Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Deň č.1

Každý rok robím jednu niekoľkodňovú cyklotúru vo vybranej lokalite. Tento rok som sa po dlhšom váhaní rozhodol pre lokalitu maďarské jazero Balaton. Vlak odchádzal ráno o 6.00 hodine z Rajky, tak som si musel poriadne privstať, čo pre mňa ako vždy nebolo veľmi jednoduché. Z Rajky do Hegyeshalomu chodí jedno vozňový vagón. Lístok na Balaton si kupujem už priamo vo vlaku, čo, ako sa dodatočne ukázalo, asi nebolo najsprávnejšie rozhodnutie, pretože predávajúca nebola technicky dosť vybavená, aby mi poradila vhodnú trasu. Prestupuje sa v Hegyeshalome na cestu do Gyoru. Tuto cestu som už raz absolvoval a dá sa povedať , že do Gyoru sa cestuje veľmi dobre, potom sa však situácia mení. Mám trochu času a tak sa v Gyori krátko prejdem. Následne sa vraciam späť na železničnú stanicu a zisťujem, že cestovanie nebude také jednoduché, ako som si to pôvodne predstavoval. Oznamujú mi, že lístok, ktorý som si kúpil sa na cestovanie nehodí a treba kúpiť lístok nový. Samozrejme, že za vyššiu cenu. Aj tak má cesta trvať cesta neuveriteľných osem hodín, čo je na 150 km úžasný čas. Pri plánovaní cesty ma možnosť, že by bol problém s cestou na Balaton z predsa len významného mesta Gyor počas turistickej sezóny ani len nenapadla.
Nastupujem teda na vlak smerom na Cedomok, ktorý je úplne preplnený a stojím s bicyklom na chodbe, kde cestu pravidelne uvoľňujem prechádzajúcim sa ľuďom. Spoločnosť mi robí jeden hipisácky mladík, ktorého hlavným koníčkom bolo chodiť po rôznych festivaloch a aj teraz sa z jedného vracal. Pre neho každý, kto mal viac ako 25 rokov bol padavkou a na výšku môjho veku reagoval iba jedným slovom istenem (môj ty bože). V Papa vystúpil a ostal som sám na seba až do Cedemoku. Tu som musel vystúpiť a prestúpiť na vlak do Szekesfeherváru. Vystupovania a nastupovania a pohyb po jednotlivých nástupištiach a schodoch spolu s bicyklom a batožinou, často veľmi vysokých boli veľmi vyčerpávajúce. Tentoraz som síce miesto mal. ale vlak veľmi hučal a tak som príliš odpočívať nemohol. V Szekesfehervari som sa na chvíľu vybral do mesta , Po prestávke som pokračoval v ceste vlakom smerom na Balatonalmadi. Cestou sme prechádzali cez rozsiahle jazero, ktoré sa utvorilo po nedávnych intenzívnych dažďoch , neskôr som o tom videl aj reportáž v maďarskej televízií, tkz nové velenzské jazero. Toto sa nachádzalo po obidvoch stranách železničnej trasy. Asi o tretej popoludní prichádzam konečne k Balatonu, ktorý máme po ľavej strane, pravá je mierne hornatá, je to pohľad na peknú panorámu.
