Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Deň č.4 Palmanova a Aqueilla

Zobudím sa do nádherného po búrke už stredozemného dňa. Najprv však idem na raňajky. Tie sú v talianskych hoteloch a penziónoch v cene a sú podávané vo forme švédskych stolov. Jedla je dostatok, z dlhodobého hľadiska bolo však dosť jednotvárne. Bol tu chlieb, žemle, maslo, med, veľa šuniek(v Taliansku veľmi obľúbené) a mliečne produkty, ovocia skôr menej. Vždy som sa snažil ráno čo najlepšie sa najesť, oplatilo sa. Bol som už iba dvadsaťšesť km od najbližšieho cieľa , morského mesta Grado a tak som sa už nemal dôvod niekam hnať a išiel som na prehliadku mesta.

Bol som už iba dvadsaťšesť km od najbližšieho cieľa , morského Grado a tak som sa užnemal dôvod niekam hnať a išiel som na prehliadku mesta.Mesto má asi päťtisíc obyvateľov, bolo postavené v šestnástom storočí a má hviezdovitý tvar . Bol som už iba dvadsaťšesť km od najbližšieho cieľa , morského Grado a tak som sa už nemal dôvod niekam sa hnať a išiel som na prehliadku mesta.
Mesto má asi päťtisíc obyvateľov, bolo postavené v šestnástom storočí a má hviezdovitý tvar

Mesto má asi päťtisíc obyvateľov, bolo postavené v šestnástom storočí a má hviezdovitý tvar a je to architektonický vôbec veľmi zaujímavé. V strede mesta je rozsiahle námestie kosoštvorcového tvaru, je tam aj Dóm .Do tohto miesta sa zo všetkých strán zbiehajú jednotlivé ulice. Mesto je obklopené hradbami, ktoré sú čiastočne zazelenené. Okolo mesta a hradieb vedie aj chodník, nie príliš vhodný pre bicykel a tak prejdem iba jeho časť. Ide o určite celkom atraktívnu turistickú cestu. Mesto má tri brány to Udinskú, ďalej Porto Cividate a napokon Porte Aquellia, ktorou som napokon odišiel. Cez všetky vstupujú autá iba jednostranne, treba sa tam opatrne pohybovať s bicyklom, pritom neviem, či sa mam chovať ako chodec alebo skôr ako auto. Okrem iného sú tu aj kasárne, kde mal byť kedysi ubytovaný Napoleon, ináč veľký nepriateľ Talianov, no napriek tomu si ho z akéhosi dôvodu pripomínajú(asi to prináša peniaze) . Priznávam sa, že predtým som to mesto vôbec nepoznal, možno v rámci Talianska sa môže zdať niekomu nezaujímavé, lebo je „iba stredoveké“, ale keby mal niekto cestu v tomto kraji, rozhodne odporučujem sa tu zastaviť. Bolo to príjemné prekvapenie. Aj na Slovensku existuje jedno podobné miesto .Áno , je to väznica Leopoldov. Okolo obeda opúšťam mesto cez Porte Aquelia, odtiaľto je k moru už veľmi blízko a cesta je veľmi dobre značená a rovná ako pravítko. Väčšinou vedie vedľa kanálov a prechádzame aj cez jedno mestečko Cervintia, kde sa trochu zdržím v orientácií. Za nejakých desať km sa predo mnou objaví tabuľka s menom Aquelia, čo je hádam najvýznamnejšia pamiatka tejto cesty. Toto mesto patrilo medzi najvýznamnejšie v Rímskej ríši, hlavne v neskoršej antike. Mohlo mať vtedy až 200 000 obyvateľov .Keďže bolo blízko k barbarskému územiam malo aj vojenský význam a často sa tu prijímali významne rozhodnutia a to za prítomnosti samotných cisárov.

