Trasa cesty: Krimml- Salzburg – Passau, predpokladaná dĺžka 320 km, Rakúsko- Nemecko
Prvý deň: Cesta do Krimmlu
Po úspechoch svojich dvoch doterajších väčších cyklo ciest a to na trase Passau- Bratislava a Bratislava- Budapešť som sa rozhodol, že do tretice všetko dobré a rozhodol som sa po dlhšom váhaní pre cestu alpskú, aby bola nejaká zmena oproti ceste dunajskej. Hlavným konkurentom pritom bol nemecký úsek Dunaja. Cestu som niekoľkokrát zo subjektívnych a objektívnych dôvodov odložil. Ale napokon to rozhodnutie padlo a začalo sa to všetko pripravovať. S balením tu nie sú nejaké problémy, problémom je skôr to, čo nezobrať ako to, čo zobrať. Každý gram navyše predstavuje zbytočnú záťaž. Aj tak som však na konci zájazdu po debatách s cyklistami- kolegami konštatoval, že takmer polovicu veci som si bral zbytočne. Štyri kilogramy by mal byť horný limit. A ako vždy niečo sa nezobralo niečo , čo sa zobrať malo. Tentoraz čierneho Petra dostala moja zubná kefka.
Napokon prvý kritický moment- vstávanie skoro ráno, už o štvrtej.
V mojom prípade ide o nesmierne náročnú aktivitu, keďže som skôr nočný vták. A ešte som musel odbicyklovať na petržalskú železničnú stanicu, čo je asi 8 km. Vlak na Westbahnhof do Viedne odchádzal o 6.45, Westbanhhof preto, lebo iba odtiaľto odchádzajú vlaky smerom na západ z Viedne. Pri platení som narazil na prvý problém- predajca cestovných lístkov nemal potuchy o existencii rakúskeho mestečka Zell am See, ktorý bol mojou cieľovou destináciou . Po vysvetľovaní sa napokon kúpa cestovného lístka podarila, ale celý proces zabral skoro pätnásť minút a tak si možno predstaviť netrpezlivosť ostatných čakajúcich. am . Cesta vlakom do Viedne (odchod 6:45) trvala asi hodinu. Po príchode na stanicu som ihneď zamieril na info point, kde som sa pýtal na odchod vlakov do Salzburgu. Bol som presmerovaný na správny vlak( nie každý berie bicykle) A tento mal špeciálny vagón pre bicykle, kým samotných cestujúcich umiestnili v inom vozni. Skoro som si, pravda uvedomil, čo všetko potrebné som si nechal v kufri v druhom vozni ale nedalo sa už nič robiť. Spoločnosti mi od Linzu robili dve panie z tohto mesta. Pred Salzburgom sa začali objavovať prvé výčnelky Álp, čo naznačilo prvý pokrok cestovania. Do mesta som dorazil približne o jedenástej hodine predpoludním.
Moja prítomnosť v Salzburgu nebola premiérovou. Pred dvadsiatimi troma rokmi som dostal devízový prísľub a absolvoval som cestu vlakom Viedeň- Paríž, a tak Salzburg bol druhým západným mestom, ktoré som v živote videl. Pamätám sa, že vtedy som strávil celú noc na stanici na lavičke a celkom dobre som si pospal. Dnes som si už podobný scenár nevedel dobre predstaviť, stanica bola plná života. Mala niekoľko poschodí a pohyboval som sa ich v rámci výťahom, keďže cesta po normálnych schodoch s naloženým bicyklom by bola problematická. K samotnému mestu sa ešte vrátim pri spiatočnej ceste . Opäť nasledovala obligátna cesta na info point. Po usmernení som nastúpil do vlaku smerom na Zell am See a začal som pozorne sledovať terén, veď túto cestu budem čoskoro musieť absolvovať na bicykli v opačnom smere. Sledovali sme rieku Salzach, ktorá sa na prvé dni stala mojim verný súputnikom. Rieka mala neuveriteľne modrú farbu a prekonávala úzkym kaňonom Alpy. Po dvoch hodinách som sa ocitol v mestečku Zell ame See. Toto mestečko je okrem turistiky známe aj ako pútnické centrum. Celkom milé turistické mestečko. Až doteraz bol môj postup dopredu naštudovaný a tu som sa ocitol pred problémom ako ďalej. To sa mi na Slovensku nepodarilo zistiť. Zistil som, že za hodinu ide vláčik do mestečka MittersillZostávajúci čas som využil na prehliadku mesta. Bolo to typické turistické centrum s mnohými hotelmi Neďaleko sa nachádzali lyžiarske vleky, ktoré siahali až do výšky nad 2000m. Jazero som videl iba z diaľky.
Po hodinovej prehliadke som nastúpil do vláčika. Tento bol veľmi malý a tak som bicykel na príkaz veľmi šarmantnej sprievodkyne zavesil „dole hlavou na jeden hák“, čo sa mi síce veľmi nepáčilo, ale nič iné sa nedalo robiť. Za hodinu som bol v ďalšej cieľovej stanici. Ale ešte nebol všetkému cestovaniu koniec. Cesta pokračovala ďalej autobusom. Po vystúpení z vlaku je potrebné prejsť cez mostík vpravo a potom opäť doprava a človek sa ocitne na autobusovej zástavke v centre mestečka. Dôležité je vedieť, že lístok z vlaku platí aj pre tento autobus. V autobuse som sa ocitol vedľa švajčiarskej panej. Popisovala mi vrchy, ktoré lemovali našu cestu najmä na ľavej strane a niektoré mali vyše 3000m.Zapamatal som si Venediktiner- je to jeden z najvyšších alpských velikánov a vraj keď je dobré počasie, vidno odtiaľ až do Benátok. Teda preto tento názov. Bol tam aj najvyšší vrch Rakúska- Grossglockner. . Cestovala k vodopádom už nie po prvý krát a uviedla, že aj keď vo Švajčiarsku majú tiež pekné vodopády, rada chodí na tento, lebo je prístupný. Cesta autobusom mala nejakých 15 km a takto rýchlo ubehla. Na jej konci som nestihol vystúpiť so spolucestujúcou, lebo kým som spojazdnil bicykel, šofér zavrel dvere. Nemalo to však žiadne ďalšie následky, lebo konečná bola veľmi blízko a dokonca som nemusel potom s bicyklom šliapať do kopca. Po zbežnom pozretí si vodopádov som musel riešiť otázku, čo ďalej. Po piatich prestupoch som mal cestovania dosť a rozhodol som sa aj vzhľadom na atraktívnosť miesta, že tento deň už ďalej cestovať nebudem. Takže bolo potrebné riešiť otázku ubytovania. Podarilo sa mi nájsť turistické informačné centrum, kde mi poskytli katalóg ponúk. Vybral som si privát jednak kvôli priaznivejšej cene, a aj preto, lebo rád vyhľadávam kontakt s miestnymi obyvateľmi. Dostal som číslo domu a aj stručný popis cesty. Mal som však aj tak problém nájsť príslušný dom. Domy bolí číslované hore a dole bez systému a dokonca som bol prinútený vytiahnuť mapu a orientovať sa podľa nej (veľmi k tomu neinklinujem, radšej sa pýtam, ak je od koho).Dom som napokon našiel na okraji dediny a patril rodine Hassler, číslo domu 146 , mám aj jeho obrázok. S obrovskou radosťou som sa ubytoval a osprchoval .Dom vlastnil manželský pár v zrelom veku, ale komunikoval som skoro výlučne s paňou domu. V dome bolo aj dieťa, ale sa veľmi neukazovalo. Veľkú autoritu však mal v dome kocúr Jimmy, ktorý sa pohyboval aj v mojej izbe a robil mi spoločnosť aj pri raňajkách. Bol to taký miestny bôžik, s ktorým sa cestujúci musel zmieriť. Aký kraj, taký mrav. Keďže bolo ešte relatívne skoro a bolo nádherné a teplé počasie, rozhodol som sa teda, že navštívim vodopády. Vstupné do národného parku stálo tri Eurá, ale keď sa človek ubytoval v dedinke, bolo to
grátis.
Nemal som síce ideálnu turistickú obuv ,iba pevné tenisky, ale na pásmo lesa to stačilo. Spád vodopádov predstavuje vrátane hornej (140m),strednej (100m) a spodnej (140m) kaskády cca 380 m. Je to jediná prírodná krása v Rakúsku s európskym diplomom. Majú to byť najväčšie vodopády v Európe a piate na svete.
Ich prietok veľmi kolíše od 500 m3 až po 20000 m3.Najvyšší stav vody je v júni a júli, keď sa intenzívne topí sneh v tých najvyšších výškach. To môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti ,vodopády kropili vodou celé okolie a občas aj turistický chodník spolu so mnou.
Topiace sa snehy teda zásobujú aj nás dostatkom vody v letných mesiacoch. Vodopády siahajú cca od nadmorskej výšky 1000 do1500 m .Okolie je pokryté hustými lesmi. Výstup mi trval asi 1 a pol hodiny a bol pomerne strmý. Alpské svahy sa mi zdali strmšie ako tatranské a sú menej erodované, v pásme lesa je pevná pôda. Dostal som sa až k chate Krimmler Tauernhaus v nadmorskej výške 1600m, tu bol ešte Krimml Achee(tak sa volá uverená riečka pred vodopádmi) pokojný ako polievka. A potom tá náhla dramatický zmena. Tu sa už končilo pásmo lesa a začal fúkať vietor. Keďže som mal iba krátke rukávy a nechcel som riskovať prechladnutie, dal som si čelom vzad. Dorazil som dole tesne pred zotmením a ešte som sa chvíľu motal po dedine a pri spodnej časti vodopádu, len pomaly som lúčil s tou krásou. Nakoniec som sa vrátil na chatu a uložil sa na zaslúžený spánok.
Krimmlské vodopády možno bez váhania označiť za veľmi pôsobivé a okolie veľmi malebné s výhľadom na alpské velikány. Naozaj veľké sú. Dajú sa tu podniknúť slušné turistické výstupy a neďaleko je aj lyžiarske centrum.
Druhý deň: Dažďom. Krimml- Grein, cca 65 km
Raňajky som si dal objednať na 8.00 a boli celkom výdatné. Rodinu by som aj v rámci rakúskychpomerov označil skôr ako uzavretú.
Po raňajkách som sa rozlúčil so svojimi hostiteľmi a po krátkej prechádzke mestom som sa ešte raz vrátil k vodopádom, ktoré mi trochu učarovali a ma veľmi priťahovali. A okrem toho bol tam formálny začiatok tejto turistickej cyklotrasy. Ak si ich vodou nedáš pokropiť celý bicykel, vraj sa cesta nepočíta. Samotná trať sa začína o pár metrov nižšie pri malom jazierku dole v obci v nadmorskej výške 1000m. Prejdeš okolo jazierka a cez husté lesy s pomerne prudkým poklesom som o 10.30 min zahájil cestu. Cesta mala pevný povrch, avšak nie asfaltovaný. Vľavo mňa tiekla už rieka Salzach s vysokým vodným stavom a všetko v najbližších troch dňoch sa malo odohrávať v jej tesnej blízkosti. Po asi polhodine sa ukončila romantická cesta lesom a dostal som sa do malebného alpského údolia.