Počasie je ešte stále chladné, občas padne aj nejaká tá kvapka. V meste sa zdržím iba krátko, nakúpim jedlo,  trochu sa poprechádzam. Nepodarí sa mi nájsť však tourist service, potrebné informácie však získam priamo na železničnej stanici. Asi po hodinovom pobyte zahajujem teda okružnú cyklo cestu. Cítim sa po ceste veľmi unavene, samotné bicyklovanie bolo potom vlastne relaxom. Aj keď vždy určitá tréma pred neznámym existuje. Skôr inštinktívne ako z racionálneho rozhodnutia sa vyberiem smerom na mesto Tihany, teda na juh. S odstupom času možno povedať, že to bolo z pohľadu zháňania ubytovania správnejší výber, druhý smer by ma zaviedol do hornatejšej severnej a menej obývanej časti okolia jazera. Samotne jazero ma rozlohu 591 km2 a jeho najväčšia hĺbka je asi 12m.Jazero je zvyškom treťohorného mora, hovorí sa mu aj maďarské more. Je najväčším v strednej Európe. Samotná cyklo trasa okolo jazera meria asi 300 km a v podstate je komplexná, aj keď miestami relatívne úzka. Cesta v tejto časti viedla vedľa jazera na rovinatom teréne. Prechádzala cez rekreačné oblasti a čoskoro míňam jedno z najväčších miest pri jazere a to Balatonfurred. Tu je ľahké stúpanie. Cyklistov tu nie je toľko ako na dunajských cestách a skôr sú to jednodňoví cyklisti, tých na dlhšie trase je tu podstatne menej.
Okolo jazera existuje špeciálna cesta pre cyklistov, miestami prechádza aj po frekventovanejších cestách , ale v celku možno túto cestu ako celok z tohto pohľadu označiť za bezproblémovú. Väčšia jej časť je určená výlučne pre cyklistov. Národnostne tu prevažujú jednoznačne domáci turisti, je tu len určitý počet Nemcov. Balaton možno jednoznačne označiť , pokiaľ ide o podiel cudzincov skôr za taký „ nemecký rajón “.
Asi po troch či štyroch hodinách cesty sa predo mnou objavujú výbežky tihanských vrchov . Začínam už uvažovať aj po ubytovaní, týmto problémom sa treba začať zaoberať vždy najneskôr dve hodiny pred zotmením. Prichádzam teda na úroveň mesta Tihany, ktoré sa nachádza v jednej z najkrajších a najmalebnejších časti Balatonu. Okolité hory majú sopečný pôvod a preto sú tu relatívne strmé brehy a pláži je tu relatívne pomenej ako v iných častiach jazera. Do jazera sa chodí väčšinou po schodoch a nachádza sa tu veľké množstvo rybárov- tých je na Balatone všeobecne pomerne dosť, ale tu najviac. Tento región možno odporučiť pre milovníkov kombinácie voda a malebné kopcovité okolie, ktorí si až tak nepotrpia na kvalitu pláží. Okolo mňa niekoľkokrát prefrčí kolóna áut, ktoré tu robili akýsi okruh, majú nejaké zástavy a veselo mi mávajú cez otvorené strechy. Nepodarilo sa mi však zistiť, čo to všetko malo všetko znamenať. Napokon sa rozhodnem, že sa mi tu páči a rozhodnem sa ubytovať. To znamená však, že musím odbočiť od jazera a vybrať sa hore strmým kopcom v dĺžke asi 1 km do dediny Tihany. Napokon tam úspešne dôjdem a na druhý pokus nájdem ubytovanie za cca 4000 forintov. Na dvore, kde si ukladám bicykel príde ku mne hrozitánsky pes, ale ukáže sa ako celkom neškodný. Po ubytovaní sa vyberiem na prehliadku dediny. Vyjdem hore ku kostolu neďaleko od ktorého sa nachádza jaskyňa a aj hradby s pekným výhľadom na jazero. Počasie však nie je celkom ideálne. Odtiaľto si spravím asi hodinový trek po okolitých kopcoch. Nejdem však príliš ďaleko, lebo je už dosť neskoro. Potešiteľné však bolo, že sa zlepšilo počasie a aj slnko už vyšlo spoza mrakov. Navečeriam sa v jednej reštaurácií, dám si viedenský rezeň.