Zároveň bolo polohovo exponované a v piatom storočí ho po štvormesačnom obiehaní v podstate náhodne dobyl hunský kráľ Attila a ho zničil. Časť obyvateľstva vtedy utiekla do bažín na juhu a založili Benátky. Mesto sa ešte na nejaký čas ako tak pozviechalo , bol tu aj významný biskupský úrad. Pre nás malo mesto ten význam, že odtiaľto sa v rannom stredoveku riadila christianizácia strednej Európy. Definitívne význam mesta utlmili až nájazdy Longobardov, ktorí dvesto rokov plienili Taliansko, dnes má len okolo tritisíc obyvateľov a z rímskych stavieb už prakticky nič nezostalo, aspoň nie na povrchu. Po príchode na pravej strane míňam vykopávky a napokon z diaľky vidím aj najvýznamnejšiu zachovalú pamiatku a to jeden z najväčších kresťanských chrámov na svete. Prestavoval sa celé stáročia má prekrásne mozaiky. Mne to architektonický pripadalo skoro ako bývalý pohanský chrám alebo aspoň z neskorej antiky, sú tu oblúky. Nie som na to odborník, ale vôbec sa to nepodobalo na naše kostoly a tak to sotva mohlo pochádzať z obdobia po roku 1000. Nachádzala sa tam aj vysoká veža. Rozhodnem sa, že na ňu vystúpim a tento výstup stojí dva eurá.
Zrazu zistím, že my záhadne zmizli a niekoľko minút neúspešne riešim túto záhadu. Potom si všimnem, že nevidím dobre cez okuliare, a následne zistím, že sa mi dvojeurovka na ne prilepila. K takému to zájazdu patrí vždy aj množstvo hľadaní a najčastejšie to boli práve okuliare, potom nasledoval kľúč od zámku a mobil, ktorý sa používal pri fotení. Takže na tu vežu vystúpim ako posledný v ten deň a bola to celkom slušná makačka. Dám sa do rozhovoru zo sprievodkyňou a čoskoro nájdeme spoločnú tému a to, že obidvaja naši starí rodičia bojovali v prvej svetovej vojne a aj tu v Taliansku. Ako sme však skoro zistili, nie na rovnakej strane barikády takže to bol taký zvláštny rozhovor, ale emócie už odvial čas. Hneď vedľa veže sa nachádzal pekný cintorín talianskych vojakoch z prvej svetovej vojny (ak v tomto prípade možno hovoriť o kráse), dúfam, že sním nemala rodina nič spoločné. Pravdu povediac až do vojenskej služby som nikdy nedostal nápad, že by niektorý zo starých otcov mohol aj na niekoho na vojne aj vystreliť a nedajbože aj trafiť. Potom som si už nebol taký istý, ale už boli obidvaja starí otcovia po smrti a tak som sa nemohol na to spýtať. Pravdu povediac nikdy o vojne predo mnou nehovorili. Môj