Okolo sa na obidvoch stranách nachádzali končiare alpských štítov. Počas druhého dňa, najmä v jeho druhej polovici však boli zakryté mrakmi.
Na rozdiel od francúzskych Álp Rakúšania tu nevytvárajú špeciálne mestečká, ale v údolí sa nachádza väčšie množstvo roztrúsených podľa mňa najmä weekendových chát.
Tieto alpské domy sú ozdobené ťažším vyrezávaným drevom a nachádzajú sa na ich často kvety najmä muškáty. Majú dve až tri poschodia a dosť sa na seba podobajú. Sú pekné, ale časom človeku pohľad zovšednie a po dvoch dňoch cyklistiky vedľa podobne vyzerajúcich domov si na to človek úplne zvykne. V priebehu týždňa (bol utorok) sa mi zdali úplne prázdne. Lyžiarskych stredísk tu bolo podľa máp veľké množstvo, ale z cyklotrasy veľmi viditeľné neboli.
Okrem toho bolo v uvedenej oblasti vyvinuté poľnohospodárstvo. Podmienky sú dobré, veď lúky sú sviežo zelené a tak som počas prvých dvoch dní minul na ceste aj nemalé množstvo kráv.
Značenie na cyklotrase ako celok nebolo celkom ideálne. Prekážalo mi, že nie vždy bola uvedená cieľová destinácia a tak si človek v členitom teréne si niekedy nebol celkom istý, či sa náhodou nevracia späť.
Alebo niekedy pred značku vyložili stohy dreva. Vcelku sa však dalo na značenie spoľahnúť, aj keď každý deň bolo niekoľko poblúdení a človek musel byť neustále ostražitý. Miestami ako keby chýbali, ale dalo sa dopredu postupovať.
Cyklisti tu boli, aj keď zďaleka nie v takom počte ,ako na dunajskej cyklotrase. Prekvapil ma ich relatívne vysoký vek a výborná kondícia , u nás už ľudí v takom veku vidieť na cyklo trasách je niečo úplne výnimočne. Sú veľmi slušní a v prípade problémov ochotní okamžite pomôcť. Napriek tomu som mal však dojem, že dostať sa tam do „rodiny“ by určite nebolo jednoduché. Národnosť prevažovala jednoznačne rakúska či nemecká, angličtinu bolo počuť úplne zriedkakedy.
Nestretol som ani jedného slovenského či českého cyklistu, Rakúšania však Slovákov poznali a vedeli ich rozlíšiť od Čechov aj dokonca aj od Slovincov, aj keď štátny útvar Československo je tam stále do určitej miery zakorenený.
Hoci cesta mala prevažne klesajúcu tendenciu, bolo to asi tak ,že človek tretinu cesty stúpa a dve tretiny skôr klesá, bolo teda aj dosť stupákov, pri nich mi veľmi prekážal kufor, ktorý, ako som čoskoro zistil, sa hodí iba na rovné trasy.
Prvým väčším cieľom bol Neukirchen. Ešte pred ním som premiérovo zablúdil, dostal som sa na mokraďový chodník, prešiel cez nebezpečne vyzerajúci most nad rozvodneným potokom a skončil v kravíne pred nefalšovanou kravou. Ochotní roľníci ma usmernili správnym smerom. Tieto zachádzky najmä v druhej polovici dňa boli únavné, ale človek ich musí brať ako neodmysliteľnú súčasť cesty. Cesta sa miestami dosť vzdialila od rieky a to boli vždy stúpania a nasledovné klesania. V túto chvíľu sa začalo kaziť počasie. Najprv s prestávkami , potom stále vytrvalejšie začalo pršať. Neopatrným zachádzaním som si navyše trochu roztrhal svoj pršiplášť. Našťastie však naďalej ostal relatívne teplý vzduch.
Ľahký dážď až tak veľmi neprekážal, avšak keď začalo pršať silnejšie, začala mi pri zjazdoch striekať voda do očí a viditeľnosť bola zlá. Okrem toho človek prišiel o pohľady na okolitú panorámu.
Niekoľkokrát som musel cestu pre dážď prerušiť. Prvýkrát som strávil skoro dve hodiny na autobusovej zástavke, kde ma chodili utešovať miestni dôchodcovia. Vedľa bola telefónna búdka a tak som skúsil zavolať. Nepodarilo sa, navyše som si v nej zabudol telefónne číslo.
Nemohol som však tam ostať naveky a tak dážď nie dážď som napokon vyrazil. V tejto fáze viedla cesta nejaký čas vedľa rieky, čo som mal vždy najradšej , pretože ide o stabilné klesanie. Žiaľbohu, občas členitosť terénu človeka vyhnala o 200-300 m vyšších výšok.
Popoludní už pred Kaprunom má zasiahla silná kríza. Studené jedlo už nepomáhalo, v takomto prípade treba jesť jedlo teplé a polhodinu po dojedení ( nie hneď ) ísť ďalej. Nepodarilo sa nič nájsť na jedenie, pretože pre zlé počasie sa tu všetko zavrelo a väčšina podnikov v týchto končinách otvárala až okolo 17.00.Po tejto stránke som bol službami skôr sklamaný. Napokon , už v samotnom Kaprune som na parkovisku objavil stánok na ňom predávali dobré rezne za štyri Euro. Človeku ani nevadilo, že tam bzučala nejaká ta osa, hlavne, že sa najedol a už naňho nevalila voda.
Hneď po reštarte som opäť zablúdil ,lebo som omylom odbočil na kaprunskú cyklotrasu, ktorá má rovnakú farbu. Bolo mi podozrivé stúpanie vedľa rieky, ktorá tiekla zrazu akosi ináč a tak som sa ešte relatívne včas vrátil.
Začal som sa pomaly obzerať po nocľahu(začínam tým najneskôr dve hodiny pred zotmením).Prvý v Brucku som odmietol, lebo cena -35 Euro v hostely sa mi zdala drahá. V tejto chvíli som už bola na úrovni Zell am See, ktorému sa cyklotrasa vyhla a vôbec sa tu nenachádzali priváty, aspoň tu neboli na ne žiadne indície pozdĺž cyklocesty.
Za lakomosť som bol potrestaný. Ďalšia dedina Grein sa nachádzala o 6 km ďalej .To by nebolo až tak veľa, len cesta viedla „priamo do neba „ a následne bol prudký zjazd a pri ňom som stratil izolačnú ochranu môjho kufra proti dažďu, takže ani moje veci už ďalej neboli chránené proti vlhkosti. Tu som našiel hostel priamo na železničnej stanici za uvedený 35 Euro poplatok. Najprv mi prevádzkar oznámil, že budem musieť raňajkovať už o siedmej ráno, na čo som už bol aj ochotný pristúpiť. O dve hodiny neskôr ma však navštívil na izbe a informoval ma, že termín raňajok predsa len možno zmeniť.
Tretí deň: Grein –Salzburg, opúšťam Alpy. 95 km
Nasledujúci deň po raňajkách som vyrazil ďalej ,cesta teraz viedla stále pozdĺž rieky Salzach a počasie sa výrazne zlepšilo. Tento deň vôbec nepršalo a bolo stále teplejšie. Takisto bolo opäť vidieť okolité zasnežené končiare Álp.
Údolie rieky sa postupne zužovalo a prehlbovalo a cesta sa začala kľukatiť a dvíhať. Napokon rieka tiekla úzkym kaňonom, jej prúd sa veľmi zrýchlil a bol využívaný aj pre rafting. V tejto oblasti bolo aj niekoľko tunelov, ktoré však pre mňa veľkú radosť neznamenali. Cyklocesty ich obchádzali a v niekoľkých prípadoch som musel uvedené hory preliezť. Najmä jedno stúpanie pri Taxenbachu cca 300 až 400 m bolo úplne brutálne a odmenu predstavovala iba jeden čerešňový strom. Čerstvé ovocie je však na takýchto cestách najlepším posilňovačom.
A nie v poslednej miere bol odtiaľ nádherný výhľad na okolité Alpy. Na vrchole sa nachádzala akási priehrada a stretol som sa tu s párom zo Švédska. Nevedeli sme zistiť, na čo má priehrada slúžiť ,asi len nejaký zachytávač vody. Vzápätí nasledoval najprudší zájazd do údolia rieky Salzach a pokračoval som ďalej vedľa nej po asfaltovej cesta s cyklo pruhom, ale premávka tu bola veľmi malá.
Z mesta Swarzach sa mi konečne podarilo dovolať domov. Následne cesta viedla ďalej vedľa rieky, len
potom sa postupne odklonila od asfaltovej cesty a viedla vedľa rieky po pevnom povrchu. Niekedy však tu bola bez asfaltu len po pevnej pôde. Ráz krajiny pri rieke začal nadobúdať čoraz viac nížinný charakter, ale okolie naďalej lemovali alpské vrchy. Dokonca sa objavili priamo predo mnou akoby som mal do nich čoskoro naraziť s najvyšším vrchom Konigsberg, ktorý mal nadmorskú výšku vyše 3000m a stále a stále sa približovali.
Len pre informáciu, Rakúšania považujú za vrch iba niečo, čo má nadmorskú výšku aspoň 2500m,čo má menej to sú pre nich len kopček a sa to nepočíta.
Tuná skončil tauernský národný park a boli tu postavené aj nejaké priehrady, keďže tu rieka mala vysoký spád. Dbalo sa však o ich splynutie s prírodou.
Ináč v Rakúsku to s národnými parkami na rozdiel od Slovenska myslia vážne. Dorazil som do mestečka Bischofshofen, je to stredisko, kde sa realizujú preteky v skokoch na lyžiach v rámci Interšporturné na prelome rokov. Lyžiarsky mostík bolo vidieť zdola veľmi dobre. Mesto je pekné, po odpočinku som pokračoval do ďalšieho malebného mesta Werfen, kde sa nachádzal dokonca hrad. Počas cyklociest však hrady zásadne nenavštevujem. Tu som zablúdil a dostal som sa na parkovisko, kde som už naozaj nevedel, čo ďalej. Situácia ma donútila navštíviť miestny golfový klub, kde ma usmernili. Správna cesta predstavovala samozrejme ďalšie prudké stúpanie. Predo mnou totiž stál horský pass Lueg, posledný pred opustením Álp. Je veľmi pekný, stál ma však hodne síl v narastajúcej horúčave. Tu som dorazil ku kruhovému objazdu, kde sa mi nepodarilo nájsť správnu značku a tak som zle odbočil a dostal sa na autostrádu do Salzburgu. Vedľa však išlo policajné auto, z ktorého vystúpili policajti a tí má okamžite vrátili späť ku kruhovému objazdu. Bol to ináč jediný úsek, kde bol vážnejší protivietor. Ináč vietor na celej trase nepredstavoval vážny problém .Potom už nasledoval zjazd do salzburského údolia a ocitol som sa v prvom nížinnom meste Golling. Alpy som už mal odteraz za chrbtom. Z mestečka som nešiel ďalej po cyklotrase, ale po hradskej s malou frekvenciou, kde sa mi podarilo objaviť Tesco. Keďže som už bol veľmi hladný, zjedol som tri veľké smotanové jogurty a po ďalších šiestich kilometroch som dorazil do mestečka Hallein ,kde som sa dostal k rieke a tým pádom aj cyklo ceste. Tu som prežíval najväčšiu krízu a najradšej by som už hodil bicykel do rieky. Namiesto toho som sa však radšej najedol v reštaurácií pri Salzachu.
