Ešte ako malý chlapec som niekedy videl za mimoriadne čistého ovzdušia na ceste z Bratislavy vzdialené zasnežené končiare Álp. Vtedy, v rokoch železnej opony ,sa mi zdali prakticky nedosiahnuteľné a nedúfal som, že ich raz budem môcť navštíviť. Časy sa však zmenili a tak som si po štyridsiatich rokoch spomenul na jeden zo svojich detských snov a rozhodol som sa naplniť ho. Najvyšším z uvedených končiarov je vrch Schneeberg s nadmorskou výškou 2076m. Je vzdialený od Bratislavy cca 200 km. Len malo ľudí v Bratislave o ňom vie, je bližší ako končiare Tatier. Dátum návštevy som stanovil na 31.7., čo bol piatok. Počasie bolo teplé, ľahko pod mrakom. Vlak (smer Wien Westbahnhof) odchádzal o 6.47. Vystúpiť treba na stanici Meidling vo Viedni. Tam sa prestupuje na rýchlik smerom na Wiener Neustadt, na ktorý treba čakať cca 15 minút. Tu, ak má človek trochu šťastia, stihne ešte prípoj na Puchschneeberg. Ja som to šťastie nemal a tak mi ostala hodina času na prehliadku tohto mesta. Napriek honosnému názvu by som toto mesto charakterizoval ako jedno z tichších s viacerými menšími uličkami. Vybral som sa po jednej z nich a cesta ma priviedla k bývalým kasárňam Márie Terézie. Okolo nich bol parčík aj so sochami niektorých bývalých rakúskych prominentov. Po krátkej prehliadke kasárni som sa vrátil späť do areálu železničnej stanice a nastúpil som na vlak. Odchody sú tu veľmi dobré značené, na každom nástupišti je elektronická tabuľka s časmi odchodu vlakov. Mesto sa nachádza ešte na rovine, ale terén sa čoskoro stane pahorkovitým a celkom malebným na pozeranie. Asi o hodinu som dorazil do mestečka Puchberg am Schneeberg. Toto mestečko leží v nadmorskej výške cca 600 m a predstavuje najznámejší východiskový bod pre výstup na Schneeberg. Samotný vrch pôsobí impozantným dojmom. Je najvyšším dolného Rakúska. Má síce „iba“ čosi vyše 2000m, čo je na rakúske kritéria nič moc, ale zdvíha sa takmer z rovnej nížiny, čo umocňuje jeho dominanciu. Na stanici som navštívil turistické centrum a informoval som sa o možnosti výstupu na horu. Najjednoduchší spôsob ako sa dostať hore ,je cesta ozubenou dráhou Salamander. .Zubačka je už hodne „fúzatá“ , veď prvým cestujúcim bol aj u nás dobre známy cisár František Jozef 1 v predminulom storočí .Prekonáva výškový rozdiel vyše 1200 m .Nepremáva však v zime, pretože vtedy je okolie zavalené snehom. Mojím cieľom však nebolo vyviesť sa zubatým vláčikom, aj keď určite aj táto cesta by mohla byť pekným zážitkom. Došiel som totiž na turistiku. Informácie, ktoré mi poskytli obidve dámy na recepcii sa neskôr ukázali ako skôr povrchné. Nepredpokladám dnes, že by sami niekedy sami absolvovali tento peší výstup. Hneď na začiatku cesty som však, keďže označenie bolo trochu mätúce ,absolvoval neplánovaný peší okruh okolo mestečka, takže po trištvrte hodine som sa vrátil najedovaný na štartovacie miesto. Tu som potom stretol už skutočnú nefalšovanú rakúsku turistku, teda takú , ktorá skutočne chodí po horách a tá mi odporučila držať sa zubačky, čo som aj urobil. Cesta nahor bola široká (zmestilo by sa tam aj auto) a a jej prvá polovica viedla po pevnom povrchu. Na rozdiel od našich Tatier v Alpách , nakoľko som mohol doteraz posúdiť pri mojich skromných pokusoch, vedú turistické chodníky priamo do výšky, teda „ ide sa rovno na vec“ Nie sú tu žiadne rovné úseky resp. dočasné klesania. Čím je vyššia nadmorská výška, tým sa stáva stúpanie strmším a strmé bolo od začiatku. Okolie bolo naozaj veľmi pekné, okolité strmé svahy boli pokryté hustými lesmi. V nadmorskej výške približne 1000 m po ľavej strane míňam prvú chatu a to Hengshutte .Pokračujem ďalej, pričom chvíľami odpočívam a dopĺňam si zásoby tekutín. Ticho občas preruší rútiaci sa vláčik. Po troch hodinách chôdze sa dostávam na jednu zo zastávok tohto romantického vláčika už v nadmorskej výške 1400 m. Cestujúci tu z vláčika vystupujú a majú možnosť si zakúpiť akési