Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Deň č.3
Túra z Monte do levada des Tornos do Camachy (asi štyri hodiny)

Nasledujúci deň mám v pláne svoju prvú skutočnú turistickú túru. Po raňajkách sa tento krát zveziem do centra Funchalu autobusom. Jednak preto aby som získal čas a aj preto, aby som zistil konečnú zástavku autobusu v meste, čo sa mi včera nepodarilo. Táto sa nachádzala vedľa veľkého obchodeného domu s krásnym slovenským menom Marína blízko pri pobreží. Odtiaľ odídem k miestu odchodov autobusov na horu Monte, kam sa pre zmenu odveziem autobusom č.22.Tam vystúpim tentokrát na inom mieste, ale nie je problémom nájsť východiskový bod tejto cesty, ktorý sa nachádza pri lanovke Monte – botanická záhrada. Ešte sa vrátim k spomenutým levádam, o ktorých bude ešte často reč. Sú to v podstate zavlažovacie kanály, ktoré tu začali budovať už v 15. storočí portugalskí osadníci. Používali na to najskôr čiernych otrokov, neskôr otrokov z arabských krajín so skúsenosťami z budovania podobných zavlažovacích kanálov. Zahynulo pri tom veľa ľudí, čo treba povedať. Portugalci totiž potrebovali dostať vodu z daždivého severu do suchších oblastí juhu. Aby bola strata vlahy odparovaním čo najmenšia, sú levády skôr hlbšie než širšie. Ich šírka je rôzna, od 20cm po 1m. Dnes je uvádzaná ich dĺžka od 2400 do 5000 km a vodou zásobujú územie s rozlohou približne 9900 hektárov. Po celej svojej dĺžke musia mať levády mierne klesanie, preto sú vytesané aj do skál a vedené tunelmi, z ktorých najdlhší meria úctyhodných 5,1km.
 
Súčasne s tokom sú vedľa  levád vedené aj malé chodníčky ktoré boli kedysi jedinou spojnicou vzdialených horských osád so svetom, dnes slúžia hlavne turistom a tento ostrov preslávili.

Vyzerajú asi takto:

Špecialitou týchto túr je, to , že sú to túry sú vrstevnicové a rozdiel nadmorskej výšky predstavuje 200- 300 m, teda nie sú až tak náročné na stúpanie. Druhá stránka veci je, že vedú veľmi členitým terénom a často sa nachádza na obidvoch stranách cesty priepasť, teda sú to cesty závratové. Opustiť oficiálne cesty je veľmi nebezpečné, prakticky to teda nie je veľmi ani možné, sú to samé priepasti, levady sú však vynikajúce orientačné body. Tak teda vyrážam a po 15 minútovej stúpačke sa po ľavej strane objavuje prvá levada .Je asi dva metre široká a prúdi v nej voda hlboká asi jeden m. Voda je nádherne čistá. Cesta vedie nádhernou subtropickou prírodou a sú tu  veľmi pekné aj výhľady, čo sa týka celého ostrova. Čoskoro míňam prvý vodopád. Voda je taká čistá, že sa z nej možno napiť. Po hodine vyskúšam niečo nové a to vykúpem sa v levade.