Po hodine som bol už v stave jazdiť ďalej a teraz bol už terén úplne rovinatý a lesnatý vedľa rieky. Mesto Salzburg bolo vzdialené cca 20 km( túto vzdialenosť od mesta mi však už uvádzali už štyri hodiny a mal som už pochybnosti, či idem správne, nebyť prúdu rieky).Ako som sa blížil k mestu, pribúdali rekreační bežci a cyklisti. A vilky. Zvečerievalo sa a ochladzovalo sa a tak som začal pátrať po ubytovaní. Nemal som však šťastie a nič sa tam nenachádzalo, alebo aspoň neboli žiadne indície. Čoskoro som sa ocitol v predmestí Salzburgu. Opustil som breh rieky a vypytoval sa okoloidúcich na ubytovanie , ale nepomohol som si. Čo bolo, bolo už obsadené .Pri návrate na breh som sa takmer zrazil s cyklistkou, ktorá sa potom s výkrikom stratila kdesi na vedľajšej ceste pri rieke, čo bolo jasné upozornenie, že by som dnes už nemal jazdiť. Nič sa jej však nestalo ( a nepredpokladal som, že by ma túžila vidieť) a tak som pokračoval ďalej, až som sa ocitol v centre mesta. Začalo sa stmievať a tak som nemohol ísť ďalej. Rozhodol som sa ísť na železničnú stanicu, kde sa človek môže dostať k určitým informáciám. Tu sa nachádzala rôznorodá spoločnosť aká býva v nočných hodinách na väčšine železničných staníc. Informácie však už boli zavreté a tak ostali už len dve možnosti. Jednou z nich bol návrat domov vlakom, ale to sa mi zdalo zbabelé. A tak som sa rozhodol hľadať ďalej. Najlacnejší hotel , čo som našiel stál však 50 Euro(bol to najväčší neúspech cesty),a bol najhorší z troch, v ktorých som býval. Oproti ostatným však bol ešte lacný, tam boli ceny okolo 100 euro. Meno hotela som zabudol. išlo sa tam cez Kaiserschutz strasse a Jahnstrasse od stanice. Keď som sa tam dostal ,bolo už skoro 23.00.
Na izbe bolo neuveriteľné teplo ako by som bol niekde v trópoch. O pol jednej som sa išiel sťažovať, ale výsledok bol nulový. Následne som mal aj divoký sen- Peter Šťastný mi ukradol auto a ja som sa celý rozčúlený zobudil a následne som bol celý šťastný, že to nemôže byť predsa pravda.
Štvrtý deň, Salzburg- Braunau. Horúčava 70 km
Po dobrých a výdatných raňajkách (aspoň niečo sa v tomto hotely vydarilo)som o 9 hod vyrazil z hotela a po krátkom váhaní som sa rozhodol, že predsa len navštívim historickú časť mesta Salzburg. To znamenalo z praktického pohľadu, že som sa musel asi polhodinu vrátiť spať. Prvé čo som si cestou všimol, bola skutočnosť, že Salzburg je naozaj cyklistické mesto. Jazdia všetci od upratovačky až po manažérov. Nebolo zriedkavosťou vidieť muža v perfektnom obleku, ako sa ponáhľa do zamestnania (kde inde by takto oblečený mohol ísť?)
A tak ma napadla taká zaujímavá otázka- čo by sa stalo u nás, keby som v perfektnom obleku došiel na bicykli do zamestnania?
Ako som už skôr spomenul, Mozartovo mesto som navštívil pre vyše dvadsiatimi rokmi a bol som zvedavý, čo si ešte budem pamätať. Nuž veľa toho nebolo. Aj vtedy bol vysoký stav rieky Salzach ,to som si pamätal najlepšie. Je to predsa len dlhšia doba.
Mestu dominuje hrad, pod ktorým sa nachádza historická časť mesta. Aby som ňou lepšie nasiakol, zostúpil som z bicykla a išiel pešo. Treba priznať, že historické mesto je naozaj veľmi pekné a čisté, pritom nie veľmi rozsiahle.
Po dvoch hodinách som sa rozhodol, že budem pokračovať v ceste do Passau a rozhodol som sa prerakúsku stranu rieky. Na druhej strane rieky sa 10 km pod Salzburgom začína Nemecko. Cesta viedla asi desať km vedľa rieky po rovnej ceste. Tu mi však začal hrkať bicykel, konkrétne predné koleso.
Príčinu sa mi nepodarilo objaviť. Asi po pol dni nasledovala samo oprava.
Už som sa tešil, že celá cesta povedie v pohode vedľa rieky až do Passau, čo bolo cca vyše 130 km, alečoskoro som sa dožil sklamania. Cesta opäť odbočila od rieky do okolitých trochu už jednotvárnych a cez deň úplne vyľudnených dedín s občasným stúpaním a klesaním . Jediným pozitívom bolo objavenie ďalšej čerešne, ktorá zregenerovala moje telesné sily.
Cesta ma napokon priviedla do mestečka. Oberndorf, kde som sa opäť dostal k rieke Salzach. Okrem toho sa tu nachádzala aj vodná ručná pumpa, kde som si doplnil stenčujúce sa zásoby pitnej vody. Co sa týka vody, tu som si ani raz som nemusel kupovať .Vždy sa našiel nejaký zdroj. Buď to bol nejaký prameň alebo pumpa. Týchto miest nebolo veľmi veľa, ale akurát tak vystačili. Po prechode mestečka som sa ponoril do zelenej džungle, čo bolo v horúčave veľmi vítané. keby sem však človek dorazil pre zotmením, tak by to bola smola. Cesta viedla celé tri hodiny ( a to som išiel dosť rýchlo) čisto prírodným prostredím rieky Salzach, ktoré už začalo pripomínať prostredie nášho Dunaja. Po Alpách už nebolo ani chýru ani slychu.
Povrch väčšinou nebol asfaltový, ale sa išlo po ňom veľmi dobre. Každú polhodinu som na desať minút zastal, predsa som išiel už tretí deň. Mal som tu jediný problém s bicyklom počas cesty- spadla mi reťaz. Po tomto úseku cesta pri meste Tittmoning opäť opustila rieku. Čo nasledovalo, som vôbec nečakal. Bolo do dlhé veľmi namáhavé stúpanie do kopca, doslova som musel preliezť akúsi vrchovinu, čo mi trvalo niekoľko hodín. Cestou som sa zoznámil s talianskym párom, asi o desať rokov starším. Boli vo vynikajúcej kondícií, išli hore kopcom ako peršingy, mohol som im len ticho závidieť. Teplota dosahovala asi 30 stupňov v tieni, čo samo osebe dalo zabrať. Po vrchole (chvalabohu) nasledoval zjazd silno lesnatým prostredím, ktorý ma opäť doviedol k rieke Salzach a po niekoľkých km až do mesta Tu, na môj žiaľ cesta znova opustila rieku navyše v zatáčke s veľmi silnou automobilovou dopravou, čo trvalo asi 500m.
Potom som bolo rázcestie, kde som urobil asi najväčšiu orientačnú chybu, keď som nesprávne odbočil a po náročnom teréne sa dostal do obce Bergfestung, kde som nemal čo hľadať. Tu bolo ďalšie značenie veľmi mätúce, tak som sa pýtal viacerých ľudí ,ale odpovede boli veľmi rozporuplné. Napokon som si inštinktívne vybral cestu Innradweg, rieka Inn bola napokon cieľom mojej cesty a tu prvýkrát vstúpila do hry. Rozhodnutie sa napokon ukázalo správne, Dlho som však bol na pochybách –išiel som cez les, kde nebolo ani vtáčika, ani letáčika. Napokon po hodine som dorazil na „ oficiálnu asfaltovú cestu. Tu som stretol miestneho cyklistu. Tento pracoval kedysi v ČSR, takže rýchlo odhalil aj moju štátnu príslušnosť. Odporučil mi ísť po ceste priamo do Braunau a nezdržiavať sa cyklo cestou vedľa rieky a jeho radu somprijal. Asi po prejdení 9 km sa na ľavej strane objavila reštaurácia, kde som hneď zamieril. Bolo už 16-17- hod, teda čas, keď už vždy nastupovala kríza, aj keď počas posledných dvoch dní bola slabšia. Bolo treba doplniť sily. Dal som si osvedčený viedenský rezeň s malým pivom, platil som cca 8 euro. Čoskoro sa tu zozbierala parta ôsmich miestnych chlapov. Ich konverzácií som však zle rozumel, lebo tu sa už hovorilo bavorským nárečím. V Rakúsku sa vôbec málokde hovorí oficiálnou nemčinou. S viedenským dialektom sa viem ako tak vysporiadať, ale toto už bolo o inom.
Po prestávke som opäť vyrazil a musel som riešiť opäť problém ubytovania. Predo mnou jazdila skupina žien. Oslovil som ich a ukázalo sa ,že to boli bavorské Nemky. Zistil som takisto , že majú podobný problém a keďže v jednote je sila som sa k nim pripojil. Ich kondícia bola obdivuhodná, hoci boli tiež vyššie ročníky. Pravdou bola však aj skutočnosť, že boli na ceste iba jeden deň zo Salzburgu. Pred mesto sme narazili na veľmi frekventovanú cestu po ktorej sa nám nechcelo ísť a nevedeli sme ,čo ďalej.
Podarilo sa nám však získať na svoju stranu si miestnu cyklistku- hrdinku a ta nás priviedla po rôznych bokovkách až do historického centra mesta Braunau .Toto mesto je známe okrem iného aj tým, že sa tu kedysi narodil istý pán Adolf.
V centre bol hotel, ale celkom správne sme tušili, že bude aj najdrahší. V jednej z vedľajších ulíc sa našiel iný hotel a ten stál 40 Euro. Moje spoločníčky sa ubytovali, ale ja som vyšiel na ocot. Majiteľ povedal, že je gentleman and „ the ladiest first . Odporučil mi však iný hotel a to hotel Andrej, ktorý bol vzdialený asi dva km. Cestu mi podrobne popísal a hotel som naozaj našiel. Bol dokonca o 10 Euro lacnejší a tak to bolo celkom pozitívne odmietnutie.
Po krátkom odpočinku som sa vydal na prechádzku do okolia. Neďaleko bola v reštaurácií súkromná partie uzavretej spoločnosti. Hrala sa tam hudba štýlu Johny Cash, čo bol balzam na moju dušu a telo po prežitých strádaniach.
Bol som si vedomý skutočnosti, že najťažšiu časť cesty mám už za sebou, jeden deň ma však ešte čakal. Večer bol mimoriadne teplý až tropický vhodný na pekné prechádzky.
Deň č.4 Z Braunau do Passau 60 km
Po prebudení a raňajkách som zistil, že došlo k ďalšiemu prevratu v počasí a opäť začali padať kvapky dažďa, zatiaľ len ľahko. Vrátil som sa do centra mesta (ktoré mi bolo ináč celkom sympatické) a navštívil som info centrum.
