Na karnevale v Benátkach , časť prvá

Tak som pokračoval v cykloceste Žilina-Komárno posledným väčším úsekom .Ešte mi pravda bude chýbať úsek Šaľa – Sereď ale ten je krátky. Ráno  pred odchodom som ešte zachránil vtáka s názvom drozd, ktorého chytila naša mačka . Bola rozčúlená, že prišla o  svoju zaslúženú  korisť ale napokon nie je zle kŕmená. Prešiel som z Petržalky na bicykli na hlavnú stanicu, túto cestu nemám rád, pretože v Starom meste ma ohrozujú kontajneristi a potom silná doprava tak na ceste ako aj na chodníkoch. No stihnem vlak do Šale iba tak akurát a za hodinu a pol som tam. Chvíľu mi trvá, kým sa v meste zorientujem ale napokon po otázkach dôjdem k mostu   rieky Váh. Mesto ma asi 2000 obyvateľov a jeho najvýznamnejšou pamiatkou je renesančný zámok. Jeho názov je odvodený od maďarského prekladu slova soľ. Je to mesto v ktorom žije aj maďarská menšina. Cyklotrasa začína práve pri moste cez rieku Váh. Smerom sa sever vedie k Seredi a smerom na juh ku Komárnu, ktorý je mojim cieľom. Cesta začína ako všetky zle cyklotrasa ,krásnym asfaltovým úsekom, ktorý sa postupne premení na pevný potom na úzky pevný potom na kosenú trávu a potom na nekosenú trávu až do výšky skoro jedného metra.

Tak tade by už neprešiel na bicykli ani agent 007. Súbežne s cyklocestou vedie aj asfaltová dopravná cesta týmto smerom, ale tu je ešte dosť vzdialená od hrádze. Tak po šiestich km mám toho naozaj dosť  a prejdem cez pole na asfaltovú cestu. Ináč zákutia rieky sú tu veľmi pekné, Váh sa tú premenil na prírodnú nížinnú  rieku. Brehy sú však už dosť vysoké. Napriek tomu je táto táto zaznamenaná na mape ako cyklocesta. Značky sa dali ale že to je nezjazdné tak to je len maličkosť. Cesta do Kolárova je potom kvalitná ale ,úzka a veľmi nebezpečná. Jazdia tu totiž často kamióny, čo sú známi priatelia cyklistov. Keď sa náhodne ocitnete na mieste   kde sa stretávajú oproti  dve kamióny tak to môže byť dosť nebezpečné, preto občas radšej zastanem. Nejde len o samotný kamión ale ten však občas vytvorí niečo ako horúci bozk spojený s vetrom a človek môže skončiť v priekope. A nejazdia tu len kamionisti ale aj všetci ostatní. Okrem nich považujem za najnebezpečnejšie motorky. Tak to ide ďalších desať km a napokon dôjdem do Vlčian čo je dosť široká dedina.

Tu si dám zmrzlinu a potom sa zastavím na obed v reštaurácii. Menu s kofolou ma vyjde na desať euro. Hraje tu dobrá hudba v slovenskom, maďarskom a aj v anglickom jazyku. Trochu zotavený pokračujem v ceste na juh. Tá je trošku širšia a problém s  kamionistami sa trochu zmiernil ale neprestal.

Inač slovenskí vodiči sú ti najarogantnejší v Európe a cyklistov všeobecne neznášajú. Sagan sem, Sagan tam. Tak to ide až do Kolárova, čo je asi 16 km. Raz krajiny sa nezmenil, len hrádza už vedie súbežne s cestou. Občas som sa tam pozrel, či nie je náhodou už zjazdná ale nie. Cestou prechádzam ešte cez dedinu mládeže, čo bol projekt komunistických  50 rokov, dnes už vyšumelý. Vtedajšia mládež sú dnes už v lepšom prípade pokročilí dôchodcovia. Napokon uvidím most cez Malý Dunaj a potom Kolárovo.

Je to mesto, kde sa Malý Dunaj vlieva do Váhu. Zastavím sa u kostola okolo ktorého je parčík ale potom zamierim k známemu lodnému mlynu na Slovensku(ešte nikdy som tu nebol).Postavený je na mŕtvom ramene Dunaja a je rekonštrukciou pôvodného mlyna, vyrobený v osemdesiatich rokoch .Je tam aj múzeum. Vedie k nemu drevený schodový most dlhý 86 metrov a považuje sa najdlhší tohto druhu v Európe.