Voda je studená ako v gaderskom potoku ale jej čistota na túto aktivitu priam láka. Nevidel som nikoho okrem seba, kto by sa v nej okúpal, možno som tak zaviedol novú tradíciu. Pravda je , že prístup do nej nie je celkom ľahký, tečie dosť rýchlo v dosť hlbokom koryte. Čoskoro prichádzam do prvej dedinky, tú sa levada stráca pod asfaltom, ale nie až také ťažké predpovedať jej smer a tak sa bez problémov nájde. Dedinky tu predstavujú zhluk domov a prechod turistu všeobecne sprevádza brechot psov. Na niekoľkých miestach boli aj vonku, ale nič vážneho sa nestalo, aj keď niektorým som sa preventívne vyhol. Počasie bolo príjemne teplé. Tak do 25 stupňov. V týchto partiách ostrova býva chladnejšie (levády sú vo výške 700 až 1200 metrov) a tiež zamračenejšie ako v hlavnom meste, sme tu o 700 metrov vyššie a v exponovanejšej časti ostrova. Povedal by som, že podmienky boli presne také, aké sú na tento typ cesty vhodné.
Vítanou súčasťou vegetácie bolo veľké množstvo jabĺk, ktoré poskytovali dostatok čerstvého ovocia. Po ľavej strane míňam čajovňu Hortenzia, ktorá je v záhrade plnej exotických kvetov. Po ďalšej polhodine sa zrazu ocitne pre temným tunelom. Tých je na Madeire veľké množstvo, ako neskôr ešte zistím. Po určitom váhaní sa rozhodnem pre úzku cestu a následne absolvujem prudký stupák a dostanem sa do ďalšej dedinky. Tu som v rozpakoch , ako ďalej, lebo značenie sa stratilo. Stretávam tu jedného turistu, ktorý hovorí trochu po portugalsky, ale ani to situáciu neuľahčí. Vytiahnem teda svoju knihu a ešte raz si pozriem plán cesty a píše sa tam, že tunel sa dá absolvovať. Naopak, v príručke môjho kolegu sa píše, že tomu tak nie je. Každý z nás sa rozhodne veriť svojej knihe a vrátim sa teda k tunelu. Tento krát to ide oveľa rýchlejšie , lebo idem dole a za dvadsať minút som pred vchodom. Pred ním si dám pätnásťminútový odpočinok a napokon do tohto tunela, kde vidím iba hlbokú tmu, vstúpim. Pre jeho absolvovanie je nevyhnutná baterka, ktorú so sebou mám., pretože cesta je miestami iba 30 cm široká a človek môže padnúť do vody. Hrozbou sú aj kamene ktoré vstupujú zo steny a tak musím postupovať veľmi opatrne. Cesta je vlhká a klzká Voda podo mnou, voda nado mnou, všade.
Som tu úplne sám, romantika. Kritická chvíľa príde, keď na druhej strane uvidím svetlo. Od radosti zdvihnem hlavu a ach jaj. No nech je ako je napokon som z tunela vonku a to ma celkom poteší. Asi po 45 minútach cesty sa leváda začína strácať a to je znamenie, že sa blížim do Camachy. Nie to nejaké kompletné mesto, je to väčšie množstvo domov .Levada čoskoro zmizne a s ňou aj cestovné označenie. Je jasné, že moja cesta sa blíži ku koncu a treba hľadať zástavku autobusu do Funchalu. Táto fáza cesty vždy patrila medzi tie najnáročnejšie a obvykle zástavky autobusov boli na vrchole nejakého kopca. Zastavím sa v opravovni áut(výborne hovorili po anglicky), kde mi poradili. A potom som hovoril s nejakou pani, ale všetci má posielali niekde inde.
Napokon má ďalšia pani odvedie k zástavke a tu zistím, že autobus odchádza až o dve hodiny. Nemám už chuť hľadať nejaký iný autobus a napokon sa nemám kam ponáhľať. Prebieha tu taký skôr dedinsky život, jeden šarvanec si odo mňa vypýta jedno euro a ja ukážem svoju prívetivú tvar a minca mení majiteľa. Potom niekoľko krát prefrčí okolo mňa štyridsiatkou na bicykli , evidentne nemal čo iné na robotu. Napokon sa dočkám svojho autobusu a nastupujem. Do Funchalu je to asi 15- 20 km, ale pre členitosť cesty to trvá takmer hodinu. Odtiaľ idem k Maríne a autobusom sa vrátim späť k svojmu hotelu.
.

