. Manželstvo však nevyšlo podľa jeho predstáv a tak svoje deti uniesol. Pod falošným menom cestoval v druhej triede na Titanicu s deťmi, ktoré premenoval na Lolo a Momon. Tesne pred potopením ich dal do posledného člnu a deti sa tak zachránili, on však nie. Dlho nevedeli, čie sú to deti až za týždeň ich matka objavila článok v novinách s názvom Siroty zrodené deti z hlbín Atlantiku. Mala potom problémy aj dokázať, že sú to jej vlastné deti ale podarilo sa. Vycestovala potom za nimi za náklady spoločnosti White Stars do Ameriky. Je to jeden z najslávnejších a najemotívnejších príbehov z potopenia tejto tejto lode. Telo Navrátila sa podarilo vytiahnuť z mora a je pochovaný v kanadskom Halifaxe.

Loď vyplávala s meškaním z anglického prístavu Southampton kvôli rozsiahlym štrajkom, čo malo neskôr vážne následky. Už pri vyplávaní takmer došlo ku kolízií s inou loďou Oceanik, čo mu zabránil až v poslednej chvíli kapitán Smith. Prvé dni plavby boli bez udalosti, bolo teplé počasie a ľudia sa opaľovali na palube. Ale onoho poludnia 12 apríla 1912 sa začalo prudko ochladzovať, v krátkom čase o vyše 10 stupňov. Príčinou bol studený Labradorský prúd a množstvo ľadu v ňom, ktoré bolo v tom roku výnimočné . Nad oceánom sa napriek všetkému nachádzal teplý vzduch ale len od určitej výšky , dole bola mraziareň. Táto nezvyklá situácia spôsobila, že v tú noc mnohí videli to čo nebolo a nevideli to čo bolo. Jeden z cestujúcich vtedy 17 ročný Jack Thayer napísal, že bola tak krásna noc, že človek bol šťastný že žije. V tom čase už pracovali lodní telegrafisti(Philips a Bride) ale bola to celkom nová funkcia a nebolo to ešte zabehané. Pre nich bolo výnosnejšie odosielať telegramy bohatých cestujúcich ako posielať správy o ľadovcoch na kapitánsky mostík. Navyše sa telegraf pokazil a deň bol nefunkčný, správy sa hromadili ale pred katastrofou sa však ho podarilo opraviť. Nie všetky správy o ľade sa tak dostali ku kapitánovi ale aj tak musel vedieť, že v oblasti je ľad. Vrátim sa k počasiu oceán bol pokojný ako zrkadlo čo bolo niečo absolútne výnimočné a v noci veľmi nebezpečné. Vlny odražajúce sa od ľadovcov by totiž pomohli v ich nájdení. Toto nebezpečie si však všetci neuvedomovali. Loď sa nesnažila zlomiť nejaký rýchlostný rekord(nemala k tomu technické predpoklady bola stavaná viac na pohodlie) ale určite sa snažila o najlepší výkon hlavne pri prvej ostro sledovanej plavbe. V podstate nespomalila iba zmenila kurz niekoľko km na juh. Riziko sa bralo vtedy ako normálna vec. Ani mimoriadne hliadky neboli postavené. A tak loď plávala plnou rýchlosťou k štvorkilometrovému súostroviu ľadovcov. O 23.40 večer v koši Frederik Fleet objavil pred sebou čiernu hmotu, tmavšiu ako more ako uviedol ktorá rýchlo rástla a rástla. Je pravdepodobné, že ľadovec sa predtým krátko prevrátil a preto bol tmavý. Zazvonil na mostík a zvolal ľadovec pred nami. Odpoveď dostal, ďakujem a táto odpoveď je súčasťou legendy. Prvý dôstojník v službe Murdoch sa snažil ľadovcu vyhnúť, ale ukázalo sa, že tak veľká loď musí dlhšie manévrovať. Ľadovcu sa síce vyhol ale narazil pod vodou na výbežok a ten urobil niekoľko maličkých dier. Kapitán Smith, ktorý v tom čase nebol na mostíku(čo je dosť zvláštne) pribehol a pýtal sa čo sa stalo. Mal tesne vyše 60 rokov, pochádzal z chudobných pomerov a vyzeral ako naozajstný morský vlk a posádka a aj cestujúci ho mali radi. Obvykle to bol on, kto velil prvým cestám nových lodí spoločnosti White Star. Keď loď už zastavovala nasledoval jeho príkaz polovičnou parou vpred asi preto, lebo nechcel znepokovať cestujúcich a nepoznal ešte rozsah poškodenia lode. Náraz prežíval cestujúci rôzne vpredu to bolo ako hrom z neba a niektorí aj vypadli z postelí a vzadu si to ledva všimli. Dokonca dôstojník celkom vzadu na stráži na osamelom mieste na ktorého zabudli za hodinu zavolal a pýtal sa , deje sa niečo? Zvuk nárazu mnohí porovnali k trhaniu prádla. Najviac však cestujúcich znepokojila skutočnosť, že loď zastala začala vypúštať paru. Prečo sme zastali? Bolo to tak