Rozhodol som sa, že dám zbohom Rakúsku a prejdem na nemeckú stranu rieky Inn do mesta Simbach. Medzitým táto alpská rieka pohltila Salzach a vymenila ho ako hraničnú rieku medzi Rakúskom a Nemeckom. Pravá strana bola Rakúska a ľavá nemecká. Prešiel som teda cez most. Rieka bola veľká a plná vody. Ani sa mi nezdala menšia ako náš Dunaj. Zistil som, že ani tu nacionalizmus celkom nevyhynul a Tauerradweg bol premenovaný okamžite na Innradweg. Okrem toho tu išiel a Romerradweg, aby to bolo ešte zaujímavšie. Obidve tieto cesty si boli podobné, len tá druhá viedla aj cez okolité dediny a ďalej od rieky. Cesta začala klasicky, zablúdil som.
Dostal som sa do akejsi dedinky na kopci, kde už nebolo nijaké značenie a po konzultáciách s miestnymi som sa vrátil k rieke. Aspoň som mal pekný zjazd.
Cesta pokračovala po hrádzi asi 8 km po pevnom štrku vedľa rieky, potom ma odviedla do okolitých dedín a mestečiek, ktoré som jednu po druhej míňal. Ľudí tu bolo už o čosi viac ako v rakúskych dedinách.
Prešiel som dedinky Simrich, Wurding, Muhlheim, Aigen až som došiel do mestečka Hartkirchen. Bola to taká poľnohospodárska oblasť, ktorú lemovali občasné lesíky.
V meste Hartkirchen som prehliadol opäť značku a dostal som sa do jahodového poľa. Veľmi dlho som sa odtiaľ vymotával, pretože som dostal rozporuplné informácie. Veľmi mi pomohla pracovníčka červeného kríža, ktorý mi dokonca poskytla mapu danej oblasti. Hlavne vďaka nej som sa odtiaľ dostal preč.
Na rázcestí som sa rozhodoval, či budem pokračovať po dedinách alebo sa vrátim k rieke. Vybralo som si druhú možnosť. Bola to cesta o niečo dlhšia, ale vedľa rieky sa človek nemohol pomýliť.
Počasie, ktoré sa cez obed zlepšilo, sa začalo postupne opäť zhoršovať. Mraky predo mnou boli čoraz tmavšie a hrozivejšie..
Cesta na hrádzi viedla cez výlučne prírodné prostredie. Vpravo bolo záplavové prostredie rieky Inn, vľavo od hrádze takisto iba lesy. Asi tri až štyri hodiny som išiel po tejto zdanlivo nekonečnej ceste rovnej skoro ako priamka a nestretol som jediného človeka. Tu už začalo ľahko pršať. Napokon sa objavil prvý most, ktorý ešte nepomohol a napokon aj druhý. Po ňom ma cesta dočasne odviedla od rieky a po niekoľkých km jazdenia cez polo lesnej ceste ma k nej vrátila.
Tu už sa nachádzala potešujúca tabuľka Passau 11 km. Oproti bolo rakúske mesto Schärding a tak som opäť prešiel cez mesto na druhú stranu rieky a mesto si pozrel.
Bolo veľmi pekné, ale nepripomínalo už rakúske mestečká, ale nemecké. Tie sú farebne oveľa viac diferencované.
Nasledovala návšteva info pointu a odporučenie ostať na nemeckej strane rieky a tak som už ostal resp. vrátil sa do Nemecka.
Uvedený posledný úsek však nebol neškodnou prechádzkou, ako som pôvodne dúfal. Cesta začala opäť stúpať a klesať a to niekedy až 200m nad rieku. Inn tu totiž prerážal nejaké pohorie. Údolie sa stále viac zužovalo a cesty boli stále prudšie.
Ale už vlastne na tom tak veľmi nezáležalo. Zvyšok cesty by človek prešiel už aj pešo. Prekážkou začalo byť iba počasie- doslova lialo.
Napriek tomu tento posledný úsek patril medzi to najkrajšie, čo som na tejto ceste videl. Ešte som sa prešiel po visutom moste cez rieku na druhú stranu v nádhernom prostredí .Ako som sa blížil k mestu, stretal som stále viac športovcov, najmä bežcov. Na moje prekvapenie im zrejme robilo radosť vyvíjať aktivity v tomto neutešenom počasí. Ale aj ich zrejme prekvapoval pohľad na cyklistu uháňajúcemu v tomto nehostinnom počasí kamsi dopredu. Schovať sa však nebolo kam a tak sa muselo ísť dopredu. Ešte jedna až dve zatáčky a „ zjazdíky“ a zrazu sa to predo mnou vynorilo už túžobne očakávané nemecké mesto Passau a jeho pre mňa už známe nábrežie. Biskupské mesto a mesto troch riek. Tu sa vlieva Inn do Dunaja. Hoci je Inn vodnatejší a dravší ,vyhráva tmavší a majestátnejší Dunaj, ktorý je dlhší má väčšie povodie a je lepšie splavný. Vody riek už pod menom Dunaj alebo medzinárodne Danube nastupujú spolu cestu cez veľa krajín Európy až do Čierneho mora. Ako skromný príbuzný sa tu do Dunaja vlieva pridáva tretia rieka Ilmz.
Na mieste sútoku troch riek je aj tabuľa, u ktorej som sa zastavil. Prívaly vody lejúce sa z nebies má už netrápili a pätnásť minút som sa iba pozeral na miešanie sa rôzne zafarbených vôd dvoch veľkých riek..
Tu sa skončila moja cesta. Bol som rád, že som ju absolvoval v plnom zdraví a bez vážnejších problémov. Že som to dokázal. Aj keď počas kríz, ktoré som prežíval na ceste sa toto mesto objavovalo pred očami ako veľká túžba ,teraz, keď som tu už bol som aj trochu smutný. Niečo sa opäť skončilo, čo sa už nikdy nebude opakovať. Cestu možno síce zopakovať, hovorí sa však, že dvakrát do takej istej rieky nevstúpiš.
Po ukončení tohto duševného rozpoloženia som si išiel pozrieť prístav v Passau.. Kotvili tu krásne lode pre bohatých turistov. Bol to už prístav na rieke Dunaj. Tu som zosadol z bicykla a viac som už naň tu nevysadol. Napriek nepriazni počasia som absolvoval prehliadku mesta. Hlavne som nevynechal tamojšiu baziliku. Je jednou z mála svojho druhu, z ktorých nevyžaruje iba vážnosť, ale aj určitá veselosť. Mesto Passau neleží na rovine, ale na kopci a to na relatívne strmom. Hoci som tu nikdy neprežil naozaj dobré počasie a bolo vždy pod mrakom, mesto pôsobí veľmi úhľadne a esteticky. Z času na čas ho však postihnú zničujúce povodne, najmä keď sa rozvodnia obidve hlavné rieky.
Okolo pol desiatej som sa rozhodol že vyhľadám železničnú stanicu, čo sa mi aj za niekoľko minút podarilo.
6 deň Cesta domov
Moja predstava, ktorú som živil niekoľko dní, že vstúpim do vlaku, otvorím fľašu piva a natiahnem nohy tam, kam to len bude možné ,sa mala čoskoro zrútiť. Spočiatku som však nič netušil. Najprv som na lavičke na stanici vymenil šaty spotené a mokré šaty za šaty iba veľmi mokré. Odchod vlaku do Viedne bol stanovený na 22.00 .Hoci je Passau považovaný za Mekku cyklistov, v ten večer na stanici nebol okrem mňa ani jeden jediný. Podpísalo sa pod to určite veľmi nepriaznivé počasie.
Až tak osamelo som sa však na stanici necítil, nachádzala sa tu totiž skupina maďarských cigáňov, čakajúcich na prípoj do Mníchova.
Vlak o 22.00 naozaj prišiel, sprievodkyňa ma však od neho okamžite rázne odkázala. Nebol totiž „bike friendly“ a tak som ostal trčať na stanici.
Vzhľadom na nestále sa zhoršujúce vonkajšie podmienky som sa rozhodol, že nemá vyznám zostávať v Passau. Oslovil som dvoch železničiarov a tí mi poradili, aby som pokračoval osobným vlakom do mesta Wels.Za polhodinu som sa tam viezol a cesta trvala asi dve hodiny. Objektívne treba priznať, že rakúske železnice sú vynikajúce. Vo Welse som polhodinu počúval, ako miestny sprievodca školí nejakého Japonca, ktorý sa uprostred noci ocitol na neznámej železničnej stanici v Rakúsku. Nezdalo sa mi však ,že mal úspech. Nakoniec som sa dostal na rad aj ja. Informoval ma, že najbližší vlak do mesta
Linz je „bike friendly“ a môžem ísť, čo som s radosťou realizoval. Cesta tam trvala až neuveriteľných desať minút.
Linz bol už väčším mestom a tých vlakov tu chodilo podstatne viacej. Železničné stanice v noci nie sú nudnými miestami ako by sa verilo, všetky si žijú si svojim vlastným životom. U mňa je v tomto na prvom mieste suverénne pražská stanica.
Zoznámil som sa s nemeckým turistom , ktorí absolvoval so svojim priateľom trasu Salzburg- Berlín.
Naučil ma, ako zistiť vlak, ktorý berie so sebou aj bicykle. Zistil som tak, že ten najbližší takým tiež nie je. Treba otvorene povedať, že nastupovanie do vlaku s bicyklom je celkom stresujúca záležitosť, pokiaľ nie ste na cieľovej stanici. Len jeden z vozňov je určený pre cyklistov a nikdy sa dopredu nevie , ktorý to je.
To Vám povie len sprievodca, nemusí byť však vždy tam, kde cestujúci. A tak treba niekedy po nástupišti naozaj „lietať.
Môj nemecky priateľ čoskoro odcestoval a tak som zostal dočasne sám. Prišli na mňa driemoty. Oproti mne si zrazu sadla asi päťdesiatročná žena v dobrej forme. Zdalo sa mi, že ju fascinujem a chcela so mnou silou-mocou komunikovať. Zistil som, že je umelkyňa a spieva v nejakom ľudovom súbore. Darovala mi aj reklamný plagát. Bol som už taký unavený, že len s najväčšou námahou som dokázal viesť konverzáciu. Napokon prišiel aj jej vlak a zase som osamel. Následne sa objavila prvá rozjarená mládež z nočných diskoték
Napokon, asi o piatej prišiel aj môj vlak s cieľovou stanicou v Budapešti, ale so zástavkou vo Viedni. Snažil som sa v ňom bdieť a zároveň aj spať, aby som nebodaj neprespal stanicu, nič iné by mi už k šťastiu nechýbalo. Asi o siedmej som bol vo Viedni, ale na nesprávnej stanici. Usúdil som, že prepraviť sa treba na stanicu , čo bude najlepšie sa na bicykli. Cesta mala asi šesť kilometrov a aj tu začalo silne pršať. Túto časť Viedne som nepoznal, ale poradili mi. Len ľudí v normálnom stave bolo treba hľadať v túto skorú rannú hodinu lupou. Do cieľa som dorazil zase celkom mokrý, ale bol som už aspoň na známom teritóriu.
Cestu do Petržalky som už v pohode prespal. Z Petržalky ma čakala cesta domov na bicykli ,asi osem km. Aby nebola porušená tradícia, v polovici cesty zažalo zase pršať a tak som dorazil domov opäť (alebo stále) celkom mokrý.