Deň č.2 Najťažší deň

Ráno si privstanem a navštívim miestne bohoslužby. Prebiehajú presne podľa rovnakého scenára, ako u nás. Po ich ukončení vyrazím na prehliadku okolia opačným smerom ako včera a urobím niekoľko fotografií okrem iného si pozriem krížovú cestu. Asi po hodine sa rozlúčim s majiteľmi a vraciam sa tam, odkiaľ som prišiel, to znamená k jazeru a pokračujem k ceste. Za asi desať minút dôjdem ku kompe, ktorou sa dá prejsť na druhú stranu jazera a skrátiť si tak cestu.
To však určite nebolo mojim cieľom , to by bolo zbabelé a tak som sa rozhodol pokračovať v ceste. Tá však už ďalej nebola (Tihany bol polo ostrov) a tak som sa po inej ceste smerom prudko do kopca postupne vrátil tam ,odkiaľ som prišiel, čo nebol zrovná slávny výsledok teda presne na miesto môjho prenocovania.
Cestou ma usmerňoval jeden pán, ktorý o sebe tvrdil, že jeho rodina pochádzala z Bratislavy a to konkrétne z Vysokej č.3. Napokon opäť dôjdem k jazeru. Ráz cesty sa však čoskoro mení. Čoraz častejšie sa však cesta vzďaľuje od jazera a do čoraz vyšších polôh a potom spať a napokon ho opúšťam definitívne na vyše pol dňa. Jazdím cez tkz, balatonsky felvidék, z cyklistického hľadiska je to taká hrebeňovka, keď idem z jedného kopca na kopec druhý. Slnko páli, otepľuje sa , cesta, ako sa mi zdalo nemala konca. Znepokojovalo ma, že jazero široko-ďaleko nebolo vôbec vidieť. V prírode narazím na višňu a zjem skoro celú úrodu. Čerstvé ovocie je na takýchto cestách veľkým dodávateľom energie a veľmi vítaným občerstvením. Občas prechádzam aj cez nejaké dediny, ktoré sú skoro ľudoprázdne. V jednej napokon nachádzam jedného muža a od neho sa dozvedám, že najbližšie veľké väčšie mesto, Tapolca je už len asi 5 km ďaleko predo mnou a pred ním sa nachádza kruhový objazd, ktorý má usmerní, kde treba odbočiť.
Všetky názvy miest na tomto mieste mi však boli úplne neznáme a tak pokračujem smerom do mesta. Aj tu je problém niekoho vôbec stretnúť a tak vchádzam do cukrárne, kde si od šarmantnej predávajúcej kúpim najskôr zmrzlinu a napokon ju poprosím o dôvernú informáciu, ako ďalej. Následne mi daruje dokonca mapku mesta. Mám pokračovať po ulici L. Kossúta (zdá sa mi, že každá tretia až štvrtá ulica v Maďarsku je pomenovaná po tejto osobnosti) a potom odbočiť doľava. Zlá zvesť je, že k Balatonu je to ešte asi 25 km na páliacom slnku. Dobrou zvesťou bolo, že cesta povedie skoro stále dole kopcom a skutočne tomu aj tak bolo. Napriek tomu v jej druhej polovici cestu prerušujem a dám si na čistinke v neďalekom lese taký krátky asi hodinový zotavujúci spánok. Odpočinutý potom pokračujem ďalej a asi za necelú hodinu uvidím modrú vodu jazera tu obklopeného tŕstím. Tu cesta opäť kopíruje cyklistický chodník dôsledne jazero, čo má ostať viac menej nezmenené až do konca cesty. Terén tu je už rovinatý a bolo tu hodne tŕstia. Po niekoľkých minútach prichádzam ku kempu, odkiaľ sa šíria dobré vône a zisťujem, že som po ťažkej ceste(bol to najťažší deň výletu)poriadne hladný a aj unavený. Okrem toho sa začal aj futbalový zápas Anglicko- Nemecko a uvidím tak jeho prvý polčas vrátane dnes už slávneho neuznaného gólu anglického