hlasné, že sa ľudia sa ani nepočuli .Diskutuje sa o správnosti povelu Murdocha ,mnohí si mysleli, že správne bolo nabehnúť na ľadovec priamo(kto by to však spravil) a v tom prípade by sa loď nepotopila. Ale určite pri náraze hneď zomrelo množstvo ľudí a nevedno, čo by spôsobilo zase tá panika. No napokon zavolali hlavného inžiniera Andrewsa a urobili s kapitánom prehliadku lode. Zistili, že voda vniká do šiestich komôr, do poslednej len ľahko. Ale loď mohla prežiť len zaplavenie štyroch komôr. Tak kapitán a šef konštruktér už vedeli, čo sa s Titanicom stane tí ostatní sa to dozvedeli až oveľa neskôr. Záchranných člnov nebolo dosť, niežeby sa nezmestili ale kazili by design lode. Takže už v tejto chvíli bolo veľa cestujúcich odsúdených na smrť ale o tom nevedeli. Panika nebola vtedy ešte žiadna ale malo to aj ten následok, že ľudia nechceli ísť do člnov a tak niektoré odišli poloprázdne. Prijala sa zásada najskôr ženy a deti. A aj tu sa ukázal problém, kým dôstojník Murdoch na pravom boku v prípade , že neboli po ruke ženy a deti pustil aj mužov, tak druhý dôstojník Lightoller ktorý inač katastrofu prežil mužov zásadne do člnov nepúšťal a radšej ich spustil poloprázdne . Výhodu mali cestujúci prvej triedy lebo boli viacej v obraze a aj preto, lebo mali lepší prístup na člnové paluby. To bola nevýhoda pre tretiu triedu, tí často blúdili po sieti chodieb a nevedeli, kde majú ísť. Zmizli tam celé rodiny. Napriek tomu zahynulo aj veľa milionárov a medzi nimi aj najbohatší muž planéty Jakob Astor. Neskôr ho vytiahli z mora a vo vrecku mal 4000 dolárov ale neboli mu už na nič. Loď sa potopila o 2.20 minúte ráno. Dnes vieme že sa rozlomila a potom sa potopila. To vtedy tiež niektorí tvrdili ale dôstojníci trvali na tom, že sa potopila celá a prijala to aj vyšetrovacia správa. Veľké polemiky vyvolala aj záchrana Ismaya, majiteľa lode. Napriek tomu on na nej bol len obyčajný cestujúci, keď opusti pristav už nemôže do riadenia nič hovoriť. Nastúpil do posledného člna, keď tam nablízko už nikto nebol a sa zachránil. Stal sa potom jedným z obetných baránkov katastrofy najmä v USA a zničilo mu to kariéru. Všetci si totiž mysleli, že bolo jeho psou povinnosťou utopiť sa. Cestujúci v člnoch boli na tom veľmi zle ale aj tak oveľa lepšie ako ti na palube. Ti skončili za chvíľu v ľadovej vode spadol na nich ešte lodný komín kde mohli tak vydržať najviac dvadsať minút. Krik vo vode bol príšerný. Záchranná loď bola Carpathia bola tiež anglická aj keď inej spoločnosti. Priplávali asi o hodinu po potopení vďaka veľkej náhode. Ich rádiotelegrafista Cottan(zomrel až v roku 1983) totiž nešiel spať hoci mal na to plné právo a počúval čo sa deje okolo v éteri. Zachytil tak volanie o pomoc a vyrazil za kapitánom. Ten sa volal Rostron a mal vtedy štyridsať rokov. Rozhodol sa ísť na pomoc. Po vojne sa stal potom na dvadsať rokov kapitánom číslo jedna v Anglicku, ľudia majú radi hrdinov. Z mora vylovil vyše 700 ľudí niektorých v zúboženom stave. Svietili horiacim papierom, čo mu pomohlo ich nájsť a jeden dôstojník Boxhal) aj vystreľoval aj rakety. Ale bolo to predovšetkým aj v dôsledku šťastnej náhody. Do sveta sa o nešťastí začali šíriť rôzne správy a niektorí nešťastie aj zneužili. Jedna sprava bola dokonca, že sa všetci zachránili. Cottan bol čoskoro fyzicky groggy a prišiel mu pomáhať druhý telegrafista Titanicu ,ktorý sa zachránil Po piatich dňoch loď priplávala do New Yorku, kde ich čakali davy ľudí. Potopenie postihlo predovšetkým anglické mesto Southampton, kde mnohí prišli o živiteľov rodín.
Sesterské lode Titanicu:
Boli dve a to Olympic a Britanic. Kým Olympic brázdil moria až do roku 1936 ,Britanic bol potopený v prvej svetovej vojne.
Lode, osud ktorých bol spojený s Titanicom:
Carpathia, záchranná loď bola potopená na konci prvej svetovej vojny
California, loď, ktorá údajne nepriplávala na záchranu Titanicu a tiež Z jej kapitana Lorda urobili napokon takmer vinníka celého nešťastia. K tomu sa vrátim v nasledovnom bode. Loď bola tiež potopená v prvej svetovej vojne.