špecifické zákusky. Pri stanici sú lavičky, takže tu odpočívam. Tu sa skončila široká cesta, ktorá ku koncu už začala byť aj skalnatá. Odtiaľto vedie už iba úzky chodník a výstup je stále strmší a strmší. Nastupuje pásmo kosodreviny. Odpočívam už každých päť –desať minút, cesta je už veľmi namáhavá. V protismere stretávam už viacerých turistov, ktorí sa zrejme dole vracajú pešou cestou. Vystupujúcich ako ja je len minimálny počet, resp. skoro žiadni. Napokon sa predo mnou na vršku objavuje kaplnka a to už predstavuje aspoň vrchol zubačky. Tento sa nachádza v nadmorskej výške asi 1800m. Tu sa už citeľne ochladilo, až dovtedy bolo jednoznačne teplo. Na konci zubačky sa nachádza luxusnejší hotel s názvom Hochschneeberg. Nezdržujem sa tam však, hoci má ma prekvapila z neho znejúca číročistá slovenčina. Ešte sa k nemu neskôr vrátim. Navštevujem však kaplnku (Elisabeth kirchen) na kopčeku. Hoci už podľa všetkého neslúži svojmu pôvodnému účelu, je stále akýmsi pútnickým miestom. Keďže sa chcem dôjsť až na vrchol hory, musím ešte ďalej pokračovať. V týchto miestach sa začína náhorná plošina. Nachádza sa tu už vyšší počet turistov, ktorí sa vyviezli zubačkou. Asi za dvadsať minút chôdze sa dostávam k ďalšej chate Dambockhaus. Za ňou sa cesta rozdvojovala, ja som si skôr inštinktívne vybral ľavú trasu. Začalo sa prudké stúpanie. A to také prudké, na akési ani nepamätám a to som už zdolal niekoľko tatranských štítov. Za chvíľu som už úplne hotový a nie som v stave pokračovať. Vrchol sa dostáva do sféry nesplniteľných želaní. Rozhodnem sa pre dlhšiu prestávku. Obliekam si bundu(je už citeľne chladno) , líham si na zem a odpočívam. Občas sa nejaký okoloidúci turista pozrie, či som poriadku. Čo ma však viac znepokojilo bolo, že sa na okolitých skalách začali zhromažďovať akési tajomné čierne vtáky, pripomínajúce naše vrany. Že by už tušili budúci korisť? Táto predstava ma rýchlo prebrala a vstal som ako „Felix z popola“. Keďže som sa medzitým dostatočne zotavil (odpočíval som asi hodinu) rozhodujem sa pre pokračovanie v ceste. Posledných sto metrov bolo už úplne brutálnych. Postupujem iba meter po metri a potom vždy odpočívam. Tu sa už aj tí najväčší „horskí vlci“ iba vlečú. Napokon sa dovlečiem až na vrchol. Nazýva sa Klosterwappen. Nenachádza sa tu žiadny kríž alebo nejaká celebrita , ale akýsi záhadný objekt. Spolu vystupujúci ma informujú, že ide o vojenský objekt, ale jeho účel ostal neznámy. Nadmorská výška miesta je 2076 m. V diaľke vidím nejakú chatu a tak ešte pokračujem ďalej. K chate (Fischerhutte) dôjdem asi za dvadsať minút chôdze a pýtam sa na ďalšiu cestu. Keďže sa zhoršilo počasie a okolie zahalili mraky, rozhodnem sa po konzultáciách s obsluhou chaty neexperimentovať a vraciam sa rovnakou cestou ako som prišiel. To znamená, že sa opäť vrátim na vrchol (odtiaľto to je to však stúpanie iba na niekoľko metrov). Medzitým na vrchol vystúpila ďalšia skupinka turistov a chvíľu sa vyprávame. O 16.00 napokon zahajujem definitívny zostup. Niektorí turisti tvrdia, že je pre nich zostup ťažší ako výstup a to kvôli kolenám. Ja medzi nich rozhodne nepatrím aj keď jednu podobnú skúsenosť s kolenami som už tiež mal, ale to až po niekoľkodňových pochodoch. Pri zostupe narážam na stádo kráv. Jedná z nich sa pozerá na mňa tak bojovne, že sa radšej pracem kade ľahšie. Kráv je na tejto ceste všeobecne dosť, najmä v spodnej alebo potom v hornej časti. Keďže vypúšťajú aj určité produkty, treba venovať dostatočnú pozornosť tomu, kam človek stúpa, pretože tento druh arómy všeobecne nepatrí medzi tie obľúbené. Po dobrej polhodine sa vraciam k chate Dambockhaus, kde sa aj najem. Ceny kvalitnejších polievok stoja nad 5 euro, ale sú aj lacnejšie. Naopak , ubytovanie je relatívne lacné, stojí iba cca 10-15 Euro za noc. Takže je možné uvažovať o prenocovaní. Po krátkej prestávke pokračujem v ceste. Míňam vrchol lanovky a pokračujem v ceste cez kosodrevinu. Volím