starý otec inač nemal o bojových kvalitách Talianov vysokú mienku, pred Vianocami im údajne hádzali ako protivníkovi do zákopov pomaranče a niekedy, keď strieľali im aj ukazovali, aby sa schovali. Neďaleko od chrámu sa nachádzala aj taká antická cesta ,šlo sa cez takú peknú alej vedľa kanála. Toto mesto bolo v rímskych časoch aj významným prístavom, odvtedy  však nánosy piesku túto funkciu znemožnili, mesto sa dnes nachádza asi šesť km od mora. Napokon odchádzam .

Ešte predtým stretnem svojich rakúskych známych, ktorých som stretol už vo Venzone. Už pre týmto mestom som zaregistroval zmenu vetra a napokon sa predo mnou vynorí more. Keďže krajina je rovná, stalo sa to absolútne náhle, zrazu tam len bolo. Letovisko Grado je však ostrov, na ktorý vedie cesta cez more a tak sa dostávam na hrádzu a za nejakých päť km som v už v letovisku Grado, ktoré je ináč najsevernejšie položeným letoviskom na Jadranskom mori. Cesta sa postupne zužuje a napokon z nej musím náhle zliezť . Bolo by hrozné, keby sa môj výlet skončil tak, že by som spadol aj s bicyklom do mora. Ocitol som sa v miestnom prístave a snažím sa aklimatizovať. Opäť si určím prioritu a tou je akou vždy ubytovanie .Strava a kúpanie musia počkať. Prebicyklujem celý ostrov na jeho južnej strane, pričom jeho stred sa mi zdá najluxusnejší. Ubytujem sa napokon na jeho východnej strane, najviac sa mi páčil penzión Christinka, ale bol príliš ďaleko od mora, v ďalšom Solej ma nechceli a napokon som sa ubytoval v hoteli Argentína na dve noci. Výnimočne v tomto hoteli sa hovorí po anglicky, angličtina na tejto ceste bola skôr vzácnosťou, išlo o nemecký rajón. Následne som išiel moru a zistil som na svoje prekvapenie, že voda tu je neuveriteľne plytká. Grado je lagúna. Ďaleko v mori sa prechádzajú ľudia, niektorí dokonca aj v tričkách. Môj nový známy z Maďarska ma utešuje, že to čoskoro zmení príliv ale o tom si ja myslím svoje. Večer sa prechádzam po meste, tentoraz už pešo. Snažím sa nájsť aj nejaký potravinový obchod, po veľkom hľadaní sa mi to aj podarí, bol hneď za naším hotelom. Po večere si všimnem, že garáž, kde som v našom hoteli odložil bicykel je aj v noci otvorená a môj bicykel tam svietil ako taký artefakt na celú taliansku ulicu. Navštívim teda recepciu a zariadim jeho prenesenie do inej miestnosti, ktoré sa síce tiež nezamyká, ale je aspoň v hoteli a mimo dohľadu.