Deň č.4 Oceán

Jeden deň som sa rozhodol zasvätiť moru, veď kúpanie má byť tiež súčasťou dovolenky. Keďže mám tým pádom dostatok času, vyrážam najprv pešo do mesta. Až teraz si všimnem, že hneď pri našom hoteli sa tiež nachádza jedna levada a je tu dokonca začiatok jednej z túr popísanej v mojej knihe a to levada dos piornais, ktorá je v mojej knihe popísaná ako leváda č.1. Je to levada prímestská, pretože sleduje časti hlavného mesta. Trochu nižšie po prvej strane sa nachádza futbalový štadión Barrerios. Cesta naďalej prudko klesá a vyberiem si inú odbočku ako po prvej ceste. A to nebolo správne riešenie, pretože zablúdim v prímestských uličkách Funchalu a od starého mesta ma odsekla autostráda a trvá mi skoro hodinu, kým sa tam zmorený prebojujem.
Navštevujem info point a na pondelok si rezervujem zájazd k najslávnejšej levade Cardelairo Verde,kde sa nedá dostať verejnou mestskou dopravou.
Prejdem sa po hlavnej promenáde mesta a navštívil som park Svätej Kataríny. Nachádza sa tu sídlo miestneho prezidenta a veľmi pekné kvety.
Následne pokračujem v hľadaní pláži. Chodí tam aj autobus , ale neponáhľam sa Idem radšej pešo a všetko si cestou prezerám. Treba otvorene povedať, že Madeira nie je plážový ostrov a evidentne sa týmto smerom tu cestovný ruch ani neorientuje. Kúpať sa tu samozrejme dá, ale pre výsostne plážových turistov treba odporučiť inú destináciu. Prístup k moru je strmý a aj cesta, po ktorej idem sa nachádza 50 až 100 m nad úrovňou vody. Hotely, ktorých je tu dosť , majú obvykle umožnený prístup do mora a to prostredníctvom umelo vybudovaných schodov. Pláže sú vyslovene kamenisté a na celom ostrove sa nachádza iba jedná malá piesočnatá pláž a to  vo východnej časti. Za kúpaním sa chodí na ostrov Santos, ktorý je relatívne ďaleko. Čoskoro narazím na prvú pláž, je umelo vybudovaná a cena je veľmi zaujímavá a to 34 euro. Tá určite musela ponúkať niečo extrémne zaujímavé, ale jej návštevu odložím na lepšie časy. Ďalšia pláž stála už iba 4 euro a ja som prešiel celé pobrežie až kým ma nezastavili neprekonateľné prírodné prekážky.

Tu na konci sa nachádzala pláž Paya de Formosa. , ktorá bola voľne prístupná. Neboli tam však sprchy ani sa kde sa schovať pred slnkom. A to bolo v ten deň veľmi silné. Pláž bola kamenistá a kamene boli veľmi veľké. Pohybovať sa po nej bolo vhodné s obuvou, ináč to bolo na hranici únosnosti. Samotná voda však bola vynikajúca, čistá a more bolo celkom pokojné. Niekoľko desiatok metrov od mora bol taký plávajúci ostrovček, na ktorý občas preplávam. Výstup z mora práve kvôli uvedeným veľkým kameňom nebol ľahký , ale dalo sa to zvládnuť. Nepriaznivé následky však malo dlhodobo nerušený pobyt na slnku, trochu som sa spálil. Naspäť idem cestou popri mori a zistím, že najbližšiu horu prekonáva celkom ( v tejto horúčave) príjemný tunel. Odtiaľ vedie cesta na hornú promenádu .Všetci je tu moderné a nové, nachádza sa tu viacero cestovných kancelárií ako aj zastupiteľstva mesta a pekné moderné hotely. Výhľady a  poloha sú tu skvelé, avšak návšteva pláže , pokiaľ sa necestuje autobusom znamená tiež menšiu turistickú cestu.

Play de formosa

Pri večeri sa zoznamujem s dvoma českými turistami. Jeden z nich je monarchista a prišiel na ostrov aj kvôli návšteve vrchu Monte, ktorý je objektom ich záujmu kvôli jeho histórií. Bol na hľadaní akéhosi českého Habsburga, ktorý by prípadne mohol zasadnúť na český na trón. Postavenie Slovenska bolo v jeho prípade jednoznačné : Slovensko nikdy nebylo soúčastí české kořuny. Takže takto. Jeho spoločník bol zase z opačného názorového tábora, napriek tomu si Tí dvaja evidentne dobre rozumeli. Po tejto historickej konverzácií odchádzam do svojej izby, kde kujem plány na ďalší deň.