Prvý deň: Cesta do Krimmlu
Po úspechoch svojich dvoch doterajších väčších cyklo ciest a to na trase Passau- Bratislava (2007) a Bratislava- Budapešť (2008) som sa rozhodol, že do tretice všetko dobré a rozhodol som sa po dlhšom váhaní pre cestu alpskú, aby bola nejaká zmena oproti ceste dunajskej. Hlavným konkurentom pritom bol nemecký úsek Dunaja. Cestu som niekoľkokrát zo subjektívnych a objektívnych dôvodov odložil. Ale napokon to rozhodnutie padlo a začalo sa to všetko pripravovať. S balením tu nie sú nejaké problémy, problémom je skôr to, čo nezobrať ako to, čo zobrať. Každý gram navyše predstavuje zbytočnú záťaž. Aj tak som však na konci zájazdu po debatách s cyklistami- kolegami konštatoval, že takmer polovicu veci som si bral zbytočne. Štyri kilogramy by mal byť horný limit. A ako vždy niečo sa nezobralo niečo , čo sa zobrať malo. Tentoraz čierneho Petra dostala moja zubná kefka.
Napokon prvý kritický moment- vstávanie skoro ráno, už o štvrtej.
V mojom prípade ide o nesmierne náročnú aktivitu, keďže som skôr nočný vták. A ešte som musel odbicyklovať na petržalskú železničnú stanicu, čo je asi 8 km. Vlak na Westbahnhof do Viedne odchádzal o 6.45, Westbanhhof preto, lebo iba odtiaľto odchádzajú vlaky smerom na západ z Viedne. Pri platení som narazil na prvý problém- predajca cestovných lístkov nemal potuchy o existencii rakúskeho mestečka Zell am See, ktorý bol mojou cieľovou destináciou . Po vysvetľovaní sa napokon kúpa cestovného lístka podarila, ale celý proces zabral skoro pätnásť minút a tak si možno predstaviť netrpezlivosť ostatných čakajúcich. am . Cesta vlakom do Viedne (odchod 6:45) trvala asi hodinu. Po príchode na stanicu som ihneď zamieril na info point, kde som sa pýtal na odchod vlakov do Salzburgu. Bol som presmerovaný na správny vlak( nie každý berie bicykle) A tento mal špeciálny vagón pre bicykle, kým samotných cestujúcich umiestnili v inom vozni. Skoro som si, pravda uvedomil, čo všetko potrebné som si nechal v kufri v druhom vozni ale nedalo sa už nič robiť. Spoločnosti mi od Linzu robili dve panie z tohto mesta. Pred Salzburgom sa začali objavovať prvé výčnelky Álp, čo naznačilo prvý pokrok cestovania. Do mesta som dorazil približne o jedenástej hodine predpoludním.
Moja prítomnosť v Salzburgu nebola premiérovou. Pred dvadsiatimi troma rokmi som dostal devízový prísľub a absolvoval som cestu vlakom Viedeň- Paríž, a tak Salzburg bol druhým západným mestom, ktoré som v živote videl. Pamätám sa, že vtedy som strávil celú noc na stanici na lavičke a celkom dobre som si pospal. Dnes som si už podobný scenár nevedel dobre predstaviť, stanica bola plná života. Mala niekoľko poschodí a pohyboval som sa ich v rámci výťahom, keďže cesta po normálnych schodoch s naloženým bicyklom by bola problematická. K samotnému mestu sa ešte vrátim pri spiatočnej ceste . Opäť nasledovala obligátna cesta na info point. Po usmernení som nastúpil do vlaku smerom na Zell am See a začal som pozorne sledovať terén, veď túto cestu budem čoskoro musieť absolvovať na bicykli v opačnom smere. Sledovali sme rieku Salzach, ktorá sa na prvé dni stala mojim verný súputnikom. Rieka mala neuveriteľne modrú farbu a prekonávala úzkym kaňonom Alpy. Po dvoch hodinách som sa ocitol v mestečku Zell ame See. Toto mestečko je okrem turistiky známe aj ako pútnické centrum. Celkom milé turistické mestečko. Až doteraz bol môj postup dopredu naštudovaný a tu som sa ocitol pred problémom ako ďalej. To sa mi na Slovensku nepodarilo zistiť. Zistil som, že za hodinu ide vláčik do mestečka MittersillZostávajúci čas som využil na prehliadku mesta. Bolo to typické turistické centrum s mnohými hotelmi Neďaleko sa nachádzali lyžiarske vleky, ktoré siahali až do výšky nad 2000m. Jazero som videl iba z diaľky.
Po hodinovej prehliadke som nastúpil do vláčika. Tento bol veľmi malý a tak som bicykel na príkaz veľmi šarmantnej sprievodkyne zavesil „dole hlavou na jeden hák“, čo sa mi síce veľmi nepáčilo, ale nič iné sa nedalo robiť. Za hodinu som bol v ďalšej cieľovej stanici. Ale ešte nebol všetkému cestovaniu koniec. Cesta pokračovala ďalej autobusom. Po vystúpení z vlaku je potrebné prejsť cez mostík vpravo a potom opäť doprava a človek sa ocitne na autobusovej zástavke v centre mestečka. Dôležité je vedieť, že lístok z vlaku platí aj pre tento autobus. V autobuse som sa ocitol vedľa švajčiarskej panej. Popisovala mi vrchy, ktoré lemovali našu cestu najmä na ľavej strane a niektoré mali vyše 3000m.Zapamatal som si Venediktiner- je to jeden z najvyšších alpských velikánov a vraj keď je dobré počasie, vidno odtiaľ až do Benátok. Teda preto tento názov. Bol tam aj najvyšší vrch Rakúska- Grossglockner. Okrem zemepisu sme mali aj iné styčné body- uvedená pani kedysi tiež pracovala v banke a dokonca naplatobnom styku, aj keď zahraničnom. Zistil som, že máme podobný názor na HÚK. Cestovala k vodopádom už nie po prvý krát a uviedla, že aj keď vo Švajčiarsku majú tiež pekné vodopády, rada chodí na tento, lebo je prístupný. Cesta autobusom mala nejakých 15 km a takto rýchlo ubehla. Na jej konci som nestihol vystúpiť so spolucestujúcou, lebo kým som spojazdnil bicykel, šofér zavrel dvere. Nemalo to však žiadne ďalšie následky, lebo konečná bola veľmi blízko a dokonca som nemusel potom s bicyklom šliapať do kopca. Po zbežnom pozretí si vodopádov som musel riešiť otázku, čo ďalej. Po piatich prestupoch som mal cestovania dosť a rozhodol som sa aj vzhľadom na atraktívnosť miesta, že tento deň už ďalej cestovať nebudem. Takže bolo potrebné riešiť otázku ubytovania. Podarilo sa mi nájsť turistické informačné centrum, kde mi poskytli katalóg ponúk. Vybral som si privát jednak kvôli priaznivejšej cene, a aj preto, lebo rád vyhľadávam kontakt s miestnymi obyvateľmi. Dostal som číslo domu a aj stručný popis cesty. Mal som však aj tak problém nájsť príslušný dom. Domy bolí číslované hore a dole bez systému a dokonca som bol prinútený vytiahnuť mapu a orientovať sa podľa nej (veľmi k tomu neinklinujem, radšej sa pýtam, ak je od koho).Dom som napokon našiel na okraji dediny a patril rodine Hassler, číslo domu 146 , mám aj jeho obrázok. S obrovskou radosťou som sa ubytoval a osprchoval .Dom vlastnil manželský pár v zrelom veku, ale komunikoval som skoro výlučne s paňou domu. V dome bolo aj dieťa, ale sa veľmi neukazovalo. Veľkú autoritu však mal v dome kocúr Jimmy, ktorý sa pohyboval aj v mojej izbe a robil mi spoločnosť aj pri raňajkách. Bol to taký miestny bôžik, s ktorým sa cestujúci musel zmieriť. Aký kraj, taký mrav. Keďže bolo ešte relatívne skoro a bolo nádherné a teplé počasie, rozhodol som sa teda, že navštívim vodopády. Vstupné do národného parku stálo tri Eurá, ale keď sa človek ubytoval v dedinke, bolo to
grátis.
Nemal som síce ideálnu turistickú obuv ,iba pevné tenisky, ale na pásmo lesa to stačilo. Spád vodopádov predstavuje vrátane hornej (140m),strednej (100m) a spodnej (140m) kaskády cca 380 m. Je to jediná prírodná krása v Rakúsku s európskym diplomom. Majú to byť najväčšie vodopády v Európe a piate na svete.
Ich prietok veľmi kolíše od 500 m3 až po 20000 m3.Najvyšší stav vody je v júni a júli, keď sa intenzívne topí sneh v tých najvyšších výškach. To môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti ,vodopády kropili vodou celé okolie a občas aj turistický chodník spolu so mnou.
Topiace sa snehy teda zásobujú aj nás dostatkom vody v letných mesiacoch. Vodopády siahajú cca od nadmorskej výšky 1000 do1500 m .Okolie je pokryté hustými lesmi. Výstup mi trval asi 1 a pol hodiny a bol pomerne strmý. Alpské svahy sa mi zdali strmšie ako tatranské a sú menej erodované, v pásme lesa je pevná pôda. Dostal som sa až k chate Krimmler Tauernhaus v nadmorskej výške 1600m, tu bol ešte Krimml Achee(tak sa volá uverená riečka pred vodopádmi) pokojný ako polievka. A potom tá náhla dramatický zmena. Tu sa už končilo pásmo lesa a začal fúkať vietor. Keďže som mal iba krátke rukávy a nechcel som riskovať prechladnutie, dal som si čelom vzad. Dorazil som dole tesne pred zotmením a ešte som sa chvíľu motal po dedine a pri spodnej časti vodopádu, len pomaly som lúčil s tou krásou. Nakoniec som sa vrátil na chatu a uložil sa na zaslúžený spánok.
Krimmlské vodopády možno bez váhania označiť za veľmi pôsobivé a okolie veľmi malebné s výhľadom na alpské velikány. Naozaj veľké sú. Dajú sa tu podniknúť slušné turistické výstupy a neďaleko je aj lyžiarske centrum.
Druhý deň: Dažďom. Krimml- Grein, cca 65 km
Raňajky som si dal objednať na 8.00 a boli celkom výdatné. Rodinu by som aj v rámci rakúskychpomerov označil skôr ako uzavretú.
Po raňajkách som sa rozlúčil so svojimi hostiteľmi a po krátkej prechádzke mestom som sa ešte raz vrátil k vodopádom, ktoré mi trochu učarovali a ma veľmi priťahovali. A okrem toho bol tam formálny začiatok tejto turistickej cyklotrasy. Ak si ich vodou nedáš pokropiť celý bicykel, vraj sa cesta nepočíta. Samotná trať sa začína o pár metrov nižšie pri malom jazierku dole v obci v nadmorskej výške 1000m. Prejdeš okolo jazierka a cez husté lesy s pomerne prudkým poklesom som o 10.30 min zahájil cestu. Cesta mala pevný povrch, avšak nie asfaltovaný. Vľavo mňa tiekla už rieka Salzach s vysokým vodným stavom a všetko v najbližších troch dňoch sa malo odohrávať v jej tesnej blízkosti. Po asi polhodine sa ukončila romantická cesta lesom a dostal som sa do malebného alpského údolia.