Deň č.5 a 6 V Grado

Po náročných dňoch si doprajem odpočinok, hotel opúšťam asi o 11 hodine. Slnko už páli jedna radosť , ale ja nie som typ, ktorý si počas obeda dopraje opaľovanie a tak idem k moru, ale iba do lesíka, kde si najprv vysuším prádlo, nakoľko to tu bolo možné. Pláže sú tu platené aj neplatené. Pri platených sa platí cca dvadsať euro na deň, keď chcete aj lehátko a slnečník. Ak iba deku tak oveľa menej. Sú tam aj sprchy .O pol piatej sa sprístupní pláž pre každého, takže vlastne ešte stále dosť skoro . Na neplatených plážach také vymoženosti nie sú. Ja sa rozhodnem, že si urobím poznávačku po ostrove Grado a zároveň sa pokúsim nájsť pláž s hlbokou vodou. Preto vyhľadám IC, kde sa dozviem, že jedna taká tu je, a volá sa ak sa dobre pamätám azúrska. Stretávam tu už tretí raz svojich rakúskych priateľov z Venzony, ktorí mali práve po defekte. Bol tu aj jeden nemecký turista, ktorí tu bol pre štyridsiatimi rokmi a čudoval sa, ako sa to tu všetko zmenilo, spomínal na nejaké stromy, ktoré tu vtedy rástli a už ich niet. Tú pláž napokon aj nájdem, ale je asi päť km od môjho hotela a keďže nechcem nechať veci nestrážené., nechám už kúpanie tak, úkol bol splnený. Grado je vhodne pre cyklistiku, sú tam dobre pruhy pre cyklistov. Zrejme aj mnohí dovolenkári ich používajú z miestnych požičovni, lebo si sú veľmi podobné. Mesto má aj historické centrum a niekoľko drobných uličiek , kde je katedrála, aj keď sa strácajú v modernejšej výstavbe. Ináč je to miesto priestranné a čisté. Jeho dĺžka je cca päť km. Jeho klientami sú hlavne nemeckí hovoriaci turisti a samozrejme takisto domáci, bolo tu vcelku dosť ľudí, ale nebolo to tu ešte totálne plné. Mesto má skôr komornejšiu atmosféru, ideálne sa hodí pre ľudí, ktorí dávajú prednosť piesku, plytkej vode a vyhľadávajú ho rodiny s deťmi od dvoch do päť rokov. Takisto sa podľa mňa hodí aj pre neplavcov, ktorí však predsa radi chodia do morskej vody. Takisto aj pre vyznávačov morskej turistiky, piesok je jemný a dá sa v ňom dobre chodiť. Milovníci vĺn a hĺbok sa tu až tak dobre cítiť nebudú, more je tu totálne pokojné. Napokon idem do mora neďaleko od nášho hotela, nájdem si taký vlastný lagúnový ostrovček. Tento nie je vysoko nad hladinou mora a myslím, že počas vyšších vôd ho zaplavuje voda, ako možno usudzovať podľa prítomností ulít alebo konárov stromov. Tu nájdem aj trochu hlbšiu vodu, teda asi po pás, teda sa dá už plávať, aj keď to nie je po tejto stránke to pravé orechové, hlavne je to dosť ďaleko od brehu.. Keďže tu bola plytká voda, more bolo dosť teplé. Zoznamujem sa tu s jednou pani z Brna, ktorá tu je aj so svojou dcérou , ktorá tu stavia piesočné zámky. Večer sa vždy chodím najesť, vždy na iné miesto. Cca za desať Euro sa dá navečerať tak, že sa utíši hlad, ale určite nejde o žiadne prežieranie sa. Prvý deň som mal pizzu, druhý deň nejaké morské príšerky. Nejaké bifteky, steaky a rezne tu však veľmi vidno nebolo. Pivo bolo drahé, víno veľmi dobré. Večerné prechádzky boli veľmi príjemné, nachádza sa tu priamo v areáli, je tu dosť atrakcií pre deti tak do veku tých desať rokov, ktoré boli otvorené asi do desiatej až jedenástej večer. Druhý deň tu bola aj hudba. Po polnoci všetko stíchlo, nie je to, aspoň teraz žiadne diskotékové centrum .Bolo však vidno aj mladé páry. Ešte spomeniem tu aj vtáky , ktoré sa podobali na čajky a ktoré tu hniezdili a hlavne ráno dali o sebe aj patrične vedieť .Hniezdili v korunách stromov, pod ktorými bolo radno sa radšej večer nechodiť, aby človek nedostal taký darček, ktorý by si vyžadoval okamžitú akciu ako sa to prihodilo aj autorovi týchto riadkov. V noci spím zle, pretože v hoteloch hučia ventilátory, ktoré ja osobne dosť neznášam. Dokonca zavolám hore aj recepčného, ale ten je hluchý ako peň, takže nič nepočuje. Keďže zvuk išiel zo susedného hotela, tak sa s tým veľa robiť nedalo. Na moje prekvapenie sa mi zdalo, že to ostatným neprekáža. Keďže som ďalší deň mal pokračovať v ceste, nebola to dobrá správa.