Deň č.5 Romantická divočina poloostrova Sao Lourenco 3 až 4 hodiny pešo

Na ďalší deň som si naplánoval turistický výlet iného druhu a to na drsný východ ostrova ,na Sao Lourence.
Do mesta sa tento krát odveziem autobusom a navštívim tourist point pre zistenie odchodu autobusov, teda hlavne miesta ich odchodu, pretože informácie o čase mi povedať nevedia. Táto organizácia odchodov si vždy nejaký čas vyžiadala a je to tak aj tento krát. Táto linka patrí inej konkurenčnej skupine ako som išiel doteraz, sú to tkz. zelení. Idem teda zistiť miesto odchodu. Chvíľu mi trvá, kým ho nájdem .Nachádza sa oproti obchodnému domu Doltche vita. K odchodu sú to ešte vyše dve hodiny a tak sa vraciam do centra mesta. Je teplo, sadnem si na chvíľu vedľa fontány na lavičku vedľa kostola, presnejšie povedané mestskej katedrály. Zrazu sa rozvonia zvony a uvedomím si, že je nedeľa. Nie som síce žiadna kostolná myš, teda som aj trochu z rodu hriešnikovitého ale náboženské obrady v cudzine si nedám nikdy ujsť.

Portugalci sú katolícká krajina a sú dosť veriaci, takže kostol bol zaplnený. Boli tu aj cudzinci a z tohto dôvodu sa konala kázeň aj v nemeckom a anglickom jazyku. Súčasťou obradov bol aj chrámový spev, ktorý mám najradšej. Po skončení odchádzam na autobusovú zástavku a kupujem si cestovný lístok. Cesta má trvať asi poldruha hodiny. Autobus (linka č.113) je trojsedadlový a asi po hodine, keď dôjdeme do mesta Canical, tam vypukne akýsi druh paniky, ľudia nastupujú a vystupujú, Dôvody sa mi zistiť nepodarilo a tak som vzniknutá situáciu ignoroval. Po stanovenom čase vystupujem na konečnej stanici v Baia da Abra. Vyzerá to tu úplne ináč ako v ostatnej časti ostrova, je tu divoko, skalisto sa dujú tu silné vetry, ktoré dovolia vegetácií vyrásť len o niekoľko cm. Je to tu úplné iné počasie ako vo Funchale, zamračené a veterno. Nachádzam sa tu na akejsi náhornej plošine a od parkoviska tu vedie náučný chodník, po ktorom sa hneď vydám. Toto nie je levadová túra ale túra už skôr horská. Rozdiely v nadmorskej výške nie sú síce brutálne, ale dosť časté. Skaly padajú kolmo do mora, sú tu nádherné výhľady. Bezo sporu si cesta už vyžaduje mať určitú fyzickú kondíciu a aj som žasol v akej obuvi sa niektorí odvážili ísť na túto trasu. Na ceste bolo totiž hodne skál .Po takých dvoch hodinách dôjdem k cieľu svojej cesty, na jej najvyšší bod. Tu sa rozhodnem pre dlhšiu prestávku a obdivujem okolie. Po návrate zistím, že môj ruksak je plný malých jašteričiek. Vyberiem teda z neho tieto nevinné stvorenia a zahajujem zostup.
Po dvadsiatich minútach zabočím k farme Casa de sarhinha. Je obklopená datľovníkmi a pôsobí tu ako taká malá oáza. Aj tu sa nachádza veľa jašteričiek. Hodím im jedno jablko a a za niekoľko minút sa tam zbehnú mnohé z okolia a poctivo sa do neho pustia. Všimol som si, že niekoľko jedincov z nich vysoko veľkosťou prevyšuje ostatné . Potom pokračujem naspäť a po tej istej ceste sa vrátim na parkovisko. Hneď pod parkoviskom sa nachádza aj akýsi prírodný prístav a som svedkom príchodu skupiny historických výletných lodí.

Vyzerá to asi tak, ako by tam pristála Kolumbova flotila. Hrá muzika, ľudia skáču do mora a proste vládne veselosť .Vyzerá to z tejto výšky celkom impresívne. Zvažujem, či tú ešte ostaneme ešte do odchodu ďalšieho autobusu , ale rozprší sa a tým pádom je rozhodnuté. Po návrate do Funchalu si ešte pozriem osobný prístav, odkiaľ odchádzajú výletné lode. Ako reštauračná loď sa tu nachádza aj loď, ktorá kedysi patrí legendárnej skupine Beatles a kde púšťali aj ich hudbu. Hraje tu aj živá hudba a to celkom pekne, spieva tu starý otec aj so svojim vnúčikom. Striedajú sa svetové hity aj s miestnou hudbou. Po tejto hudobnej prestávke odchádzam autobusom späť do vila Camacho.