Okolo sa na obidvoch stranách nachádzali končiare alpských štítov. Počas druhého dňa, najmä v jeho druhej polovici však boli zakryté mrakmi.
Na rozdiel od francúzskych Álp Rakúšania tu nevytvárajú špeciálne mestečká, ale v údolí sa nachádza väčšie množstvo roztrúsených podľa mňa najmä weekendových chát.
Tieto alpské domy sú ozdobené ťažším vyrezávaným drevom a nachádzajú sa na ich často kvety najmä muškáty. Majú dve až tri poschodia a dosť sa na seba podobajú. Sú pekné, ale časom človeku pohľad zovšednie a po dvoch dňoch cyklistiky vedľa podobne vyzerajúcich domov si na to človek úplne zvykne. V priebehu týždňa (bol utorok) sa mi zdali úplne prázdne. Lyžiarskych stredísk tu bolo podľa máp veľké množstvo, ale z cyklotrasy veľmi viditeľné neboli.
Okrem toho bolo v uvedenej oblasti vyvinuté poľnohospodárstvo. Podmienky sú dobré, veď lúky sú sviežo zelené a tak som počas prvých dvoch dní minul na ceste aj nemalé množstvo kráv.
Značenie na cyklotrase ako celok nebolo celkom ideálne. Prekážalo mi, že nie vždy bola uvedená cieľová destinácia a tak si človek v členitom teréne si niekedy nebol celkom istý, či sa náhodou nevracia späť.
Alebo niekedy pred značku vyložili stohy dreva. Vcelku sa však dalo na značenie spoľahnúť, aj keď každý deň bolo niekoľko poblúdení a človek musel byť neustále ostražitý. Miestami ako keby chýbali, ale dalo sa dopredu postupovať.
Cyklisti tu boli, aj keď zďaleka nie v takom počte ,ako na dunajskej cyklotrase. Prekvapil ma ich relatívne vysoký vek a výborná kondícia , u nás už ľudí v takom veku vidieť na cyklo trasách je niečo úplne výnimočne. Sú veľmi slušní a v prípade problémov ochotní okamžite pomôcť. Napriek tomu som mal však dojem, že dostať sa tam do „rodiny“ by určite nebolo jednoduché. Národnosť prevažovala jednoznačne rakúska či nemecká, angličtinu bolo počuť úplne zriedkakedy.
Nestretol som ani jedného slovenského či českého cyklistu, Rakúšania však Slovákov poznali a vedeli ich rozlíšiť od Čechov aj dokonca aj od Slovincov, aj keď štátny útvar Československo je tam stále do určitej miery zakorenený.
Hoci cesta mala prevažne klesajúcu tendenciu, bolo to asi tak ,že človek tretinu cesty stúpa a dve tretiny skôr klesá, bolo teda aj dosť stupákov, pri nich mi veľmi prekážal kufor, ktorý, ako som čoskoro zistil, sa hodí iba na rovné trasy.
Prvým väčším cieľom bol Neukirchen. Ešte pred ním som premiérovo zablúdil, dostal som sa na mokraďový chodník, prešiel cez nebezpečne vyzerajúci most nad rozvodneným potokom a skončil v kravíne pred nefalšovanou kravou. Ochotní roľníci ma usmernili správnym smerom. Tieto zachádzky najmä v druhej polovici dňa boli únavné, ale človek ich musí brať ako neodmysliteľnú súčasť cesty. Cesta sa miestami dosť vzdialila od rieky a to boli vždy stúpania a nasledovné klesania. V túto chvíľu sa začalo kaziť počasie. Najprv s prestávkami , potom stále vytrvalejšie začalo pršať. Neopatrným zachádzaním som si navyše trochu roztrhal svoj pršiplášť. Našťastie však naďalej ostal relatívne teplý vzduch.
Ľahký dážď až tak veľmi neprekážal, avšak keď začalo pršať silnejšie, začala mi pri zjazdoch striekať voda do očí a viditeľnosť bola zlá. Okrem toho človek prišiel o pohľady na okolitú panorámu.
Niekoľkokrát som musel cestu pre dážď prerušiť. Prvýkrát som strávil skoro dve hodiny na autobusovej zástavke, kde ma chodili utešovať miestni dôchodcovia. Vedľa bola telefónna búdka a tak som skúsil zavolať. Nepodarilo sa, navyše som si v nej zabudol telefónne číslo.
Nemohol som však tam ostať naveky a tak dážď nie dážď som napokon vyrazil. V tejto fáze viedla cesta nejaký čas vedľa rieky, čo som mal vždy najradšej , pretože ide o stabilné klesanie. Žiaľbohu, občas členitosť terénu človeka vyhnala o 200-300 m vyšších výšok.
Popoludní už pred Kaprunom má zasiahla silná kríza. Studené jedlo už nepomáhalo, v takomto prípade treba jesť jedlo teplé a polhodinu po dojedení ( nie hneď ) ísť ďalej. Nepodarilo sa nič nájsť na jedenie, pretože pre zlé počasie sa tu všetko zavrelo a väčšina podnikov v týchto končinách otvárala až okolo 17.00.Po tejto stránke som bol službami skôr sklamaný. Napokon , už v samotnom Kaprune som na parkovisku objavil stánok na ňom predávali dobré rezne za štyri Euro. Človeku ani nevadilo, že tam bzučala nejaká ta osa, hlavne, že sa najedol a už naňho nevalila voda.
Hneď po reštarte som opäť zablúdil ,lebo som omylom odbočil na kaprunskú cyklotrasu, ktorá má rovnakú farbu. Bolo mi podozrivé stúpanie vedľa rieky, ktorá tiekla zrazu akosi ináč a tak som sa ešte relatívne včas vrátil.
Začal som sa pomaly obzerať po nocľahu(začínam tým najneskôr dve hodiny pred zotmením).Prvý v Brucku som odmietol, lebo cena -35 Euro v hostely sa mi zdala drahá. V tejto chvíli som už bola na úrovni Zell am See, ktorému sa cyklotrasa vyhla a vôbec sa tu nenachádzali priváty, aspoň tu neboli na ne žiadne indície pozdĺž cyklocesty.
Za lakomosť som bol potrestaný. Ďalšia dedina Grein sa nachádzala o 6 km ďalej .To by nebolo až tak veľa, len cesta viedla „priamo do neba „ a následne bol prudký zjazd a pri ňom som stratil izolačnú ochranu môjho kufra proti dažďu, takže ani moje veci už ďalej neboli chránené proti vlhkosti. Tu som našiel hostel priamo na železničnej stanici za uvedený 35 Euro poplatok. Najprv mi prevádzkar oznámil, že budem musieť raňajkovať už o siedmej ráno, na čo som už bol aj ochotný pristúpiť. O dve hodiny neskôr ma však navštívil na izbe a informoval ma, že termín raňajok predsa len možno zmeniť.
Tretí deň: Grein –Salzburg, opúšťam Alpy. 95 km
Nasledujúci deň po raňajkách som vyrazil ďalej ,cesta teraz viedla stále pozdĺž rieky Salzach a počasie sa výrazne zlepšilo. Tento deň vôbec nepršalo a bolo stále teplejšie. Takisto bolo opäť vidieť okolité zasnežené končiare Álp.
Údolie rieky sa postupne zužovalo a prehlbovalo a cesta sa začala kľukatiť a dvíhať. Napokon rieka tiekla úzkym kaňonom, jej prúd sa veľmi zrýchlil a bol využívaný aj pre rafting. V tejto oblasti bolo aj niekoľko tunelov, ktoré však pre mňa veľkú radosť neznamenali. Cyklocesty ich obchádzali a v niekoľkých prípadoch som musel uvedené hory preliezť. Najmä jedno stúpanie pri Taxenbachu cca 300 až 400 m bolo úplne brutálne a odmenu predstavovala iba jeden čerešňový strom. Čerstvé ovocie je však na takýchto cestách najlepším posilňovačom.
A nie v poslednej miere bol odtiaľ nádherný výhľad na okolité Alpy. Na vrchole sa nachádzala akási priehrada a stretol som sa tu s párom zo Švédska. Nevedeli sme zistiť, na čo má priehrada slúžiť ,asi len nejaký zachytávač vody. Vzápätí nasledoval najprudší zájazd do údolia rieky Salzach a pokračoval som ďalej vedľa nej po asfaltovej cesta s cyklo pruhom, ale premávka tu bola veľmi malá.
Z mesta Swarzach sa mi konečne podarilo dovolať domov. Následne cesta viedla ďalej vedľa rieky, len
potom sa postupne odklonila od asfaltovej cesty a viedla vedľa rieky po pevnom povrchu. Niekedy však tu bola bez asfaltu len po pevnej pôde. Ráz krajiny pri rieke začal nadobúdať čoraz viac nížinný charakter, ale okolie naďalej lemovali alpské vrchy. Dokonca sa objavili priamo predo mnou akoby som mal do nich čoskoro naraziť s najvyšším vrchom Konigsberg, ktorý mal nadmorskú výšku vyše 3000m a stále a stále sa približovali.
Len pre informáciu, Rakúšania považujú za vrch iba niečo, čo má nadmorskú výšku aspoň 2500m,čo má menej to sú pre nich len kopček a sa to nepočíta.
Tuná skončil tauernský národný park a boli tu postavené aj nejaké priehrady, keďže tu rieka mala vysoký spád. Dbalo sa však o ich splynutie s prírodou.
Ináč v Rakúsku to s národnými parkami na rozdiel od Slovenska myslia vážne. Dorazil som do mestečka Bischofshofen, je to stredisko, kde sa realizujú preteky v skokoch na lyžiach v rámci Interšporturné na prelome rokov. Lyžiarsky mostík bolo vidieť zdola veľmi dobre. Mesto je pekné, po odpočinku som pokračoval do ďalšieho malebného mesta Werfen, kde sa nachádzal dokonca hrad. Počas cyklociest však hrady zásadne nenavštevujem. Tu som zablúdil a dostal som sa na parkovisko, kde som už naozaj nevedel, čo ďalej. Situácia ma donútila navštíviť miestny golfový klub, kde ma usmernili. Správna cesta predstavovala samozrejme ďalšie prudké stúpanie. Predo mnou totiž stál horský pass Lueg, posledný pred opustením Álp. Je veľmi pekný, stál ma však hodne síl v narastajúcej horúčave. Tu som dorazil ku kruhovému objazdu, kde sa mi nepodarilo nájsť správnu značku a tak som zle odbočil a dostal sa na autostrádu do Salzburgu. Vedľa však išlo policajné auto, z ktorého vystúpili policajti a tí má okamžite vrátili späť ku kruhovému objazdu. Bol to ináč jediný úsek, kde bol vážnejší protivietor. Ináč vietor na celej trase nepredstavoval vážny problém .Potom už nasledoval zjazd do salzburského údolia a ocitol som sa v prvom nížinnom meste Golling. Alpy som už mal odteraz za chrbtom. Z mestečka som nešiel ďalej po cyklotrase, ale po hradskej s malou frekvenciou, kde sa mi podarilo objaviť Tesco. Keďže som už bol veľmi hladný, zjedol som tri veľké smotanové jogurty a po ďalších šiestich kilometroch som dorazil do mestečka Hallein ,kde som sa dostal k rieke a tým pádom aj cyklo ceste. Tu som prežíval najväčšiu krízu a najradšej by som už hodil bicykel do rieky. Namiesto toho som sa však radšej najedol v reštaurácií pri Salzachu.