Deň č.6 Cesta do Terstu

Na druhý deň sa lúčim s Gradom, urobím si poslednú jazdičku cez letovisko a zamierim na druhú stranu teda na východ. Tu je most z ostrova kratší, iba nejakých dvesto metrov. Prvé km ide ešte cesta po pre ceste pre bicykle a je lemovaná krásnymi oleandrami, ako sa však vzďaľujem z mesta, cesta končí a idem po hradskej, kde však je vyznačený pruh a nejde o nič brutálne. Napriek tomu je však výlet celkom zaujímavý. Cesta vedie v blízkosti mora ale veľmi ho nevidím, pretože je stále rovina. V okolí je poľnohospodárska pôda občas preseknutá riekami tečúcimi z Álp, ktoré je v diaľke stále vidno a ktoré tu majú rýchly prietok.

Môj priateľ na cestách.

Na niektorých kotvia dokonca lode. Občas stretávam aj iných cyklistov, Taliani pritom však jednoznačne preferujú cestné bicykle. Jedine väčšie mesto, ktoré prechádzam je Montafalcont, kde musím aj konzultovať cestu. Neskôr sa ráz krajiny začne meniť, začínajú hory krasového typu , teda krajina začína mať skôr ten ráz, ktorý poznáme z Chorvátska. Z výšky vidím zátoky s krásnou modrou vodu, normálne má láka spustiť sa tam dole, ale asi by to nebolo rozumné, pretože tie zátoky sú podľa všetkého od seba izolované. Celkovo sú výhľad na more až do Terstu úchvatné, more je tu už skalnaté. Prestávku spravím pri Duino, tu si všimnem odbočku, pri ktorej tečie nádherná rieka. Prejdem cez most a ocitnem sa pred veľmi starým chrámom, ktorý je prerobený na kresťanský, ale myslím si, že pôvodne ním určite nebol, ten oltár a vôbec celé to bolo veľmi neštandardné pre skutočný kostol. A naozaj , zistím, že to bolo kedysi mithraeum, teda svätyňa na uctievanie perzského boha Mitru. Toto náboženstvo bolo veľmi rozšírené v druhom až v štvrtom storočí v rímskej ríši, dokonca medzi vojakmi skoro dominujúce, keď aj vážne konkurovalo kresťanstvu. Jeho nevýhodou však bolo, že tam mohli vstupovať iba muži a aj preto napokon podľahlo. Keď sa kresťanstvo v piatom storočí definitívne presadilo, tak bol objekt premenený na kresťanský chrám ako bolo vtedy zvykom a potom sa  na naňho v tichosti zabudlo. Neďaleko chrámu sa nachádzal sútok dvoch nádherných rýchlych riek s rôznymi farbami, bolo to nádherné miesto a tiež v peknom zelenom lese. V tomto kraji už začnú mať mesta dvojjazyčné názvy(na to si v Taliansku potrpia), blížime sa totiž k slovinským hraniciam. Stretnem tu skupinu nemeckých turistov, ktorí tiež končia v Trieste a povedia mi, že čoskoro narazím na zámok Miramare. To sa naozaj stane , avšak odbočka je doľava a nie doprava, teda k moru, ako by som očakával. Štverám sa teda do kopca a dôjdem k železničnej stanici s týmto názvom(keďže sa mám vracať vlakom, je to cenná informácia). Vtedy som to nevedel, ale teraz už to viem, nachádzal som sa na vrchole nádherného parku, ktorý patril k tomuto parku a bol premenený na národný park. Tak som sa pustil dole smerom k moru, čo s bicyklom a s jeho nákladom nebolo práve jednoduché, ale zvládnuteľné. Okrem mňa tam bola ešte jedna pani, ktorá neustále hľadala stratenú mačku niekde v kroviskách tam mňaukala. Postupne sa napokon dostanem dole a pre do mnou sa vynorí veľmi pekný zámok Miramare. Ten bol spolu s parkom bol postavený v 19 storočí na podnet brata vtedajšieho cisára Františka Jozefa Maximiliana( to je ten, čo ho potom popravili v Mexiku). Tento park je dnes národným parkom a nachádza sa tu vegetácia prispôsobená v klíme v Terste. Samotný zámok sa architektonicky ponáša na dnes už skoro zničený zámok pri Rusovciach pri Bratislave. Tu vidno, čo sa dá vydolovať z takej pamiatky a bolo by dobré, keby sa dnešní naši zodpovední činitelia aj s tým hlavným prišli sem pozrieť ako sa to robí. Turistov je tu veľa, prehliadka zámku stála šesť euro ale keďže som si nemal kde schovať bicykel, neabsolvoval som ju. V jednej z miestností trénoval detský spevácky súbor a bolo zaujímavé sledovať prácu dirigentov s deťmi. Spieva sa taliansky a čiastočne po nemecky, najmä Bethoovenová óda pre radosť, ktorá je aj hymnou EU v nemčine. Aj väčšina turistov tu bola z uvedených dvoch krajín, okrem toho tu bolo počuť ešte dosť aj maďarčinu.

Zoznámil som sa tu s cyklistom z Nového Zélandu, ktorý bol na ceste okolo sveta na bicykli. Bol aj na Slovensku, po dlhšom pátraní som zistil, že to bolo v meste Komárno.To všetko s nádhernou polohou zámku pri mori a nádherným parkom robilo z tohto miesta jedno z najfotogenických miest, aké som v živote videl.