Deň č.5 Slávna leváda CALDEIRAO VERDE, inferno leváda

V pondelok mám v pláne jediný výlet, ktorý som si organizoval prostredníctvom cestovnej kancelárie Táto cesta spolu s levádou z Rabalacu patrí medzi dve najslávnejšie na Madeire. Nachádza sa však ďalej a nedalo sa tam rozumne dostať, preto si volím túto formu výletu. O 8.30 si ma vyzdvihne minibus. Celkovo nás išlo asi 12 ľudí, okrem mňa všetko Angličania a jeden portugalský pár. V autobuse bol aj sprievodca , komunikačný jazykom bola angličtina a portugalčina. Prvým naším cieľom bola Santana. Aj tu sa mestečko položené na severnom pobreží ostrova. Mesto je známe výskytom malebných ľudových domov zvaných Casa de Colmos, , ktoré sú zakryté doskovou strechou siahajúcou až po zem. Máme tu asi polhodinovú prestávku . Utrpím tu stratu , zabudnem si niekde svoju čiapku, tak sa odteraz musím bez nej zaobísť a teraz sa najskôr nachádza na hlave nejakého Madeirčana.
Po polhodine teda pokračujeme autobusom vnárame sa temer okamžite do nádherného subtropického pralesa. Počasie tú pripomína skôr vlhké údolie niekde v Malej Fatre ako subtropický ostrov, ale má to svoje odôvodnenie, v týchto predpoludňajších hodinách sa v tejto časti ostrova sa v tejto nadmorskej výške z titulu vzdušného prúdenia kondenzuje všetka možná vlhkosť z ostrova. Naopak, poludní to všetko zmizne a svieti nádherné slnko. Ideme po uzučkej ceste až dôjdeme do Queimadas, kde sa začína najslávnejšia časť levády. Začiatok cesty označuje smerovka Caldeirao Verde 6,5 km a nachádza sa tu aj malé jazierko aj s pstruhmi. Sme vo výške 1000 m.
Príroda je tu nádherná, ešte krajšia ako v katalógoch. Je to nádherný pôvodný vavrínový prales, chránený národný park a sme obklopení mohutnými stromami. Vľavo od nás tečie rýchlo leváda, do ktorej možno pri troche nepozornosti spadnúť. Vpravo sme obklopení priepasťami, aj keď husto pokrytými vegetáciou. Okraje sú istené, aspoň väčšinou, lanami. Došlo tu už aj k smrteľným úrazom (väčšinou sa stávajú pri fotografovaní) ale osobne si myslím, že keď sem človek dôjde v normálnom stave a správa sa trochu zodpovedne , nemalo by sa nič vážne stať. Pravda, môže sa slušne potknúť (sú tu vlhké korene) a lano práve na tom mieste nebude, ale riziko bolo prijateľné.