Po hodine som bol už v stave jazdiť ďalej a teraz bol už terén úplne rovinatý a lesnatý vedľa rieky. Mesto Salzburg bolo vzdialené cca 20 km( túto vzdialenosť od mesta mi však už uvádzali už štyri hodiny a mal som už pochybnosti, či idem správne, nebyť prúdu rieky).Ako som sa blížil k mestu, pribúdali rekreační bežci a cyklisti. A vilky. Zvečerievalo sa a ochladzovalo sa a tak som začal pátrať po ubytovaní. Nemal som však šťastie a nič sa tam nenachádzalo, alebo aspoň neboli žiadne indície. Čoskoro som sa ocitol v predmestí Salzburgu. Opustil som breh rieky a vypytoval sa okoloidúcich na ubytovanie , ale nepomohol som si. Čo bolo, bolo už obsadené .Pri návrate na breh som sa takmer zrazil s cyklistkou, ktorá sa potom s výkrikom stratila kdesi na vedľajšej ceste pri rieke, čo bolo jasné upozornenie, že by som dnes už nemal jazdiť. Nič sa jej však nestalo ( a nepredpokladal som, že by ma túžila vidieť) a tak som pokračoval ďalej, až som sa ocitol v centre mesta. Začalo sa stmievať a tak som nemohol ísť ďalej. Rozhodol som sa ísť na železničnú stanicu, kde sa človek môže dostať k určitým informáciám. Tu sa nachádzala rôznorodá spoločnosť aká býva v nočných hodinách na väčšine železničných staníc. Informácie však už boli zavreté a tak ostali už len dve možnosti. Jednou z nich bol návrat domov vlakom, ale to sa mi zdalo zbabelé. A tak som sa rozhodol hľadať ďalej. Najlacnejší hotel , čo som našiel stál však 50 Euro(bol to najväčší neúspech cesty),a bol najhorší z troch, v ktorých som býval. Oproti ostatným však bol ešte lacný, tam boli ceny okolo 100 euro. Meno hotela som zabudol. išlo sa tam cez Kaiserschutz strasse a Jahnstrasse od stanice. Keď som sa tam dostal ,bolo už skoro 23.00.
Na izbe bolo neuveriteľné teplo ako by som bol niekde v trópoch. O pol jednej som sa išiel sťažovať, ale výsledok bol nulový. Následne som mal aj divoký sen- Peter Šťastný mi ukradol auto a ja som sa celý rozčúlený zobudil a následne som bol celý šťastný, že to nemôže byť predsa pravda.
Štvrtý deň, Salzburg- Braunau. Horúčava 70 km
Po dobrých a výdatných raňajkách (aspoň niečo sa v tomto hotely vydarilo)som o 9 hod vyrazil z hotela a po krátkom váhaní som sa rozhodol, že predsa len navštívim historickú časť mesta Salzburg. To znamenalo z praktického pohľadu, že som sa musel asi polhodinu vrátiť spať. Prvé čo som si cestou všimol, bola skutočnosť, že Salzburg je naozaj cyklistické mesto. Jazdia všetci od upratovačky až po manažérov. Nebolo zriedkavosťou vidieť muža v perfektnom obleku, ako sa ponáhľa do zamestnania (kde inde by takto oblečený mohol ísť?)
A tak ma napadla taká zaujímavá otázka- čo by sa stalo u nás, keby som v perfektnom obleku došiel na bicykli do zamestnania?
Ako som už skôr spomenul, Mozartovo mesto som navštívil pre vyše dvadsiatimi rokmi a bol som zvedavý, čo si ešte budem pamätať. Nuž veľa toho nebolo. Aj vtedy bol vysoký stav rieky Salzach ,to som si pamätal najlepšie. Je to predsa len dlhšia doba.
Mestu dominuje hrad, pod ktorým sa nachádza historická časť mesta. Aby som ňou lepšie nasiakol, zostúpil som z bicykla a išiel pešo. Treba priznať, že historické mesto je naozaj veľmi pekné a čisté, pritom nie veľmi rozsiahle.
Po dvoch hodinách som sa rozhodol, že budem pokračovať v ceste do Passau a rozhodol som sa prerakúsku stranu rieky. Na druhej strane rieky sa 10 km pod Salzburgom začína Nemecko. Cesta viedla asi desať km vedľa rieky po rovnej ceste. Tu mi však začal hrkať bicykel, konkrétne predné koleso.
Príčinu sa mi nepodarilo objaviť. Asi po pol dni nasledovala samo oprava.
Už som sa tešil, že celá cesta povedie v pohode vedľa rieky až do Passau, čo bolo cca vyše 130 km, alečoskoro som sa dožil sklamania. Cesta opäť odbočila od rieky do okolitých trochu už jednotvárnych a cez deň úplne vyľudnených dedín s občasným stúpaním a klesaním . Jediným pozitívom bolo objavenie ďalšej čerešne, ktorá zregenerovala moje telesné sily.
Cesta ma napokon priviedla do mestečka. Oberndorf, kde som sa opäť dostal k rieke Salzach. Okrem toho sa tu nachádzala aj vodná ručná pumpa, kde som si doplnil stenčujúce sa zásoby pitnej vody. Co sa týka vody, tu som si ani raz som nemusel kupovať .Vždy sa našiel nejaký zdroj. Buď to bol nejaký prameň alebo pumpa. Týchto miest nebolo veľmi veľa, ale akurát tak vystačili. Po prechode mestečka som sa ponoril do zelenej džungle, čo bolo v horúčave veľmi vítané. keby sem však človek dorazil pre zotmením, tak by to bola smola. Cesta viedla celé tri hodiny ( a to som išiel dosť rýchlo) čisto prírodným prostredím rieky Salzach, ktoré už začalo pripomínať prostredie nášho Dunaja. Po Alpách už nebolo ani chýru ani slychu.
Povrch väčšinou nebol asfaltový, ale sa išlo po ňom veľmi dobre. Každú polhodinu som na desať minút zastal, predsa som išiel už tretí deň. Mal som tu jediný problém s bicyklom počas cesty- spadla mi reťaz. Po tomto úseku cesta pri meste Tittmoning opäť opustila rieku. Čo nasledovalo, som vôbec nečakal. Bolo do dlhé veľmi namáhavé stúpanie do kopca, doslova som musel preliezť akúsi vrchovinu, čo mi trvalo niekoľko hodín. Cestou som sa zoznámil s talianskym párom, asi o desať rokov starším. Boli vo vynikajúcej kondícií, išli hore kopcom ako peršingy, mohol som im len ticho závidieť. Teplota dosahovala asi 30 stupňov v tieni, čo samo osebe dalo zabrať. Po vrchole (chvalabohu) nasledoval zjazd silno lesnatým prostredím, ktorý ma opäť doviedol k rieke Salzach a po niekoľkých km až do mesta Tu, na môj žiaľ cesta znova opustila rieku navyše v zatáčke s veľmi silnou automobilovou dopravou, čo trvalo asi 500m.
Potom som bolo rázcestie, kde som urobil asi najväčšiu orientačnú chybu, keď som nesprávne odbočil a po náročnom teréne sa dostal do obce Bergfestung, kde som nemal čo hľadať. Tu bolo ďalšie značenie veľmi mätúce, tak som sa pýtal viacerých ľudí ,ale odpovede boli veľmi rozporuplné. Napokon som si inštinktívne vybral cestu Innradweg, rieka Inn bola napokon cieľom mojej cesty a tu prvýkrát vstúpila do hry. Rozhodnutie sa napokon ukázalo správne, Dlho som však bol na pochybách –išiel som cez les, kde nebolo ani vtáčika, ani letáčika. Napokon po hodine som dorazil na „ oficiálnu asfaltovú cestu. Tu som stretol miestneho cyklistu. Tento pracoval kedysi v ČSR, takže rýchlo odhalil aj moju štátnu príslušnosť. Odporučil mi ísť po ceste priamo do Braunau a nezdržiavať sa cyklo cestou vedľa rieky a jeho radu somprijal. Asi po prejdení 9 km sa na ľavej strane objavila reštaurácia, kde som hneď zamieril. Bolo už 16-17- hod, teda čas, keď už vždy nastupovala kríza, aj keď počas posledných dvoch dní bola slabšia. Bolo treba doplniť sily. Dal som si osvedčený viedenský rezeň s malým pivom, platil som cca 8 euro. Čoskoro sa tu zozbierala parta ôsmich miestnych chlapov. Ich konverzácií som však zle rozumel, lebo tu sa už hovorilo bavorským nárečím. V Rakúsku sa vôbec málokde hovorí oficiálnou nemčinou. S viedenským dialektom sa viem ako tak vysporiadať, ale toto už bolo o inom.
Po prestávke som opäť vyrazil a musel som riešiť opäť problém ubytovania. Predo mnou jazdila skupina žien. Oslovil som ich a ukázalo sa ,že to boli bavorské Nemky. Zistil som takisto , že majú podobný problém a keďže v jednote je sila som sa k nim pripojil. Ich kondícia bola obdivuhodná, hoci boli tiež vyššie ročníky. Pravdou bola však aj skutočnosť, že boli na ceste iba jeden deň zo Salzburgu. Pred mesto sme narazili na veľmi frekventovanú cestu po ktorej sa nám nechcelo ísť a nevedeli sme ,čo ďalej.
Podarilo sa nám však získať na svoju stranu si miestnu cyklistku- hrdinku a ta nás priviedla po rôznych bokovkách až do historického centra mesta Braunau .Toto mesto je známe okrem iného aj tým, že sa tu kedysi narodil istý pán Adolf.
V centre bol hotel, ale celkom správne sme tušili, že bude aj najdrahší. V jednej z vedľajších ulíc sa našiel iný hotel a ten stál 40 Euro. Moje spoločníčky sa ubytovali, ale ja som vyšiel na ocot. Majiteľ povedal, že je gentleman and „ the ladiest first . Odporučil mi však iný hotel a to hotel Andrej, ktorý bol vzdialený asi dva km. Cestu mi podrobne popísal a hotel som naozaj našiel. Bol dokonca o 10 Euro lacnejší a tak to bolo celkom pozitívne odmietnutie.
Po krátkom odpočinku som sa vydal na prechádzku do okolia. Neďaleko bola v reštaurácií súkromná partie uzavretej spoločnosti. Hrala sa tam hudba štýlu Johny Cash, čo bol balzam na moju dušu a telo po prežitých strádaniach.
Bol som si vedomý skutočnosti, že najťažšiu časť cesty mám už za sebou, jeden deň ma však ešte čakal. Večer bol mimoriadne teplý až tropický vhodný na pekné prechádzky.
Deň č.4 Z Braunau do Passau 60 km
Po prebudení a raňajkách som zistil, že došlo k ďalšiemu prevratu v počasí a opäť začali padať kvapky dažďa, zatiaľ len ľahko. Vrátil som sa do centra mesta (ktoré mi bolo ináč celkom sympatické) a navštívil som info centrum.