mužstva. Maďarské publikum v prevažnej miere podporuje nemecké národné družstvo. Na obed si dám cigánsku, a zisťujem, že južný cíp Balatonu mesto Kesthely , je už vzdialené cirka už asi iba 10 km. Po jedálnej prestávke pokračujem v ceste a čoskoro dôjdem do tohto mestečka, ktoré je bodom obratu, to znamená, že cesta sa otáča späť na druhej strane jazera na sever. Čas je relatívne pokročilý, prehliadku mestečka vypúšťam a doprajem si tu iba krátky oddych a pokračujem ďalej. Pomaly je treba myslieť aj na ubytovanie. Táto časť jazera bola hádam

4

z celej časti výletu najmenej osídlená a brehy jazera pokrývalo hlavne tŕstie a lesy a prezentoval sa aj menej vítaný hosť a to komáre. Na tabuli si všimnem, že asi za 10 km sa nachádza dedina Balaton- Bereny a rozhodnem sa, že to bude môj konečný dnešný cieľ. Pokračujem tam týmto čisto prírodným prostredím , už častejšie oddychujem a napokon sa ocitnem v tejto lokalite, ktorá je akousi kombináciou dediny a weekendových domov. Stretnem sa tu prvý krát s pojmom Haus frei- najprv si myslím , že dom je na predaj, ale až neskôr sa ukáže sa, že to je ekvivalent u nás používaného názvu Zimmer frei. Po konzultáciách s okoloidúcimi a v jednom penzióne, kde nepochodím som napokon presmerovaný na jeden privát, kde sa ubytujem za 5000 forintov. V izbe chýbala sieť proti komárom a zistil som dodatočne, že z televíznej zásuvky sa len tak iskrilo, na čo som nasledujúce ráno milostivo upozornil majiteľov. Zašiel som aj k vode, ale nenašiel som ešte odvahu sa celý namočiť do jazera. Ráno okolo deviatej sa naraňajkujem v miestnych potravinách (v Maďarsku raňajky nie sú súčasťou ceny ubytovania) a pokračujem v ceste okolo jazera. Počasie je horúce a slnko páli a to do takej miery, že mi očervenejú a následne rozbolia ruky a tak si kupujem opaľovací krém. Pred Fonyodom ľahko zablúdim a tak sa náhodne dostanem k jazeru, náhodou na mieste, kde je prístup voľný. Miesto je romantické a tiché a tak to bolo to príjemné zablúdenie a strávim nejakú tu hodinku a urobím si niekoľko snímok. Vodný stav jazera bol po nedávnych dažďoch vysoký a práve tu bolo evidentné, že ešte pre niekoľkými dňami sa voda prelievala cez breh. Vodný stav jazera kolíše ináč cca o  pol metra. Po tejto prestávke pokračujem a dôjdem do Fonyodu, kde som bol naposledy ako malý chlapec. Pamätám si však iba jazero a železničný prechod. To, kde sme presne bývali som si už nepamätal. Pokračujem ďalej .Táto časť jazera je zastavanejšia ako tá, je , po ktorej som už išiel v minulých dňoch. ,je to kompletný turistický rajón. Stratiť značku sa občas podarilo, ale aj v tom prípade je jazero nezameniteľným orientačným bodom. Obedujem v jednom letovisku, kde bol zadarmo prístup k vode. Na moje prekvapenie tu bol program televízie na veľkej obrazovke v slovenčine, bolo práve národnostné vysielanie a to bežala rozprávka modrá karkuľka. Prestávky počas horúcej cesty sa predlžujú. Asi 15 km pred Siofókom si dám dlhšie prestávku, ide totiž futbal. Zastavím sa v jednom verejnom pube neďaleko železničnej stanice .Spoločnosť pri zápase mi robí niekoľko chalanov z nášho Komárna, ktorí sú tu na dovolenke Ešte sa vrátim