Samozrejme, cesta je trochu aj závratová ale opakujem len pre niekoho komu sa nadštandardne točí hlava. Pivným turistom by som však niektoré úseky absolvovať neodporúčal. V každom prípade jeden anglický pár, ktorý išiel predo mnou , on si narazil hlavu v tuneli a jeho milá parádne padla, ale nič vážne, len obidvaja vyzerali potom pekne špinavo a pôsobili ako skutočne zohraná dvojica S Angličanmi sa ťažšie komunikuje, sú uzavretí . Nemci sa mi zdajú všeobecne prístupnejší. Okolo nás občas padajú vodopády Čoskoro prídeme k prvým tunelom Madeira je celkom tunelový ostrov a tunelov som tu preliezol niekoľko, niektoré v úplnej tme a pod sebou tečúcou vodou. Môžu byť aj nebezpečné, v jednom je vraj dokonca ukrytá malá vodná elektráreň (nie tu). A tu nasleduje jeden z najťažších. Dostaneme od sprievodcu baterky ale tie sú sami osebe atrakciou. Treba ich totiž stále točiť, aby vôbec svietili. Takže k iným starostiam, keď máte v plnej pohotovosti nohy na skalách a hlavu, aby ste niekam nenarazili naplno pracujú aj ruky. Najdlhší tunel bol dlhý celkovo 200m, dokopy boli štyri teda štyri tam a štyri naspäť. Napokon dôjdeme do kotla Caldeiaro Verde s úplne kolmými stenami a vodopádom padajúcim do zeleného jazierka a tu sa končí cesta. Dá sa ísť síce ešte ďalej do „pekelného kotla“, aj keď sa to veľmi nedoporučuje (je tam horšie istenie a klzký povrch), ale cestovné kancelárie proste neradi riskujú. Ja by som si veril, išiel by som sa tam „zohriať“, ale musím sa držať oficiálneho programu, to je nevýhoda takýchto zájazdov. Niektorí turisti to absolvovali.
Vzápätí sa vydáme na spiatočnú cestu. V spodnej časti narazíme na veľkú divú sviňu. Sprievodca dá príkaz na zastavenie . Asi minútu sa na seba pozeráme a potom sa rozhodnem a hodím jablko čo najďalej od nás a sviňa sa za ním skutočne rozbehne a cesta je voľná. Takéto stretnutia nie sú bez rizika, to vieme aj zo Slovenska. Tu sú však divé svine vysoko chránené, pretože zohrávajú dôležitú úlohu pri regenerácií vavrínového pralesa, ktorý je jedným z posledných. Na spiatočnej ceste a zastavíme ešte v jednom motoreste. Následne nás minibus rozváža do nejakých rezidencií , aspoň mám tak príležitosť si pozrieť, kde a ako bývajú moji spolucestujúci. Po návrate usúdim, že je ešte dosť skoro, tak sa rozhodnem, že sa pôjdem ešte okúpať. Urobím krátku túru k moru a snažím sa zohnať ešte zájazd a to výstup na strechu Madeiry , Pico Ruico, 1862m, ale zbytočne. Tie chodia iba v piatok a ja v stredu odchádzam. Mrzí má to, ale stávajú sa v živote aj horšie veci.
Kúpem sa na rovnakom mieste ako včera, je však už neskôr a  slnko už tak nepáli, tak je tam celkom príjemne. Rozhodnem sa pre novú cestu späť a to krížom cez horu, kde tuším, že by mohol byť môj hotel. Neviem síce presne odhadnúť odtiaľto jeho presné umiestnenie, ale niekde predsa musím naraziť na levádu a odtiaľ už trafím. No v najhoršom zablúdim. Táto cesta bola naozaj hodne kratšia, ale aj miestami veľmi strmá. Viedla ma po úzkych uličkách až chodníkoch, pričom ma sprevádzal brechot všetkých miestnych psov (tí sú na celom svet rovnakí).Keď si už myslím, že som zablúdil narážam na levádu neďaleko objavenej predajne, kde hneď aj nakúpim a následne sa vraciam do svojej vilky. Po večeri sa vraciam do svojej izby a pripravím si svoj program na predposledný deň.