si však nie najlepšiu trasu a dostávam sa priamo na železničnú trať. Pokračujem radšej po nej, aby som nezablúdil niekde v lese, aj keď sa po nej ide dosť nepohodlne a predstavuje to isté riziko. Vláčiky by však v túto hodinu chodiť už nemali a takto bol aj bolo. Takto po polhodine prichádzam na hornú zástavku. Tu sa nachádza skupina turistov a keďže som zatúžil po spoločnosti, pripájam sa k nim. Zistil som, že pochádzajú z maďarského mesta Pakši a boli už dosť oboznámení aj s okolím. Mali však značné kondičné problémy, lepšie povedané dosť nevhodnú obuv, čím ma dosť zdržiavali. Tak som sa s nimi po čase rozlúčil, aj keď pre mňa možno už prineskoro. Trvalo mi ešte celú hodinu, kým som sa dostal dole do mesta a žiaľbohu som videl z diaľky už iba unikajúci posledný vlak smerom do Viedne (bolo niečo po 21.30). Najprv sa ma zmocnila panika ,ale čoskoro som sa upokojil a začal zvažovať ďalší postup. Nápad stopovať vzhľadom na tmu a moje neúspechy v tomto spôsobe cestovania som okamžite zamietol. Najprv som teda navštívil miestnu putiku na stanici (najlepší zdroj miestnych informácií) a presvedčil som sa, že z tohto mesta naozaj už nič neodchádza. Doporučené mi boli taxi a ubytovanie. O tom prvom som nechcel ani počuť a ani druhé riešenie mi z viacerých dôvodov veľmi nevyhovovalo. Keďže sa ukazovalo, že bude teplá noc, rozhodol som sa, že ostanem tu a prenocujem na železničnej stanici v meste Puchberg. Už som strávil niektoré noci po železničných staniciach, najmä v Prahe, ale tentoraz to bolo na dedine, kde sa staničná čakáreň na noc neotvárala, čo predstavovalo pre mňa novú skúsenosť. Vypracoval som si teda „stratégiu prežitia“ tejto noci. Od štvrť do trištvrte každej hodiny som sa prechádzal po stanici, aby som neprechladol, od trištvrte do štvrť každej ďalšej hodiny som sa snažil zaspať, čo sa mi aj čiastočne darilo. O dve hodiny som zrealizoval aj jeden zlepšovací nápad a to že som si obliekol pršiplášť, aby mi bolo teplejšie. Do polnoci svietili svetlá na stanici a hučať akýsi ventilátor, potom to všetko náhle zhaslo a ostal som v úplnej tme. Okolo jednej hodiny po polnoci sa objavil na stanici trochu pripitý mladý muž a bojoval za rohom asi štvrťhodinu s automatom na vydávanie cigariet. Tento sa túto dobu otriasal pod snahou svojho zákazníka. Snažil som sa na seba veľmi neupozorňovať, aj keď podľa mojich osobných skúseností Rakúšania aj v týchto určitých „špecifických situáciách“ správajú slušne a neagresívne. Potom všetko opäť stíchlo a až o pol štvrtej sa na stanici náhle objavili akýsi ľudia. Asi päť minút sme spolu komunikovali po nemecky a potom sme zistili , že sme všetci zo Slovenska. Ukázalo sa , že ide o skupinu ľudí, ktorí chodia príležitostne pracovať do Rakúska, ich dopravu zabezpečuje akýsi zvláštny druh taxíka na tento účel za cenu 60 euro na osobu a to až zo stredného Slovenska. Po diskusii skupinka odišla s výnimkou jedného svojho člena, ktorý mal namierené práve sem. Išlo o študenta vysokej školy elektrotechnickej v Košiciach, on samotný pochádzal z okolia Popradu. Jeho cieľom bol už predtým spomenutý hotel na Schneebergu pri konci zubačky, ktorý má údajne českého správcu (majiteľa ?) a kde má ostať asi mesiac na brigáde, teda má byť „akýmsi chlapcom pre všetko“, tak sa vyjadril. Keďže prvá zubačka na nahor mala ísť až o ôsmej hodine ráno, ostali sme na železničnej stanici trčať už dvaja. Čas nám však potom spoločne rýchlejšie plynul v družnej debate. Konečne o pol šiestej ráno na stanicu prišiel vlak smerom do Wienerneustadtu .Rozlúčil som sa so svojim „ spolunoclažníkom“ , nastúpil som do vlaku a postupne som docestoval smerom na stanicu Sudbahnhof do Viedne. Tu som prestúpil na vlak do Bratislavy a prvýkrát v živote som absolvoval túto cestu trasou cez Marchegg a Devínsku Novú Ves smerom na hlavnú železničnú stanicu. O desiatej hodine predpoludním som bol už (!) doma.
Celá debata | RSS tejto debaty