železniciam okolo Balatonu. Prakticky okolo celého jazera je železničná trať a koľajnice ma sprevádzali skoro počas celej cesty. Trochu sa chvalabohu ochladilo a tak sa bicykluje o niečo lepšie. Pred Siofokom sa mi podarí zablúdiť a dostanem sa na pomerne frekventovanú cestu., čo ma veru vôbec nepoteší .S problémami sa z nej nakoniec dostanem a začínam sa pomaly obzerať po vhodnom ubytovaní. Prechádzam úzkymi uličkami medzi väčšinou veľmi krásnymi vilami (tie sa mi zdali z celého jazera práve tu najkrajšie a najvkusnejšie). Napokon pred jednou z nich zastanem a požiadam o ubytovanie. Tento krát som hneď na prvý pokus úspešný a bývam za 3500 forintov a môžem tvrdiť, že toto bolo najlepšie ubytovanie a pritom aj najlacnejšie. Bývam na prvom poschodí v takej menšej vile a aj rodina je taká celkom priateľská. Jazero je neďaleko a sa tam hneď vydávam. Voda je ešte stále chladná, ale dá sa už kúpať a vydám sa hádam pešo tristo metrov do jazera, až sa dostanem do hlbokej vody. Okrem mňa tu však nikto iný nie je. Neďaleko od brehu sa nachádza niekoľko trstinových ostrovčekov. Po okúpaní sa vraciam na izbu a následne sa navečeriam v neďalekej reštaurácií, kde si pozriem ďalší futbalový zápas.
Nasledujúce ráno začínam kúpeľom v jazere aj s fotoaparátom a robím fotky z jazera a následne sa rozlúčim s majiteľkou domu a trochu sa pozhovárame .Sezónna zatiaľ nič moc, kvôli chladnej jari tam skoro nikto neprišiel a už sa to asi nebude dať celkom dohnať. O približne nejakých dvadsať minút dobicyklujem k tomu, čomu sa hovorí jadro mesta. Siofok nemá nejaké výrazné historické centrum a na otázku, kde sa nachádza dostanem odpoveď že práve sa v ňom nachádzam. A aj toto sa nachádzalo v rekonštrukcií. Je to však ináč asi hlavné a i najznámejšie a najvybudovanejšie balatonské mesto. Pokračujem v ceste,  táto časť Siofoku je taká bulvárnejšia a plná spoločenského života a zábavných centier. Zdá sa, že tu je viacej ľudí ako inde. Napokon míňam niečo ako panelovú časť mesta a dostávam sa na cestu smerom na Balaton- Vilagoš. Je veľmi teplo, občas odpočívam. Tak po ôsmich km som už tam . Ako celkom malé deti sme tu boli raz na dovolenke s rodičmi. Bolo to jediný krát , čo sme bývali v stanoch , okrem toho tu vtedy otca pohryzol pes a tak mi toto miesto ostalo akosi zapísané v pamäti. Presne miesto pobytu sa mi ani tu po takom čase nepodarilo objaviť, odvtedy sa tu toho už hodne veľa postavilo, napriek tomu pôsobilo toto miesto tak trochu tichšie a intímnejšie. Rozhodnem sa tu pre dlhšiu prestávku .Vyprávam sa s jednou pani a poznamenávam ,že som tu už ako malý chlapec bol. Odpoveďou ma nepotešila, povedala, že to muselo byť už hodne dávno. Nuž čo sa dá robiť. Asi po hodine sa rozhodnem pokračovať v ceste a zisťujem, že nastáva jej nová fáza. Skončilo sa pohodlné bicyklovanie po rovine a nasleduje ďalšia horská etapa. Hneď po Vilagoši sa začína prudké stúpanie. Odmenou za námahu bol nádherný výhľad na jazero, pravdepodobne najkrajšie počas celého okruhu. Táto časť jazera je citeľne menej turistická, sú tu len také menšie dediny a ojedinele domy. Opäť sa mi podarí nájsť jednu višňu, čo mi zlepšuje náladu.