Deň č.6 Leváda Z Joao Ferino do Camachy

Tak nastal posledný kompletný deň pobytu na ostrove, o čom sa starostlivo presvedčím (raz som sa už o deň pomýlil a skôr zbalil). Vybral som si uvedenú trasu a teda do toho. Do mesta idem tentokrát pešo a už po preverenej trase a bez problémov sa dostanem k info pointu. Tu sa dozviem, že uvedené stredisko patrí medzi červených, teda odchod autobusu bude od morského pobrežia. Po krátkom hľadaní nájdem uvedené miesto a zistím, že mám ešte hodinu času. Takže sa vyberiem ešte na prechádzku po meste a narážam na skupinu českých turistov , ktorí sa chystali na Sao Laurenco, kde som bol predvčerom a zisťovali, ako na to. Zahral som sa teda na frajera a všetko im vysvetlil a ukázal, kde čo, kde ako a kde prečo, za čo mi boli celkom vďační. O pol jedenástej som bol na zástavke a ukázal som šoférovi lístok s cieľom cesty a usalašil som sa ne jednom sedadle. Nemal som však dlho pokojný život, pretože sa v autobuse nečakane objavil revízor cestovných lístkov. Neviem, aký to má význam, veď lístok si treba kúpiť u šoféra a ináč sa nedá dostať do autobusu, ale asi aj tu platí známe dôveruj ale preveruj.
Samozrejme, po mojom lístku niet ani chýru ani slychu a až po minúte zistím, že ho prievan odvial o dve  sedadlá dozadu. Takže v poslednej chvíli sa ním predsa preukážem a všetko je v poriadku Cestá trvá dlho ,cez hory a priepasti až mám strach, a to až tak dlho (veď nechcem prejsť pešo celú zemeguľu), že mám obavu, že na mňa vodič zabudol. Vyberiem sa teda  k nemu , ale nie. Napokon očakávaný pokyn prišiel a  ja z autobusu vystúpim.
Ocitám sa uprostred  subtropického lesa obklopený niekoľkými vilkami, ale nie je tu ani vtáčika ani letáčika. Mojom hlavnou zbraňou je kniha a musím sa na popis spoľahnúť, ináč ostanem v tomto lese. Po dvadsať minútovom zostupe napokon dôjdem k leváde tak, ako sa píše v sprievodcovi a obraciam sa doprava. Asi hodinu idem peknou prírodnou cestou, len z levády postupne zmizne voda, aj to sa môže stať. Konečne stretávam aj iných turistov, striedajú sa Angličania aj Nemci, s niektorými sa niekoľkokrát predbiehame. Prekonávam sériu tunelov a niekoľkokrát , keď prechádzam cez ľudské sídla mám problémy nájsť pokračovanie cesty, ale napokon sa to vyrieši. Prichádzam k nádhernému vodopádu, kde však treba dávať pozor na moste pri prechode. Následne nasleduje najkrajší úsek tejto cesty, leváda tu je vytesaná do skaly.. Aj po tejto ceste prekonávam sériu tunelov, keď posledný z nich znamená koniec tejto cesty. Nie však celkom, pretože treba opäť nájsť autobus. Ľudia tu hovoria iba po portugalsky, tak je komunikácia komplikovanejšia . Nasleduje prudká stúpačka, asi 200m nadmorskej výšky, opäť v teplom počasí, až na najvyšší bod kopca, kde sa nachádza centrum Camachy. Je tu také námestie s dvoma kostolmi, reštauráciou a predajňou zmrzliny, ktorá ma veľmi poteší. A  predovšetkým vytúženou autobusovou zástavkou. Taxikári ma síce lámu, ale podarí sa mi odolať. Po príchode do mesta navštevujem obchodné domy Avída a Marína a kupujem prezenty. Autobusom sa vraciam so vily a stretávam tu už spomenutých českých turistov a zavediem ich do obchodu , o ktorom oni ešte nevedeli. Pri leváde urobíme niekoľko fotografii, sľúbili, že mi ich pošlú (môj fotoaparát po návšteve vrchu Monte prestal pracovať, ani v opravovni mi nevedeli poradiť). Na ubytovni má už čakali v nemeckom jazyku pokyny na nasledujúci deň, o tretej popoludní som mal byť pripravený na odvoz.
Po večery si v reštaurácií vyrovnám účty a rozhodnem sa ísť opäť do Funchalu . Je posledný deň a ešte mesto večer som naozaj nevidel, možno si nakoniec aj trošku užiť. Povedal by som, že mesto je porovnaní s inými turistickými strediskami skôr konzervatívne, cítiť tu ešte anglický vplyv, Angličania sa chodia väčšinou vybúriť niekde inde.
Madeira nie je žiadna Ibiza. To neznamená, že sa tu nie je kde zabaviť, ale nevyzerá to tak, že diskotéka je na každom rohu a z každej druhej reštaurácie hučí hudba.. Ale je zrejme veľa turistov, ktorým takýto stav vyhovuje, mne sa zdali turistické kapacity tohto ostrova slušne vyťažené. Mesto je večer skôr tiché, kde ľudia vysedávajú pri nejakej káve. Nie je tu nejaká nadpriemerná koncentrácia mladých ľudí, ktorí by to boli oživili. Takisto bolo na ostrove relatívne málo turistických detí, ostrov sa pre túto skupinu celkom nehodí kvôli ťažkému prístupu do mora, ktorý je vyriešený schodmi iba v hoteloch, ktoré sú priamo na morskom pobreží v niektorých častiach mesta. Dokonca pri spiatočnom lete som žiadne deti nevidel, hoci lietadlo bolo takmer plné. Okolo polnoci sa konzervativizmus mesta trochu uvoľnil, ale to už tak býva všade.