Hrdinovia a zloduchovia

Každé nešťastie má takéto postavy. Zjednodušene povedané ti čo sa potopili sa stali hrdinami ti čo nie skôr zbabelci , preživším mužom sa to tiež dávalo aj najavo, hoci niektorí sa zachránili sami. Najviac si to odniesol spomínaný kapitán Lord . Svoju loď pred ľadovcami zastavil a poslal aj o nich podrobnú správu, ktorá sa však k Smithovi nedostala. Telegrafista Titanicu Philips mu totiž odkázal Drž hubu. Napriek tomu sa stal Philips hrdinom lebo sa utopil a posielal do konca správy, čo iné mu pravda ostávalo. Lord po zastavení lode išiel spať. Posádka na palube však nedokázala správne vyhodnotiť signály a najväčšiu chybu spravila v tom, že nezobudila telegrafistu Evansa. Ten už v tom čase tiež spal, veď loď stála. Boli diskusie ako bola naozaj blízko, ale keďže rakety nepočuli až tak blízko to byť zase nemohlo. Bola to jediná škvrna v životopise Lorda. Keby sa zo svojou loďou potopil aj s celou posádkou, tiež by bol asi hrdinom. Kapitán Smith v podstate odsudzovaný nebol lebo vraj plával tak ako bolo vtedy „zvykom“.

Vyšetrovanie
Konalo sa v USA a v Anglicku a viedlo k veľkým sporom medzi dvoma štátmi, keďže Američania vôbec nešetrili kompetentnosť anglických dôstojníkov .Viedol ho senátor Smith , ktorý nebol až tak námorne zdatný ale napriek tomu toho americká komisia toho zistila podstatne viacej. Z Ismaya majiteľa lode však urobili doslova zloducha. V Anglicku sa vyšetrovanie zameralo viacej na odborné aspekty, konanie jednotlivcov ich veľmi nezaujímalo. Nazvali ho aj zametaním stôp.

Národnostné rozpory
Bolo to dva roky pred prvou svetovou vojnou a nevraživosť bolo už cítiť aj v komunikácii medzi radistami anglických a nemeckých lodí. Ešte aj počas potápanie sa správali telegrafisti voči nemeckým lodiam sa správali skôr odmeravo.

Nájdenie Titanicu
Toto sa podarilo sž v roku 1985 inžinierom Balardom, hoci pokusy boli už aj skôr. Nie všetci verili totiž oficiálnej verzii miesta potopenia predovšetkým kapitán Lord a ukázalo sa, že mali pravdu. Carpathia a Titanic si bola v skutočnosti bližšie ako si na obidvoch lodiach mysleli. Akciu financovalo americké vojnové námornictvo. Dnes je loď už pred rozpadom.

Filmy o Titanicu

Prvý bol nakrútený ešte v roku 1912 a hlavnú úlohu hrala účastníčka katastrofy Dorothy Gibson ktorou bola jedna herečka .Film sa však nezachoval. Druhý film sa nakrútil vo fašistickom Nemecku, kde kapitána Smitha vykreslili skôr ako lakomého Žida. A potom v roku asi 1960 podľa jednej knihy od Waltera Lorda One day to remember ,ktorá vyvolala veľké vášne okolo úlohy kapitána Lorda, ktorý vtedy ešte žil. A napokon ten najslávnejší film z deväťdesiatich rokov v hlavnej úlohe s Kate Winslet a s Leonardo diCaprio.

Ľadovec

Ľadovec, ktorý potopil Titanic sa o niekoľko dní roztopil v teplých vodách Golfského prúdu .Nešťastie sa stalo neďaleko miesta, kde sa tieto prúdy(Labradorský a Golfský) stretávajú.

Telá obetí
Týždeň po katastrofe poslali loď na uvedené miesto a podarilo sa vytiahnuť asi 300 ľudí. Telá a trosky sa nachádzali aj neskôr, často už na veľmi vzdialených miestach. Pochované boli väčšinou v kanadskom Halifaxe. Tak sa niektorí tuto smutnou cestou dostalo do vysnívaného sveta.