Na druhom severnom konci jazera nasleduje logicky zjazd a dostávam sa opäť k jazeru, nasleduje tu, povedal by som taká močaristá časť. Cesta vedie ďalej od jazera vedľa železnice. Vpravo boli hory, táto časť jazera bola celkom malebná. Pobrežie je skôr močaristé a pokrýva ho trstina. Slnko páli veľmi silno a tak si vedľa cesty ľahnem do správy. Jeden pán vedľa mňa zastane a presviedča sa , či som ešte živý. Napokon vstanem a prekonávam posledné kilometre smerom na Balatonalmádi. Napokon sa mesto predo mnou objaví a ja prežívam ten neopísateľný popis, keď sa úspešne (aspoň čo sa týka cyklistiky) končí viacdňová 300 km cyklo cesta.
Mesto je relatívne veľké a chvíľu mi trvá, kým dôjdem až na „štartovaciu čiaru“ – na železničnú stanicu. Nasleduje návšteva informácií a dlhá temperamentná diskusia , kde mi zamestnankyňa najprv nechce uznať spiatočný lístok, nerozumie mu a napokon mi oznamuje, že dnes už veru žiadny vlak už v tento deň  odtiaľto mimo Balaton neodíde. Najbližší odíde až o piatej ráno nasledujúceho dňa a do mesta Gyor dôjde až o tretej popoludní, hrozné to perspektívy. Musel som sa teda rozhodnúť, čo ďalej. A prišiel som k záveru, že je čas sa vybrať na pláž a tam o všetkom v pokoji porozmýšľať. Voda bola ešte stále hodne studená a kvôli kúpaniu sa tu teda neoplatilo zostať a okrem toho som mal dôvody ísť domov. Na rozdiel od. ostatných častí jazera tu bola hneď pri brehu hlboká voda. Osloví ma nejaký chlapík a ponúka mi ubytovanie zadarmo a to hneď niekoľko krát ale ponuku neprijímam a rozhodnem sa, že noc strávim na pláži. Mám s tým už nejaké skúsenosti, vlani som sa napríklad strávil takú noc v horskej dedine v Rakúsku. Podobne ako tam som si vypracoval aj stratégiu“ prežitia“. Najprv som sa teda dobre najedol a následne som vytiahol svoje pončo. Nie proti dažďu, ako som plánoval pôvodne , ale proti novému nepriateľovi, ktorý sa po zotmení objavil a tým boli roje komárov a ich pravidelne sa opakujúce nájazdy. Pláž bola aj po zotmení plná, mladým zaľúbencom evidentne štípajúce komáre neprekážalo, ale v tom veku ani nám asi nič nevadilo.
Ja medzitým hľadám čo najlepšie spôsoby sa odizolovať od dotieravého hmyzu, potvory si stále našli nejaké tie cestičky. Napokon sa mi podarilo odizolovať(ležím na lavičke), ale neukázalo sa to ako definitívne víťazstvo, Okolo polnoci príde totiž plážová stráž a definitívne ma odtiaľ vykáže. Odchádzam teda na železničnú stanicu , kde je otvorený nočný podnik. Tu sa zabávajú „ „nočné bytosti“, ako to poznáme aj z podnikov podobných aj u nás. Vypijú zaujímavé množstvo piva a iného, ale správajú sa slušne. Zrejme väčšina z nich preferuje „ tento šport“. Skutočne tvrdí chlapi.