Ani sa mi veľmi nechcelo odtiaľto odísť. Do Terstu tu už nie je veľmi ďaleko, najprv však míňam mestské pláže, ktoré sú na pravej strane. More je tu pekné, a aj sociálna stránka pláži je tu celkom vyhovujúca, sú tu aj sprcha to celkom bezplatne. Keďže je teplo a je v piatok, pláže sú plné ľudí.. More na rozdiel od Grado je tu otvorené a hlboké. Konečne sa dovolám domov, aj keď iba sestre, mamka tento vôbec nedvíhala telefóny čo nebolo u nej zvykom. Ja však pokračujem v ceste po promenáde do mesta , ktorého centrum je odtiaľto vzdialené asi šesť km. Najprv narazím na železničnú stanicu(to je dôležité), kde trvá nejaký čas, kým si človek zvykne na ten frmol a ako to tu funguje. Ono to má svoj systém. Potom pokračujem do prístavu. Mesto Terst má dnes asi 200000 obyvateľov väčšinou Talianov. Od 14 storočia (keď sa chcelo zbaviť konkurenčných Benátok) až do roku 1918 bolo  však súčasťou habsburgskej monarchie a aj preto architektonicky pripomína viacej Viedeň ako typické talianske mesto. Leží na hraniciach so Slovinskom. Je to dôležitý prístav a to aj pre Slovensko. Je tam však strašná doprava a hluk a preto zatiaľ nemôžem plno nasávať jeho pôvaby, pretože sa v prvom rade musím starať sám o seba a o svoju bezpečnosť. Medzi Gradom a Triestom totiž premávajú lode za desať Euro a tak teoreticky som sa mohol vrátiť loďou do Grada podobne ako som sem loďou mohol aj prísť. Ale rozhodnem sa držať pôvodného plánu, tak je to obyčajne najlepšie. Následne prejdem cez mimoriadne frekventovanú pobrežnú cestu a prejdem do historickej časti mesta. Je tu veľa kaviarní, horšie sa už však hľadajú miesta na jedenie .Rozprávam sa aj s talianskymi karabinieri. Sú perfektne oblečení a majú skvele vyleštené topánky, ale nič sa od nich nedozviem, lebo neovládajú žiadny cudzí jazyk. Jedine bankári (buďme hrdí na seba) v tejto skúške obstáli, hovorili obstojne po anglicky. Zistím, že mám vybitý mobil a tak fotky z mesta už nemám. Väčšia časť mesta leží aj na kopci, kde sa mi už však už hore nechce. Preto sa vrátim na stanicu a zisťujem spôsob návratu. Najbližší vlak ide o piatej ráno nasledujúci deň a si to zarezervujem. Nechce sa mi ostať v hlučnom a frekventovanom centre mesta a tak sa vrátim na pláž, kde sa aj okúpem. More ma teplotu asi 23 stupňov , je dobré na plávanie ale ešte nie na hodinové čľapotanie. Pobrežie je skalisté. Je tu otvorené more (terský záliv) a tak je o nejakú desatinu chladnejšie ako v Grade. Naopak, podnebie a vzduch je v Terste teplejší, lebo ho chránia zo severu vrchy. Rozdiel bolo cítiť najmä v noci. Hrali tu aj hudobné skupiny .Kým v Grado sa snažili prispôsobiť aj zahraničnej klientele a hrali hity talianske aj iné všeobecné známe, tu sa hrá čisto hudba domáca a to také piesne, ktoré u nás vôbec nepoznáme. Taliani si držia svoj jazyk aj keď na druhej strane sa mi zdali zase celkom proeurópsky, súdiac podľa verejnej komunikácie a bilbordov. Okolo polnoci tu ešte zďaleka nie je mŕtvo, veľa ľudí odchádza ,niektorí však aj prichádzajú, vyťahujú deky a robia si tu vlastný program. Po polnoci sa vraciam do centra mesta ale veľa sa tam nedeje. Zbytok času strávim v parčíku, ktorému dominuje odvážna socha cisárovnej Sisi . Sisi bola manželkou cisára Františka Jozefa I teda aj našou cisárovnou a bola niečo ako princezná Diana 19 storočia ale s väčším politickým vplyvom. Skoro všade kde som bol má dosť sôch, v zahraničí na Západe a v Maďarsku je podľa všetkého stále dosť populárna. Na Slovensku sa však jej popularita drží v určitých medziach. Nemala síce nič proti Slovákom a sem aj často chodila ,ale podporovala rakúsko uhorské vyrovnanie, čo slovenská historická tradícia hodnotí skôr negatívne. Hneď na rohu bol nočný podnik alebo skôr nočný pajzel a neďaleko diskotéka pre mladších. Po skončení žúrok všetci nastúpili do vlastných áut a odišli. Kontrola na použitý alkohol sa tu určite neberie veľmi vážne, stav niektorých bol podľa môjho názoru na uváženie. Okrem mňa bol v parčíku aj jeden pán, nie cyklista ale s kufríkom, ktorý tiež zrejme čakal na nejaký ranný spoj. Pohybovali sa tu ta ako aj v každom meste na svete aj niečo ako nočné bytosti, podobne aj u nás aj tu sú ľudia, ktorí sa cítia lepšie v noci a vedú iný spôsob života. Aj keď niekedy vyzerajú hrozivo, v skutočnosti nebezpeční nie sú, sú len iní. Mužov oblekoch sa bojím viacej. A nesmiem zabudnúť na všade prítomné čajky, ktoré to tu hlavne nad ránom dosť oživovali. Na chvíľu si aj ľahnem na lavičku a keď sa zobudím a otvorím oči prvé čo vidím sú kamenné vnady cisárovnej Sisi.