V tomto  areáli sa nachádza krčma u Mlyna, kde je aj niekoľko ľudí s ktorými sa dám do reči. Komunikujeme slovensko – maďarsky. Hneď vedľa tejto pamiatky sa nachádza aj miestna náučný chodník. Sú tu tri jazerá, pôvodne umelé ale dnes si ich príroda obsadzuje. Je tu ešte jedna atrakcia a to u zničený hrad , ktorý zohrával úlohu počas tureckých vojen. Zničili ho Kuruci počas Rákociho povstania a dali mu názov Žabí hrad.

Ešte ho potom trochu opravili ale dnes už v podstate zanikol. Od Kolárova vedie už kvalitný cyklistický chodník smerom na Komárno, ktoré je asi vzdialené 20 km. Odtiaľto už vedie po hrádzi kvalitná cyklocesta. Vyjdem na Most, odkiaľ je vidno sútok Malého Dunaja a Váhu. Cesta vedie cez prírodne prostredie na ľavej strane a na pravej strane je polo prírodné. Trochu pripomína tú pod Petržalkou.

Po desiatich km odbočím do Kameničnej, ktorá je vzdialená asi 5 km. Cesta tam vedie paralerne s touto. Naposledy som tam bol v osemdesiatich rokoch takže sa mi dosť ťažko obnovovalo.

Pomáhali mi pritom staré babky, ktoré si ešte  na môjho príbuzného pamätali. Po tejto nostalgickej ceste sa vraciam na smer do Komárna, pričom rieka je vždy po ľavej strane. Veľmi malebná. Vstup do Komárna je celkom fotogenický a trochu mi pripomenul ten nad Viedňou.

Dôjdem napokon k sútoku rieky s Dunajom a potom sa vrátim kúsok naspäť, kde je reštaurácia.

V Komárne je rozhodne čo vidieť ,najslávnejšou pamiatkou je hádam pevnosť. Ale prednedávnom som tu bol a tak toto tentokrát vynechám. Dám si jedno pivo a trochu už vypnem. Ináč počas cesty alkohol nikdy nepijem. Prebieha tu hokejový zápas Slovensko-Rakúsko ale miestnych to až tak nezaujíma. Odtiaľ idem na železničnú stanicu, ktorú  nájsť v Komárne chvíľu trvá. Kúpim si lístok do Bratislavy a potom zistím, že mi chýba mobil. Panika. Hrôza. Musím sa rozhodnúť čo je dôležitejšie .Samozrejme  ten mobil a vrátim sa do reštaurácie ,kde som bol a kde mi ho našťastie odložili. Tým pádom som však zmeškal posledný vlak do Bratislavy. Rozhodujem sa čo ďalej, ostať  vonku ubytovať  sa alebo čo? Napadne ma však  ešte tretia možnosť a to prejsť cez most do maďarského Komáromu . Toto mesto leží totiž v dvoch štátoch. Našťastie  som tam  nedávno bol na miestnej stanici a tá je najdivnejšia akú som kedy videl. Chodí sa tam totiž hore po aspoň dvadsiatich schodoch. A rovnako aj na každé nástupište .

Cyklistu to poteší no čo už. Navyše mi predali  na pokladni nesprávny lístok .Našťastie som si to včas uvedomil a musel som prejsť s bicyklom ďalších štyridsať schodov. Ďalej na stanici sa pohybovali nejaké podozrivé živly. Jediné šťastie som mal, že som rozumel miestnemu hláseniu, ktoré bolo v maďarčine. Napokon som išiel s vlakom do mesta Gyor a tam som prestúpil na vlak do dediny Hegyeshalom, čo bolo asi 15 km od slovenských hraníc. Snažil som sa zorganizovať odvoz ale nepodarilo sa. A tak nasledovala spanilá nočná jazda na Slovensko. Bola ukrutná zima len šesť  stupňov  .Našťastie doprava minimálna. V Rajke bola otvorená železničná stanica a tam teplučko a s horúcim radiátormi, super na moje stuhnuté údy. .Tu som strávil pol hodinu a potom som vyrazil smerom Slovensko. Prechádzal som cez starý hraničný priechod Rajka. Tí starší si iste pamätajú na drámy aké  sme tu prežívali v starom režime. Dnes to je už len zrúcanina. Asi  štyri km   za hranicami sa nachádzala už zástavka autobusu  do Bratislavy Čuňovské jazerá. odkiaľ už bol možný odvoz autobusom.

Záver

Veľká časť tejto cyklotrasy existuje iba v mapách a nie v realite. Označená síce je, ale tým to končí . Nitriansky kraj venuje zdá sa podstatne menšiu pozornosť cyklotrasám ako povedzme kraj Trenčiansky aj keď aj tam je čo zlepšovať. Možno miestne obyvateľstvo je viac naviazané na rieku Dunaj. vedľa ktorej vedie dobrá cyklotrasa. Túto trasu možno lepšie absolvovať v dňoch pracovného pokoja, pre deti ju rozhodne neschvaľujem.