Hraje tu aj muzika, v prevažnej miere maďarská. Na vedľajšej ulici sa nachádza mládežnícky klub, kde je tiež veselo, len asi s inou klientelou. Za týchto okolnosti sa veľmi nevyspím, ale za odmenu mám aspoň možnosť pozorovať nočný život v maďarskom mestečku. Klub ani ráno nezatvára, len na svitaní „nočné vtáky“ vystrieda pracujúca trieda. Ja sa však rozhodnem pre hygienu, preto o štvrtej ráno nasadnem na bicykel a vyrazím hľadať prístup k jazeru. Bicyklovanie ráno je vynikajúce a chuťovka, všetko je prázdne a tiché len prinútiť sa vstať. Prístup nenájdem, všimnem si však, že v jednom kempe sa otvorili dvere a tak tam jednoducho vbicyklujem. Trochu sa vykúpem v jazere a medzitým si so znepokojením všimnem, že dvere na kempe sa zatvorili. Tvárim sa však suverejne, tak ako že som domáci a tak ma pustia bez problémov von. Vrátim sa na železničnú stanicu, ktorá má aj ten výdobytok, že je na nej aj pitná voda. O piatej hodine ráno príde vytúžený vlak a lúčim sa s týmto mestom, v ktorom som strávil deň zo svojho života. Za necelú hodinu sa dostanem do mesta Székesfehervar. Na“ radu“ jednej pani však vystúpim na nesprávnej stanici, v akomsi predmestí tohto známeho maďarského mesta. Neostáva mi nič iné, ako bicyklovať ďalších 10 km na horúcom slnku a už na frekventovaných cestách a pátrať po hlavnej stanici, ktorá sa nachádza blízko centra mesta. S pomocou usmernenia niektorých okolo idúcich sa mi to napokon podarí. Nasleduje ďalšia konzultácia na informáciách na stanici a je mi doporučené, že musím nastúpiť na vlak na Veszprém. Tu naozaj vystúpim aj keď sa neskôr ukáže, že to bolo zbytočné. Pokúsim sa dostať do mesta, ale je príliš ďaleko a tak kvôli únave, horúčave a nedostatku času sa tohto plánu zrieknem. Namiesto toho zaleziem do miestneho pubu, kde si objednám žemľu. Sedím tam skupina podivínov a radikálov a keď mi pustia Hitlerove prejavy usúdim, že je časť odísť. Idem na informácie a hádam tu som ich dostal najkompetentnejšie. Vlaky tu všetky meškajú, údajne sa robí nejaká oprava neďaleko Budapešti. Cestovanie bolo namáhavé, veď som neustále musel dvíhať bicykel aj sa nákladom nielen po jednotlivých nástupištiach, ale aj po schodoch do vlaku a  v jeho vnútri. Ani horúčava tomu nepridala. Rozhodne možno povedať, že maďarské železnice musia na sebe popracovať a týka sa to predovšetkým oblastí východne od Gyoru. Cela ich železničná doprava má ohnisko v Budapešti a zdá sa, že nech tam cestuje človek kdekoľvek, je lepšie je ísť cez hlavné mesto. Cesta späť bola možno ešte náročnejšia ako tam, ale už som vedel, čo ma čaká a tak som bol lepšie fyzicky a psychicky pripravený. Opäť nastúpim na vlak a spoločnosť mi robí jeden bankový zamestnanec z UNI credit bank. Tiež cestoval na cyklotúru s priateľom .Napokon dôjdem do mesta Cedomok a tu opäť prestupujem na Gyor. Tu som už na známom teritóriu a prestupujem smerom na Hegyeshalom. Tu mám asi hodinovú prestávku a tu  naposledy vidím svoje hodiny. Nikdy viac som ich už nevidel, je záhada, kam sa mohli podieť. Pri Balatone sa mi podarilo odtrhnúť ich remienok. Napokon prestupujem na vlak do Rajky .Tu pomáham vystupovať jednej staršej dáme, ktorá má asi 15 kusov batožiny. Tie som jej vyložil z vlaku. Pani si myslela , že som Rus, pretože som povedal, Tak sme sa asi 10 minút vyprávali po rusky(pani bola učiteľa ruštiny), kým sa nedorozumenie nevysvetlilo. Rozhodnem, že starať sa o ďalší odvoz jej batožiny mimo stanice už nie je môj problém a nastupujem na cestu do Bratislavy A napokon šťastne dôjdem v poriadku domov a ďalšiemu dobrodružstvu je koniec.