Návrat
O piatej ráno nastupujem do vlahu smerom do Udine, kde treba prestúpiť na spoj do Villachu. Nie som sám, sú to so mnou štyria cyklisti, všetci v dôchodkovom veku, tri ženy a jeden muž. Všetci sú z Triestu a chcú absolvovať tú istú cestu, ktorú som ja práve absolvoval. Keď sa dozvedia , že som zo Slovenska, jedna pani chce so mnou hovoriť silou mocou po rusky, tak jej vyhoviem. Ich prítomnosť bola pre mňa veľmi výhodna, lebo sa na ceste môžem držať podľa nich a hlavne mi nehrozí nebezpečenstvo, že v teplom a pohodlnom kresle vo vlaku zaspím pred prestupom v Udine, čo bolo celkom reálne. To by znamenalo, že by som skončil v Benátkach. Neoznačím si vo vlaku lístok, čo je tu bežné, ale sprievodca sa na mňa iba pozrie s vyčítavým pohľadom. Ináč talianske vlaky sú perfektné. Celou cestou až do Villachu v podstate kopírujeme cestu ktorú som absolvoval za uplynulý týždeň a musím povedať, že z bicykla to bolo ešte oveľa krajšie. V Udine máme na prestup veľmi málo času ale spoločnými silami to zvládame. Vo Villachu sa rozlúčime ale nejdem na prvý vlak, ale idem opäť do mesta tam, kde sa celá cesta začala. Okrem toho sa potrebujem najesť ale v skorých ranných hodinách nájdem len kebab, ktorý ma však dobre nasýtil. Po týždni som prvýkrát čítal noviny. Témou č.1 bolo Grécko a masaker v Tunisku. Asi okolo popoludnia nastúpim na vlak do Viedne. Tentoraz nemám nijakú cyklo spoločnosť, ale vlak je plný. Cestuje veľa najmä mladých ľudí, ktorí radi využívajú prítomné wifia tak sa pre nich stáva tento spôsob cestovania atraktívny. Asi dve hodiny sa zdržím vo Viedni, ktorú cyklisticky poznám a idem až k Stefansdomu, kde je neuveriteľné množstvo ľudí a tak sa vrátim na vlak a idem ďalej do Petržalky. Odtiaľ bicyklujem domov, pričom si na hrádzi dám jedno pivo. Počasie je pochmúrne a tak tam skoro nikto nie je.

Záver:
Tak sa šťastne skončil môj v poradí ôsmy týždňový cyklistický výlet za posledných osem rokov. Trasa bola určite veľmi atraktívna, boli hory nížiny, mestá a more , teplá aj búrky. Prvý krát som išiel takmer celú cestu takisto v krajine, ktorej jazyk neovládam. Ako som už písal, rečové znalosti neboli silnou stránkou tohto národa, ale pravdou tiež je, že sa vždy snažili pomôcť a k cyklistom sa správali priateľsky. Atmosféra tejto časti krajiny je ešte dosť odlišná od toho, čo možno vidieť napríklad na Sicílii má ešte dosť výrazné stredoeurópske črty, veď aj dejinne bola dosť s týmto regiónom spojená ale napriek tomu je to Taliansko. Napriek častej predstave o Taliansku bolo tu čisto. Cítil som sa tu absolútne bezpečne, nevidel som aspoň na voľný pohľad nejaké riziká., ktoré by mi pokiaľ ide o bezpečnosť na ceste hrozili. Na zaradenie tejto cesty v zozname absolvovaných si musím nechať nejaký čas, všetky bez výnimky boli vynikajúce ale každá iným spôsobom ale myslím si, že bude mať dobrú šancu na popredné umiestnenie.