Rozhodol som sa, že dám zbohom Rakúsku a prejdem na nemeckú stranu rieky Inn do mesta Simbach. Medzitým táto alpská rieka pohltila Salzach a vymenila ho ako hraničnú rieku medzi Rakúskom a Nemeckom. Pravá strana bola Rakúska a ľavá nemecká. Prešiel som teda cez most. Rieka bola veľká a plná vody. Ani sa mi nezdala menšia ako náš Dunaj. Zistil som, že ani tu nacionalizmus celkom nevyhynul a Tauerradweg bol premenovaný okamžite na Innradweg. Okrem toho tu išiel a Romerradweg, aby to bolo ešte zaujímavšie. Obidve tieto cesty si boli podobné, len tá druhá viedla aj cez okolité dediny a ďalej od rieky. Cesta začala klasicky, zablúdil som.
Dostal som sa do akejsi dedinky na kopci, kde už nebolo nijaké značenie a po konzultáciách s miestnymi som sa vrátil k rieke. Aspoň som mal pekný zjazd.
Cesta pokračovala po hrádzi asi 8 km po pevnom štrku vedľa rieky, potom ma odviedla do okolitých dedín a mestečiek, ktoré som jednu po druhej míňal. Ľudí tu bolo už o čosi viac ako v rakúskych dedinách.
Prešiel som dedinky Simrich, Wurding, Muhlheim, Aigen až som došiel do mestečka Hartkirchen. Bola to taká poľnohospodárska oblasť, ktorú lemovali občasné lesíky.
V meste Hartkirchen som prehliadol opäť značku a dostal som sa do jahodového poľa. Veľmi dlho som sa odtiaľ vymotával, pretože som dostal rozporuplné informácie. Veľmi mi pomohla pracovníčka červeného kríža, ktorý mi dokonca poskytla mapu danej oblasti. Hlavne vďaka nej som sa odtiaľ dostal preč.
Na rázcestí som sa rozhodoval, či budem pokračovať po dedinách alebo sa vrátim k rieke. Vybralo som si druhú možnosť. Bola to cesta o niečo dlhšia, ale vedľa rieky sa človek nemohol pomýliť.
Počasie, ktoré sa cez obed zlepšilo, sa začalo postupne opäť zhoršovať. Mraky predo mnou boli čoraz tmavšie a hrozivejšie..
Cesta na hrádzi viedla cez výlučne prírodné prostredie. Vpravo bolo záplavové prostredie rieky Inn, vľavo od hrádze takisto iba lesy. Asi tri až štyri hodiny som išiel po tejto zdanlivo nekonečnej ceste rovnej skoro ako priamka a nestretol som jediného človeka. Tu už začalo ľahko pršať. Napokon sa objavil prvý most, ktorý ešte nepomohol a napokon aj druhý. Po ňom ma cesta dočasne odviedla od rieky a po niekoľkých km jazdenia cez polo lesnej ceste ma k nej vrátila.
Tu už sa nachádzala potešujúca tabuľka Passau 11 km. Oproti bolo rakúske mesto Schärding a tak som opäť prešiel cez mesto na druhú stranu rieky a mesto si pozrel.
Bolo veľmi pekné, ale nepripomínalo už rakúske mestečká, ale nemecké. Tie sú farebne oveľa viac diferencované.
Nasledovala návšteva info pointu a odporučenie ostať na nemeckej strane rieky a tak som už ostal resp. vrátil sa do Nemecka.
Uvedený posledný úsek však nebol neškodnou prechádzkou, ako som pôvodne dúfal. Cesta začala opäť stúpať a klesať a to niekedy až 200m nad rieku. Inn tu totiž prerážal nejaké pohorie. Údolie sa stále viac zužovalo a cesty boli stále prudšie.
Ale už vlastne na tom tak veľmi nezáležalo. Zvyšok cesty by človek prešiel už aj pešo. Prekážkou začalo byť iba počasie- doslova lialo.
Napriek tomu tento posledný úsek patril medzi to najkrajšie, čo som na tejto ceste videl. Ešte som sa prešiel po visutom moste cez rieku na druhú stranu v nádhernom prostredí .Ako som sa blížil k mestu, stretal som stále viac športovcov, najmä bežcov. Na moje prekvapenie im zrejme robilo radosť vyvíjať aktivity v tomto neutešenom počasí. Ale aj ich zrejme prekvapoval pohľad na cyklistu uháňajúcemu v tomto nehostinnom počasí kamsi dopredu. Schovať sa však nebolo kam a tak sa muselo ísť dopredu. Ešte jedna až dve zatáčky a „ zjazdíky“ a zrazu sa to predo mnou vynorilo už túžobne očakávané nemecké mesto Passau a jeho pre mňa už známe nábrežie. Biskupské mesto a mesto troch riek. Tu sa vlieva Inn do Dunaja. Hoci je Inn vodnatejší a dravší ,vyhráva tmavší a majestátnejší Dunaj, ktorý je dlhší má väčšie povodie a je lepšie splavný. Vody riek už pod menom Dunaj alebo medzinárodne Danube nastupujú spolu cestu cez veľa krajín Európy až do Čierneho mora. Ako skromný príbuzný sa tu do Dunaja vlieva pridáva tretia rieka Ilmz.
Na mieste sútoku troch riek je aj tabuľa, u ktorej som sa zastavil. Prívaly vody lejúce sa z nebies má už netrápili a pätnásť minút som sa iba pozeral na miešanie sa rôzne zafarbených vôd dvoch veľkých riek..
Tu sa skončila moja cesta. Bol som rád, že som ju absolvoval v plnom zdraví a bez vážnejších problémov. Že som to dokázal. Aj keď počas kríz, ktoré som prežíval na ceste sa toto mesto objavovalo pred očami ako veľká túžba ,teraz, keď som tu už bol som aj trochu smutný. Niečo sa opäť skončilo, čo sa už nikdy nebude opakovať. Cestu možno síce zopakovať, hovorí sa však, že dvakrát do takej istej rieky nevstúpiš.
Po ukončení tohto duševného rozpoloženia som si išiel pozrieť prístav v Passau.. Kotvili tu krásne lode pre bohatých turistov. Bol to už prístav na rieke Dunaj. Tu som zosadol z bicykla a viac som už naň tu nevysadol. Napriek nepriazni počasia som absolvoval prehliadku mesta. Hlavne som nevynechal tamojšiu baziliku. Je jednou z mála svojho druhu, z ktorých nevyžaruje iba vážnosť, ale aj určitá veselosť. Mesto Passau neleží na rovine, ale na kopci a to na relatívne strmom. Hoci som tu nikdy neprežil naozaj dobré počasie a bolo vždy pod mrakom, mesto pôsobí veľmi úhľadne a esteticky. Z času na čas ho však postihnú zničujúce povodne, najmä keď sa rozvodnia obidve hlavné rieky.
Okolo pol desiatej som sa rozhodol že vyhľadám železničnú stanicu, čo sa mi aj za niekoľko minút podarilo.
6 deň Cesta domov
Moja predstava, ktorú som živil niekoľko dní, že vstúpim do vlaku, otvorím fľašu piva a natiahnem nohy tam, kam to len bude možné ,sa mala čoskoro zrútiť. Spočiatku som však nič netušil. Najprv som na lavičke na stanici vymenil šaty spotené a mokré šaty za šaty iba veľmi mokré. Odchod vlaku do Viedne bol stanovený na 22.00 .Hoci je Passau považovaný za Mekku cyklistov, v ten večer na stanici nebol okrem mňa ani jeden jediný. Podpísalo sa pod to určite veľmi nepriaznivé počasie.
Až tak osamelo som sa však na stanici necítil, nachádzala sa tu totiž skupina maďarských cigáňov, čakajúcich na prípoj do Mníchova.
Vlak o 22.00 naozaj prišiel, sprievodkyňa ma však od neho okamžite rázne odkázala. Nebol totiž „bike friendly“ a tak som ostal trčať na stanici.
Vzhľadom na nestále sa zhoršujúce vonkajšie podmienky som sa rozhodol, že nemá vyznám zostávať v Passau. Oslovil som dvoch železničiarov a tí mi poradili, aby som pokračoval osobným vlakom do mesta Wels.Za polhodinu som sa tam viezol a cesta trvala asi dve hodiny. Objektívne treba priznať, že rakúske železnice sú vynikajúce. Vo Welse som polhodinu počúval, ako miestny sprievodca školí nejakého Japonca, ktorý sa uprostred noci ocitol na neznámej železničnej stanici v Rakúsku. Nezdalo sa mi však ,že mal úspech. Nakoniec som sa dostal na rad aj ja. Informoval ma, že najbližší vlak do mesta
Linz je „bike friendly“ a môžem ísť, čo som s radosťou realizoval. Cesta tam trvala až neuveriteľných desať minút.
Linz bol už väčším mestom a tých vlakov tu chodilo podstatne viacej. Železničné stanice v noci nie sú nudnými miestami ako by sa verilo, všetky si žijú si svojim vlastným životom. U mňa je v tomto na prvom mieste suverénne pražská stanica.
Zoznámil som sa s nemeckým turistom , ktorí absolvoval so svojim priateľom trasu Salzburg- Berlín.
Naučil ma, ako zistiť vlak, ktorý berie so sebou aj bicykle. Zistil som tak, že ten najbližší takým tiež nie je. Treba otvorene povedať, že nastupovanie do vlaku s bicyklom je celkom stresujúca záležitosť, pokiaľ nie ste na cieľovej stanici. Len jeden z vozňov je určený pre cyklistov a nikdy sa dopredu nevie , ktorý to je.
To Vám povie len sprievodca, nemusí byť však vždy tam, kde cestujúci. A tak treba niekedy po nástupišti naozaj „lietať.
Môj nemecky priateľ čoskoro odcestoval a tak som zostal dočasne sám. Prišli na mňa driemoty. Oproti mne si zrazu sadla asi päťdesiatročná žena v dobrej forme. Zdalo sa mi, že ju fascinujem a chcela so mnou silou-mocou komunikovať. Zistil som, že je umelkyňa a spieva v nejakom ľudovom súbore. Darovala mi aj reklamný plagát. Bol som už taký unavený, že len s najväčšou námahou som dokázal viesť konverzáciu. Napokon prišiel aj jej vlak a zase som osamel. Následne sa objavila prvá rozjarená mládež z nočných diskoték
Napokon, asi o piatej prišiel aj môj vlak s cieľovou stanicou v Budapešti, ale so zástavkou vo Viedni. Snažil som sa v ňom bdieť a zároveň aj spať, aby som nebodaj neprespal stanicu, nič iné by mi už k šťastiu nechýbalo. Asi o siedmej som bol vo Viedni, ale na nesprávnej stanici. Usúdil som, že prepraviť sa treba na stanicu , čo bude najlepšie sa na bicykli. Cesta mala asi šesť kilometrov a aj tu začalo silne pršať. Túto časť Viedne som nepoznal, ale poradili mi. Len ľudí v normálnom stave bolo treba hľadať v túto skorú rannú hodinu lupou. Do cieľa som dorazil zase celkom mokrý, ale bol som už aspoň na známom teritóriu.
Cestu do Petržalky som už v pohode prespal.Z Petržalky ma čakala cesta domov na bicykli ,asi osem km. Aby nebola porušená tradícia, v polovici cesty zažalo zase pršať a tak som dorazil domov opäť (alebo stále) celkom mokrý.
Celá debata | RSS tejto debaty