Deň č.7 Rozlúčkový

Rozmýšľal som, čo mám podniknúť tento deň, keď som mal voľný čas iba do 15.00.Kúpanie, chodenie alebo mesto? Rozhodnem sa pre poslednú návštevu Funchalu. Zbehnem pešo, urobím ešte nejaké nákupy, navštívim obchodné domy Avída a Marína.. Kúpim madeirské víno, čo je to pravdepodobne najznámejší produkt tohto ostrova .Idem ešte trochu ďalej ako obvykle a navštívim ZONA VELHA, starú rybársku štvrť , kde sa nachádza aj tržnica. Je tu aj stará pevnosť Fortaleza de Sao Tiango ,zo 16 storočia. Po čase chodenia som unavený (chodenie po meste ma unavuje oveľa viacej ako v prírode), okrem toho Funchal leží na južnom pobreží a je tu najteplejšie z celého ostrova. Vrátim sa teda k svojej vilke a zrak mi padne na levádu, ktorá sa začína práve tu a doteraz som ju nechal bez povšimnutia .Volá sa leváda DOS PIORNAIS a patrí medzi najstaršie v celom meste, pochádza z 16 storočia. Rozhodnem sa ju načať, veď odpočívať môžem neskôr aj v lietadle. Cesta pozostáva z betónových dosiek a ide sa proti prúdu levády. Prechádza západnými predmestiami
Funchalu, pričom sa tú nachádzajú aj záhrady a políčka. Vodu si čerpajú práve z tejto levády, dajú tam hadice a ide to. Niekoľko krát leváda sa stráca pod križujúcou cestou, ale vždy sa mi ju podarí opäť nájsť. Sleduje morské pobrežie a po dobrej hodine odbáča doprava do údolia Soccoridos. Tu však musím cestu z časových dôvodov ukončiť a urobiť obrat späť. Vraciam sa opäť na hotel. Keďže do svojej miestnosti už prístup nemám, správca mi umožní sa osprchovať v náhradnej miestnosti. Krátko po tretej hodine príde minibus a odvezie nás na letisko, odkiaľ s určitými meškaním odlietame. Tento krá cesta prebehne bez problémov a okolo 22.30 pristávame vo Viedni. Na autobus sa však postavím na nesprávne miesto (od poslednej návštevy sa miesto odchodu zmenilo)odíde bezo mňa a tak najedovaný odchádzam spať na informácie s otázkou, či ešte niečo pôjde do Bratislavy?
Ukáže sa našťastie, že do Bratislavy okrem spojov na Mlynské Nivy chodí aj spoj tkz, Euro autobus, ktorý je dokonca o 2 eura lacnejší. Tak ešte čakám do 0.45 , keď sa uvedený autobus dostaví, V tomto čase už aj viedenské letisko zaspáva. V autobuse sme iba dvaja a riešime so šoférom ekonomickú situáciu na Slovensku, no samozrejme sa veľmi nezhodneme. Dôležitejšie však je, že v poriadku dôjdeme do Bratislavy kde  vystúpim na Panónskej ulici. Ako na zavolanie príde nočný spoj a po prestupe ne Jasenskej ulici sa dostanem priamo domov.
Resume :
Madeira je nádherný ostrov s nádhernou prírodou. Nie nadarmo sa nazýva ostrovom večnej jari. Každý návštevník však, keď ide na dovolenku by mal mať jasno , čo od nej očakáva. Tento ostrov možno odporučiť milovníkom krásnej subtropickej prírody, pešej turistiky, krásnych kvetov, prudkých priepastí, krásnych výhľadov, kde kúpanie je skôr len iba jednou s viacerých aktivít. A samozrejme (nie na poslednom mieste )dobrého vína. Naopak Tí, ktorí túžia stráviť dovolenku len pri mori na krásnych piesčitých ľahko prístupných plážach by asi nevnímali tento ostrov ako to pravé orechové, ale možno práve preto je to celkom dobrá alternatíva voči iným miestam, ktorá mne osobne úplne vyhovovala. V neposlednej miere musím spomenúť aj priateľské obyvateľstvo Bolo mi aj ľúto, že som už musel odísť, ale všetko, čo sa raz začalo musí sa aj raz skončiť.